Liberálny populizmus Richarda Dírera: Od alkoholizmu a znásilňovania, až k farárom

Branislav Michalka
11. októbra 2022   Spoločnosť   Komentár

Čo má spoločné alkohol za volantom, ako aj alkoholizmus slovenského ľudu vo všeobecnosti, s farármi? Na prvý pohľad nič. Jedine to, ak by sme sa povŕtali v slovenských dejinách, že s menami slovenských obrodeneckých kňazov je spojené zakladanie tzv. spolkov striezlivosti, ktoré sa snažili vykynožiť z našich radov závislosť ľudu na alkohole, a jeho sekundárne ožobračovanie úžerníkmi, prebiehajúce skrze zmienenú závislosť.

Vykresľovať obraz tradičného slovenského alkoholizmu a nešvárov s ním spojených ako javov, na ktorých berú svoj pravidelný, trvalý a neodmysliteľný diel účasti aj slovenskí kňazi, by zaiste nenapadlo nikomu, kto je aspoň na základnom stupni poznania oboznámený so slovenskými dejinami, ako aj súčasnosťou. A predsa sa podarilo v liberálnych médiách usmoliť aj takúto pozoruhodnú kuriozitu.

Jej hlavným a zároveň jediným hrdinom sa počas víkendu stal známy televízny moderátor a bojovník za práva špecifických minorít, Richard Dírer. Ten sa rozhodol, podobne ako politici, tiež si trochu zasurfovať na vlne rozhorčenia a populistického antialkoholického radikalizmu, ktorý vyvolala v národe nehoda na Zochovej ulici v Bratislave a ktorú usilovne priživovali tak politici, ako aj médiá svojimi duchaplnými nápadmi, pripomínajúcimi často orientálne despocie a rozprávky Tisíc a jednej noci. V nich sa tiež rozhodujú sultáni, kalifovia a imámovia ako riešiť náhodné úmrtia z nedbanlivosti a hlúposti drakonickými opatreniami, ktoré v konečnom dôsledku narobia viac škody ako osohu.

Tak nám napríklad zvestoval ľudový hrdina Igor Matovič, ktorý nemal problém organizovať pofidérne „druhé slovenské národné povstanie“ vo forme povinného testovania (za účasti omaskáčovaného „posledného križiaka“), že každého koho policajti prichytia s takým množstvom alkoholu v krvi, ktoré sa začína jedným promile, postihne konfiškácia automobilu, a to aj v prípade, ak mu nepatrí. So súkromným vlastníctvom si pán minister financií evidentne príliš starosti nerobí, podobne ako mentori súčasného globálneho „veľkého resetu“. Štát má konfiškovať, veď od toho je zrejme štátom. Nech si vymáha od opilca náhradu majiteľ auta ako chce.

Slovutná pani prezidentka sa okamžite nechala vyfotografovať s poctivo vypasovanou sukňou, ako zapaľuje sviečku na mieste činu; ďalší vodcovia národa volali po najťažších trestoch, napriek zneniu zákona; sudca, ktorý prepustil páchateľa z vyšetrovacej väzby, konajúc podľa litery zákona, čelil rozhorčeniu poslancov, používajúcich v rámci cynického populizmu proti sudcovi poetické obraty ako: „dýka do srdca“, „šialenstvo“, „urážka“ a pod. Skrátka, osobná tragédia niekoľkých slovenských rodín (a nepochybne aj kolosálne hlúpeho a arogantného šoféra), poslúžila účelovo politikom na dočasné prekrytie správ o katastrofálnom stave ekonomiky, infraštruktúry, zahraničnej politiky a morálky na Slovensku. Ruka v ruke s dvoma švárnymi amazonkami z parlamentu: Bittó Cigánikovou a Tabákovou, zaplavili médiá a politici opäť raz národ svojimi mentálnymi výlučkami.

Korunu všetkému nasadil v nedeľu moderátor Richard Dírer, preslávený pred polrokom ostentatívnym prihlásením sa k tzv. LGBT komunite. Ten vytvoril svojím opisom údajnej „slovenskej reality“, ktorá má zrejme podľa neho svoje korene vo všadeprítomnom alkoholizme slovenských dezolátov, takú parabolu, žeby sa za tento oblúk nemusela hanbiť, svojím zovšeobecňujúcim preklenutím, ani jarná dúha. V tejto duchaplnej moderátorskej skratke mal byť zrejme obsiahnutý celkový obraz slovenských dezolátov, ako si ho predstavuje „élita“ z bratislavskej kaviarne. Tento obraz, podobne ako dúha, siaha ponad racionálne argumenty a pamäť, od jedného pojmového horstva k druhému, a spája dohromady aj to, čo nijako spolu nesúvisí. Od opitého šoféra sa po nej dostaneme až k údajným skorumpovaným kňazom, sťa k nejakým zákonitým a neoddiskutovateľným javom „slovenskej reality“. Ako po šmýkačke. Ide to ako po masle, len musíte mať to správne ideologické nastavenie. A to Richard Dírer rozhodne má, inak by nesedel v TA3 a nehlásal zaskočeným slovenským dezolátom globálne evanjelium tolerancie a inkluzívnosti.

Pozrime sa na to, čo v úvode relácie TA3 V politike povedal a rozoberme si to vetu po vete:

„Zrazu sme však na Slovensku konfrontovaní s tým, že tu máme problém s alkoholom.“

Tak to je hneď prvý nezmysel. To, že majú niektorí Slováci (avšak očividná menšina a nie všetci dezoláti, ako nám nižšie sugeruje moderátor) problém s alkoholom, sa rieši pod Tatrami minimálne už od druhej polovice 18. storočia, keď sa v slovenských dedinách začala rozmáhať úžera exportovaná z novopripojených (k Habsburskému impériu, po delení Poľska) severných haličských regiónov. Táto forma úžerníctva pracovala so šírením lacného tvrdého alkoholu, ako návykovej látky, pomocou ktorej sa opilec, navnadený pôvodnou ľahkou dostupnosťou destilátov, postupne prepracoval k upísaniu majetku úžerníkom. Tí väčšinou prevádzkovali aj rýchlo ustanovené krčmy, na základe licencií získaných podplácaním uhorských úradov a poslancov.

„Zdesenie je o to väčšie, že tragédia na Zochovej, na Košickej či opitý vodič trolejbusu sa odohrali v Bratislave. Zistili sme, že Slováci pijú a šoférujú opití aj na západe tejto krajiny.“

Mal snáď niekto doteraz pochybnosti o tom, že na Záhorí, okolo Trnavy či na Považí sa pije a domnieval sa niekto, že sa to tam hemží zarytými sektármi odmietajúcimi alkohol? To, že západné Slovensko holduje alkoholu je asi taká novinka, ako to, že deti nenosí bocian. Teda pre tých, ktorí nepovažujú všetko, čo sa nachádza na východ od liberálnej Bratislavy, za džungľu plnú homofóbnych dezolátov. V očiach bratislavskej kaviarne zrejme mali byť tí „inteligentnejší bratislavskí voliči“, voliaci notoricky SaS či Progresívne Slovensko, nejakým mystickým spôsobom uchránení od pokušenia alkoholizmu.

„Rozpútal sa okamžite súboj, kto navrhne prísnejšie tresty, pritom problém s alkoholom je tu odjakživa a my ho riešime iba perzekúciou. Nikto neprišiel s návrhom, že venujme sa aj prevencii, hovorme s mladými, či konečne investujme do vzdelania v tejto krajine.“

No tak odrazu je tu „problém s alkoholom odjakživa“ a ešte pred chvíľou sa Richard Dírer nevedel vynačudovať z jeho výskytu v Bratislave. No a prevencia? Tá žeby absentovala? Veď už za socializmu tu boli nekončiace kampane proti požívaniu alkoholu na pracovisku, prednášky na školách, v armáde, kňazi hromžili z kazateľníc a tak ďalej. Čo by si pán Dírer predstavoval pod prevenciou? Islamské právo šaría, zakazujúce alkohol?

Samozrejme tieto jeho frázy plné hraného údivu a následného „odhalenia“ údajnej trpkej „slovenskej reality“, majú nakoniec len jeden cieľ, ako sa ukáže na záver: kopnúť si do dvoch inštitúcií, ktoré ho zrejme iritujú najviac – do Cirkvi a tradičnej slovenskej rodiny. Táto dvojica je v nasledujúcich slovách vykreslená ako ohavné konzorcium, ktoré účelovo spolupracuje na týraní žien opilcami a na úplatnom maskovaní týchto zvráteností:

„A pritom by si na pochopenie slovenskej reality stačilo pozrieť v Národnom Timravin Bál, či v kine Švantnerove Piargy. Najmä tie opisujú ako vyzerá, prepáčte pri opise expresívnejšie výrazy, slovenská realita.Ožratý muž dôjde z krčmy domov, najskôr zmláti svoju ženu, potom ju znásilní, vo vedľajšej miestnosti urobí to isté s nevestou, a keď mu na to prídu, tak mu farár odpustí, ak zaplatí opravu strechy na kostole. Vitajte v politike.“

Takže toto je, vážení občania, „slovenská realita“. Nie tisíce poctivo pracujúcich, a zároveň rozvráteným štátom, riadeným zapredanými politikmi, okrádaných daňových poplatníkov; nie celé generácie otcov a matiek, ktoré poctivo vychovávali svoje deti a zanechali nám tie statky, z ktorých posledné zvyšky momentálne snaživí politickí „eurohujeri“ rozhadzujú na všetky strany a predovšetkým na tú svoju, nie dejiny zaplnené bojom Cirkvi proti alkoholizmu a úžerníkom. „Realita“ bratislavskej kaviarne, ktorej Richard Dírer je, mimochodom, mimoriadne platným orgánom, je iná.

Populisticky, aby sa zapáčil liberálnemu davu, usadenému v nedeľných gaučoch a foteloch, vyrobí z okrajového javu dominantný úkaz slovenského dneška a tradičný spôsob života slovenských dezolátov. Lživo zapletie Cirkev do tohto zovšeobecnenia, obviniac ju z krytia znásilňovania, týrania a alkoholizmu (!), napriek overiteľnému faktu jej stáročného boja proti týmto javom. Má odvahu dokonca konkretizovať formu uplácania: je ňou donorský príspevok na opravu kostolnej strechy! Úchvatné. Máme sa teda dohadovať, že za rôznymi mecénskymi príspevkami na opravu chrámov, aj z rúk politikov a bratislavských podnikateľov, sa tiež skrýva utajovaný alkoholizmus, týranie žien a znásilňovanie?

A poďme ďalej, veď otázky sa pri pohľade na jednostrannú demagógiu hlásateľa tolerancie len tak roja: kde je najväčšia miera alkoholizmu, incestu a násilia na Slovensku? Kto to prebýva v týchto narýchlo vystavaných nelegálnych osadách? Ako títo obyvatelia zháňajú peniaze na rekonštrukciu kostolných striech, ktoré majú údajne maskovať ich násilnícke počínanie? Chce nám aj o tom neohrozený a hrdinský moderátor porozprávať?

Určite nie. Jednak by to bolo politicky veľmi nekorektné, a po druhé by to mohlo odhaliť, že spájanie alkoholizmu, slovenského dezolátstva, protiženského násilia a údajnej cirkevnej korupcie je z pohľadu dnešného Slovenska, ktoré zvysoka kašle na kresťanskú morálku a názory Cirkvi, totálne uletené.

Skutočne verí Richard Dírer, že slovenský alkoholik dnes potrebuje a stojí o to, aby mu Cirkev čokoľvek ospravedlnila? A aby jej za to poskytol svoje peniaze, ktoré môže oveľa príjemnejšie utratiť za alkohol, alebo napríklad za predplatenie nanajvýš tolerantných a inkluzívnych médií?

Myslím, že nie. Richard Dírer nie je taký naivný. Len sa ako správny liberálny demagóg a populista rozhodol využiť tragédiu na Zochovej, sťa palicu na Cirkev a slovenských dezolátov, ktorých potom, paradoxne, on a jemu podobní obvinia – z populizmu.

PDF (formát pre tlač)