Kresťanská demokracia – jablko zhnité už v zárodku

Jacek Bartyzel
16. októbra 2025   Politika

Kresťanská demokracia sa stala témou v presne vyhranenom historickom okamihu a z veľmi špecifického dôvodu. Ním je samozrejme fakt, že tento termín sa objavil v prejave pápeža Leva XIII. k francúzskym katolíkom z roku 1892 s názvom Au milieu de sollicitudes, čím akoby schválil koncept, ktorý o rok skôr belgický kňaz Antoine Pottier (1849 – 1923) použil na vysvetlenie slávnejšieho posolstva toho istého pápeža, sociálnej encykliky Rerum novarum.

Úspech sa dostavil nielen preto, že sociálni aktivisti využili túto situáciu na rýchle zorganizovanie sa pod týmto názvom, ale v tom, že boli aj oveľa šikovnejší ako „kresťanskí“ socialisti 19. storočia, a to kvôli tomu, že sa nezaoberali teologickými a filozofickými špekuláciami, ani nehlásali žiadny zámer reformovať vnútornú štruktúru Cirkvi. Niektorí úprimne, iní z opatrnosti alebo z vypočítavosti vyhlásili úplnú poslušnosť v dogmatickej a inštitucionálnej sfére a deklarovali záujem iba o sociálne a ekonomické otázky, často dokonca „sociálne“ len v užšom zmysle slova, tzn. riešenie problému chudoby alebo tzv. „robotníckej otázky“.

Spočiatku sa mohlo zdať, že kresťanskí demokrati budú len akýmsi „hnutím plniacim presné zadanie“, akousi špecializovanou agentúrou pre katolícku sociálnu akciu, a nie nezávislou politickou silou s vlastnou ideológiou. Čoskoro to navyše v tomto duchu vysvetlil aj sám pápež, keď v ďalšej sociálnej encyklike Graves de communi, vydanej v roku 1901 a výslovne venovanej kresťanskej demokracii, vyhlásil, že tomuto pojmu „nesmie“ byť pripisovaný politický význam, „aby demokratická forma štátu nebola tajne podporovaná alebo uprednostňovaná pred inými formami vlády; aby sa vplyv kresťanského náboženstva nezdal byť obmedzený len na prinášanie výhod ľudovým masám, na vylúčenie iných tried; a aby sa nakoniec pod týmto nejasným názvom neskrýval akýkoľvek zámer potlačiť všetku legitímnu autoritu, svetskú alebo duchovnú.“

Preto by kresťanská demokracia mala znamenať iba „charitatívnu kresťanskú činnosť pre ľud“.

Z toho dôvodu nebolo chybou používanie (okrem iných Charlesom Maurrasom a v Poľsku Wincentom Kosiakiewiczom) pojmu demofília, čiže „láska k ľudu“ (na rozdiel od pojmu demokracia; pozn. prekl.) ako správneho termínu na interpretáciu skutočných zámerov Leva XIII.

Kresťanskodemokratické organizácie, ktoré sa na prelome 19. a 20. storočia rozrástli po celej Európe ako huby po daždi, bohužiaľ vo všeobecnosti prekročili tento vzorec a hranice, ktoré im stanovil pápež. Mali tendenciu nielen akceptovať, ale dokonca zbožšťovať politickú demokraciu a sociálny radikalizmus. Na rozdiel od jasných odporúčaní encykliky Gravesa de communi, sa tiež snažili o formovanie politických skupín (strán) v pravom zmysle toho slova. Tieto javy boli obzvlášť výrazné v dvoch najväčších katolíckych krajinách: v Taliansku, kde bola založená Národná demokratická liga na báze časopisu La Cultura Sociale, ktorého vodca, otec Romolo Murri (1870 – 1944), obhajoval jedinečnú verziu „progresívnej teokracie“, a vo Francúzsku, kde sa hnutie Sillon (Brázda) vedené katolíckym laikom Marcom Sangnierom (1873 – 1950) usilovalo najmä o exaltovanú „demolatriu“ (uctievanie ľudu, kult ľudu) v kresťanskom rúchu.

Oba tieto prípady však ukázali, že kult demokracie a sociálny radikalizmus v konečnom dôsledku nevyhnutne vedú ku kolízii s katolíckou ortodoxiou, aj keď to počiatočné doktrinálne postoje nepredznamenávali. Kvázi náboženské vyzdvihovanie politického a sociálno-demokraticko-republikánskeho ideálu v konečnom dôsledku viedlo Sangniera k rúhavej „demokratizácii“ Najsvätejšej Trojice tým, že Bohu pripísal myšlienku „pozvať“ človeka do „spoločenstva troch Božských osôb“ ako „dodatočného člena“.

Murri sa naopak otvorene postavil na stranu popredného talianskeho modernistu, otca Ernesta Buonaiutiho (1881 – 1946), a neskôr, po odchode z Cirkvi, vyhlásil svoju podporu Mussolinimu a fašizmu. Toto, samozrejme, muselo vyprovokovať rozhodný zásah Magistéria, ktorý vykonal pápež svätý Pius X., ktorý odsúdil Dona Murriho aj Sillon (v encyklike Notre charge apostolique z roku 1910).

Suvisiaci článok

Zahmlený pôvod kresťanskej demokracie

Napriek odsúdeniu týchto organizácií kresťanskí demokrati nezložili zbrane a v medzivojnovom období došlo k ešte dynamickejšiemu rastu striktne kresťanskodemokratických strán (hoci pod rôznymi názvami, ktoré nemusia nevyhnutne obsahovať slová demokracia aj kresťanská), z ktorých niektoré, treba uznať, prešli pozitívnym vývojom kresťansko-konzervatívnym smerom. Platí to najmä pre portugalských kresťanských demokratov pod vedením Antónia de Oliveiru Salazara (1889 – 1970) a rakúskych kresťanských demokratov pod vedením Engelberta Dollfußa (1892 – 1934) a po jeho zavraždení nacistami aj pod vedením Kurta von Schuschnigga (1897 – 1977), ktorí sa pokúsili prestavať politický systém oboch krajín v duchu kresťanského a autoritatívneho korporativizmu, v súlade s učením pápeža Pia XI. v diele Quadragesimo anno.

Nie je tu však priestor na rozoberanie celej, viac ako storočnej histórie kresťanských demokratov, preto sa zameriame výlučne na obdobie po druhej svetovej vojne. Niet pochýb o tom, že na bojisku, ktorým sa Európa stala po roku 1945, kresťanskí demokrati – samozrejme, len v tých oblastiach, kde sa nepostavila „železná opona“, ktorá väznila národy v sovietskom zovretí – dostali svojich „päť minút v dejinách“. Dodnes rôzni politickí podvodníci, nielen kresťanskí demokrati, s radosťou ťažia z tzv. „kresťanskej vízie“ Európy zjednotenej tromi tzv. „otcami zakladateľmi“ kresťanských demokratov: Robertom Schumanom (1886 – 1963), Konradom Adenauerom (1876 – 1967) a Alcidom De Gasperim (1881 – 1954), pričom sa tvária, že nevedia, že ide o bezcenný šek, nekrytý ideologickou mincou súčasných „európskych hodnôt“.

Kresťanskí demokrati vďačia za svoje výnimočné postavenie v povojnovej západnej Európe výlučne politickému (a niekedy aj fyzickému) masakru nacionalistickej a konzervatívnej pravice, ktorý pod rúškom „defašizácie“ a „denacifikácie“ páchali angloamerickí „osloboditelia“ za spolupráce miestnych kolaborantov a moskovských komunistických agentov – silných a nepotrestaných, najmä vo Francúzsku a Taliansku. Keďže autentická pravica – s výnimkou autoritárskych štátov Franca a Salazara, ktoré „slobodný svet“ považoval za „malomocných“ – zmizla z legálneho politického života, iba kresťanskí demokrati mohli zaujať jej miesto na pravici, proti sekulárnym demokratom, socialistom a komunistom. Stalo sa tak predovšetkým v Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Belgicku, Holandsku (v dvoch variantoch: katolícki a kalvínski kresťanskí demokrati, ktorí boli v tom čase politicky konzervatívnejší) a – na oveľa kratšie obdobie, iba počas štvrtej republiky – aj vo Francúzsku.

Vzhľadom na tento stav vecí, ktorý zahŕňal tak absenciu alternatívy, ako aj podporu Cirkvi, niektorí konzervatívni katolíci aj samotná cirkevná hierarchia na čele s pápežom Piom XII. prijali stratégiu poskytovania podmienečnej podpory kresťanským demokratom, tvárou v tvár bezprostrednej hrozbe komunizmu, pokiaľ kresťanskodemokratické vlády zaručili zachovanie aspoň niektorých prvkov kresťanského verejného poriadku.

Boli možné dve alternatívy: buď ovplyvňovať kresťanských demokratov právnymi prostriedkami, využívajúc verejnú mienku ako silu na vyvíjanie tlaku, alebo sa k nim pripojiť s cieľom ich „konzervativizácie“. Prvá možnosť sa v Taliansku s určitým úspechom používala až do začiatku 60. rokov 20. storočia vďaka existencii rozsiahlej a efektívne fungujúcej siete Talianskej katolíckej volebnej únie, vedenej konzervatívnym profesorom Luigim Geddom (1902 – 2000), ktorý sa tešil dôvere Pia XII. Túto situáciu však ukončilo koncilové aggiornamento, ktoré v preklade do jazyka talianskej politiky znamenalo „otvorenie sa“ kresťanských demokratov doľava (apertura a sinistra), namiesto – ako to Gedda chcel dosiahnuť – doprava, smerom k monarchistom a národnej pravici.

Druhý variant sledovali spoločne rakúski aj nemeckí konzervatívci, keď sa pridali k Rakúskej ľudovej strane (ÖVP) a Kresťanskodemokratickej únii (CDU). V prípade Nemecka bola autonómna bavorská Kresťansko-sociálna únia (CSU) čisto katolícka a takmer čisto konzervatívna. Vďaka horeuvedenému sa rakúskym kresťanským demokratom pod vedením kancelárov Juliusa Raaba (1891 – 1964) a Leopolda Figla (1902 – 1965) a nemeckým kresťanským demokratom pod vedením kancelára Adenauera – a Franza Josefa Straußa (1915 – 1988) ako lídra CSU a bavorského premiéra – podarilo dať parlamentným režimom punc „demokracie s autoritou“ (Democratie mit Autorität) a na istý čas ho udržať.

Adenauerovi kresťanskodemokratickí ministri (Gerhard Kroll, Heinrich von Brentano) sa nebáli ani dokonca zapojiť do práce otvorene antidemokratickej a monarchistickej Akcie Západ (Abendlandische Aktion). Tento model utrpel ranu až počas kultúrnej revolúcie v roku 1968, po ktorom samotní kresťanskí demokrati „salámovou metódou“ vylúčili všetkých konzervatívcov zo svojich radov.

Vo všeobecnosti však možno povedať, že aj počas svojej prevahy, ba dokonca aj počas svojho politického „zlatého veku“, sa európska kresťanská demokracia nakoniec uberala smerom načrtnutým v obľúbenom prísloví francúzskeho lídra kresťanských demokratov Georgesa Bidaulta (1899 – 1983): „Byť kresťanským demokratom znamená vládnuť zo stredu a pritom používať metódy pravice, aby sa však dosiahli sociálne ciele ľavice.“ Jednoducho povedané, cieľom kresťanskej demokracie je revolúcia, aj keď maskovaná evolučnou metódou.

Keď však v 60. rokoch 20. storočia došlo k dvom skutočným revolúciám – „vzbure generálnych stavov v Cirkvi“ a kultúrnej a morálnej revolúcii ultraľavicového študentského osadenstva od Sorbonny až po americké univerzity – oba revolučné prúdy, cirkevný a politický, sa v latinskoamerickom svete zlúčili do jednej rieky pod názvom „teológia oslobodenia“, ktorej pomätení proroci (niekedy dokonca v biskupských mitrách) hlásali marxistické pseudoevanjelium o „Kristovi s puškou na pleci“. Samozrejme, jeden po druhom podľahli tejto atmosfére totálneho prevratu aj kresťanskí demokrati v Latinskej Amerike, ako napríklad čilský vodca a prezident v rokoch 1964 až 1970, Eduardo Frei (1911 – 1982), ktorý hral úlohu „čilského Kerenského“ a dláždil cestu „čilskému Leninovi“ – Allendemu. Práve o latinskoamerických kresťanských demokratoch vyslovil mexický synarchista profesor Celerino Salmerón (1920 – 2013) slávne slová, že kresťanská demokracia je „komunizmus pokropený svätenou vodou“.

Ukázalo sa však, že bez ohľadu na to, ako vrúcne kresťanskí demokrati prisahajú na svoju „otvorenosť“, progresívnosť a „sociálnu citlivosť“, pre rozzúrených revolucionárov, ktorí sa najprv pokúsili násilím terorizovať západné spoločnosti a potom – s ohromujúcim úspechom – zmenili taktiku na dlhý „pochod inštitúciami“, zostali práve kresťanskí demokrati hmatateľnou „čiernou reakciou“. Tragikomickým vyjadrením toho bol únos a vražda samotného kresťansko-demokratického premiéra Talianska (Alda Mora) Červenými brigádami, pritom ten bol ochotný uzavrieť s komunistami „historický kompromis“.

Zo slávnych čias západoeurópskej kresťanskej demokracie, ktoré sa odohrávali v 50. rokoch 20. storočia nezostalo nič. Francúzska kresťanská demokracia (republikánsko-ľudové hnutie) sa rozplynula so štvrtou republikou a jej úplne sekularizované zvyšky chradli v centristickom „bahnisku“ (marais) medzi gaullistami a socialistami počas piatej republiky. Mimochodom, v spojenectve s antiklerikálnou (sic!) vetvou lóže Veľkého Orientu, s Radikálnou stranou.

Úplný úpadok talianskej Democrazia Cristiana, ideologický aj politický (systematické odstraňovanie všetkých zmienok o kresťanskom spoločenskom a politickom poriadku zo straníckych programov) a morálny (korupcia, väzby na mafiu), je všeobecne známy. Najlepšie a najzdrvujúcejšie svedectvo o zlovestnej úlohe, ktorú zohrali kresťanskí demokrati ako strana de facto implementujúca sekularizačnú stratégiu komunistu Antonia Gramsciho, ktorá „pretrhla väzby so starým režimom, čo doviedlo katolíkov k demokracii“ a teda k socializmu, poskytol bývalý predseda etickej komisie, filozof Rocco Buttiglione.

Zatiaľ čo nemeckí kresťanskí demokrati si udržali pozíciu jednej z dvoch hlavných síl v establišmente, v ideologickom zmysle sa nestali ničím iným, než „pravicovým krídlom“ sociálnej demokracie.

Po pohľade späť na takmer 130-ročnú históriu kresťanskej demokracie a pri pohľade na druhú dekádu 21. storočia musíme začať banálne zrejmým, no zároveň nevyhnutným konštatovaním pokračujúcej existencie strán, ktoré sa nazývajú kresťanskými demokratmi, v rámci zjednotenej Európy, z ktorej však kresťanstvo bez stopy zmizlo a nahradilo ho úplne demokratické „náboženstvo“ ľudských práv a tolerancie, dnes zahŕňajúce aj schvaľovanie činov, ktoré sú v rozpore s prirodzeným zákonom, a preto nevyhnutne so sebou nesúce netoleranciu voči každému odporu.

K najnovším príkladom patrí farizejský postoj nemeckých kresťanských demokratov, ktorí tým, že dali svojim poslancom Bundestagu voľnú ruku pri hlasovaní o legalizácii zväzkov osôb rovnakého pohlavia, v podstate umožnili schválenie príslušného zákona.

Ale toto sú len konečné (alebo možno ešte nie?) dôsledky „základnej chyby“, ktorá je od samého začiatku obsiahnutá v kresťansko-demokratickej politickej formule, ktorá sa márne pokúša zosúladiť nezlučiteľné veci: kresťanskú morálku, ktorá prichádza „zhora“, z ustanovenia Božej autority, s aritmetickou vôľou väčšiny, ktorá prichádza „zdola“, od „zvrchovaného ľudu“.

Pred viac ako 60 rokmi španielsky tradicionalista Francisco Elías de Tejada (1917 – 1978) dôkladne rozpoznal túto neriešiteľnú apóriu, keď počas svojho pobytu v Taliansku analyzoval dilemy, ktorým čelia kresťanskí demokrati, ako napríklad tlak na zavedenie rozvodu, sekularizáciu vzdelávania atď. Napísal:

„V takom prípade bude pre kresťanských demokratov nevyhnutné vybrať si medzi dvoma stranami svojej obojakej tváre: demokratickou a kresťanskou. Ak si vyberú demokraciu, sklonia sa pred vôľou ľudu a dovolia odmietnutie civilizácie založenej na Kristovi, zrútenie rodiny, oficiálny ateizmus, nekatolícke učenie, bankrot svojich najhlbších túžob; potom už nebudú kresťania – katolíci vedení výrokom Maximus quidem z 9. júna 1862 (toto sa vzťahuje na odsúdenie názoru, ktorý uznáva demokratický štát „ako pôvod a zdroj všetkých práv“; pozn. JB, autora) a odsúdením výroku 60 v Syllabe („Autorita nie je nič iné ako výsledok aritmetickej väčšiny a materiálnych síl“; pozn. JB, autora)a neomylným učením Pia IX. Ak si vyberú kresťanstvo, budú sa násilne búriť proti výsledku volieb a spochybňovať ho z toho dôvodu, že vôľa všetkých konečných stvorení nemá žiadnu autoritu proti nekonečnej vôli Stvoriteľa a že omyl, ktorý je v rozpore s Kristom vždy zostane omylom, aj keby to celé ľudstvo vyhlásilo za pravdu. V takom prípade však už nebudú demokratmi, pretože budú neverní Rousseauovmu postulátu, že zákon by mal byť ovocím volebnej väčšiny.“

Tejto dileme sa nakoniec nemožno vyhnúť v konflikte, ktorý je viac-menej blízky a v konečnom dôsledku nevyhnutný. Kresťanskodemokratický postoj sa snaží zosúladiť veci, ako demokracia a kresťanstvo, ktoré sú v rozpore. Spojiť svetlo a tmu v sivej farbe súmraku. A môj krajan Donoso Cortés hovorieval, že v Biblii sa síce hovorí, že Božie diela sa dejú vo dne i v noci, ale nespomína sa tam, že Božie diela sa dejú za súmraku.“

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z časopisu PCH24 (ročník 2017), preklad B. Michalka

PDF (formát pre tlač)