Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť

Branislav Krasnovský
10. septembra 2024   Cirkev

Pred niekoľkými týždňami som čitateľom na našom portáli predstavil v seriáli z desiatich dielov knihu Msgr. Louisa Gastona de Ségur o svätej spovedi, záujemcovia si môžu pripomenúť túto knihu na tomto odkaze: https://christianitas.sk/serial-o-spovedi-a-sviatosti-pokania-podla-knihy-biskupa-louisa-gastona-de-segur-spoved-x-zaverecna-cast/

Mne osobne sa táto kniha veľmi páčila, absentoval v nej totiž modernisticko-liberálno-progresívno-pseudotolerantné pseudofakty a odzneli fakty vyrastajúce z dvetisíc rokov starej skutočnej katolíckej tradície. Platí jednoduchá axióma – čím menej synodálneho vanutia, tým viac skutočnej tradičnej katolíckej viery.

Biskup Msgr. de Ségur bol skutočne teologicky nesmierne vzdelaný, formovaný pravou katolíckou náukou. V jeho dielach nenájdete nič, čo by sa týkalo svätenia žien, miništrantiek, Pachamamy, požehnávania sodomitov a pod. Biskup de Ségur nevyliezol zo žiadneho zvráteného filosodomského bahna po abdikácii pápeža Benedikta XVI., za pomoci modernisticko-liberálno-progresívnych kruhov v katolíckej Cirkvi ako heterodoxný jezuita, P. James Martin SJ, ktorý sa tak dostal na výslnie a dnes k nemu môže modernisticko-liberálno-progresívna horda podivných katolíckych veriacich vzhliadať ako k ikone. Rovnako táto horda vzhliada aj k maniakálnemu milovníkovi žien, Markovi Rupnikovi.

Kniha biskupa Msgr. de Ségur o svätom prijímaní je podľa môjho názoru nádherná a argumenty v nej uvedené nútia čitateľa zamyslieť sa aj nad vlastným postojom k Najsvätejšej sviatosti oltárnej, pretože napriek dobrej vôli môžu mať mnohí katolíci čiastočne nesprávny postoj k Eucharistii, prameniaci v nevedomosti. Biskup Msgr. de Ségur venoval v knihe pozornosť bežným námietkam a nesprávnym prístupom k Najsvätejšej sviatosti, s ktorými sa počas svojej kňazskej služby stretol a tieto námietky postupne logicky vyvracia.

V dnešnej dobe, keď sa evidentne (samozrejme len v dobrom…) mení v Cirkvi prístup k Eucharistii a množstvo modernistických duchovne oslobodených veriacich je očividne nadšených z toho, že počas svätého prijímania „môžu svojmu drahému Ježiškovi vytvoriť zo svojich ručičiek malilinkú kolísku alebo oltárik, kde ho na malú chvíľočku v podobe Eucharistie pomojkajú predtým ako ho spapinkajú (ak im náhodou nevypadne z ručičiek rovno na podlahu)“, je teda kniha biskupa Msgr. de Ségur mementom a pre mňa bola hotovým balzamom na dušu.

Argumenty biskupa de Ségur v knihe sú totiž pravdivé a v súlade s takmer dvetisíc rokov starým tradičným katolíckym učením – napokon, čitateľ si môže urobiť názor sám, knihu je možné nájsť na portáli librinostricatholica.cz.

Kniha vyšla v českom prostredí v roku 1932, pre čitateľov, ktorým nerobí problém archaickejšia forma češtiny a chcú si knihu francúzskeho biskupa celú okamžite prečítať, pričom nechcú čakať na postupné uverejňovanie dielov v slovenčine, obohatené navyše mojimi vrelými a ľúbeznými vsuvkami, ktoré môžu dráždiť alebo znechucovať našich tolerantných modernisticko-liberálno-progresívnych katolíckych spolubratov. Budem úprimný, je mi srdečne jedno, čo si o mojich vsuvkách budú myslieť liberálno-progresívno-modernistickí tajtrlíci v katolíckej Cirkvi, keď sa im nepáči, nech nečítajú a učia sa naspamäť Laudato si’…, pre ostatných prikladám internetový odkaz, z ktorého je možné si knihu stiahnuť: https://librinostri.catholica.cz/download/SeguSvPrij32-r.pdf

V úvode knihy biskup de Ségur uvádza, že jej účelom nie je poučovať neveriacich, ale posilniť pravých kresťanov v zbožnosti a dôvere. Jeho cieľom je priviesť pravých kresťanov k lepšiemu poznaniu svätej Eucharistie, tejto nádhernej sviatosti lásky a chcel by, aby sa srdcia veriacich naplnili radosťou. Takisto chce ukázať veriacim, že napriek ich dobrej vôli sa môžu pomerne často u nich objaviť nesprávne názory a predsudky v súvislosti s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou.

Kniha však nie je určená len veriacim laikom, ale aj všetkým dobrým kňazom, ktorí pracujú na oživení ducha zbožnosti a biskup de Ségur by bol veľmi rád, keby týmto kňazom bola jeho kniha návodom k tomu, ako u veriacich opäť podnietiť túžbu po častom svätom prijímaní, ktoré posväcovalo už ranú katolícku Cirkev.

Biskup de Ségur uvádza, že by bol tiež veľmi rád, keby svojimi slabými silami prispel k veľkému dielu katolíckej obnovy a obrodenia, ktoré vďaka Božej milosti rezonujú v srdciach mnohých úprimných katolíkov. V modernej dobe sú totiž veľmi potrební svätci, ktorí sú formovaní Najsvätejšou sviatosťou. Kniha biskupa de Ségur samozrejme získala imprimatur a veľmi pozitívny vzťah k tejto knihe mal blahoslavený pápež Pius IX., ktorý si knihu prečítal a schválil ju bez najmenších výhrad už v roku 1860.

To však nebolo všetko, na začiatku Pôstnej doby v roku 1861 blahoslavený Pius IX. prijal na audiencii nových rímskych kňazov a posielal ich do jednotlivých rímskych kostolov. Týchto nových rímskych kňazov požehnal a každému z nich daroval práve knihu Msgr. de Ségur o Najsvätejšej sviatosti s týmito slovami: „Táto malá knižka k nám prišla z Francúzska, kde mala veľmi pozitívny dopad na veriacich.“ Podľa slov blahoslaveného pápeža Pia IX. by bolo dobré, aby aj v Ríme a v celom katolíckom svete každé malé dieťa mohlo túto knihu získať k svojmu prvému svätému prijímaniu, pretože obsahuje všetky správne fakty o Najsvätejšej sviatosti oltárnej v súlade s učením Tridentského koncilu.

Takže pre potreby bežného katolíka laika podľa slov blahoslaveného pápeža Pia IX. nie je potrebné čítať náročnú katolícku teologickú literatúru a rovnako ani nejaké modernisticko-liberálno-progresívne spisy o Eucharistii, bohato im postačí práve táto kniha.

Podľa môjho názoru úctu a vzťah katolíka k Najsvätejšej sviatosti oltárnej možno rozpoznať aj podľa toho, akému typu slávenia svätej omše dáva prednosť. Preto som si dovolil našim čitateľom uviesť formu slávenia fašiangovej svätej omše v rakúskom Hartbergu, ktorú predviedli vtedajší dekan Josef Reisenhofer a „Kirchenklaun“ Hubert (ktorému neviniatka na záver omše poďakovali a popriali všetko najlepšie k narodeninám).

Je tam všetko: miništrantky s tykadielkami ako včeličky, kapela chrbtom otočená ku skutočnému oltáru radostne sledujúca dianie na tzv. obetnom stole, deti vytvárajúce hadíka putujúce za zvukov prihlúplej hudby po katolíckom chráme, podávanie Eucharistie zásadne do paprčiek od duchovne premotivovaných zmätených osôb ženského pohlavia so široko otvorenými očami a pod.

Ja som si toto hodinové video samozrejme najprv preklikal a potom som sa podrobnejšie venoval tým najšťavnatejším momentom – a potvrdzujem, je si z čoho vyberať. Najviac sa mi páčil Kirchenklaun Hubert. Svojím ľudským a láskavým synodálno-tolerantným prístupom, ako aj zmyslom pre humor ma privádza k presvedčeniu, žeby mohol pochádzať z Argentíny.

Dovolím si tvrdiť, že hartberský dekan Josef Reisenhofer, Kirchenklaun Hubert a celá radostná horda veriacich z Hartbergu očividne knihu biskupa de Ségur o Najsvätejšej sviatosti oltárnej na svoju vlastnú škodu nečítala. Ak by ju čítali, tak by sa omša takýmto spôsobom vôbec nemohla uskutočniť. Budem sa už opakovať, nech ich všetkých Pachamama a P. James Martin SJ chránia a sprevádzajú a najviac tých, čo sú za to, že sa takéto omše vôbec konajú, zodpovední.

Vráťme sa však ku knihe biskupa de Ségur. Biskup v knihe podčiarkuje fakt, že Náš Pán Ježiš Kristus je v Eucharistii skutočne prítomný a celý. Tak učí katolícka viera, tak verili všetci katolíci (duchovní i laici), ktorí vždy vzdávali Najsvätejšej sviatosti patričnú úctu a vždy dbali na to, aby sa svätá omša slávila s úctou a pokorou. Pretože Najsvätejšie oslávené a nebeské Telo Ježiša Krista sa zjavuje v podobe Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ktorá po všetky časy spočívala na našich katolíckych oltároch (oltár a tzv. obetný stôl nie sú to isté), aby bola stredom bohoslužby a poskytovala v podobe svätého prijímania katolíckym dušiam tú silu, ktorú potrebujú, aby mohli vytrvať v spojení s Bohom.

Čo je teda pravým účelom a pravým cieľom svätého prijímania? Má živiť posväcujúce a oživujúce spojenie našej duše s Bohom, má udržovať a posilňovať v nás duchovný a vnútorný život, má nás chrániť pred ochabovaním na životnej ceste a stratou onej svätosti, ktorú nám milostivý Boh udelil v sviatosti krstu a birmovania. Teda zvláštnou milosťou svätého prijímania je milosť duchovnej obživy a vytrvalosti. Preto Náš Pán Ježiš Kristus vyhlasuje, keď hovorí o Eucharistii, že bez prijímania Najsvätejšej sviatosti nie je možné žiť plnohodnotným kresťanským životom – o čom hovori aj sv. Ján (Jn 6,43–60):

43 Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! 44 Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. 45 U Prorokov je napísané: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. 46 Niežeby bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. 47 Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. 48 Ja som chlieb života. 49 Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. 50 Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. 51 Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ 52 Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ 53 Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. 54 Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. 55 Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. 56 Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. 57 Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. 58 Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ 59 Toto povedal v synagóge, keď učil v Kafarnaume. 60 Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“

PDF (formát pre tlač)