Ján Šmigovský ako slovenský podplukovník a katolík popravený v politickom procese v roku 1945

Radomír Tomeček
27. novembra 2025   História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Tzv. Slovenské národné povstanie predstavovalo partizánsku vzburu proti prvej Slovenskej republike (1939 – 1945) a prebiehalo na Slovensku v roku 1944. Bolo zamerané proti politickým a vojenským štruktúram tohto štátu a bolo podporované domácimi a zahraničnými nepriateľmi slovenskej štátnosti a katolicizmu.

Toto povstanie predstavovalo politickú základňu pre budúce podriadenie Slovenska komunistickej diktatúre v obnovenom česko-slovenskom štáte, ktorý vznikol v roku 1945. Predstavitelia Česko-Slovenska podliehali a slúžili mocenským záujmom komunistického Sovietskeho zväzu, ktorý zavŕšil ovládnutie tohto štátu po komunistickom prevrate vo februári 1948.

Ján Šmigovský (1903 – 1945), slovenský podplukovník a zbožný katolík, predstavuje jednu z prvých obetí revolučného procesu likvidácie slovenských elít po tzv. „oslobodení Slovenska“ v roku 1945. Stal sa obeťou pomsty nového „ľudovodemokratického režimu“, ktorý nenávidel a trestal nekompromisnú osobnú vernosť Bohu a národu. Tento režim súčasne pohŕdal slovenskou štátnosťou a jej vtedajšími politickými, vojenskými a cirkevnými predstaviteľmi.

Ján Šmigovský a jeho služba v česko-slovenskej armáde

Ján Šmigovský sa narodil dňa 2. mája 1903 v meste Brownsville, štát Pensylvánia, v Spojených štátoch amerických. Jeho otec Jozef bol baníkom a matka Mária bola ženou v domácnosti. J. Šmigovský mal dvoch bratov. Bola to slovenská rodina, ktorá sa v roku 1905 vrátila na Slovensko a žila v meste Spišské Podhradie v okrese Levoča.

Slovenský historik PhDr. Martin Lacko, PhD. (* 1976) v jednej zo svojich prednášok, venovanej J. Šmigovskému, poukázal na kľúčové momenty v jeho živote. J. Šmigovský navštevoval ľudovú školu v Spišskom Podhradí, gymnázium v Levoči, a Učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, kde zmaturoval v roku 1923. Aktívne ovládal nemecký a maďarský jazyk.

J. Šmigovský absolvoval základnú vojenskú službu a následne bol prijatý na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, kde v roku 1926 dosiahol vojenskú hodnosť poručík pechoty. V ďalšom období pôsobil ako inštruktor na nižších veliteľských funkciách. Kritériá pre povyšovanie vo vtedajšej česko-slovenskej armáde podľa Dr. M. Lacka boli nielen odborné, ale najmä politické. Slovenské národné povedomie predstavovalo významnú prekážku v kariérnom raste.

Dôkazom toho je skutočnosť, že Česko-Slovensko v roku 1938, teda po 20 rokoch svojej existencie, malo vo svojej armáde 139 generálov. Je pozoruhodné, že v tejto armáde pôsobil len jediný Slovák ako generál. Bol to Rudolf Viest (1890 – 1945), ktorý pochádzal z evanjelickej rodiny. Svojím zmýšľaním bol „Čechoslovák“, ktorý podporoval vyššie zmienené povstanie v roku 1944.

V tejto armáde pôsobilo dokonca aj niekoľko generálov ruského pôvodu. Slováci v nej nemali ani jedného plukovníka a len niekoľko podplukovníkov bolo slovenského pôvodu. Nemožno sa čudovať, že po vzniku slovenskej armády, v roku 1939, bola nazývaná „armádou poručíkov“.

J. Šmigovský bol prevelený z českých krajín na Slovensko v roku 1935. Stal sa veliteľom mínometnej čaty a technickej roty v Žiline a v roku 1931 dosiahol vojenskú hodnosť nadporučík, v roku 1936 potom hodnosť kapitán pechoty.

Česko-Slovensko v dôsledku Mníchovskej konferencie v septembri 1938 stratilo rozsiahle pohraničné územia. J. Šmigovský bol v tomto napätom období veliteľom práporu v úseku Čadca – Turzovka, ktorý bol ohrozovaný vpádom Poliakov.

Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny v Žiline dňa 6. októbra 1938 vytvorilo podmienky pre formovanie Hlinkovej gardy (ďalej len HG), ako novej brannej organizácie, spolupracujúcej s armádou. J. Šmigovský patril medzi prvých dôstojníkov-inštruktorov, ktorí prostredníctvom HG formovali slovenskú brannú moc. Pôsobil aj pri Hlavnom veliteľstve HG, ktorej štruktúry chcel zladiť s armádnymi štruktúrami.

Českí generáli vyhlásili dňa 9. marca 1939 stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska, obsadili kľúčové pozície verejnej správy a zatkli 260 vedúcich predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia vrátane poslancov s parlamentnou imunitou. Bedřich Homola (1887 – 1943), český generál, vydal príkaz aj na zatknutie J. Šmigovského ako aktívneho Slováka. Tento vojenský zásah česko-slovenskej vlády na území Slovenskej krajiny získal označenie „Homolov puč“.

Vznik Slovenského štátu v roku 1939 a viera statočného dôstojníka

Slovenský štát bol vyhlásený dňa 14. marca 1939. J. Šmigovský sa stal veliteľom Horského pešieho pluku 1 v Dolnom Kubíne a pokračoval v spolupráci s HG. Zúčastnil sa tzv. Malej vojny, t. j. ozbrojeného konfliktu medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorý prebiehal v období od 23. marca 1939 do 4. apríla 1939.

J. Šmigovský mal v čase vypuknutia vojny proti Sovietskemu zväzu v júni 1941 vojenskú hodnosť major. Pôsobil v Rýchlej divízii a vrátil sa vo februári 1942. Následne bol v 1. pešej divízii, v období od júna do októbra 1943. Za svoje frontové pôsobenie získal vyznamenanie „Za hrdinstvo“, II. a III. stupňa. Vo februári 1944 bol vymenovaný za veliteľa pechotnej školy, a neskôr aj celej vojenskej posádky v Nitre, v ktorej bolo približne 2 000 vojakov v čase vypuknutia povstania na Slovensku v roku 1944.

Činnosť J. Šmigovského v slovenskej armáde preukázala, že bol skúseným odborníkom a „vojakom telom a dušou“. Dr. Ján Kollár, nadporučík a bývalý dôstojnícky kolega J. Šmigovského, ho charakterizoval slovami: „Ako dôstojník príťažlivý zjav, typicky vojenský, s ostrým pohľadom.“

J. Šmigovský mal manželku českej národnosti, s ktorou vychovávali dvoch synov. Mal slovenské národné povedomie a bol aj zbožným rímskokatolíkom. Dr. M. Lacko poukazuje na pozoruhodné svedectvo Jozefa Križana, ktorý slúžil ako vojak v Nitre. J. Šmigovský podľa tohto svedectva dňa 5. júla 1944, na sviatok svätých Cyrila a Metoda v Nitre na Zobore, kľačal počas celej svätej omše a modlil sa veľmi sústredene.

J. Križan bol zasiahnutý veľmi hlboko z tohto verejného prejavu katolíckej viery svojho nadriadeného. Preto J. Šmigovskému povedal, že ešte nevidel dôstojníka takto kľačať a modliť sa. J. Šmigovský mu povedal: „Keď človek verí, nemusí sa báť smrti. A vojak sa jej nesmie báť.“

Vojenská prísaha vernosti Slovenskému štátu, ktorú zložil J. Šmigovský, avšak aj ďalší príslušníci armády tohto štátu, ktorí sa postavili proti tomuto štátu v povstaní v roku 1944, obsahovala tieto slová:

„Prisahám na Boha Všemohúceho, že budem poslušný a oddaný svojmu najvyššiemu veliteľovi a ním a vládou Slovenskej republiky ustanoveným veliteľom. Prisahám, že všetky zákony, nariadenia a rozkazy budem presne zachovávať, svoje povinnosti usilovne, nestranne a svedomite plniť, a v každom svojom počínaní budem sa starať o záujem vojenskej služby a o prospech svojich podriadených. Prisahám, že prikázané mi miesto nikdy neopustím, služobné tajomstvo nevyzradím, a za vlasť, ak bude treba, aj svoj život obetujem. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“

Tragédia povstania v roku 1944 a skúška vernosti Bohu a vlasti

Druhá svetová vojna (1939 – 1945) sa v roku 1944 vyvíjala v neprospech Nemecka, ktoré smerovalo k svojej porážke. Sovietsky zväz využíval túto situáciu a vysielaním komunistických partizánov na slovenské územie pripravoval spolu so slovenskými spolupracovníkmi povstanie proti vtedajšej Slovenskej republike. Partizánske sabotáže, prepady a vraždy, ktoré prebiehali na Slovensku v roku 1944, vyvrcholili dňa 29. augusta 1944 vypuknutím povstania.

Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský prezident a rímskokatolícky kňaz, odmietal ponuky Nemecka na potlačenie partizánskych násilností na Slovensku. Avšak po vypuknutí povstania, sprevádzaného šírením mnohých klamstiev a vyzývajúcim na zabíjanie Nemcov na Slovensku, ktoré bolo dovtedy ušetrené vojnových hrôz, súhlasil s potlačením tohto povstania.

Dr. Edvard Beneš (1884 – 1948), ako samozvaný „prezident“ neexistujúceho Československa, podpísal dňa 12. decembra 1943 v Moskve „Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou“. Týmto spôsobom podriadil postavenie svojho budúceho štátu záujmom boľševického Ruska. Zo svojho exilového pôsobiska v Londýne sa vyhrážal všetkým Slovákom, ktorí chceli slúžiť Slovenskej republike.

Božia prozreteľnosť chránila Slovensko pred vojnovým ničením, a možno práve preto vystavila Slovákov skúške vernosti voči svojmu Bohu, voči svojmu národu a voči svojmu štátu. Bolo to práve v období, keď komunistickí nepriatelia kresťanstva a slovenskej štátnosti získavali prevahu na bojiskách druhej svetovej vojny. Pokušenia zrady sľúbenej vernosti boli mocné. Niektorí Slováci zradili, ďalší však odmietli prezliecť svoj slovenský a kresťanský kabát.

Napríklad Dr. J. Tiso odmietal sovietske ponuky na zachovanie Slovenskej republiky ako samostatného komunistického štátu, pri zachovaní jeho osoby vo funkcii prezidenta, a pri súčasnom obmedzení pôsobenia Dr. E. Beneša. Dr. J. Tiso považoval prenechanie slovenského národa komunistickému vplyvu za zradu.

Podobnému pokušeniu bol vystavený aj J. Šmigovský. Podporovatelia povstania kontaktovali opakovane aj jeho, avšak on nesúhlasil s týmto zámerom. Dôrazne odmietal porušiť svoju dôstojnícku prísahu vernosti Slovenskej republike. Napríklad aj Augustín Malár (1894 – 1945), slovenský generál a veliteľ dvoch divízií, sústredených na východnom Slovensku, považoval toto povstanie za „nedomyslené a prenáhlené“, čo vyjadril aj vo svojom rozhlasovom vystúpení.

Nevyhnutná a rýchla reakcia Nemecka na partizánske povstanie na Slovensku v období po 29. auguste 1944 nedovoľovala J. Šmigovskému vystaviť životy tisícov slovenských vojakov nerozvážnemu hazardovaniu. Jeho slová, adresované povstaleckým emisárom, boli prorocké: „Vydrží vám to dva mesiace.“

J. Šmigovský mohol povstaleckých emisárov nechať zatknúť, avšak prejavil svoje kresťanské zmýšľanie aj v tejto zložitej situácii. Po krátkej čestnej internácii boli vystrojení z kasární zadným vchodom, vybavení priepustkami a dokonca mali od neho zabezpečené aj auto.

Ján Šmigovský vzdorujúci nemeckému vojsku v Nitre

Nemecko prestalo dôverovať slovenskej armáde po vypuknutí povstania, začalo ju odzbrojovať, a súčasne internovať mnohých jej príslušníkov. J. Šmigovský ako veliteľ vojenskej posádky v Nitre zaručil svojim vojakom, že nebudú odzbrojení, ak zachovajú vernosť Slovenskej republike.

Situácia bola vyhrotená po príchode nemeckej bojovej skupiny SS „Schill“ do Nitry, dňa 2. septembra 1944 v ranných hodinách. Zámerom nemeckých vojsk bolo odzbrojenie vojenskej posádky v Nitre, a preto obkľúčili mestské kasárne. J. Šmigovský a jeho vojaci reagovali podľa záznamu v príslušnej kronike nasledovne:

„Vojaci v kasárňach, tiež oknami, bránou, na streche, namierili svoje automatické zbrane a pušky, a na dvore kasární postavili mínomety a pechotné doprovodné delá na Nemcov, a tak velitelia oboch vojsk pred bránou vyjednávali.“

Stovky zvedavcov mohli sledovať vývoj tejto veľmi nebezpečnej drámy. J. Šmigovský vyjednával veľmi rozvážne s predstaviteľmi nemeckých vojsk, a do tohto vyjednávania vstúpil telefonicky aj Dr. J. Tiso. Výsledkom vyjednávania bolo urovnanie konfliktu a zabránenie krviprelievaniu. J. Šmigovský dodržal svoj sľub. Nitra bola zachránená a nebola odzbrojená.

Rozhlas v Banskej Bystrici šíril klamstvá povstalcov o údajnom zrušení Slovenskej republiky zo strany Nemecka, o údajnom uväznení prezidenta Dr. J. Tisa zo strany Nemcov, so zámerom zastreliť ho, a pod. J. Šmigovský preukázal vysokú mieru profesionality a rozvahy v kritických chvíľach krízy autority, ktorá zasiahla Slovensko po vypuknutí povstaleckého chaosu. Zachoval vernosť Slovenskej republike a jej prezidentovi a získal si rešpekt slovenskej verejnosti.

Štefan Haššík (1898 – 1985), slovenský minister národnej obrany, vymenoval J. Šmigovského za veliteľa 1. pešieho pluku obnovujúcej sa slovenskej armády („Domobrany“), kde pôsobil od septembra 1944 do apríla 1945. Dr. J. Tiso, prezident Slovenskej republiky, povýšil J. Šmigovského do vojenskej hodnosti podplukovník.

Budovanie kultu obnoveného Česko-Slovenska a povstania

Povstanie na Slovensku bolo potlačené koncom októbra 1944, teda po dvoch mesiacoch, čo zodpovedalo presne aj varovaniu J. Šmigovského, ktorý odmietal podporiť tento nedostatočne pripravený zámer. Avšak neboli to len dôvody vyplývajúce z vojenských hľadísk. Bolo zjavné, že povstanie podporovali predstavitelia spochybňujúci slovenskú štátnosť a jej kresťanské zakotvenie.

Retribučné súdnictvo a vymedzenie retribučných trestných činov po skončení druhej svetovej vojny vyplývalo z medzinárodných dohôd štátov, ktoré boli na strane víťazov, vrátane komunistického Sovietskeho zväzu. Pri ukladaní trestov bol dôraz kladený na retribúciu, resp. na odplatu, ako na účel trestu.

Veľmi významnou skutočnosťou, ktorá mala rozhodujúci vplyv na existenciu retribúcie na Slovensku, bol vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady (ďalej len SNR). Tento orgán vznikol na základe tzv. „Vianočnej dohody“, ktorú podpísali zástupcovia komunistického a občianskeho odboja v Bratislave dňa 25. decembra 1943.

Cieľom tejto SNR v zmysle „Vianočnej dohody“ malo byť vedenie odboja proti Slovenskej republike, na čele ktorej stál Dr. J. Tiso ako prezident, a vo vhodnej chvíli aj zvrhnutie tejto republiky a chopenie sa všetkej moci v tomto štáte. Ďalším cieľom SNR malo byť obnovenie Česko-Slovenskej republiky, ktorá mala byť v úzkom kontakte najmä so Sovietskym zväzom a v ktorej mal byť vylúčený vplyv Cirkvi na smerovanie a vedenie štátu.

SNR prevzala všetku zákonodarnú a vládnu moc na Slovensku nariadením č. 1/1944 Zb. n. SNR zo dňa 1. septembra 1944, teda hneď po vypuknutí povstania. Súčasne začali prípravy slovenského retribučného predpisu, ktorý bol prijatý na prvom plenárnom zasadnutí SNR v Bratislave dňa 15. mája 1945. Bolo to nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva (ďalej len retribučné nariadenie).

Konečná podoba zmieneného retribučného nariadenia bola významnejšie ovplyvnená komunistickou zložkou SNR, ktorá presadila viac zo svojich predstáv o retribučnej spravodlivosti. Samotný text konečnej verzie tohto predpisu vytvoril JUDr. Gustáv Husák (1913 – 1991), komunistický politik, a neskorší generálny tajomník Komunistickej strany Československa a neskorší prezident Československej socialistickej republiky. Tento text bol podľa zaznamenaných svedectiev vytvorený počas jedného večera a bez vypracovania dôvodovej správy.

Retribučné nariadenie obsahuje § 4, ktorý vymedzuje retribučný trestný čin „Zrada na povstaní“. Zmienený § 4 písm. a) tohto predpisu uvádza:

„Kto akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom alebo okupantom, za slobodu a za obnovenie Československej republiky, najmä kto maril prípravy národného povstania, alebo účasť vojenských jednotiek na ňom, potresce sa smrťou.“

V zmysle § 4 písm. b) a c) tohto predpisu bolo stanovené potrestanie smrťou aj za účasť na potlačení tohto povstania, alebo na znemožnení partizánskeho boja.

V demokratických právnych systémoch je vyžadovaný princíp zákazu retroaktivity, to znamená, že trestnosť skutku sa posudzuje a trest zaň sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Retribučné nariadenie bolo retroaktívne, stanovovalo celkom nové skutkové podstaty trestných činov, a postihovalo konanie obžalovaných v čase, keď toto konanie nemuselo byť trestné.

Ján Šmigovský ako obeť politického procesu a jeho justičná vražda

Pplk. J. Šmigovský, veliteľ vojenskej posádky v Nitre, sa odmietol pripojiť k povstaniu na Slovensku v roku 1944, a tento svoj postoj nezmenil, keďže slúžil štátu, ktorého spojencom bolo Nemecko. Zapojil sa do povstania, ktoré prebiehalo v Prahe v máji 1945, v ktorom ako parlamentár povstalcov prispel k záchrane mnohých českých životov.

Po skončení Pražského povstania sa vrátil na Slovensko, keďže nebol zbabelcom, prezliekajúcim kabát podľa aktuálnej politickej módy. Dôsledne trval na svojich postojoch zachovania vernosti Slovenskej republike, ktorá existovala v čase povstania v roku 1944. Po svojom návrate na Slovensko bol zatknutý.

Národný súd v Bratislave viedol proti pplk. J. Šmigovskému súdny proces, prebiehajúci na základe zmieneného retribučného nariadenia, a na základe obžaloby zo dňa 3. septembra 1945. Súdny proces začal dňa 21. septembra 1945 a hlavné pojednávanie bolo skončené mimoriadne rýchlo, dňa 25. septembra 1945.

Pplk. J. Šmigovský bol odsúdený pre trestný čin zrady na povstaní na trest smrti zastrelením a na konfiškáciu štvrtiny majetku. JUDr. Jozef Lettrich (1905 – 1969), predseda Demokratickej strany, signatár „Vianočnej dohody“ a predseda SNR, odmietol udeliť milosť pplk. J. Šmigovskému. Poprava pplk. J. Šmigovského bola vykonaná v Bratislave v Justičnom paláci dňa 9. októbra 1945 v ranných hodinách.

Mimoriadna rýchlosť súdneho procesu s pplk. J. Šmigovským je dôkazom toho, že v týchto podmienkach nemohlo prebiehať zodpovedné hodnotenie dôkazov, svedčiacich o jeho vine alebo nevine. Tento závažný nedostatok pre spravodlivé posúdenie jeho prípadu bol zvýraznený aj retroaktívnosťou aplikovaného retribučného nariadenia.

Najviac zarážajúco pôsobí skutočnosť, že samotné povstanie a obnovenie Československej republiky bolo v zmysle retribučného nariadenia vnímané ako nejaká údajne nespochybniteľná morálna hodnota. To následne vyvolalo mylný dojem, že štátna moc na Slovensku mohla práve toto povstanie a práve túto republiku chrániť až v takej miere, že ľudí nesúhlasiacich s týmto postojom mohla postihovať najprísnejším trestom, teda aj trestom smrti.

JUDr. Anton Rašla (1911 – 2007), slovenský vojenský prokurátor, bol podporovateľ partizánov na Slovensku v roku 1944. Pôsobil ako prokurátor vo vykonštruovaných súdnych procesoch proti predstaviteľom prvej Slovenskej republiky a následne aj proti odporcom komunizmu.

Dr. A. Rašla priznal v neskoršom období, že Národný súd v Bratislave bol „revolučným súdom“, ktorý nehľadal objektívnu pravdu, ale ktorý tvoril historickú a politickú pravdu. Rozsudok pre pplk. J. Šmigovského považoval sám skôr za revanš, než za trest. Tento súd budoval svoju autoritu prostredníctvom prísnych rozsudkov, vo vtedy vládnucej psychóze „revolučnej spravodlivosti“.

Ján Šmigovský ako katolík a jeho príprava na smrť

Pplk. J. Šmigovský konal so zámerom dodržať prísahu vernosti svojej vlasti, ktorou bol viazaný. Táto prísaha má vždy veľký význam pre každého dobrého príslušníka armády, a jej porušovanie odporuje aj zásadám katolíckej morálky. Práve v čase šírenia partizánskeho teroru na Slovensku v roku 1944 bolo zachovanie vernosti ústave a zákonom svojho štátu mimoriadne dôležité pre každého dobrého slovenského občana, a tým viac aj pre každého dobrého slovenského katolíka.

P. Chryzostom Ján Bardys (1900 – 1946), slovenský rímskokatolícky kňaz, františkán, horlivý ľudový misionár a osvetový pracovník, sprevádzal pplk. J. Šmigovského pri jeho poslednej ceste na popravisko. Jeho svedectvo je cenným záznamom, svedčiacim o skutočnom hodnotovom nastavení človeka, ktorého tribunál, vedený revolučnou nenávisťou, pripravil o život. Na základe želania pplk. J. Šmigovského o svoju spoveď pred popravou, ktorú mal vysluhovať niektorý z františkánskych kňazov, losovaním bol vybraný práve tento kňaz.

P. Chryzostom ako spovedník vyzval odsúdenca na smrť, aby nasledoval nášho Pána Ježiša Krista aj v tom, čo je z ľudského hľadiska to najťažšie, teda v schopnosti odpúšťať svojim nepriateľom, a dokonca aj svojim katom. Spoločne pristúpili k drevenému krížu, ktorý visel na stene, a pplk. J. Šmigovský dokázal zostať poslušným a verným aj voči tejto žiadosti nášho Spasiteľa. Pri pohľade na Neho, ako visí na kríži, vyslovil jasným hlasom slová odpustenia, keď povedal: „Všetkým, všetkým, tak ako On, aj ja.“

P. Chryzostom spomínal na túto situáciu slovami:

„Pobadal som na ňom náhlu zmenu, chvenie prestalo, vyrovnaný pokoj bolo vidno na jeho tvári. Pozriem na hodinky. Práve začínala v kostole svätá omša. Nie je to zázrak? Keď mi večer hovoril, že by rád miništroval na tej svätej omši, vravel som mu, že bude miništrovať už v nebi.“

Posledná hodina života pplk. J. Šmigovského začala klopať na dvere jeho pozemského žalára. P. Chryzostom zaznamenal tieto ťažké chvíle nasledovne:

„Štrngot kľúčov nás upozornil, že rozhodujúci okamih je tu. Išli sme po chodbe spolu, podopierajúc jeden druhého, a recitujúc nahlas „Otčenáš“ a „Zdravas“ až na miesto popravy. Šmigovský si kľakol, s ružencom v rukách. Na otázku veliteľa popravčej čaty, či si praje zaviazať oči, odpovedal, že áno. Bol zvyknutý veliť. Mohlo by ho v poslednom okamihu vyrušiť, keby daktorý z vojakov zle mieril.“

P. Chryzostom povzbudzoval pplk. J. Šmigovského až do konca. Tento kňaz spomínal:

„Kľakol som si k nemu: „Ešte chvíľu a budete s Pánom Ježišom v nebi. Len vydržať, som tu s Vami, drahý môj. Tento bozk na čelo Vám dávam v mene všetkých tých, ktorí sú Vám drahí, ktorí chceli by sa s Vami rozlúčiť a nemôžu. V mene všetkých, ktorých životy ste ako veliteľ bránili. Uisťujem Vás, že Vašu krv nenechám na zemi, ale pozbieram ju všetku a odnesiem so sebou. Pán je tu s nami, čaká nás. Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej.““

P. Chryzostom končí svoje rozprávanie slovami:

„Hrdina Šmigovský odovzdal svoju dušu Svoriteľovi. Do bielej šatočky pozbieral som stekajúcu teplú krv. Neviem, ako dlho som ostal na kolenách. Myslím, že nebol by som prežil nič viac, keby jedna guľka aj mňa bola zasiahla. Boli sme v duši jedno. Krvi by sa nebol vo mne dorezal. Až neskoro večer som precitol a mohol som plakať.“

P. Chryzostom Ján Bardys bol zavraždený dňa 17. augusta 1946 pri obci Bánová, pri svojom kráčaní do kláštora v Žiline. Jeho zavraždenie nebolo objasnené, avšak aj jeho postoje mohli byť pre nositeľov vtedajšej moci veľkým bremenom, ktorého sa potrebovali zbaviť.

Nech svedectvo života pplk. J. Šmigovského a jeho spovedníka, P. CH. J. Bardysa vedie aj nás k rovnakej láske a vernosti voči Bohu a svojmu národu.

PDF (formát pre tlač)