Má sa Cirkev ospravedlňovať domorodcom? Pápež Eugen IV. zakázal ich zotročovanie už v stredoveku! 400 rokov pred protestantmi, osvietencami a slobodomurármi

Branislav Michalka
20. septembra 2025   Cirkev História Spoločnosť   Encykliky, Komentár

Pri žiadnej inej téme nevyznieva obviňovanie katolíckej Cirkvi z tmárstva a útlaku tak komicky, ako pri téme otroctva. Ak totiž bola v dejinách ľudstva organizácia, ktorej patrí zásluha za to, že sa vôbec o niečom takom ako je zrušenie otroctva začalo aspoň uvažovať, tak je to práve katolícka Cirkev.

Najväčšie mozgy antiky – Platón a Aristoteles na niečo také ani nepomysleli a Aristoteles vo svojej Politike dokonca označil otrokov za živé nástroje a tvrdil, že otroctvo je pre spoločnosť nevyhnutnosťou. Renesanční, osvietenskí a slobodomurárski milovníci antiky a naolejovaných antických fešákov zo štadiónov, si zo svojich starovekých vzorov vzali príklad a držali sa otroctva zubami-nechtami až do druhej polovice 19. storočia. A popritom usilovne kydali na katolícku Cirkev, aká je temná a plná útlaku.

V skutočnosti pápež Eugen IV. už v roku 1435, takmer 60 rokov pred objavením Ameriky a pred začiatkom pokrokového novoveku, vydal encykliku Sicut dudum, ktorá nesie podtitul Proti zotročovaniu černošských domorodcov z Kanárskych ostrovov. V Spojených štátoch amerických, liberálmi obdivovanom vzore slobody a demokracie, sa k zrušeniu otroctva odhodlali až o 400 rokov neskôr a aj to skôr z dôvodu nástupu industriálnej revolúcie, ktorá urobila otrockú prácu popri lacných robotníkoch úplne zbytočnou, než z morálnych dôvodov. Ako sa to už tak pokryteckým protestantským Anglosasom niekedy stáva…

Pretrvávajúce otrokárstvo v pokrokových Spojených štátoch 19. storočia bolo príčinou dezercií čiernych otrokov do katolíckeho a údajne tmárskeho Mexika, ktoré bolo pod vládou španielskej koruny. Tam bolo otroctvo zakázané. Osvietení protestantskí farmári a plantážnici prekračovali následne mexické hranice a svojich otrokov naháňali, pričom oprávnené zásahy mexickej vlády a armády proti ich narúšaniu hraníc interpretovali v rámci country and western legendy, ako boj slobodymilovných protestantov proti španielskemu katolícko-monarchistickému despotizmu.

Svet skrátka chce byť klamaný. Otrokárski piráti odpudivej protestantskej napudrovanej starej dievky, anglickej kráľovnej Alžbety I. Tudorovej, sir Francis Drake alebo sir John Hawkins, sú v hollywoodskych filmoch vykresľovaní ako bojovníci za slobodu proti španielskym tmárom, a arogantní otrokári z USA vo filmoch tipu Alamo (1960) s Johnom Wayneom zase bojujú proti Mexiku za slobodu a demokraciu s takou neskrývanou propagandistickou infantilitou, že historickí poradcovia zmieneného filmu trvali na odstránení svojich mien zo záverečných titulkov. Avšak, účinkuje to a stokrát opakovaná lož, ako vedel už súdruh Goebels, slávi triumf.

No a potom ide pápež František (alebo Ján Pavol II.) do Ameriky a ospravedlňujú sa Indiánom za katolícku Cirkev, napriek tomu, že v katolíckej Latinskej Amerike, kde katolícka Cirkev ovplyvňovala morálku svojím učením, sa bežne motajú Indiáni (Chavéz, Morales) alebo miešanci (Maduro, Boluarteová) vo vládnych funkciách a v protestantských Spojených štátoch a Kanade, podstatne zredukovaní, zametajú chodníky alebo v lepšom prípade šoférujú traktory. A tiež napriek tomu, že potomkovia aztéckeho panovníka Montezumu tvoria dodnes v Španielsku významný šľachtický rod, ale pravnuk Sediaceho Býka v USA je bývalý alkoholik a narkoman narodený v rezervácii.

https://en.wikipedia.org/wiki/Duke_of_Moctezuma_de_Tultengo#:~:text=Duke%20of%20Moctezuma%20(Spanish%3A%20Duque,%2C%20or%20ruler%2C%20of%20Tenochtitlan.

https://en.wikipedia.org/wiki/Ernie_LaPointe

To všetko je z hľadiska historických faktov smiešne, aj pokiaľ nazeráme celú vec len v prirodzenej rovine. V rovine nadprirodzenej by samozrejme mali domorodci ďakovať katolíckej Cirkvi za to, že ich doslova vytrhla z rúk takých satanistických režimov, akými boli pohanský aztécky štát alebo ríša Inkov, či na severe šialene brutálna Irokézska konfederácia so sklonmi k rituálnej antropofágii. Tejto záľube sa však v konečnom dôsledku, venovali Indiáni vo všeobecnosti.

Na rozdiel od protestantských a slobodomurárskych kolonistov však katolíci:

1. Prišli zmeniť ich duše a zachrániť ich z moci diabla, nie ich fyzicky vyhladiť.

2. Pod vplyvom cirkevnej morálky si brali bežne Indiánky a Indiánov za manželky a manželov, bez rasových predsudkov, ako rovnocenných katolíkov a Cirkev strážila, aby tieto manželstvá boli dodržiavané.

3. Indiáni a miešanci požívali rovnaké práva pred zákonom, ako každý iný katolík.

Pokiaľ sa vyskytli prechmaty, tak práve pod vplyvom bezbožnej a Cirkev ignorujúcej, slobodomurárskej, libertínskej a voľnomyšlienkárskej šľachty, ako bol napríklad v 18. storočí predseda portugalskej vlády markíz Pombal, prezývaný „Nero z Trafarie“, ktorý si vymohol zrušenie jezuitskej rehole a aj jej paraguajských redukcií v kolóniách, ale napríklad brutálne dusil aj nižšie vrstvy v domácom Portugalsku.

Katolícky prístup k domorodcom, ktorí boli vnímaní ako slobodní a rovnoprávni katolíci, sa datuje už od stredoveku a v encyklike Sicut dudum z roku 1435, sa píše:

Eugen, biskup, služobník Božích služobníkov,

Našim ctihodným bratom pokoj a apoštolské požehnanie atď.

1. Nedávno sme sa od nášho brata Ferdinanda, biskupa v Rubicone a zástupcu veriacich, ktorí bývajú na Kanárskych ostrovoch, a od poslov, ktorých vyslali k Apoštolskej stolici, a od iných dôveryhodných informátorov dozvedeli nasledujúce skutočnosti: na spomínaných ostrovoch – niektorými nazývané Lanzarote – a na iných blízkych ostrovoch boli obyvatelia, napodobňujúc iba prirodzený zákon a nepoznajúc predtým žiadnu sektu odpadlíkov alebo heretikov, krátko predtým s pomocou Božieho milosrdenstva privedení k pravej katolíckej viere. Napriek tomu sa s postupom času stalo, že na niektorých zo spomínaných ostrovoch pre nedostatok vhodných správcov a obhajcov, ktorí by viedli tých, ktorí tam žijú, k riadnemu zachovávaniu viery v duchovných aj svetských veciach a statočne chránili ich majetok a prácu, sa niektorí kresťania (o tom hovoríme so zármutkom) pod vymyslenými zámienkami, uchvátením a využijúc príležitosť priblížili k spomínaným ostrovom loďou a s ozbrojenými silami zajali a dokonca odviedli do zámorských krajín veľmi veľa ľudí oboch pohlaví, pričom zneužívali ich prostotu.

2. Niektorí z týchto ľudí už boli pokrstení; iní boli dokonca občas oklamaní a podvedení prísľubom krstu tak, že dostali prísľub bezpečia, ktorý však nebol dodržaný. Zbavili domorodcov majetku alebo ho využili na svoje účely a niektorých obyvateľov uvedených ostrovov podrobili trvalému otroctvu, predali ich iným osobám a spáchali proti nim rôzne iné nezákonné a zlé skutky, kvôli ktorým mnohí z tých, ktorí zostali na uvedených ostrovoch a odsudzujú takéto otroctvo, zostali pohrúžení do svojich pôvodných bludov, odvrátili sa od svojho úmyslu prijať krst, čím urazili Božiu majestátnosť, vystavili svoje duše nebezpečenstvu a spôsobili nemalú škodu kresťanskému náboženstvu.

3. Preto my, ktorým patrí povinnosť, najmä v súvislosti s vyššie uvedenými záležitosťami, napomínať každého hriešnika za jeho hriech a nechceme ho len tak zatajovať, túžime – ako sa očakáva od nášho pastierskeho úradu – podľa možností blahodarne, so svätou a otcovskou starostlivosťou starať sa o utrpenie obyvateľov. Prosíme Pána a napomíname, skrze ich pokropenie Krvou Ježiša Krista preliatou za ich hriechy, všetkých, svetské kniežatá, pánov, kapitánov, ozbrojencov, barónov, vojakov, šľachticov, komunity a všetkých ostatných veriacich každého druhu, akéhokoľvek stavu, stupňa alebo postavenia, aby sa sami zdržali vyššie uvedených skutkov a aby prinútili tých, ktorí sú im podrobení, aby sa ich zdržali a aby ich prísne zakazovali.

4. A rovnako nariaďujeme a prikazujeme všetkým a každému veriacemu oboch pohlaví, aby do pätnástich dní od zverejnenia týchto listov v mieste, kde žijú, obnovili pôvodnú slobodu všetkým a každej osobe oboch pohlaví, ktoré boli kedysi obyvateľmi uvedených Kanárskych ostrovov a od času svojho uchvátenia sa stali zajatcami a ktorí boli podrobení otroctvu. Títo ľudia majú byť úplne a navždy slobodní a majú byť prepustení bez vymáhania alebo prijímania peňazí. Ak sa tak nestane po uplynutí pätnástich dní, upadnú pod trest exkomunikácie samotným činom, z ktorého nemôžu byť zbavení viny, s výnimkou smrti, a to ani Svätou stolicou, ani ktorýmkoľvek španielskym biskupom, ani spomínaným Ferdinandom, pokiaľ by najprv neudelili týmto zajatým osobám slobodu a nevrátili im majetok. Chceme, aby pod rovnaký trest exkomunikácie upadli všetci, ktorí sa pokúsia zajať, predať alebo podrobiť otroctvu pokrstených obyvateľov Kanárskych ostrovov alebo tých, ktorí slobodne žiadajú o krst, a táto exkomunikácia môže byť z nich sňatá, len s dôvodov uvedených vyššie.

5. Tí, ktorí pokorne a účinne poslúchajú tieto naše nabádania a príkazy, si zaslúžia okrem našej priazne a priazne Apoštolskej stolice a požehnaní, ktoré z nej vyplývajú, aj to, že budú držiteľmi večného šťastia a budú umiestnení po pravici Božej atď.

Dané vo Florencii 13. januára roku Pána 1435.

Ďalšie dokumenty pápežov proti otroctvu domorodcov sú:

Pavol III. (1537) – Sublimis Deus – O zotročovaní domorodých obyvateľov

Gregor XVI. (1839) – In supremo apostolatus – Odsúdenie obchodu s otrokmi

Lev XIII. (1888) – In plurimis – O zrušení otroctva

Lev XIII. (1890) – Catholicae Ecclesiae – O otroctve v misiách

Ako vidno, snahou katolíckej Cirkvi a jej pápežov bolo zabrániť zotročovaniu domorodých obyvateľov, aj keď pravda pokrokoví duchovní gastarbeitri môžu poukazovať na to, že otroctvo bolo predsa trpené aj v niektorých katolíckych krajinách. Zaiste k tomu dochádzalo a nie nadarmo je práve encyklika Leva XIII. In plurimis radostnou reakciou na zrušenie otroctva v Brazílii.

Príčina je však zrejmá: ľudia, štátnici, vládcovia, obchodníci, podnikatelia a ďalší potomkovia Adama a Evy skrátka nariadenia pápežov – ignorovali.

Pokiaľ sa chcú nad tým liberálni, slobodomurárski a progresívni bojovníci s tmou pozastavovať, prehliadajúc zároveň veľkoryso antické, renesančné, osvietenské, liberálne a demokratické otrokárstvo a prechmaty, nech si položia otázku: Koľko pápežských encyklík akceptovali oni?

Oni sami nabádajú ľudí, aby ignorovali a sabotovali cirkevné učenie. Majú právo sa potom čudovať, že ich niekto aj poslúchne?

V otázke otroctva sa ukázali byť mnohí katolícki šľachtici a obchodníci nesmierne učenliví a otvorení pokroku, osvietenstvu a neposlušnosti voči cirkevnému učeniu. Takže to vlastne boli pokrokoví hrdinovia, ktorí bojovali proti pápežskému tmárstvu.

Čo by im potom chceli vyčítať?

PDF (formát pre tlač)