Načo boli tieto voľby dobré? Neočakávajme veľa, ale jedno postačí – liberáli zavýjajú!

Branislav Michalka
14. októbra 2023   Politika   Komentár

Čo zostáva katolíkovi, ktorý je tradicionalistom politickým aj náboženským, uprostred všeobecnej spoločenskej hrôzy, degenerácie a úpadku? Sedí bezmocne ako Gómez Dávila v knižnici, berie do ruky raz jednu knihu, inokedy druhú, rozčuľuje sa, očakáva poslednú ranu z milosti Božej: a tu zrazu voľby!

Výborne! Prišiel čas odhodiť nietzscheovské predsudky a prestať sa tváriť ako aristokratický kakadu. Nech si paralyzovaný syfilitik z Engadingu šplhá do svojich prihlúplych zarathustrovských ozónov, teraz prišiel čas radosti pre lesných chodcov roľníckeho pôvodu. Ten, kto sa doplazí k urne a hodí hlas proti nepriateľovi najväčšiemu – pokrokárovi, ten bude nakoniec odmenený na duchu.

Nesmie však očakávať nápravu všeobecného poriadku, ani obrodu mravov, ani výbuch obnovujúcej barokovej exaltovanosti náboženskej. Musí nám stačiť, keď uvidíme zavýjať liberálny orchester. Nízka radosť, hovoríte? Primeraná predmetu, odpovedám. A navyše, každý si raz za čas má právo vyhodiť z duchovného kopýtka.

A už je to tu. Čo deň to radosť. Symfónia liberálneho zavýjania, skutočný wagnerovský Gesamtkunstwerk, spojenie obrazu, poézie, hudby, pohybu, neutíchajúce liberálne vlny tristanoizoldovské.

Ponechajme bokom povolebné vákuum, v ktorom si liberálni ochotníci ešte len ladili kvíliace nástroje. Vtedy ich neľútostný osud naťahoval na škripci a vnukal im rôzne ošemetné myšlienky o kýženom víťazstve pokroku, ktoré by predsa len po určitých politicko-kabalistických zariekavaniach mohlo nastať.

Ale z milosti Božej, nestalo sa. Hospodin zhliadol na nehodného služobníka svojho a ráčil uvrhnúť pozmetanú kôpku politických tajtrlíkov do spárov našej veselej radosti.

Ako prvý nás oblažil Arpád Szoltés, čerstvo upečený slovenský vlastenec, ktorý ešte pred vojnou na brehoch Dnepra stíhal každý náznak nacionalizmu bleskom Perúnovým. Pookrejúc vlastenecky, po objavení blaženosti naskytnuvšej sa z duchovného obcovania s nacionalizmom ukrajinským, rozhodol sa zvestovať slovenskému bačo-mužíkovi toto evanjelium rýdzeho, nového a tmárstvom nezaťaženého patriotizmu podtatranského. Ponížil sa až k mastnému slovenskému roľníkovi, bačovi a drotárovi…

A výsledok? Temná povolebná podtatranská diera…

A tak nás Arpád opúšťa. Zamávajme mu a poprajme mu, aby sa už nikdy nemusel do tej temnej diery vracať. Pred odchodom nám ešte raz zanôtil svoju liberálnu trávnicu:

„Vladimír Mečiar, Robert Fico ani Igor Matovič, jediní ľudia, ktorí kedy vyhrali slovenské voľby, nie sú chorobou Slovenska, sú iba jej negustióznym symptómom. Chorobou je tých zhruba 75 percent slovenského elektorátu, ktorý opäť volil rôzne odtiene hnedej, plus ten ťažko odhadnuteľný podiel voličov liberálnej demokracie, ktorí sú ochotní jej hodnoty do nejakej miery tolerovať výmenou za západný blahobyt, ale inak im skôr prekážajú. Nevidím dôvod, prečo by som mal takých ľudí presviedčať o svojich hodnotách a, úprimne, nevidím ani spôsob, ktorým by som ich mohol presvedčiť. Žijú a rozmýšľajú v súlade s kultúrnymi vzorcami, ktoré sa vyvíjali po stáročia.“

Zbohom, náš ozdravovateľ. Len o jedno prosím, neodchádzaj v šíru diaľ nezaočkovaný. Toľko si urobil pre zdravie národa, pamätaj aj na seba.

Po trilku kráľa rodoľubov a milovníkov národa, zaznel hlas kráľovnej. Pani Magda s hlavou korunovanou trojdňovou povolebnou depresiou, neskrývajúc vlastné emócie, ktoré na rozdiel od tých filmových vystrašili bačo-mužíkov už pri jej prezidentskej kandidatúre, vyznala ako predsedníčka Živeny svoju lásku k národu:

„Už vieme, že od nich nemôžeme čakať nič pozitívne pre moderné Slovensko. Tak títo ľudia, uvidíme, nakoľko sa stotožnili s tým hľadaním voličov medzi tými nesystémovými voličmi a vyslovenou spodinou.“

Olala, moderné Slovensko! Kde len na to tie hérečky chodia? A vôbec, ako sa dá byť dnes nemoderný? Veď to ide samo. Stačí sa len – pridať… A to žeby Slováci nechceli? Pani Magda viem, že Vy ma chcete za každú cenu potešiť, ale majte zľutovanie s úbohým dezolátom.

Nemá zľutovanie… Pokračuje ďalej…

Ale správne, má na to právo! Notabene, keď nepatrí k spodine:

„Pokiaľ budem žiť, ja si poviem svoje.“

No veď hovorím, máte na to právo. Len niečo veselšie keby bolo…

A vyhovela… Už sa to aj valí. Predsedníčka Živeny, uchopiac svoje ženstvo za jeho esenciálny chvost, sa pustila inštinktívne do toho podstatného – do oblečenia inej súdružky. Čo tam po politike, to je pre chudobu:

„Pamätám si aj Moniku Beňovú z čias, keď som bola veľvyslankyňou vo Varšave. Prvýkrát prišla do zahraničia ako nová politička, predtým bola novinárkou a bola trošku nevhodne oblečená, čo je taký jej znak, musela som ju trošku zachraňovať. Pozerám sa teda na to trochu z výšky môjho veku, že to je taká omladina, tak prosím, nech sa páči.“

Trošku nevhodne oblečená…

Pani Magda, a či sa Vy už nepamätáte ako ste v požehnanom roku 1990 nastúpili na post veľvyslankyne v meste valčíkov, na krásnom modrom Dunaji a prvé čo Vám napadlo, bolo dotrepať sa na diplomatickú udalosť v priesvitnej blúzke bez podprsenky? Už ste asi zabudli…

Pripomeniem Vám: ležal som vtedy na kavalci brnenských K. und K. kasární (dnes už nebohých) a nado mnou plavčík – súdruh/pán desiatnik, zhodou okolností z Vášho rodného mesta, práve čítal o Vašom viedenskom extempore a pohoršene krútil hlavou hovoriac: „Miháyi, tak toto sme chceli?“ A to musíme uznať, že na plavárni videl zaiste všeličo…

Pozeráte sa na to trošku z výšky… Hm, hm, to sú tie engadinské ozóny. Beda meštiakom, ktorí sa hrajú na aristokraciu. To už radšej ten grunt za obecnou pumpou… Aj tí páni to tak videli… Meštiakmi pohŕdali a roľníkov mali za rovnakých potomkov feudalizmu, ako boli oni sami… Len sa spýtajte uspávacieho kniežaťa z Orlíka, keď sa zas pôjdete nadýchať tolerancie do Prahy, on Vám to vysvetlí… Požičia Vám tatinkove knihy…

Ale dosť bolo elitného náreku pani Magdy. Riava povolebnej bystriny nás unáša k rozbahnenému riečisku. Tam sa zlievajú náreky a plač liberálnych a kaviarenských elít. Sadnime si k jej brehu ako barón Medňanský k Váhu a s kochaním načúvajme clivým tónom našich liberálnych pltníkov, ktorých volebná záplava odnáša v diaľ.

Na mentálnej plti učupená odchádza Dorota Nvotová, ktorú slovenská dezolač popreháňala duševnou trestaneckou uličkou. Ale koľko poézie v tom je. Darmo, umenie sa rodí zo súženia:

„Zobudila som sa do rána, v ktorom som chvíľu nevedela, kto som. Vedela som len, že sa naplnila moja predtucha z čias, keď som napísala pieseň Requiem za krajinu. A to bolo jediné, čo som Vám dokázala k tomu pocitu povedať. Celá uplakaná, vystrašená a zlomená som sadla do auta, zapriahla karavan a odišla na 3 dni za hranice. Niekam poblíž, kde budem sama, bez ľudí, bez Slovákov, bez výčitiek, posmeškov, pľuvancov a vyhrážok.“

Pri všetkej úcte k bôľu, rešpektujúc Vašu únavu zo slovenskej spodiny, pomysleli ste aj na to, čo si tu tí Slováci počnú bez Vás? Človek má predsa aj nejakú zodpovednosť… Chcete ponechať „tútokrajinu“ v pazúroch hydry napospas Slovákom?

Už však mlčím, už zmĺkam… A načúvam… Rieka spieva svoju odvekú pieseň o slobode…

„Už tretí deň sedím pri hladine jazera, a pozerám na ňu. Neďaleko sa tiahnu vinice, v ktorých sa schovávajú malé vinárne, kde sa zastavujú cyklisti. Ľudia sú milí, nikto ma nepozná, všetko funguje, všetko je čisté, v kempe si všetci pomáhajú, a západy slnka poza maják si vôbec nevšimli, že v susednej krajinke sa mnohým zrútil svet.“

Áno, a to ešte možno ani nevedia, že do slovenskej škôlky, kde daromne a dezolátne pobehujú deti len ako chlapci alebo dievčatá, nevstúpi ďalších niekoľko rokov nôžka usilovného transsexuála, ako v Rakúsku, kde je všetko také čisté… Pokrok nám uteká za obzor… Plače klíma… Plače Matka Zem… Plačú medvede aj vlci… Rašeliniská aj rúbaniská… Slnko si zakrylo svoju tvár…

Kde sme to prestali?

Aha, už to zase tečie… A dokonca celkom blasfemicky. Súdružka Mariana Čengel Solčianská sa rozhodla trochu to tým dezolátom osoliť za tie voľby a vyzúrila sa na Panne Márii Šaštínskej. No dúfajme, že vie čo robí…

Už to ide… Je to pokrokové… Nesmierne pokrokové…

„Bojíme sa tých, ktorí videli a zažili svet, ktorí hovoria jazykmi, ktorí hovoria k inému bohu alebo nehovoria k žiadnemu, ktorí sa necítia limitovaní predsudkami ani strachom z viditeľnosti. Chceme žiť v tejto zemepisnej šírke sami, chceme sa všetci poznať a všetko si vedieť cez niekoho vybaviť, tu, v našej vlasti, zverenej pod ochranu ženy, ktorá mala dieťa bez sexu, lebo nám to prepožičiava pocit podobnej čistoty, akú možno zažiť po sprchovaní.“

A jéje, súdružka zažíva pri sprchovaní náboženské vytrženie spirituálnej čistoty! Halelujah, to tu ešte nebolo. Nuž, niekto má Pannu Máriu, iní zase sprchu. Existuje aj „kargo kult“, tak prečo nie mystérium sprchovacieho kúta? Len žiadnu marginalizáciu, ako upozorňuje aj pápež František.

Áno, nastala doba temna… Slovensko sa ponorilo do bahna… Mimo dúhové spasenie… A tam bude len plač a škrípanie dezolátnych zubov…

A oni sa toľko snažili… Len tých peňazí, čo to stálo…

Nehovorte tu o peniazoch, keď ide o demokratické ideály!

Už mlčím, už zmĺkam… Tých peňazí, čo to stálo… 30 rokov usilovnej liberálnej propagandy… A výsledok? … Prd, bačo-mužícky prd…

PDF (formát pre tlač)