Kľačanie v byzantskej a latinskej duchovnej tradícii (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
17. februára 2025   Cirkev História   Liturgia

Egyptskému otcovi púšte abbovi Apolloniovi sa pripisuje pozoruhodný výrok: „Najväčšia tragédia diabla je v tom, že sa nemôže modliť na kolenách.“ Diabol nie je schopný modliť sa. Má rôzne zbrane, ale tá najväčšia zbraň – zbraň modlitby – mu chýba.

Výrok otca Apollonia naznačuje, že modlitba na kolenách mala v živote prvých monastických komunít dôležitý význam. Aká je symbolika kľačania v rôznych liturgických tradíciách a v čom spočíva jeho duchovná sila?

Kľačanie – relikt stredoveku?

Mnohí z nás sa určite stretli s argumentom, že modlitebný postoj na kolenách je dedičstvom stredovekých feudálnych vzťahov (pokľaknutie pri udelení léna). Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že genuflekcia (novolatinské slovo genuflectio z etymologického hľadiska predstavuje zohnutie kolien – flectio genuum) by nebola ničím iným, než vyjadrením akejsi vazalskej závislosti, nedôstojnej pre Božie deti. Podobné úvahy vedú k absurdnému záveru, že akt pokľaknutia je kresťanskej liturgii cudzí. Ako to teda je?

Otázka podobného znenia sa objavila aj na americkom webe Catholic.com. Čitateľ sa pýta, či kľačanie preniklo do západnej liturgie z byzantského dvorného protokolu: https://www.catholic.com/qa/is-kneeling-a-construct-of-feudal-relations-from-the-byzantine-court

Dominikán Fr. Vincent Serpa, OP sa v stručnej odpovedi na túto otázku opiera o citácie z Katolíckej encyklopédie (The Catholic Encyclopedia). Z jeho slov vyplýva, že dejiny kľačania sa nezačínajú ani nekončia v istanbulskom paláci Topkapi.

Táto – vo svojej podstate pravdivá – premisa si vyžaduje isté upresnenie. Vieme, že hlboké poklony až po zem – tzv. prostrácie – mali v byzantskom cisárskom ceremoniáli dôležité miesto kvôli ich psychologickému účinku. Prostrácie boli telesným prejavom duchovnej subordinácie byzantskému cisárovi ako ochrancovi božského práva.

Slovo prostraţie zdedené z latinského prostratio sa dostalo aj do rumunského slovníka, kde prekvapivo nemá pozitívne konotácie. Výkladový slovník dostupný na webe Dexonline.ro prezrádza, že pojem prostraţie je synonymom „patologického stavu totálnej ľahostajnosti voči okolitému svetu“ („stare patologică de indiferență totală față de lumea înconjurătoare“).

Táto sémantika plná strachu, apatie a slabosti nesie v sebe bolestnú spomienku na storočia tureckej poroby. Servilná prostrácia pred sultánom – skutočný prejav bezmocnosti a otroctva – však s kresťanským modlitebným postojom na kolenách nemá nič spoločné.

V oboch prípadoch (poklona pred svetskou autoritou – pred sultánom, cisárom či pred feudálom a poklona pred Bohom) je duchovná kvintesencia človeka vedená odlišnými kauzálnymi motívmi. Poklona pred Bohom vysoko prevyšuje akýkoľvek prejav devócie pred lénnym pánom. Kľačanie pred svetskou autoritou slobodu človeka v mnohých prípadoch berie, kľačanie pred Bohom ju naopak dáva.

Kľačanie v starozákonnej tradícii – múdrosť a bázeň

Modlitba na kolenách sa praktizovala už v starozákonnom judaizme, kde bola prejavom posvätnej úcty a bázne pred Bohom (timor divinus). „Šalamún zasvätil svoj chrám na kolenách pred celým zástupom Izraela,“ píše Serpa.

Panovník, tradične asociovaný s múdrosťou, chápal ceremoniálnu modlitbu na kolenách nielen ako liturgický akt, ale predovšetkým ako somatizáciu „múdreho strachu“, ktorý ochraňuje srdce človeka pred hlúposťou a pýchou.

Pripomíname, že bázeň Božia nie je ľudským strachom, ale nadprirodzeným Božím darom, neoddeliteľným od viery, lásky, nádeje a úcty, ktorý oslobodzuje od každej úzkosti. Božia bázeň je liekom na naše častokrát zväzujúce a hriešne ľudské obavy.

Byzantská liturgia preto vyzýva veriacich, ktorí prichádzajú k eucharistickému kalichu, aby predstúpili pred Pána oslobodení od paralyzujúceho ľudského strachu a naplnení liečivou bázňou Ducha Svätého: „Cum timore Dei et fide accedite!“ („S bázňou Božou a vierou pristúpte!“) Somatickým vyjadrením tejto bázne je v byzantskom obrade úklon a prekríženie rúk na prsiach, v rímskom obrade je to pokľaknutie.

Na základe bližšieho pohľadu na dejinné metamorfózy modlitebného postoja na kolenách je zrejmé, že gesto pokľaknutia sa do stredovekého právneho poriadku dostalo z náboženskej sféry a nie naopak.

Niet pochýb, že stredoveká spoločnosť vnímala kľačanie v prvom rade ako kresťanský akt pokory a bázne coram Deo. Legitimitu modlitby na kolenách potvrdzuje aj Sväté Písmo.

Biblické dôkazy o kľačaní

Modlitbu po kľačiačky poznal aj sám Pán Ježiš, keď sa plný bolesti modlil v Getsemanskej záhrade. V Evanjeliu svätého Lukáša (Lk 22,41) čítame:

„Et ipse avulsus est ab eis, quantum iactus est lapidis, et, positis genibus, orabat.“

„Sám sa od nich vzdialil asi toľko, čo by kameňom dohodil, kľakol si a modlil sa.“

Ďalšiu zmienku o kľačaní môžno nájsť v Liste Filipanom (Flp 2,10):

„Ut in nomine Iesu omne genu flectatur caelestium et terrestrium et infernorum.“

„Aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“

Biblických dôkazov o oprávnenosti modlitby na kolenách existuje viac, my sa pristavíme pri uvedených dvoch veršoch. Latinský text totiž obsahuje dve rôzne formulácie, ktorým svätopisec akcentuje odlišnú teologickú realitu: ablatív positis genibus (Lk 22,41) a slovesnú konštrukciu genu flectatur (Flp 2,10). Subtílny rozdiel medzi oboma slovnými spojeniami – ako si vysvetlíme v pokračovaní článku – nie je správne prehliadať, hoci neskôr sa tento rozdiel strácal a obe spojenia sa interpretovali ako synonymá.

Zakazoval svätý Peter poklony na kolenách?

Odporcovia kľačania v súčasnej liturgickej praxi často poukazujú na situáciu, kedy svätý Peter karhá Rimana Kornélia, ktorý pred apoštolom padá k zemi. Biblický kontext (Sk 10,25–26) je nasledovný:

„Et factum est, cum introisset Petrus, obvius ei Cornelius procidens ad pedes adoravit. Petrus vero levavit eum dicens: Surge, et ego ipse homo sum.“

„Keď Peter prichádzal, Kornélius mu vyšiel v ústrety, padol mu k nohám a poklonil sa. Ale Peter ho zdvihol a povedal mu: Vstaň, aj ja som len človek.“

Latinský text aj v tomto prípade skrýva odpoveď sám v sebe. Svätopisec sa namiesto pojmu genuflectio a jeho derivátov prikláňa k formulácii procidens ad pedes adoravit. Kornéliov postoj voči apoštolovi Petrovi bol, ako vidíme, duchovne nezrelým postojom božskej adorácie. V slovenskom preklade sa tento rozmer textu, žiaľ, stráca.

Rímsky pohan, zvyknutý na divinizačné výstrelky ctibažných cisárov, robil z apoštola samého Boha (adoravit – adoroval ho), svätý Peter ho preto právom napomenul. Pastoračná láska viedla nebeského kľučiara k tomu, aby mladý konvertita, stojaci na samom začiatku svojej formácie, opäť neupadol do modlárstva.

Reakcia kniežaťa apoštolov nie je negáciou poklôn alebo liturgického kľačania pred tvárou Najvyššieho, naopak: z kontextu vyplýva len toľko, že apoštol tieto adoratívne gestá vyhradzuje Bohu a očisťuje ich od pohanského zmyslu antropolatrie a deifikácie smrteľného človeka.

Čo však povedať o už spomínaných byzantských prostráciách pred cisárom? Boli vari prejavom latentnej idolatrie? Ani táto námietka neobstojí, keďže prameňom cisárskej moci v Byzancii bol solus Christus. Poklona cisárovi bola poklonou Božiemu obrazu a Božiemu pôsobeniu v osobe panovníka. Nešlo o teolatrický akt voči ľudskej bytosti, nakoľko cisár bol v krajnom prípade chápaný ako živá ikona a nositeľ Krista – Χριστόφορος.

Pohan Kornélius tejto teologickej dištinkcii ešte nerozumel a namiesto rozlišovania osoby a úradu jednoducho stotožnil človeka s Bohom. Sémantické odtiene gréckych pojmov λατρεία (bohoúcta), δουλεία (úcta k svätým, venerácia) a προσκύνησις (rituálna poklona), s ktorými pracovala neskoršia byzantská teológia, rímsky vojak ešte nemohol poznať. Osmanská moc však byzantské prostrácie neskôr zbavila kresťanského obsahu. Vtlačila im čiernu pečať servility a otroctva, a tým ich zdeformovala.

Byzantská liturgia a kľačanie

Genuflekciu počas súkromnej modlitby si veľmi obľúbil známy ruský askéta a svätec Serafim Sarovský, ktorý do pravoslávneho kultu nevedomky integroval viaceré katolícke, osobitne dominikánske prvky (nosenie bieleho habitu, byzantinizovaná forma ruženca, emfatický dôraz na Kristovo zástupné utrpenie). Existujú mnohé ikony, na ktorých vidíme svätého Serafima (uctievaného aj ruskými katolíkmi), ako praktizuje paraliturgickú modlitbu na kolenách. Je však dovolené kľačať aj priamo na východnej svätej liturgii?

In primis treba upresniť, že byzantská cirkev rozoznáva šesť základných modlitebných postojov, ktoré sa stali súčasťou jej liturgického života: vzpriamený postoj (státie), sedenie, úklon hlavy, úklon tela v páse (malá metánia), hlboká poklona až po zem (veľká metánia, prostrácia) a kľačanie.

Vzpriamený postoj sa uplatňuje počas tzv. nesedavých spevov, akými sú napríklad akatisty (grécky výraz ακάθιστος ύμνος sa prekladá ako „hymnus, pri ktorom sa nesedí“). V tradičných pravoslávnych komunitách na Balkáne či v Rusku sa počas svätých liturgií stojí, hoci v mnohých gréckych chrámoch už nájdeme aj stoličky. Stredovekí východní Rimania však stoličky ani lavice v chrámoch nepoužívali, tie sa do balkánskych kostolov dostali pod vplyvom katolíckeho Západu.

V odbornej obci sa diskutuje, či sa v stredovekom Konštantínopole na bohoslužbách stálo alebo aj sedelo. Objavujú sa názory, že sedieť sa smelo na modlitebných koberčekoch alebo na vankúšikoch, tento zvyk neskôr prevzal od Grékov islam.

Tu je potrebné zdôrazniť, že pramene nerozlišujú medzi vzpriameným postojom na chodidlách a „státím na kolenách“ (tzv. vertikálne kľačanie, pri ktorom ľudské telo vytvára tvar písmena L). Keď „stojíme“ na kolenách, naše telo „rysuje“ pravý uhol. Neexistujú explicitné zmienky o tom, že by táto pozícia tela (prakticky jedna z foriem kľačania) nebola v byzantskej liturgickej praxi prípustná.

Východní kresťania kľačia na liturgii vopred posvätených darov, ktorá je v byzantskom obrade „symfóniou eucharistickej úcty“. Modlitba na kolenách má na kresťanskom Východe atmosféru pokánia, menej sa zdôrazňuje jej teolatrický význam.

Je zaujímavé, že v niektorých ukrajinských pravoslávnych farnostiach v diaspóre sa praktizuje kľačanie počas celej anafory a tiež pri Veľkom vchode. Tento zvyk je považovaný za obradový latinizmus (liturgický element z rímskej tradície integrovaný do života východných cirkví). Kľačanie počas anafory pravoslávni prijali od gréckokatolíkov. Do úvahy treba vziať aj skutočnosť, že mnohé rusínske a ukrajinské pravoslávne štruktúry v Amerike sú tvorené bývalými gréckokatolíkmi, ktorí v Amerike z rôznych dôvodov odpadli od jednoty s pápežom a zjednotili sa s pravoslávnou cirkvou. Tieto komunity si aj v pravosláví ponechali niektoré západné prvky, ktoré nepovažujú za heretické. Do tejto kategórie patrí aj kľačanie počas anafory, ktoré balkánska pravoslávna kultúra nepozná.

Je kánon Nicejského snemu kameňom sváru?

Pozornosť odborníkov orientovaných na komparatívnu liturgiku priťahuje posledný, v poradí dvadsiaty kánon Prvého nicejského koncilu, ktorý sa konal v roku 325. Tento kánon odporúča, aby kresťania v nedeľu na bohoslužbách nekľačali, ale stáli.

Aké je latinské znenie príslušného kánonu a čo vyplýva z analýzy jeho textu? V pokračovaní článku zistíme, s akým terminologickým aparátom pracovali otcovia Nicejského koncilu a prečo niektorí pravoslávni duchovní interpretujú tento kánon v polemickom duchu.

Druhá časť článku prinesie aj ďalšie otázky a odpovede. Čím bolo kľačanie pre antický svet a ako sa grécko-rímsky pohľad na prosbu na kolenách premietol do kresťanskej liturgie? Pripomenieme si aj duchovné benefity pokľaknutia a jeho terapeutické aspekty.

PDF (formát pre tlač)