Indiáni – jeden zo vzorov humanistických a ľavicových utópií -

Indiáni – jeden zo vzorov humanistických a ľavicových utópií

Branislav Michalka
1. júna 2024
  Cirkev  

V posledných rokoch, najmä v súvislosti s pontifikátom pápeža Františka, ktorý je prvým nástupcom sv. Petra pochádzajúcim z amerického kontinentu, narastá v cirkevných kruhoch záujem o život indiánskych komunít. Tento trend nemá len charitatívny alebo pastoračný rozmer. Mentalita, zvyky a spoločenský život indiánskych kmeňov sa často kladú pred zrak katolíkov ako vzory neskazeného, prírodu rešpektujúceho, či dokonca Boha lepšie nasledujúceho života, ktorý stojí v príkrom rozpore so životom radových katolíkov v industriálnom mestskom prostredí.

Kde sú korene nadšenia pre amerického „ušľachtilého divocha“

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento trend súvisí len s reinkarnovanou juhoamerickou Teológiou oslobodenia, ktorá bola, ako odnož ľavicového extrémizmu a modifikácia marxistickej ideológie, odsudzovaná ešte pápežom Jánom Pavlom II., avšak v súčasnej dobe je na počudovanie mnohých katolíkov rehabilitovaná. Korene indianofílie však siahajú hlbšie do dejín európskeho myslenia. Hľadanie počiatkov glorifikácie exotických kmeňov nás najprv privádza do 18. storočia. Súvisí s romantickým kultom tzv. „ušľachtilého divocha“, ktorý zaviedol do európskeho myslenia Jean-Jacques Rousseau. Ak by sme však hľadali prvé príznaky nadšenia pre exotiku divošskej nevinnosti, tak by sme museli putovať v čase až k roku 1492.

Skulptúra z predkolumbovskej Ameriky
zdroj: wikimedia commons

Objavenie Ameriky, príznačne vtedy nazývanej „Nový svet“, sa stalo pre mnohých renesančných humanistov zdrojom očakávaní a nádejí, že bude objavená už zabudnutá forma života dávnych ľudí, nezasiahnutých zhubnou civilizáciou. Po prvom kontakte s Amerikou boli opisované v Európe nové krajiny ako „Raj“, v ktorom je všetkého dostatok, bujná vegetácia prináša úrodu akosi sama, ženy sú krásne, polonahé a povoľné, a domorodci sú priateľskí. A pokiaľ sa správajú nepriateľsky, tak je to následok európskej civilizačnej a kresťanskej spupnosti. Mlčalo sa o beštiálnom vraždení obetí určených pre satanské božstvá, o inštitucionalizovanom ľudožrútstve, sexuálnom zneužívaní malých chlapcov a ich následnom rituálnom obetovaní a konzumácii, brutalite mužov k ženám, o vzájomnej nenávisti medzi kmeňmi a pod. Baltazar Dias del Castílio, priamy účastník Cortézovej výpravy, nám zanechal komplexný a necenzurovaný obraz “rajskej” predkolumbovskej Ameriky vo svojom diele Pravdivá história o dobývaní Mexika.

Predstava divošského „Raja“ prinášala pre humanistov ľahké riešenie európskych spoločenských a morálnych problémov, ktoré síce boli z kresťanského hľadiska večné a súviseli s prvotným pádom človeka, ale pre čerstvých humanistov, žijúcich svoj pseudoantický a exotický sen, boli skôr výsledkom pokrytectva a zvrátenosti kresťanskej civilizácie. Vytvoril sa tak jeden zo základných modelov myslenia humanistického intelektuála: vidí, že svet, v ktorom aktuálne žije, je zlý, lebo pozná jeho chyby, keďže v ňom od detstva vyrastal; oproti tomu svet vzdialený a exotický je dobrý, nevinný a pre Európanov inšpirujúci. Logika bola nasledovná: európsky svet je zlý, lebo má kresťanskú civilizáciu, divošský svet teda musí byť dobrý, lebo nemá kresťanskú civilizáciu. Keďže v očiach humanistického intelektuála je kresťanská civilizácia zdrojom pokrytectva a zla, nutne tam, kde absentuje, bude dobro a teda aj dobrá, nevinná a ušľachtilá  spoločnosť. 

Irokézka dedina
zdroj: Flickr

V očiach humanistov naberal „ušľachtilý divoch“ rôzne podoby. Raz to bol nevinný čistý syn prírody, vytrhnutý z jej lona bielym mužom a čudujúci sa pri pozorovaní Európanov ich zvrhlosti a amorálnosti. Inokedy to bol príslušník sofistikovanej nekresťanskej civilizácie, ktorá vyrastá z ušľachtilého divošstva a v konečnom dôsledku je ešte civilizovanejšia ako európska civilizácia. Diela Thomasa Mora (Utópia), Tomasa Campanellu (Slnečný štát) či Francisa Bacona (Nová Atlantída) sa odohrávajú v nových exotických krajinách, objavených európskymi moreplavcami, ktorí híkajú údivom nad kvalitou nekresťanskej spoločnosti.

Tento trend vytvárať fiktívne príbehy, v ktorých hrajú nekresťanskí domorodci úlohu morálnych a civilizačných veličín, sa odvtedy šíril naprieč európskou literatúrou. Robinson našiel svojho Piatka, Old Shatterhand svojho Winetoua. Montesqueau povolal do boja proti európskej civilizácii exotických a fiktívnych Peržanov a Swift dokonca ušľachtilé kone. Skrátka, zámorské objavy 15. a 16. storočia poskytli inšpiračnú muníciu humanistom v boji proti kresťanskej civilizácii. Čím bola fikcia ušľachtilého divocha vzdialenejšia od pravdy, tým viac napĺňala humanistické sny.

Indiáni – dobre usporiadaná spoločnosť

Ale aj mnohí z tých, ktorí reálne prišli do kontaktu s americkými praobyvateľmi, oceňovali to, že ich spoločnosť „dobre fungovala“. Inak povedané, všetci tam poslúchali a spoločnosť išla ako dobre namazané hodinky. Európa, s civilizáciou založenou na kresťanskej myšlienke individuálnej a v Božích očiach vysokej hodnoty človeka, vykazovala množstvo trecích plôch medzi rôznymi stavmi a musela zohľadňovať rôzne nároky. Civilizácia Inkov v Peru však nie. Bola to v podstate totalitná pohanská spoločnosť, v ktorej štát a úradníci dirigovali všetko a všetkých, takže humanistickí Európania vidiaci výsledky efektívnej totalitnej spoločnosti mohli uznanlivo pokyvovať hlavami. Inkovia mali sieť pravidelnej pošty, pokročilú matematiku, impozantnú architektúru, astronómiu, sociálne zabezpečenie. A to, že z času na čas obetovali svojich spoluobčanov Slnku alebo Matke Zemi, bol už len detail.

Symetria a racionalita idealizovanej indiánskej osady
zdroj: wikimedia commons

Podobným dojmom zapôsobili na európskych osadníkov aj severoamerické indiánske spoločenstvá, najmä irokézke kmene. Tie sa v 16. storočí zlúčili do určitej formy konfederácie, ktorej dali pozoruhodne pokrokový názov Liga mieru a moci. Pôvodne ju tvorilo päť kmeňov a v 18. storočí sa pridal ešte šiesty, takže sa toto zoskupenie nazývalo tiež Šesť národov. Na jeho čele stál parlament 50 volených náčelníkov. Politický systém bol presne vymedzený a kodifikovaný v ústave. Veľkého vodcu, ktorý ich zjednotil, volali Deganawida – Veľký mierotvorca, pomenovanie, ktoré nám pripomína súdruhov Stalina a Mao Cetunga. Pôvodné pomenovanie Irokézov bolo Haudenosaunee (Tí, čo stavajú dlhé domy), tak sa totiž videli oni sami. Viac nám však o ich skutočnej povahe povie pomenovanie Irokéz. Toto meno im dali francúzski kolonisti a pochádza z baskičtiny, v ktorej znamená poetické „zabíjači ľudí“.

Republikánske usporiadanie Irokézov, voľby náčelníkov a pravidelné geometrické usporiadanie ich ohradených osád, zaimponovalo osvietenským Otcom zakladateľom americkej demokracie. Najmä Benjamin Franklin sa netajil tým, že federatívne usporiadanie a voľby u Irokézov boli jedným z inšpiračných zdrojov pri tvorbe americkej ústavy. V roku 1754 Benjamin Franklin predstavil v Albany plán Únie britských kolónii, ktorý vytvoril na základe Irokézkej konfederácie. Návrh síce nebol v tejto podobe schválený, ale ako inšpirácia pretrval. Je potrebné dodať, že v roku 1731 bol Franklin prijatý do Pennsylvánskej slobodomurárskej lóže a v roku 1734 sa stal jej veľmajstrom. V tom istom roku vydal a publikoval prvú slobodomurársku knihu v Amerike – Konštitúcie slobodných murárov od Jamesa Andersona.

Benjamin Franklin
zdroj: Flickr

Čo je ešte zaujímavejšie: Franklin je jedným zo zakladateľov myšlienky populačnej regulácie. Ako jeden z prvých začal šíriť blud o nedostatku potravín pre rýchlo stúpajúcu populáciu. V roku 1751 vydal knihu Pripomienky týkajúce sa nárastu ľudstva. Táto kniha ovplyvnila Thomasa Malthusa a Adama Smitha.

Do obrazu súčasného amazonofilného ekoliberála zapadá Franklin aj svojím vegetariánstvom, ktoré začal vyznávať ešte ako 16-ročný učeň typografie. Franklin neskôr označil konzumáciu mäsa za „nevyprovokovanú vraždu“. Na dokreslenie jeho povahy treba dodať, že bol väčšinu života promiskuitný, mal nemanželského syna, napísal obscénne texty, ktoré boli až do 20. storočia na indexe a kuriozita na záver: požiadal Voltaira, aby požehnal (!) jeho vnukovi. Je zrejmé, že pre ľudí tohto typu bol „indiánsky“ spôsob života jednoznačne obohatením.

Paraguayjské redukcie – fiktívny jezuitský „komunizmus lásky“

Ďalším výrazným inšpiračným zdrojom súčasného ľavicového proindiánskeho blúznenia sú dejiny tzv. paraguayských redukcií, ktoré v roku 1609 založili v Paraguayi jezuiti. Systém, ktorý tam zaviedli, nebol pravdepodobne len ich sociálnym experimentom, ale kopíroval do istej miery pôvodné usporiadanie v kmeňoch Guaraniov. Tie potom, zbavené od pohanských výstrelkov (polygamia, zabíjanie starých ľudí, antropofágia) autoritatívne riadili. V každom prípade, zásady boli jasné: žiadne súkromné vlastníctvo, poľnohospodárske družstvá, strava zadarmo, školstvo zadarmo, zdravotníctvo zadarmo, plánované hospodárstvo, päťdňový pracovný týždeň, žiadne peniaze, mladomanželia dostávali po svadbe dom aj so zariadením. Funkčnosť tohto systému pripisujú dnešní indiáno-nadšenci zvláštnym schopnostiam Indiánov pohŕdať súkromným majetkom a hmotnými statkami. Tento systém učaroval aj mnohým dnešným ľavicovým kresťanom. A to do takej miery, že nevidia evidentné nezrovnalosti. Prečo tento „indiánsky“ štát fungoval len dovtedy, kým jezuitov nevyhnali v 18. storočí intrigy slobodomurárov?

Jezuitská redukcia
zdroj: wikimedia commons

Realita je neúprosná: otcovia jezuiti museli dirigovať lenivých Indiánov ako všadeprítomní diktátori, kontrolovali či deti nebijú svojich starnúcich rodičov, museli sa neustále starať o ich potravinové zabezpečenie a materiálne statky, takže nakoniec si trpko sťažovali: „Oni sa vonkoncom nestarajú o zajtrajšok.“ (P. Anton Sepp, ktorý 40 rokov pôsobil v redukciách) Guaraniov vôbec netrápilo, čo budú jesť alebo čo si oblečú. Vysvetlenie bolo jednoduché – o všetko sa postarali jezuiti. Ich vlastné polia za domom boli spustnuté, obrobené boli len tie kolektívne, na ktorých pracovali donútení jezuitmi. Misionár José Cardiel si sťažoval: „Keby títo Indiáni boli ako Španieli alebo aspoň ako Indiáni v Peru a Mexiku…, ale oni sú celkom odlišní.“

Za „úspechom“ komunizmu u Guaraniov bola ich povaha: nedostatok individuality, silný kmeňový kolektivizmus, ťažkopádnosť a lenivosť, vrodená prostoduchosť. Takéto povahy sú ako stvorené na to, aby ich niekto riadil, pretože riadenie je práca a tú leniví nemajú radi. Radšej sa nechajú riadiť, pokiaľ sa od nich veľa nechce a dostanú za to komfort, k akému by sa vlastnými silami neprepracovali. Skutočne, dokonalý vzor súčasného multikultúrneho ekoľavičiarstva. Nečudo, že im mentalita týchto Indiánov učarovala. Lepší materiál pre svoje utópie by hľadali skutočne len ťažko. Problém spočíva iba v tom, kde dnes zohnať tých obetavých otcov jezuitov, čo to všetko oddrú a nebudú za to nič chcieť.

Smutné trópy

Moderným míľnikom na ceste k súčasnej glorifikácii indiánskych kmeňových spoločenstiev boli práce vedca Claudea Léviho-Straussa. Tento syn židovského rabína a v mladosti generálny tajomník Združenia socialistických študentov, v duchu kultúrneho relativizmu popieral kvalitatívne rozdiely medzi civilizačnými okruhmi. Všetky považoval za rovnocenné výtvory tohto istého univerzálneho ľudstva. Uvažovanie divocha z amazonských pralesov a Európana sú pre neho dve kvalitatívne rovnocenné podoby toho istého univerzálneho ľudstva. Každý z nich síce používa iné metódy, ale v konečnom dôsledku nemožno napríklad povedať, že Sixtínska kaplnka je objektívne kvalitnejšia ako indiánsky totem. Dôsledkom podobného uvažovania je súčasný ľavicový multikulturalizmus, ktorý kladie všetky kultúry na rovnakú úroveň. Za exemplárny príklad „ušľachtilého divocha“ poslúžili Lévi-Strassovi práve dnes tak populárni amazonskí Indiáni, ktorí vďačia za svoju popularitu aj jemu.  

Claude Lévi-Strauss
zdroj: wikimedia commons

V roku 1934 odišiel do Brazílie, kde sa ako profesor sociológie venoval výskumu indiánskych populácií Ňambikvarov, Tupí-Kavahíbov a Kaďuvejov. Svoje putovanie v pralese popísal vo svojej najslávnejšej knihe Smutné trópy, ktorá vyšla v roku 1955. Za svoje záujmy Lévi-Strauss považoval: „geológiu, psychoanalýzu a marxismus“. K tomu sa pripojil štrukturalizmus Romana Jakobsona. Francúzsky liberálny historik Francois Fauret opísal v roku 1967 Lévi-Strassov prínos nasledovne: „Prázdnotu po ústupe dogmatického marxizmu vyplnil štrukturalizmus. Claude Lévi-Strauss ponúkol spôsob, ako zostať verný univerzalistickému racionalistickému odkazu osvietenstva, a zároveň ho zmieriť s rešpektom a romantickým rousseauovským zaujatím pre rozmanitosť, exotizmus a ušľachtilé divošstvo.“ Lepší opis zdrojov súčasného multikultúrneho ľavicového blúznenia v skratke sa ani nedá vymyslieť.

Teológia oslobodenia, tribalizmus, ekologizmus a Amazonská synoda

Keďže Indiáni ako utláčaní „tretieho sveta“ predstavovali pre neomarxistov v 60. rokoch „nový proletariát“, ktorý mal v boji proti „starému svetu“ nahradiť spohodlnený a zburžoáznený belošský proletariát, bolo treba prísť s niečím, čo by zaujalo juhoamerické masy. Tie boli fixované na katolícku vieru, ktorá je s marxizmom nezlučiteľná.

Riešenie priniesla tzv. Teológia oslobodenia, ktorá miešala katolícku teológiu s marxizmom. Za hlavný cieľ kresťanstva považovala nielen oslobodenie chudobných v duchu marxistického triedneho boja, ale slovami jedného z jej predstaviteľov, biskupa Gutiérreza: „Nový spôsob ľudstva a permanentnú kultúrnu revolúciu.

Táto teológia bola viackrát odsúdená Kongregáciou pre náuku a vieru, napr. v roku 1984. Inštrukciu spísal vtedajší kardinál Joseph Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI. S nástupom pápeža Františka došlo k rehabilitácií Teológie oslobodenia a k zavádzaniu glorifikácie indiánskeho spôsobu života ako takého, ktorý je blízky prírode a v duchu ideologického ekologizmu, ktorý sa tiež stal „katolíckou“ agendou, tak prestavuje určitý vzor, ako sa vysporiadať so zlým európskym majetníctvom a konzumizmom.

Ďalšia špeciálna forma ľavicového myslenia – tribalizmus, glorifikuje indiánske  kmeňové usporiadanie ako autenticky socialistické a komunistické bez súkromného vlastníctva, s voľnými párovými vzťahmi, sexuálnou neviazanosťou, kolektívnou výchovou detí a pod. To všetko, namiešané s radikálnym ľavicovým ekologizmom, predstavuje výbušnú ideologickú zmes, ktorá zväčšuje už aj tak dosť veľký chaos v Cirkvi zmietanej modernistickými rozpormi.

Ruiny jezuitskej redukcie
zdroj: wikimedia commons

Posledným vyjadrením obdivu k ušľachtilosti indiánskeho spôsobu života bola tzv. Amazonská synoda katolíckej Cirkvi, ktorá mala riešiť pastoračné problémy Indiánov. Zmenila sa však na permanentnú glorifikáciu ekologizmu, modernistických požiadaviek na pastoráciu, obdivu k bohatstvu indiánskeho spôsobu myslenia, od ktorého sa má európsky katolík naučiť žiť s prírodou a Matkou Zemou – indiánskou bohyňou Pachamamou. Tú nakoniec doniesli do Vatikánu a na pleciach ju niesli kardináli až do chrámu. Tým sa triumf „ušľachtilého divocha“ dostal na svoj doterajší vrchol – do blízkosti kresťanského oltára.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Sv. Benno z Meissenu, biskup a apoštol polabských Srbov

Duch Svätý nás posilňuje a teší

Protirečenia ľavicovo-liberálneho myslenia alebo Hitparáda slniečkárskej hlúposti

Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VI. časť