Ježiš je naším Pánom

20. júla 2025   Cirkev

„My máme jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“
(1Kor 8,6)

Podivná udalosť sa prihodila v Ríme v tom roku, v ktorom sa Pán Ježiš narodil. Jeden zlatý polkruh sa zjavilo okolo slnka a v tom zlatom polkruhu sa ukázala jedna krásna ženská podoba, majúc v náručí malé nemluvniatko, pod týmto zjavením bol nápis: „Haec est ara coeli“, t. j. toto je nebeský oltár.

Rímsky cisár, August dal zvolať zo svojej ríše sibyly – veštice, aby mu vysvetlili toto zjavenie. A veštice to tak vykladali, že to dieťa, ktoré sa na nebi ukázalo, bude pánom celého sveta, pred ním sa budú koriť všetci panovníci sveta. Nato cisár August vydal rozkaz, žeby jeho potom nikto nenazýval pánom, pretože opravdivým Pánom bude to dieťa, ktoré sa podľa veštenia sibýl už narodilo v židovskej krajine.

Čo sa pohanom ani len zďaleka nepozdalo, o narodení Ježiša mesiac a hviezda vydávali svedectvo. O čom cisár pohan vydal rozkaz, to i Boh oznámil: „Jeden je Pán, Ježiš, Kristus.“

My nemáme iného Boha, my nemáme iného Pána, iba Ježiša Krista, to každodenne vyznávame, keď sa vo Verím v Boha modlíme: „I v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána“. Od apoštolov sme sa naučili, aby sme Ježiša naším Pánom nazývali. Peter a ostatní apoštoli najradšej týmto menom: „Pane“ poctili svojho majstra. Vo Sv. Písme sedemdesiat osemkrát nazývajú Ježiša svojím Pánom. Lež prislúcha Ježišovi i to meno „Pán“, pretože On je Boh a Vykupiteľ, a o tejto pravde viery vám podám dnes ponaučenie. Počúvajte.

1. Ježiš opätovne sa zhováral s farizejmi. Toto úlisné pokolenie sa mnohokrát dohadovalo s Ježišom. Nie akoby sa boli chceli niečo naučiť od Neho, lež len škriepiť sa chceli, aby Ho za slovo chytili a do zmätku priviedli.

Raz sa Ho pýtali: „Povedz nám otvorene, či si Ty Kristus?“ Ježiš im odpovedal: „Veď Som vám už povedal, ale Mi nechcete veriť, lež Moje skutky vydávajú svedectvo o Mne, že Ja a Otec sme jedno.“ Vtedy Židia chytali kamene, aby ukameňovali Ježiša. Lež Ježiš sa ich nezľakol, celkom pokojne im povedal: „Mnoho dobrodenia Som vám preukázal, za ktoré z nich Ma chcete ukameňovať?“ – „Nie za Tvoje dobrodenia Ťa ukameňujeme, lež za rúhanie, lebo napriek tomu, že Si človek, činíš sa Bohom.“ – „A predsa Som ním – odvetil Ježiš – Otec vo mne je a Ja v Otcovi.“ Nato rozzúrení židia sťa rozsršené osy sa vrhli Naňho, lež Ježiš im zmizol pred očami, Svojou božskou mocou učinil, že Ho nemohli vidieť.

Tohoto Ježiša za svojho Pána ctilo nebo, keď sa pri Jeho narodení zjavili anjeli a oslavovali Ho. Za svojho Pána uznávala Ho zem, keď sa pri Jeho smrti triasla; živly, keď vlnám, vetrom rozkazoval, a nastalo ticho. Ba áno, On je Pánom i nad smrťou, pretože vstal z mŕtvych.

Za svojho Pána Ho uznávali ľudia počnúc od cisára Augusta až do posledného žobráka Lazára. Jeho vlastná matka vo vytržení takto spievala: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1,46–47).

Tomuto mocnému Pánu Bohu klaňajú sa v palácoch i v chalupách, na meno Ježiš zohýňajú sa kolená v Nebi, na zemi i pod zemou. I malé deti tiež hovoria: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus.“ Toto zvelebovanie sa bude ozývať tisícimi ústami, tisícimi jazykmi, dokiaľ opäť nepríde ten Pán Ježiš v oblakoch nebeských s veľkou mocou a velebnosťou.

2. Od toho času, ako anjel Pána zvestoval Panne Márii, že porodí Syna a dá Mu meno Ježiš; od toho času, ako Pontský Pilát to napísal na kríž: „Ježiš Nazaretský“, od vtedy sa toto meno stalo pre kresťanov nádejou, chválou a slasťou. Lebo pod tým menom Ježiš nerozumieme ten hlas, ktorý nám pri vyslovení tohoto mena zaznie v ústach, lež Jeho samého, toho požehnaného, ktorého týmto drahým menom nazývame. Toto Najsvätejšie meno má pochádzať z tak čistých úst, ako ten čistunký jarný kvietok, z ktorého ľúbezná vôňa vznáša sa k nebu. Od mala sme zvykli vyslovovať: „Pane Ježišu Kristu!“, ale či si pamätáme, prečo voláme Ježiša Krista naším Pánom? Prečo? Preto, lebo je On naším Vykupiteľom.

Naši prví rodičia zhrešili: povstali proti Bohu. Ich hriech bol pokutovaný smrťou a zatratením, čo prešlo i na ich potomkov. Všetci anjeli v Nebi a ľudia na zemi pospolu by nám neboli mohli vydobyť milosť a odpustenie.

Nekonečný Boh požadoval za urážku nekonečné zadosťučinenie. Takéto zadosťučinenie podal Bohu Ježiš Kristus, ktorý na Seba vzal naše hriechy a zotrel ich Svojou Najsvätejšou Krvou. Tak sa stal Vykupiteľom, naším Pánom.

Ako sa chvastajú synovia tohoto sveta, keď jedného alebo druhého z nich vymenuje kráľ za komorníka, svojho vnútorného tajného radcu alebo neviem za čo iné. Akí hrdí sú ľudia, keď môžu byť sluhami len jedného pozemského kráľa. Lež čo je jeden pozemský kráľ oproti Ježišovi, ktorý je Kráľ kráľov, Pán pánov? Aká je to teda pre nás sláva, že my tomuto najväčšiemu Pánovi môžeme slúžiť!

Našou odplatou bude nie striebro a zlato, ktoré časom skazu vezme, lež neporušiteľná koruna! Toto oblažujúce vedomie nech nás teší vo všetkých trápeniach nášho života. Keď ťa trápia pokušenia, takto odpovedaj: „Odstúp odo mňa, satan, nechcem ja tebe slúžiť. Ja som Ježišov, veď ma On svojou vlastnou Krvou vykúpil. On je mojím Pánom a ja chcem zostať Jeho verným sluhom.“ Keď ťa choroba, bolesti trápia, takto si povzdychni: „Tráp ma, Pane, podľa Svojej svätej ľubovôle, máš na to právo, veď Si ma draho vykúpil.“ Sv. František Serafínsky išiel raz po ulici za tuhej zimy, ľahko bol odetý a preto ho zima drvila, jeho starší brat s posmechom ho okríkol: „Bratku, mohol by si mi spustiť čo len za jeden lót z toho tvojho potu!“ Sv. František mu odpovedal, že on nemá nič na predaj, všetko čo má a čím je, prislúcha jeho Pánovi, Ježišovi. Toto je opravdivé kresťansko-katolícke zmýšľanie: naše srdce, naša duša, naša prvá a posledná myšlienka, každý náš spasiteľný skutok je nášho Pána, nech sa činí s nami podľa Jeho sv. vôle.

V Ázii koncom 18. stor. sa začala veľmi pekne šíriť kresťanská viera. Pohania hľadeli závistlivým okom na toto množenie sa Ježišových ctiteľov. Rozhodli sa, že povraždia kresťanov. Pochytali 32 kresťanov, zavreli ich do jednej budovy, na nej spravili dvoje vrát. Na jedny dali nápis: „Toto je brána života.“ Tieto vráta nechali otvorené, aby tí kresťania z vnútra mohli nimi kedykoľvek vyjsť von, lež tam na prah položili veľký Kristov kríž, že ten kto vyjde, aby pošliapal ukrižovaného na znak toho, že zapiera na kríži pribitého Ježiša. Na druhé vráta napísali: „Brána smrti.“ I tieto nechali otvorené, lež pred ne postavili ozbrojených vojakov, aby toho, ktorý tadiaľ vyjde, preklali. Ale kresťania vychádzali cez bránu smrti, aby nemuseli pošliapať Kristov kríž. Mučeníckou smrťou zomreli pre Ježiša, zostali vernými sluhami svojmu Pánovi, ich ani láska k životu, ani strach pred smrťou neodlúčili od Ježiša.

Tak vernými služobníkmi zostaňme i my Pánu Bohu! Vtedy brána smrti len pre naše telo bude smrťou, pre dušu však bude nám bránou života, ako za odplatu prekročíme cez ňu do kráľovstva nášho Pána. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)