Konferencia biskupov Slovenska, Evanjelická cirkev, Židovská náboženská obec a Združenie miest a obcí podpísali spoločnú deklaráciu na podporu „náboženských hodnôt“

9. apríla 2025   Krátke správy

Agentúra TK KBS priniesla správu o spoločnom podpise KBS, ECAV, UZŽNO a ZMOS pod deklaráciu, v ktorej je vyjadrený ich „spoločný záväzok chrániť a rozvíjať hodnoty, ktoré sú základom demokratickej a pluralitnej spoločnosti“.

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250409047

Podľa tejto deklarácie to vyzerá tak, akoby existovala nejaká povinnosť a „záväzok“ aj pre katolíkov a katolícku Cirkev „chrániť a rozvíjať“ čisto politickú doktrínu „demokratickej a pluralitnej spoločnosti“, navyše, ako z textu ďalej vyplýva – úzko naviazanú na konkrétne politické udalosti:

„Deklarácia sa hlási k odkazu 17. novembra 1989 ako k míľniku návratu slobody a demokracie.“

Nič také samozrejme katolíkovi jeho viera neukladá a už vôbec nie nejakú povinnú identifikáciu s jedným politickým zriadením, či dokonca jednou politickou udalosťou.

Čo je z hľadiska katolíckej doktríny pri tejto deklarácii ešte problematickejšie, to je identifikácia katolíckych signatárov deklarácie s ideológiou pluralitnej spoločnosti, ktorá má byť podporou bližšie neidentifikovanej „odlišnosti“:

„Signatári sa zaväzujú podporovať kultúru dialógu, ochranu práv náboženských menšín, rešpekt voči odlišnosti a posilňovanie občianskej angažovanosti.“

S ideológiou tejto liberálnej a pluralitnej spoločnosti, v ktorej nie je vyznávanie akéhokoľvek náboženstva ničím regulované, úzko súvisí aj pojem „slobody vierovyznania“, ktorý pôvodná katolícka doktrína chápala ako slobodu Cirkvi a veriacich vyznávať pravú vieru Kristovu. Teraz sa však tento pojem vykladá v duchu osvietenstva a liberalizmu 18. storočia, ktorý zaviedli revolúcie v Amerike a Francúzsku a v tejto podobe je interpretovaný aj katolíckymi signatármi deklarácie:

„Sloboda vierovyznania nie je výsada, ale prirodzené právo každého človeka. Podpisom deklarácie potvrdzujeme spoločný záujem chrániť tieto hodnoty a prispievať k budovaniu spoločnosti založenej na dôstojnosti, spravodlivosti a vzájomnom rešpekte,“ uviedol predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober.“

Pozrime si, čo nám hovorí o „slobode vierovyznania“ cirkevné Magistérium. Najprv Sylabus omylov (1864) Pia IX., v ktorom sú ako heretické odsúdené aj tieto výroky:

§ III. Indiferentizmus, latitudinarizmus (sloboda vierovyznania a rovnosť náboženstiev)

15. Každý človek môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré vo svojom ľudskom rozume uzná za pravé a pravdivé.

16. Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a dosiahnuť večnú blaženosť.

17. Prinajmenšom existuje aspoň dobrá nádej na večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Cirkvi Kristovej.

18. Protestantizmus nie je nič iné, než odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva a je v ňom možné sa práve tak ľúbiť Bohu, ako v Cirkvi katolíckej.

Pokračujme ďalej encyklikou Leva XIII. Libertas praestantisimus (O ľudskej slobode, 1888):

„Začnime tým, čo sa z hľadiska slobody požaduje pre jednotlivca a čo tak odporuje cnosti nábožnosti: tzv. náboženská sloboda. Základná myšlienka, o ktorú sa táto sloboda opiera spočíva v tom, že každý má slobodnú vôľu vyznávať akékoľvek ľubovoľné náboženstvo alebo aj vôbec žiadne. …

Ak sa ale pýtame, ktoré z rôznych vzájomne si odporujúcich náboženstiev máme nasledovať, tak nás bez pochyby už zdravý rozum odkazuje k tomu jedinému, ktoré Boh ustanovil a ktoré Jeho prozreteľnosť obdarila istými vonkajšími znakmi, podľa ktorých ich môžu všetci ľudia ľahko spoznať, pretože omyl v tejto tak dôležitej otázke by mal tie najzávažnejšie následky. Sloboda vo vyššie uvedenom zmysle by preto človeku priznávala právo beztrestne porušovať najsvätejšiu povinnosť a spreneveriť sa jej, odvrátiť sa od večne trvajúceho dobra a prikloniť sa k zlému. To však nie je, ako sme povedali, sloboda ale zneužitie slobody, ako aj hanebné otroctvo duše pod hriechom.“

S tým úzko súvisí odmietanie vlády Krista Kráľa nad národmi a štátmi, ako ho dnes bežne odmietajú široké cirkevné kruhy. Lev XIII. však jasne píše:

„Preto má občianska spoločnosť, práve preto že je spoločnosťou, uznať Boha ako svojho Otca a Pôvodcu a v úctivej bázni mu slúžiť ako svojmu Pánovi a Rodičovi. Štát bez Boha, alebo tiež – čo nakoniec vyjde rovnako – štát, ktorý sa správa ku všetkým náboženstvám ľahostajne a tieto bez rozlišovania uznáva za rovnocenné, stavia sa do protikladu k spravodlivosti a rozumu. Ak je teda pre štát nevyhnutné, aby sa hlásil k jednému jedinému náboženstvu, má sa hlásiť jedine k pravému náboženstvu. Toto nie je ťažké spoznať, hlavne v katolíckych štátoch, pretože na sebe zreteľne nesú známky pravdy. Rozumní štátnici, ktorí sú na čele vlády, majú teda toto náboženstvo zachovať a chrániť, aby tak múdrym a účelným spôsobom podporovali blaho občanov – keď im o to k čomu sú vlastne zaviazaní, skutočne ide. Verejná moc je tu predsa ustanovená pre blaho ľudí, a hoci jej najbližším cieľom je úloha podporiť šťastný život na tomto svete, napriek tomu nemá človeku život sťažovať, ale skôr uľahčovať, aby človek mohol dosiahnuť to najvyššie a posledné dobro, v ktorom spočíva jeho večná blaženosť. Nevšímaním si náboženstva sa k tomuto však nemôže dospieť.“

Rovnako tak v encyklike Leva XIII. Immortale Dei (O kresťanskom štátnom zriadení, 1885):

„Hovorí sa tam, že prameň všetkej moci a všetkého práva spočíva v ľude. Z toho vyplýva, že takáto spoločnosť sa necíti nijako zaviazaná Bohu, preto sa tiež verejne nehlási k žiadnemu náboženstvu a tým menej sa stará o to, aby našla medzi mnohými náboženstvami to jediné pravé. Nedáva prednosť jednému pravému pred ostatnými falošnými a nemá ochotu poskytovať ochranu pravej viere. Takáto spoločnosť skôr vyhlasuje všetky náboženstvá za rovnako oprávnené, ak nimi nejako neutrpí ústava. Akákoľvek otázka, týkajúca sa náboženstva, sa odkazuje na slobodné rozhodnutie jednotlivcov podľa ich súkromného názoru. Každý potom môže podľa ľubovôle prijať jedno z nich.

Čo z toho vyplýva, je jasné: osobný názor nie je viazaný objektívnym zákonom a je záležitosťou slobodného zaľúbenia každého, či chce Boha ctiť alebo nie; nastupuje neobmedzená názorová svojvôľa, bezuzdná sloboda vo zverejňovaní názorov. Kde je však štát založený na takýchto základoch –, ktoré sa zvlášť v dnešných časoch tešia uznaniu – je ľahké si domyslieť, do akého nevýhodného postavenia je zatláčaná Cirkev proti všetkému právu a spravodlivosti. Kde sa totiž takéto zásady uplatnia v riadení štátu, dáva sa katolíckej Cirkvi rovnaké miesto ako ostatným náboženským spoločnostiam, či skôr stavia sa pod ne, neberie sa ohľad na cirkevné zákony a sama Cirkev, ktorej dal Ježiš Kristus príkaz aj úrad učiť všetky národy, sa vylučuje z každého vplyvu na verejné vyučovanie ľudu.“

Rovnaké postoje k „slobode vierovyznania“ sa nachádzajú v encyklikách Gregora XVI., Pia X. či Pia XI. Či je to v súlade s horeuvedenou deklaráciou a jej interpretáciou, to už ponecháme na ctených čitateľov.

Branislav Michalka

Zdroj: TK KBS, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)