Nová „synodálna Cirkev“ podkopáva katolícku Cirkev. Výzva k modlitbe a zamysleniu

biskup Athanasius Schneider
12. júla 2023   Cirkev

Vážení čitatelia portálu Christianitas.sk,

po týždni vám prinášame druhý z dvoch článkov, ktoré k nám, do redakcie Christianitas.sk, prišli od Jeho Excelencie bp. Athanasia Schneidera z kazachstanskej Astany a ktoré v súčasnej situácii považuje za dôležité.

Prijmite preto, prosím, i tento text zároveň ako pozvánku na stretnutie s Jeho Excelenciou, biskupom Athanasiom Schneiderom, nakoľko prijal pozvanie Nadácie Slovakia Christiana a príde na Slovensko na návštevu. Stretnutie s Jeho Excelenciou sa uskutoční v dňoch 21. – 22. augusta, konkrétne miesta vám včas oznámime na našich stránkach. Srdečne vás všetkých pozývame!

***

V súvislosti so súčasným „synodálnym procesom“ vyvstalo veľa otázok, a preto, aby som mohol slúžiť Kristovmu stádu, chcel by som sa venovať niektorým dôležitým bodom pracovného dokumentu Instrumentum Laboris na októbrové zasadnutie synody o synodalite v roku 2023. Zdá sa, že tento pracovný dokument podkopáva Božskú konštitúciu a apoštolský charakter života a poslania katolíckej Cirkvi a nahrádza ich vymyslenou „synodálnou Cirkvou“, inšpirovanou prevažne protestantskými, sociálnymi a antropocentrickými kategóriami. Nižšie je uvedených päť hlavných oblastí záujmu.

Božské usporiadanie Cirkvi je podkopané

Biskupská autorita je podkopávaná (pracovným dokumentom) Instrumentum Laboris dvoma hlavnými spôsobmi. Po prvé, požadovaním „väčšieho zapojenia všetkých veriacich, a tým „menej výhradného“ vykonávania úlohy biskupov“ (B 2.5,c), a podporovaním „procesu komunitného rozlišovania“ (B 3.2,7). Po druhé, tým, že biskupská autorita bude závislá od nehierarchických poradných orgánov a bude sa im zodpovedať nasledujúc sekulárne inštitúcie (pozri B 3.3.8).

Pápežská autorita je podkopaná dvoma hlavnými spôsobmi. Po prvé, navrhuje, aby „konvergencia niekoľkých skupín miestnych cirkví (osobitných rád, biskupských konferencií atď.) v tej istej otázke“ „zaviazala rímskeho biskupa, aby sa ňou zaoberal na úrovni univerzálnej Cirkvi“ (B 3.4). Po druhé, navrhnutím, že „miestne inštitúcie“ v rôznych regiónoch môžu „prijať odlišné prístupy“ ako rímsky biskup, čo by mal prijať (B 3.4).

Platné však zostáva nasledovné magisteriálne vyhlásenie: „Petrovým nástupcom je skala, ktorá zaručuje prísnu vernosť Božiemu slovu proti svojvôli a konformizmu.“ i

Hierarchickú štruktúru Cirkvi podkopáva nejednoznačné používanie slova „služba“, ktoré sa neužitočne pripisuje vysväteným aj nevysväteným, ako keď sa pokúša „podporovať chápanie služieb, ktoré sa neobmedzuje na vysvätené slúženie“ (B 2.4,6). ii

Nasledujúce magisterské tvrdenia však zostávajú v platnosti: „Musíme uznať, že jazyk sa stáva neistým, zmäteným, a preto nie je užitočný na vyjadrenie náuky viery, kedykoľvek, akýmkoľvek spôsobom; je zakrytý rozdiel „v podstate a nielen v stupni“, ktorý existuje medzi krstným kňazstvom a vysväteným kňazstvom. iii „Len na základe posvätnej vysviacky získava výraz „služba“ plnosť a jedinečnosť významu, ktorý mu tradícia vždy pripisovala.“ iv

Hierarchickú štruktúru Cirkvi podkopáva aj vnucovanie „facilitátorov“, ktorí budú „sprevádzať spoločenstvá… na všetkých úrovniach cirkevného života“ (č. 42); a tým, že sa za prioritu považuje: „… výzva k otázke účasti žien na riadení, rozhodovaní, poslaní a službách na všetkých úrovniach Cirkvi“ (B 2.3.3).

Platné však zostávajú nasledujúce magisterské vyhlásenia: „Bude tiež potrebné zaručiť, aby na každej úrovni – v jazyku, vo vyučovaní, v pastoračnej praxi, pri voľbe vlády – bola posvätná služba prezentovaná vo svojej ontologickej špecifickosti, ktorá neumožňuje za trieštenie alebo neprimerané privlastňovanie.“ v

Jednota sviatosti posvätného poriadku je narušená tým, že Cirkev „zvolaním“ Cirkvi „zvážiť“ diakonskú vysviacku žien: „… vyzvite, aby sa zvážila otázka začlenenia žien do diakonátu“ (B 2.3,4).

Nasledujúce magisterské vyhlásenia však zostávajú v platnosti: „Cirkev nemá žiadnu právomoc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že tento rozsudok majú s konečnou platnosťou vykonávať všetci veriaci Cirkvi,“ a keďže sviatosť vysviacky je jedna, ženy nemôžu byť sviatostne vysvätené vôbec. vi

Bohom zjavený morálny zákon je podkopaný tromi hlavnými spôsobmi

Po prvé, sú tu vážne opomenutia v dôsledku absencie akejkoľvek diskusie o hriechu, desiatich prikázaniach a cnosti čistoty.

Po druhé, implicitne sa propaguje takzvané LGBTQ hnutie, ktoré zahŕňa propagovanie homosexuálnych aktivít a súčasnej celosvetovej totalitnej „gender ideológie“. Instrumentum Laboris teda narieka nad „tými, ktorí sa necítia prijatí v Cirkvi, ako sú… LGBTQ+ katolíci“ (B 1.2a); a vyzýva Cirkev, aby „prijala tých, ktorí sa cítia byť vylúčení z Cirkvi kvôli svojmu postaveniu alebo sexualite (napríklad… LGBTQ+ ľudia, atď.“ (B 1.2,6).

Nasledujúce Magisterské vyhlásenia však zostávajú v platnosti: „Princípy rešpektu a nediskriminácie sa nemôžu odvolávať na právne uznanie homosexuálnych zväzkov. … Popretie sociálneho a právneho postavenia manželstva formám spolužitia, ktoré nie sú a nemôžu byť manželské, nie je v rozpore so spravodlivosťou; naopak, spravodlivosť si to vyžaduje.“ vii

Po tretie, nemorálnosť týkajúca sa manželstva je implicitne podporovaná, keď dokument narieka nad tými, „ktorí sa necítia prijatí v Cirkvi, ako sú rozvedení a znovuzosobášení, ľudia v polygamných manželstvách“ (B 1.2 a); a keď vyzýva Cirkev, aby „prijala tých, ktorí sa cítia vylúčení… kvôli svojmu postaveniu alebo sexualite (napríklad znovuzosobášení, rozvedení, ľudia v polygamných manželstvách atď.) (B 1.2,6).

Platné však zostávajú nasledujúce magisterské tvrdenia: „Pokiaľ ide o sexuálnu oblasť, je známy pevný postoj, ktorý Ježiš Kristus zaujal na obranu nerozlučiteľnosti manželstva (porov. Mt 19,3–9) a odsúdenie vyslovené aj proti obyčajnému cudzoložstvu srdca (porov. Mt 5, 27–28). … je teda reálne predstaviť si „povoľného“ Krista na poli manželského života, pokiaľ ide o potraty, predmanželské, mimomanželské alebo homosexuálne akty? Samozrejme, prvotné kresťanské spoločenstvo to nepripúšťalo… početné pasáže Pavlových listov, ktoré sa tejto veci dotýkajú (porov. Rim 1,26 nasl.; 1Kor 6,9; Gal 5,19) … určite im nechýba prehľadnosť a prísnosť. A sú to slová inšpirované zhora. Zostávajú normatívmi pre Cirkev všetkých čias.“ viii

„Nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, dokonca aj stabilným, ktoré zahŕňajú sexuálnu aktivitu mimo manželstva (tzn. mimo nerozlučného zväzku muža a ženy, ktorý je sám osebe otvorený odovzdávaniu života) … požehnanie homosexuálnych zväzkov nemožno považovať za dovolené. Je to preto, lebo by predstavovali istú napodobeninu alebo analógiu svadobného požehnania, ktoré sa vzťahuje na muža a ženu zjednotených vo sviatosti manželstva, pričom v skutočnosti analogicky „nie je absolútne žiadny dôvod považovať homosexuálne zväzky za podobné alebo len vzdialené“ Božiemu plánu pre manželstvo a rodinu“ (pápež František, apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 251). ix

Život a poslanie Cirkvi sú podkopané

Apoštolský a nadprirodzený charakter života a poslania Cirkvi je podkopaný dvoma hlavnými spôsobmi.

Po prvé, sú tu vážne opomenutia v dôsledku absencie diskusie o eucharistickej adorácii, Kristovom kríži a konečnom konci človeka vo večnosti.

Po druhé, existuje svetová byrokratizácia Cirkvi, podpora akejsi neopelagiánskej herézy konania prostredníctvom zvýšenia počtu štruktúr a stretnutí s kľúčovými slovami „budovanie konsenzu“ a „rozhodovanie“, ktoré sú používané ako keby mala Cirkev ľudsky zameraný predmet činnosti (predmet činnosti koncentrovaný na človeka).

Po tretie, dochádza k subjektivistickej „pentekostalizácii“ života Cirkvi tým, že sa opovážlivo pripisujú ľudskému dialógu, neoficiálnym modlitbám a vzájomnej výmene názorov nejasné duchovné vlastnosti, ako je „rozhovor v Duchu“ (porov. č. 32–42) „povolaný Duchom Svätým“, „protagonizmus Ducha“.

Nasledujúce magisterské tvrdenia však zostávajú v platnosti: „Cirkev je svojou povahou odlišnou realitou od prostých ľudských spoločností, a preto „je potrebné potvrdiť, že mentalitu a prax existujúcu v niektorých súčasných kultúrnych prúdoch nemožno automaticky preniesť do samotnej Cirkvi, spoločenské-politikum našej doby.“ x

Dochádza k iným vážnym škodám

Po prvé, apoštolský zákon o kňazskom celibáte v latinskej Cirkvi je podkopaný výzvou na „otvorenie úvahy o disciplíne na prístup ku kňazstvu pre ženatých mužov, aspoň v niektorých oblastiach“ (B 2.4,9).

Po druhé, materialistická ideológia ekológie je podporovaná uprednostňovaním „starostlivosti o spoločný domov“ (č. 4); a tvrdeniami, že „zmena klímy si vyžaduje angažovanosť celej ľudskej rodiny. Spoločnou prácou pri starostlivosti o náš spoločný domov“ (B 1.1 b).

Avšak toto Magisterské vyhlásenie zostáva v platnosti: „Ak sa nerešpektuje právo na život a na prirodzenú smrť, ak je počatie, tehotenstvo a pôrod umelé, ak sa ľudské embryá obetujú výskumu, svedomie spoločnosti končí stratou konceptu ľudskej ekológie a spolu s ňou aj environmentálnej ekológie. … Naše povinnosti voči životnému prostrediu sú spojené s našimi povinnosťami voči ľudskej osobe, berúc do úvahy seba samého a vo vzťahu k iným.“ xi

Záver

Instrumentum Laboris pre októbrové zasadnutie synody o synodalite v roku 2023 v podstate podporuje, aj keď sofistikovanejším spôsobom, tie isté heterodoxné myšlienky, ktoré predložila nemecká Synodálna cesta.

Nahrádza jedinú, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev fantazijnou „synodálnou Cirkvou“, ktorá je svetská, byrokratická, antropocentrická, neopelagiánska a hierarchicky a doktrinálne vágna – pričom tieto črty maskuje za uhladené slová „rozhovor v Duchu“.

Ale neveríme v – a nikto by nedal svoj život za – „synodálnu Cirkev“. Veríme v jedinú, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev, ktorú založil náš Pán Ježiš Kristus, a pevne sa držíme Jeho nemennej božskej pravdy, za ktorú prelialo svoju krv nespočetné množstvo katolíckych mučeníkov.

+ Athanasius Schneider, pomocný biskup Arcidiecézy Svätej Márie v Astane
29. júna 2023 – Slávnosť apoštolov svätých Petra a Pavla

Poznámky:

i. Úplný citát: „Rímsky veľkňaz – ako všetci veriaci – podlieha Božiemu slovu, katolíckej viere a je garantom poslušnosti Cirkvi; v tomto zmysle je servus servorum Dei. Nerobí svojvoľné rozhodnutia, ale je hovorcom vôle Pána, ktorý hovorí k človeku v Písme žitom a interpretovanom Tradíciou; inými slovami, episkop primátu má hranice stanovené božským zákonom a božskou, neporušiteľnou konštitúciou Cirkvi nachádzajúcej sa v Zjavení. Petrov nástupca je skala, ktorá zaručuje dôslednú vernosť Božiemu slovu proti svojvôli a konformizmu: z toho vyplýva martyrologický charakter jeho primátu. (Kongregácia pre náuku viery, Primát nástupcu Petra v tajomstve Cirkvi, 31. októbra 1998, č. 7).

ii. Pozri tiež nasledujúce vyhlásenia: „prekonať víziu, ktorá vyhradzuje akúkoľvek aktívnu funkciu v Cirkvi iba vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom, diakonom), čím sa účasť pokrstených obmedzuje na podriadenú spoluprácu“ (B 2.2 a); „Skúsenosť spoločného chodenia v miestnej cirkvi umožňuje predstaviť si nové služby v službe synodálnej Cirkvi“ (B 2.2 c); „spontánne slúženie a iné uznané slúženia, ktoré nie sú zriadené“ (B 2.2 d).

iii. Úplný citát: „Aby sme teda hovorili o „účasti veriacich laikov na pastoračnej službe kňazov“, je potrebné sa v prvom rade dôkladne zamyslieť nad pojmom „služba“ a nad rôznymi významami, ktoré môže mať v teologickom a kánonickom zmysle. Jazyk. … Treba uznať, že jazyk sa stáva neistým, zmäteným, a preto nie je užitočný na vyjadrenie náuky viery, kedykoľvek, akýmkoľvek spôsobom; je zakrytý rozdiel „v podstate a nielen v stupni“, ktorý existuje medzi krstným kňazstvom a vysväteným kňazstvom (porov. Lumen gentium, 10). Zároveň tým, že sa ani v pastoračnej praxi jasne nerozlišuje krstné kňazstvo od hierarchického kňazstva, riskujeme, že sa znehodnotí teologické „proprium“ laikov a zabudne sa na „špecifické ontologické puto, ktoré spája kňaza s Kristom, najvyšším kňazom a dobrým pastierom“ (Ján Pavol II., Pastores dabo vobis, 1).

iv. Úplný citát: „Keď sa na druhej strane pojem rozlišuje vo vzťahu a porovnaní medzi rôznymi „munera“ a „officia“, potom je potrebné jasne upozorniť, že iba na základe posvätnej vysviacky si výraz „ služba“ získava plnosť a jedinečnosť významu, ktorý jej Tradícia vždy pripisovala. Špecifikovanie a čistota jazyka sa stáva pastoračnou naliehavosťou, pretože sa za tým môžu skrývať oveľa nebezpečnejšie úskalia, než by sme si mysleli. Od súčasného jazyka ku konceptualizácii je krok krátky“ (Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom stretnutia podporovaného Kongregáciou pre klérus, 22. apríla 1994, č. 4).

v. Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom stretnutia Kongregácie pre klérus, 22. apríla 1994, č. 6.

vi. Ján Pavol II., Ordinatio Sacerdotalis, 22. mája 1994, č. 4.

vii. Úplný citát: „Princípy rešpektu a nediskriminácie sa nemôžu odvolávať na podporu právneho uznania homosexuálnych zväzkov. Rozlišovanie medzi osobami alebo odmietnutie spoločenského uznania alebo výhod je neprijateľné len vtedy, keď je to v rozpore so spravodlivosťou (porov. sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, q. 63, a.1, c.). Popieranie sociálneho a právneho postavenia manželstva formám spolužitia, ktoré nie sú a nemôžu byť manželské, nie je v rozpore so spravodlivosťou; práve naopak, spravodlivosť si to vyžaduje.“ (Kongregácia pre náuku viery, Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálmi, 3. júna 2003, č. 8).

viii. Úplný citát: „Pokiaľ ide o sexuálnu oblasť, je známy pevný postoj, ktorý Ježiš Kristus zaujal na obranu nerozlučiteľnosti manželstva (porov. Mt 19,3–9) a odsúdenie vyslovené aj proti obyčajnému cudzoložstvu srdca (pozri Mt 5,27–28). A ako na nás nemôže zapôsobiť príkaz „vylúpiť si oko“ alebo „odťať si ruku“ v prípade, že tieto údy spôsobia „škandál“ (porov. Mt 5,29–30)? Je reálne, s týmito presnými evanjeliovými odkazmi, predstaviť si „povoľného“ Krista na poli manželského života, pokiaľ ide o potraty, predmanželské, mimomanželské alebo homosexuálne činy? Samozrejme, prvotné kresťanské spoločenstvo nebolo povoľné, učili ho tí, ktorí Krista osobne poznali. Tu stačí poukázať na početné pasáže Pavlových listov, ktoré sa tejto veci dotýkajú (porov. Rim 1,26 nasl.; 1Kor 6,9; Gal 5,19). Apoštolovým slovám určite nechýba jasnosť a prísnosť. A sú to slová inšpirované zhora. Zostávajú normatívmi pre Cirkev všetkých čias.“ (Pápež Ján Pavol II., Stretnutie s mladými v Amersfoorte, Holandsko, 14. mája 1985).

ix. Úplný citát: „Aby sa to prispôsobilo povahe sviatostí, keď sa požehnanie zvoláva na konkrétne ľudské vzťahy, okrem správneho úmyslu tých, ktorí sa ho zúčastňujú, je potrebné, aby to, čo je požehnané, bolo objektívne a pozitívne nariadené prijať a vyjadriť milosť podľa Božích plánov vpísaných do stvorenia a plne zjavených Kristom Pánom. Preto iba tie skutočnosti, ktoré sú samy osebe určené, aby slúžili týmto cieľom, sú v súlade s podstatou požehnania udeľovaného Cirkvou. Z tohto dôvodu nie je dovolené udeľovať požehnanie vzťahom alebo partnerstvám, dokonca aj stabilným, ktoré zahŕňajú sexuálnu aktivitu mimo manželstva (tzn. mimo nerozlučného zväzku muža a ženy, ktorý je sám osebe otvorený odovzdávaniu života), ako je to v prípade zväzkov medzi osobami rovnakého pohlavia (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, KKC 2357). Prítomnosť pozitívnych prvkov v takýchto vzťahoch, ktoré samy osebe treba oceniť, nemôže tieto vzťahy ospravedlniť a urobiť z nich legitímne predmety cirkevného požehnania, pretože pozitívne prvky existujú v kontexte spojenia, ktoré nie je usporiadané podľa plánu Stvoriteľa.

Okrem toho, keďže požehnanie osôb súvisí so sviatosťami, požehnanie homosexuálnych zväzkov nemožno považovať za dovolené. Je to preto, lebo by predstavovali istú napodobeninu alebo analógiu svadobného požehnania, ktoré sa vzťahuje na muža a ženu zjednotených vo sviatosti manželstva, pričom v skutočnosti analogicky „nie je absolútne žiadny dôvod považovať homosexuálne zväzky za podobné alebo len vzdialené“ Božiemu plánu pre manželstvo a rodinu“ (pápež František, apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 251)“ (Kongregácia pre náuku viery, Odpoveď na dubium o požehnaní zväzkov osôb rovnakého pohlavia, 15. marec 2021).

x. Úplný citát: „Vždy treba pamätať na to, že Cirkev „je svojou povahou odlišnou realitou od prostých ľudských spoločností“, a preto „je potrebné potvrdiť, že mentalita a prax existujúca v niektorých kultúrnych prúdoch nemôže byť automaticky prenesená na samotnú Cirkev, spoločenské politikum našej doby“ (Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom stretnutia podporovaného Kongregáciou pre klérus, 22. apríla 1994, č. 3).

xi. „Ak sa nerešpektuje právo na život a na prirodzenú smrť, ak počatie, tehotenstvo a narodenie človeka sú umelé, ak sa ľudské embryá obetujú výskumu, svedomie spoločnosti stratí pojem ekológie človeka a spolu s ňou aj environmentálnej ekológie. Je rozporuplné trvať na tom, aby budúce generácie rešpektovali prírodné prostredie, keď im naše vzdelávacie systémy a zákony nepomáhajú rešpektovať samých seba. Kniha prírody je jedna a nedeliteľná: zahŕňa nielen životné prostredie, ale aj život, sexualitu, manželstvo, rodinu, sociálne vzťahy: jedným slovom integrálny ľudský rozvoj. Naše povinnosti voči životnému prostrediu sú spojené s našimi povinnosťami voči ľudskej osobe, berúc do úvahy seba samého a vo vzťahu k iným“ (Pápež Benedikt XVI., encyklika Caritas in Veritate, 51).

***

predchádzajúci článok Jeho Excelencie:
Zákaz tradičnej latinskej omše je zneužitím cirkevnej moci a nedodržiavanie tohto zákazu v skutočnosti neznamená neposlušnosť

PDF (formát pre tlač)