Milánsky arcibiskup v prejave na sviatok sv. Ambróza oznámil veriacim po desaťročiach radostného budovania EÚ a novej Cirkvi: Stojíme pred kolapsom systému!
8. decembra 2025
Aktuality
Cirkevná kríza
Logika úpadku je železná, neúprosná a má istý zmysel pre humor. Nakoniec donúti tých, ktorí vehementne a s aktivistickým optimizmom komsomolských mládežníkov od II. vatikánskeho koncilu odmietali tzv. „prorokov skazy“, aby sa nimi stali pod tlakom reality sami.
Len nedávno kardinál Matteo Zuppi, predseda Talianskej biskupskej konferencie, jednej z najvplyvnejších v Cirkvi oznámil len tak, akoby sa nechumelilo, že kresťanstvo ako inštitúcia v Taliansku končí:
aby najnovšie v piatok, na sviatok svätého Ambróza, patróna Milána, oznámil pre zmenu arcibiskup Mario Delpini šokovaným veriacim, že po desaťročiach vanutia ducha „nových Turíc“, po desaťročiach budovania liberálnej demokracie naplnenej tzv. „európskymi hodnotami“, po skvelej synodálnej ceste aj úžasnom vítaní migrantov stojí spoločnosť – pred kolapsom:
Jeden sa musí pýtať s filmovými klasikmi: Kde spravili súdruhovia chybu? A čo viac: Ako môžeme byť pred kolapsom, keď ešte nedávno bolo všetko skvelé, hľadeli sme na slnkom zaliate pahorky budúcnosti a každý, kto sa ozval s kritikou a obavami, bol „prorok skazy“?
zdroj: Heute.at
Arcibiskup Delpini začal kázeň v spenglerovskom duchu tým, že nenápadne prirovnal časy svätého Ambróza, čiže pád Rímskej ríše a inváziu barbarov k súčasnosti a uzatvára tento historický exkurz úzkostlivou otázkou:
„Dojem bezprostredného kolapsu civilizácie, katastrofálnej skazy mesta, často poznačuje dejiny Milána. Dokážeme rozpoznať znepokojujúce signály a hrozby kolapsu a môžeme sa sami seba pýtať: Je úpadok našej civilizácie skutočne vopred určený? Obnoví sa nadšenie pre budovanie, vôľa napraviť svet, povstanú muž a žena schopní a dychtiví snívať, pracovať, prispievať k lepšiemu životu pre náš spoločný domov? Pre Ambróza je to, čo charakterizuje kresťanov, práve rozhodnutie položiť Ježiša, Božieho Syna a Pána Neba i Zeme, ako základ stavby, ktorá nielen odolá búrkam, ale dokáže nájsť aj novú vitalitu, pokoj a nádej. Aj ja obnovujem svoje vyznanie viery a delím sa so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle o svoje chápanie hrozieb i dôvodov nádeje.“
Ako to? Po nadšenom budovaní novej Európy a novej Cirkvi odrazu „dojem bezprostredného kolapsu civilizácie“? Ďalšie pasáže nenechajú nikoho na pochybách, že sa arcibiskup nepomýlil, či nechal uniesť poetickou symbolikou výrazových prostriedkov a keď hovorí „kolaps“, tak skutočne myslí „kolaps“:
„Náš spoločný domov obkľúčili hrozby. Riziko nie je také, že tieto škody budú opraviteľné, ale také, že nás všetkých zaplaví katastrofálny kolaps, ktorý po sebe zanechá len trosky. Systém ako celok sa zdá byť ohrozený kolapsom: Nemám v úmysle poskytnúť diagnózu (sic!), ale bez toho, aby som si nárokoval vyčerpávajúci zoznam, chcem len identifikovať znaky, ktoré ma najviac znepokojujú.“
Arcibiskup najprv spomína klasický sprievodný jav úpadku civilizácií a degenerácie – demografický pokles, čiže ľudovo povedané: neochotu degenerovaného obyvateľstva rozmnožovať sa:
„Existujú alarmujúce signály o budúcnosti miest a obcí, ktoré sa zdajú byť odsúdené na úpadok v dôsledku klesajúceho počtu obyvateľov a rastúceho veku. Demografická kríza je chronická a zdá sa, že je nenapraviteľná. V niektorých prípadoch je najnaliehavejšou starosťou vlastný blahobyt: „Kto bude pracovať, aby mi platil dôchodok? Možno by sme si mali uvedomiť, že sme neboli dobrými učiteľmi. Dospelá generácia si musí uvedomiť, že svojím životným štýlom a tónom svojich prejavov mladým ľuďom nesprostredkúva dobré dôvody, prečo by sa chceli stať dospelými, robiť definitívne rozhodnutia, zakladať si rodiny a mať deti.“
Neboli dobrými učiteľmi… Ale veď to hovorí arcibiskup narodený v roku 1951, čiže taký, ktorý bol v seminári koncom 60. rokov 20. storočia, čiže v čase najväčšieho vanutia „nových Turíc“! Pokiaľ hovorí „my“, tak tým môže myslieť len generáciu pokoncilových kňazov a prelátov. To oni boli predsa našimi duchovnými učiteľmi, ktorých pedagogickým ovocím je – kolaps!
Prelát pokračuje v temných tónoch, ktoré ho určite v seminári roku 1969 neučili:
„Vidím paniku, hnev, útek, násilie, osamelosť.“
Prelát maľuje ďalej kolaps zdravotného systému, ktorý nám akosi nesedí do obrazu skvelej Európskej únie, za ktorou Slovensko tak zaostáva. Žeby sa bakaný Fico, ktorý môže za všetko stal aj talianskym premiérom? Alebo riadi talianske zdravotníctvo komando vyslané Putlerom? Či sa zázračne oživený Prigožin stal talianskym ministrom zdravotníctva?
„Čakacie listiny, neznesiteľne dlhé čakacie doby a privilégiá priznané tým, ktorí sa spoliehajú na súkromnú, platenú zdravotnú starostlivosť, sú však znepokojujúce. Súkromné ziskové organizácie premieňajú zdravotnú starostlivosť na biznis. Súkromné neziskové organizácie v sektore zdravotnej a sociálnej starostlivosti sa často cítia ignorované a ponižované. Verejné nemocnice a ich vynikajúce služby riskujú diskreditáciu. Zavádzanie protokolov charakterizovaných nadmerným spoliehaním sa na starostlivosť techniky riskuje odstránenie skutočnej starostlivosti a prevzatie zodpovednosti. Nesprávne stotožňovanie „liečenia“ s „vyliečením“ spôsobuje, že zabúdame na starostlivosť o tých, ktorí sa nezotavia, a paliatívna starostlivosť nie je dostatočne dostupná pre všetkých.“
A akosi nám tiež narástla v tom krásnom novom svete kriminalita:
„Podmienky vo väzniciach sú kvôli preplnenosti neudržateľné. Riešením preplnenosti nemôže byť zvýšenie verejných výdavkov na výstavbu ďalších väzníc. Spoločnosť, ktorá funguje tak, že väzba je najzrejmejším a najrýchlejším prostriedkom trestania trestných činov sa ukazuje ako neschopná predchádzať trestným činom, požadovať náhradu škody a vytvárať podmienky na prinavrátenie ľudí späť k zákonnému životu.“
Arcibiskup následne načrtáva postup, ako pred kolapsom uniknúť. Lenže práve tu sa ukazuje tragika celej schizofrénie súčasných cirkevných predstaviteľov, ktorí si predstavujú, že to pôjde tak, aby sa cap nažral a kapusta zostala celá. Nechcú urobiť radikálny rez a pomenovať skutočnú podstatu problému – cirkevný a spoločenský chaos spôsobený neustálym reformizmom a relativizáciou. Pochopiteľne, to by museli poprieť celý svoj život, všetko čomu verili od 60. rokov 20. storočia, všetky tie hory papiera, tony fráz a oceány optimisticko-aktivistických prejavov.
Preto je jeho riešením kolapsu nakoniec vyzývanie hluchých, aby sa stali počujúcimi bez toho, aby si vytiahli štuple z uší. Tie štuple, ktoré im tam pomáhali s liberálnymi politikmi zatlačiť aj cirkevní predstavitelia. Je to vyzývanie tých, ktorí sú mentálne degenerovaní aj pričinením súčasných cirkevných predstaviteľov, aby neboli degenerovanými. Lenže ako odrazu nebyť degenerovaný? Keď prišlo kresťanstvo, tak to trvalo stáročia, než sa podarilo spoločnosť dostať na určitú morálnu úroveň.
Arcibiskup vymenováva rôzne stavy a profesie v spoločnosti a načrtáva ich ideálnu podobu, avšak bez toho, aby vykorenil príčinu kolapsu. Čiže nakoniec sa sám ukazuje ako symptóm úpadku, neschopný ho riešiť inak, než prázdnymi apelmi. Napríklad ideálny manželský pár si má povedať:
„Vykročme vpred; postaráme sa o náš spoločný domov a jeho budúcnosť. Cítime silu a krásu našej lásky. Život je taký krásny, keď sa žije v láskyplnom vzťahu, že sme šťastní s našimi tromi deťmi. Radšej žijeme piati v troch izbách, ako by sme mali myslieť na smutnú a osamelú starobu v piatich izbách. Vzdávame sa mnohých vecí, ale nie žitia, dávania života.“
Lenže načo by to robili, keď im okrem všadeprítomného hedonizmu ešte všetci omieľajú aj to, že ľudstvo je premnožené a ničí tým mamičku Pachamamu? A keď samotná Cirkev, aj keď nehovorí o premnožení ako príčine trápenia Matky Zeme (zatiaľ), pripája svoj „Laudato si’“ hlas k chorálu klimatického a ekologického alarmizmu?
No a ideálny kňaz a pedagóg, ktorého načrtáva, dokonale demonštruje nepochopenie príčin kolapsu. Namiesto rádu, disciplíny a pravidiel, prináša obligátne – sprevádzania:
„Neprichádzam dopredu, aby som odovzdával vedomosti a pravidlá, ale aby som týmto mladým mužom a ženám prejavil svoju úctu. Budem svedčiť o potrebe modliť sa, počúvať a byť vypočutý, prejavovať náklonnosť a úctu, praktizovať disciplínu vo vzťahoch, čase a slovách.“
Niektoré pasáže vyzerajú skôr ako návod nato, ako kolaps urýchliť. Ideálny policajt hlási s veľkou pravdepodobnosťou o imigrantoch:
„Neprejavujem neúctu tým, ktorí sú zle oblečení, hovoria slabo po taliansky alebo nepoznajú pravidlá spolužitia, pretože im ich nikto nevysvetľuje a nikto im nepomáha naučiť sa byť konštruktívnymi spoluobčanmi.“
– Nepoznajú pravidlá spolužitia a niekto im ich nevysvetľuje??? Alebo ich skôr nechcú poznať a chcú nanútiť pôvodnému obyvateľstvu radšej svoje pravidlá?
Záver kázne pôsobí ako agitka, ktorá má vlastne asi poprieť úvodné konštatovanie, ale pritom zabezpečiť, aby sa občan predsa len angažoval. Bizarnosť a rozporuplnosť nemôže byť väčšia, schizofrénia dosahuje vrchol – vo fiktívnej rovine sa to arcibiskupovi podarilo: zachoval všetky „vymoženosti“ liberálnej demokracie, EÚ, koncilu aj globalizmu a zároveň všetkých naučil ako vzdorovať kolapsu. Ktorý zároveň je, aj nie je. Schizofrénia gnosticko-hegeliánskej dialektiky vrcholí:
„Som šťastný, že žijem v krásnej (???), bezpečnej (???) a zdravej (???) krajine: preto reagujem na degradáciu, vandalizmus, environmentálne katastrofy a povrchnosť, ktorá zanedbáva nevyhnutnú údržbu vody, vegetácie a hôr, čím ohrozuje ľudí a zvieratá, ktoré tam žijú. Nie som dokonalý, ani bez viny, ale to mi nebráni byť kritický voči tomu, čo nefunguje: nie znevažovať, ale požadovať rešpekt a starostlivosť o spoločné dobro.“
Čo môže nastať po takomto riešení kolapsu? Jedine kolaps…
Branislav Michalka
Zdroj: chiesadimilano.it, kath.net, titulný obrázok, zdroj – Heute.at
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
