„LGBT konzervativizmus“ alebo ako zástancovia kompromisu umožnili genderovú revolúciu, II. časť

Agnieszka Stelmachová
23. júla 2022   Spoločnosť   LGBT

predchádzajúca časť:
„LGBT konzervativizmus“ alebo ako zástancovia kompromisu umožnili genderovú revolúciu, I. časť

***

Za oceánom

V Spojených štátoch je tzv. LGBT konzervativizmus charakterizovaný predovšetkým libertarianizmom v sociálnych otázkach a dôrazom na fiškálny konzervativizmus, teda obmedzenú úlohu vlády.

Američania sa právnym zmenám bránili o niečo dlhšie. Krátko po II. svetovej vojne sa konzervatívni aj liberálni politici snažili odstrániť homosexuálov z administratívnych a vojenských pozícií kvôli obavám z infiltrácie komunistov do národných bezpečnostných inštitúcií. J. Edgar Hoover, riaditeľ Federálneho úradu pre vyšetrovanie, v tom čase viedol program Sex Deviants, ktorý nútil sodomitov opustiť exponované pozície.

Až do nepokojov v Stonewall Inn nebola atmosféra naklonená zmenám v postoji k homosexualizmu, hoci sa, samozrejme, objavovali požiadavky na asimiláciu sexuálnych menšín. Otázka ich takzvaných práv bola prezentovaná ako otázka boja za občianske práva.

K zmene paradigmy došlo koncom 60. rokov po nepokojoch v Stonewall Inn, keď sa v hnutí LGBT zintenzívnilo súperenie medzi zástancami ideológie asimilácie a oslobodenia.

V roku 1972 vznikla Liga homosexuálnych voličov po rozpade Aliancie homosexuálnych aktivistov so sídlom v San Franciscu, ktorá sa zapojila do kampane za znovuzvolenie republikánskeho prezidenta Richarda Nixona. Nakoniec v roku 1978 vznikla v rámci Republikánskej strany frakcia Log Cabin Republicans (LCR), ktorá bojovala proti kalifornskej Briggsovej iniciatíve zakazujúcej homosexuálom vyučovať na verejných školách. Získala podporu vtedajšieho guvernéra Ronalda Reagana.

Za Reaganovho prezidentovania sa síce nezaviedli žiadne predpisy, ktoré by posunuli takzvané práva homosexuálov dopredu, a sám prezident kritizoval „hnutie homosexuálov“, pretože sa dožadovalo nielen občianskych práv, ale aj uznania a prijatia alternatívneho životného štýlu, ktorý on ani americká spoločnosť nemohli tolerovať.

K zmenám v tejto oblasti začalo dochádzať za prezidentovania ďalšieho republikána Georgea H. W. Busha, ktorý 23. apríla 1990 podpísal zákon o štatistike zločinov z nenávisti. Bol to prvý federálny zákon, ktorý „uznal a pomenoval gejov, lesby a bisexuálnych ľudí“.

Podobne ako v Spojenom kráľovstve, aj v USA došlo k právnym zmenám v oblasti uznávania sexuálnych menšín, a to nie v dôsledku toho, že ich zaviedla liberálna strana, ale strana nominálne konzervatívna.

29. novembra 1990 Bush podpísal imigračný zákon, ktorý z INA vyňal slovné spojenie „sexuálna deviácia“, aby sodomiti nemohli dostať zákaz vstupu do USA.

Bush zmenil svoju rétoriku a v televíznom rozhovore povedal, že ak by zistil, že jeho vnuk je homosexuál, „miloval by ho aj tak, ale povedal by mu, že homosexualita nie je normálna a odrádzal by ho od homosexuálneho aktivizmu“.

Až keď Bush prehral v prezidentských primárkach v roku 1992 so svojím pravicovejším súperom Patom Buchananom, urobil obrat doprava a verejne odsúdil požiadavku „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia.

V roku 1994 George W. Bush, ktorý kandidoval na post guvernéra Texasu, sľúbil, že bude vetovať akýkoľvek pokus o zrušenie platného texaského zákona o sodomii, a v roku 1997 ako guvernér podpísal zákon obmedzujúci sodomiu.

Počas kampane v roku 2000 republikánsky prezident nepodporil ani jeden právny predpis týkajúci sa tzv. práv homosexuálov. V prezidentskej debate však povedal, že je proti manželstvám osôb rovnakého pohlavia, ale podporuje práva štátov v tejto otázke. Guvernér Bush sa stal vôbec prvým republikánskym prezidentským kandidátom, ktorý sa verejne stretol s „gejovskými republikánmi“ v Austine v Texase. 4. augusta 2000 ho podporila najväčšia dúhová skupina GOP – Log Cabin Republicans.

Dňa 27. júna 2002 podpísal 43. prezident USA zákon, ktorý umožňuje vyplácanie úmrtného v prípade úmrtia partnerom hasičov a policajtov, ktorí zomreli pri výkone služby, čím sa po prvýkrát rozšírili federálne dávky z titulu smrti osôb rovnakého pohlavia.

V roku 2013 bol bývalý prezident George H. W. Bush svedkom „svadby“ Bonnie Clementovej a Helen Thorgalsenovej.

Prezident Donald Trump bol prvým republikánskym kandidátom, ktorý otvorene vyzdvihoval sexuálne menšiny a sľúbil, že „urobí všetko, čo je v našich silách, aby ochránil občanov LGBTQ pred násilím a útlakom nenávistnej cudzej ideológie“. Poukázal pritom na streľbu v nočnom klube v Orlande v roku 2016.

Trump vymenoval dvoch homosexualistov do súdneho systému krajiny, hoci zrušil niektoré privilégiá z Obamovej éry a nariadil veľvyslanectvám, aby nevyvesovali „dúhové“ vlajky. Do významných funkcií vymenoval aj niekoľko sodomitov. Medzi nimi aj Richarda Grenella na miesto veľvyslanca USA v Nemecku. Neskôr ho povýšil na riaditeľa národnej spravodajskej služby. Trump bol prvým republikánskym prezidentom, ktorý v júni 2019 uznal „Mesiac hrdosti LGBT“. Oznámil tiež, že cieľom jeho administratívy je dekriminalizovať homosexualitu na celom svete. Za Trumpa FDA povolila homosexuálom darovať krv atď. 45. prezident však vyhlásil vojnu „trans“ osobám.

V USA teraz prebieha boj medzi „svojimi dobrými konzervatívnymi gejmi a libertariánmi“, ktorí požadujú de facto sexualizáciu detí. Ann Coulterová, bývalá členka poradného výboru GOProud a dlhoročná podporovateľka „LGBT konzervativizmu“, tvrdí, že „gejovia musia byť pro-life“. Niektorí homosexualisti v Republikánskej strane preto vystupujú proti potratom.

Radikálnejší homosexuálni lídri sa sťažujú na sodomitov spojených s Republikánskou stranou, že sa predali a kapitulovali pred antigejovskou agendou ktorú formuluje a presadzuje náboženská pravica. Tvrdia, že samotná viera v obmedzenú úlohu vlády a nízke dane nemôže ospravedlniť opustenie radikálnych programov v prospech menšín.

Ukazuje sa totiž, že republikánski „gejovia“ podporili zákon Don’t Say Gay, ktorý floridský guvernér Ron DeSantis podpísal 28. marca tohto roku.

Radikáli z LGBTQ+ subkultúry bedákajú, že takzvaní konzervatívni homosexuáli prispievajú k šíreniu „slabo skrývanej homofóbie“ tým, že vyhlasujú vojnu groomingu, čo je akási „prikrývka“ pre homofóbiu, podobne ako QAnon pre antisemitizmus. V Spojených štátoch sa zintenzívňuje boj medzi „radikálnymi“ a „konzervatívnymi“ homosexuálmi a, ako hovorí Leatherwood, existujú „normálni, zdraví gejovia“ ako aj gejovia, ktorí hlásajú „ľavicovú agendu sexualizácie detí“.

„LGBT konzervativizmus“ v Európe ako protiváha islamu

Špecifické zmeny sa udiali aj v konzervatívnych stranách iných krajín sveta. V Európe, napríklad v Holandsku alebo Belgicku, sa začlenenie gender ideológie do programu strán hlásiacim sa ku konzervativizmu spája s bojom proti islamu. Akceptovanie homosexuality znamená príslušnosť k „liberálnemu národu“. Kombináciu liberálnych hodnôt a „mainstreamingu“ homosexuálnej identity nazval Jasbir Paur „homonacionalizmom“. Všetci tí, ktorí neakceptujú sexuálnu deviáciu (tá sa nezastavuje pri homosexualite), nie sú „moderní, civilizovaní Európania“.

Vo Švédsku „pravicoví“ Švédski demokrati (SD) jasne hovoria, že deti vychovávané pármi rovnakého pohlavia by nemali byť odsudzované a že skutočnou hrozbou sú prisťahovalci a moslimovia, ktorí neprijímajú „liberálne hodnoty“, ako je tolerancia homosexualizmu.

Aj Národný front vo Francúzsku zmenil svoj prístup k gender ideológii. V Nemecku sa pozícia „konzervatívnej strany“ vyvíjala v 90. rokoch 20. storočia, keď sa CDU/CSU aj ľavicová SPD (Sociálnodemokratická strana) posúvali smerom k ideologickému stredu, čo znamenalo uvoľnenie prístupu Merkelovej strany k morálnym otázkam. Na druhej strane vznikol priestor pre výraznejšie zoskupenia na pravej i ľavej strane politickej scény.

Bundestag 30. júna 2017 schválil tzv. homosexuálne manželstvá a hoci približne 75 % konzervatívnych poslancov hlasovalo proti, konzervatívni poslanci pôsobiaci v sporných volebných obvodoch pravdepodobne prilákali ľavicových voličov tým, že obhajovali „manželstvá osôb rovnakého pohlavia“.

Merkelovej strana akoby podporovala sodomitov, napr. bývalý nemecký minister zahraničných vecí za Merkelovej Guido Westerwelle prispel k „otepľovaniu“ a väčšej akceptácii homosexuality okrem iného tým, že neustále brával svojho partnera na oficiálne cesty do zahraničia. Súčasný minister zdravotníctva Jens Spahn je tiež „gej“.

Frakcie „LGBT konzervatívcov“ pôsobiace – v rámci tzv. konzervatívnych strán – sa pričinili o reinterpretáciu konzervatívnych hodnôt, medzi ktoré od začiatku patrila aj obrana morálky. Strany, ktoré majú konzervatívny názov, dnes ovládli liberáli a libertariáni.

Protikresťanská agenda, ktorú presadzujú, neprekvapuje. V 19. storočí katolícky kontrarevolucionár Juan Donoso Cortes predpovedal, že keď dôjde k popretiu Božej zvrchovanosti, keď sa bude negovať pôsobenie Božej Prozreteľnosti a existencia hriechu, objaví sa rad ďalších bludov, ktoré zamoria spoločenskú a politickú oblasť, inštitúcie a právo.

Španielsky kontrarevolucionár zdôraznil, že svetu vládne „človek hriechu“, ktorý je dokonca „morálny“, až na to, že „naopak“. Má svoj pokrivený dekalóg, svoje „dogmy“, svoju „bibliu“, svoj katalóg „cností“ a „hriechov“, dokonca aj svoju „inkvizíciu“. Čoraz odvážnejšie sa dožaduje ich uznania a odčinenia svojich osobitne chápaných prehreškov. Konkrétnym odrazom tohto spôsobu myslenia je práve fenomén „LGBT konzervativizmu“. Z toho určite nemôže vzísť nič dobré.

PDF (formát pre tlač)