Farár z Arsu nám pripomína: Aký život, taká smrť!

Sv. Ján Mária Vianney
18. júna 2023   Cirkev

Slávny Saladin, pred ktorým sa chvela celá zem, pochopil vo chvíli smrti, akou márnosťou je sláva a moc. Rozkázal svojmu vlajkonosičovi, aby usekol kus plátna, do ktorého malo byť zavinuté jeho telo a aby ho pred uložením do hrobu zavesil na vysokú tyč, nosil po meste a volal: „To je všetko, čo si zo svojich pokladov berie do hrobu víťaz Východu a pán Západu, veľký Saladin!“ Svätý Ján Mária Vianney rád takto uvádzal tento príklad, aby veriacim pripomenul, že náš život na Zemi končí smrťou.

***

Keď nám Cirkev pripomína smrť, chce nás pripraviť na cestu do domu večnosti. Raz nám ukazuje dvanásťročné dievča, ktoré smrť vzala, pričom nepamätala na plač osamelých rodičov. V druhom prípade smrť vzala mládenca v dvadsiatom piatom roku života a tiež nezohľadnila, že on bol jedinou útechou a oporou ovdovenej matky. Nakoniec v treťom prípade hovorí Evanjelium o smrti Lazára, ktorý svojim sestrám – Marte a Márii Magdaléne – nahrádzal otca.

Ježiš Kristus musel teda urobiť tri zázraky, aby navrátil týchto zomrelých k životu. Otvorme teda oči, bratia – pozerajme, ako pomíňa život, už zavčasu sa odtrhávajme od sveta, skôr, ako to za nás urobí neúprosná smrť.

Svätý kráľ Dávid často nad tým premýšľal a už predtým sa pripravoval na túto poslednú cestu. Aby ste aj vy konali tak isto, ukážem vám, že musíte bezpodmienečne pamätať na smrť a tým sa odpútavať od sveta a zjednocovať sa s Bohom.

Dokonca najväčší bezbožník a neverec nemôže poprieť, že smrť sa zmocní každého človeka. Nemôže to poprieť, hoci sa usiluje túto myšlienku odstrániť z pamäte a zbaviť sa jej ako nepríjemného dotieravca, ktorý mu prekáža v užívaní si sveta, ktorý rodí nepokoj a zmätok v duši.

Ježiš Kristus však chce, aby myšlienka na smrť a na večnosť nás sprevádzala vždy. On nevzkriesil deti, ktoré ešte nevedia užívať pozemské rozkoše, ani zohnutých starcov, ktorí aj napriek naviazaniu na útechy sveta, ani na chvíľu nepochybujú, že ich koniec je blízko. Naopak – vzkriesil zomrelých v takom veku, v ktorom ľudia najčastejšie zabúdajú na túto spásnu myšlienku: vzkriesil zomrelých medzi štrnástym a štyridsiatym rokom života.

Smrť trvá krátko a málo o nej vieme

Po štyridsiatke smrť už uháňa za nami cvalom. Každým dňom cítime, ako nám ubúdajú sily, ako nám sivejú vlasy, ako nám vypadávajú vlasy na hlave, ako nám vypadávajú zuby, slabne zrak. Toto všetko nám hovorí, že už zakrátko sa bude treba rozlúčiť s týmto svetom. Nakoniec sami potvrdzujeme, že už nie sme takí ako kedysi.

Nikto nepochybuje, že raz príde deň, keď nás už nebude medzi živými, že na nás zabudnú tak, akoby nás nikdy na svete nebolo. Pozrite na tú mladú, svetovú osôbku, ktorá sa tak chcela blýskať, tak chcela na seba pútať pozornosť, páčiť sa svetu. Prosím – zomrela, zostala z nej hrsť prachu, po ktorom šliapu nohy pútnikov.

V hrobe tiež už leží, vydaný za korisť červíkom, ten pyšný človek, ktorý sa tak pýšil svojimi schopnosťami, svojimi bohatstvami, úctou, ktorú mu preukazovali, úradom. Už svet na neho zabudol. Uvidíme ho až pri Poslednom súde, tam spoznáme aj jeho hriešne činy.

Čím je táto chvíľa smrti – chvíľa, na ktorú musíme tak veľmi pamätať? Ona trvá krátko a málo o nej vieme. Ale v tejto krátkej chvíli sa uskutočňuje náhle dlhá cesta – prechod zo zeme do večnosti. Je to strašná chvíľa, lebo v nej hynie pre človeka všetko – on zomiera pre všetky stvorenia. Je to zlovestná chvíľa, lebo počas nej prebieha rozlúčka duše a tela. V tejto chvíli človek stráca všetko.

Je to chvíľa plná hrôzy, lebo prináša straty, ktoré nemožno nahradiť, lebo jej následky sa stávajú večné. Písmo sväté hovorí o zomierajúcom: Človek pôjde do domu svojej večnosti. Zomieranie netrvá dlho, ale je rozhodujúcou chvíľou, lebo od tejto chvíle ani hriešnik nemôže očakávať žiadne milosrdenstvo, ani spravodlivý už nezberá zásluhy.

Spomienka na túto poslednú hodinu naplnila kláštory ľuďmi, neraz vysoko postavenými vo svete. Opustili všetko na zemi, aby mohli slobodnejšie myslieť na tento strašný prechod zo zeme do večnosti. Myšlienka na smrť tiež zaľudnila púšte a spôsobila, že ľudia z lásky k Bohu, ďaleko od hluku sveta, oddávali sa prísnemu pokániu. Prečo teda my, drahí bratia, tak málo myslíme na túto rozhodujúcu chvíľu? Koľko duší následkom tohto zanedbania horí teraz v neuhasiteľnom ohni?

Prečo lipneme k životu, ktorý rýchlo pominie?

Opustime hoci len na chvíľu svet, jeho dobrá a príjemnosti a myslime na túto strašnú chvíľu. Nasledujme príklad svätých, pre ktorých táto spomienka bola najdôležitejšou prácou – nech hynie to, čo uletí časom, a my pozerajme na veci, ktoré trvajú večne. Táto myšlienka je v stave odtrhnúť nás od hriešnych záľub – ona desí dokonca kráľov na trónoch, sudcov v tribunáloch a ľahkomyseľných ľudí pohrúžených do užívania si a rozkoší.

Uvediem vám príklad, ktorý dokazuje, že tejto myšlienke sa nič nevzoprie. Svätý Gregor Veľký veľmi starostlivo pracoval na spáse jedného mládenca, ktorý sa vášnivo zamiloval do istej mladej osoby. Keď dievča zomrelo, mládenec upadol do strašného smútku a nechcel prijať žiadnu útechu. Svätý Gregor, pápež, sa modlil a robil pokánie, pričom žobral o milosrdenstvo Božie pre toho mladého človeka. Nakoniec sa vybral k nemu a povedal mu: „Priateľu, poď so mnou a pozri sa ešte raz na tú osobu, po strate ktorej tak vzdycháš a plačeš.“ Vzal ho za ruku a zaviedol ho na hrob zomrelej. Keď otvorili rakvu, mladík v nej videl telo strašne rozložené a plné červíkov, takže až cúvol od zdesenia.

– Nie, priateľu, neutekaj, pozeraj chvíľu na tento obraz smrti. Pozri, čo sa stalo s krásou, ktorá ťa očarovala. Vidíš tú hlavu bez tela, vidíš tie vyhasnuté oči, tie holé kosti, ten prach, hnilobu a červíkov? Priateľu, to je predmet tvojej lásky – čosi, pre čo si vystavil nebezpečenstvu svoju dušu.“

Po tejto skúsenosti sa mladík úplne zmenil – už videl, akou pominuteľnou vecou je krása; videl, že sa pomíňa ako letiaca strela. Zakrátko potom celkom opustil svet a odišiel do kláštora, v ktorom oplakával omyly svojej mladosti, čím sa pripravoval na dobrú smrť.

Aký šťastný to človek – už zavčasu mu bolo dané pochopiť, aký pominuteľný je svet! Keby sme často rozjímali o smrti, náš život by sa určite veľmi zmenil. Ách, bratia, v hodine smrti ľudia hodnotia všetko celkom inak ako za života.

Môj Bože, prečo tak veľmi lipneme k životu, ktorý sa rýchlo pomíňa? Prečo tak málo milujeme Boha, ktorý má byť naším šťastím po celú večnosť? Prečo tak veľmi milujeme svet a jeho príjemnosti, keď sme nahí prišli na zem a nič si z tejto zeme nevezmeme do hrobu?

Kto pamätá na smrť, ten sa vyhne mnohým hriechom

Obrovský zástup ľudí žije na tomto svete tak, ako by ho nikdy nemali opustiť. Nie je čudné, že toľko osôb v tejto morálnej slepote hynie? Dám vám príklad, ktorý to dokazuje. Vzdelaného a svätého kardinála Bellarmina, autora hlbokých teologických diel, pozvali raz k chorému, ktorý zastával vysoký úrad, a okrem toho na škodu vlastnej duše žiadostivo zhromažďoval peniaze.

Kardinál sa ochotne náhlil k jeho lôžku, lebo si myslel, že ten človek sa chce čo najúprimnejšie zmieriť s Bohom. Vošiel do príbytku a hneď mu začal hovoriť o spáse duše. Ale chorý ho prerušil a povedal mu:

– Otče, nie preto som vás sem zavolal. Chcel som vás poprosiť, aby ste potešili moju ženu – ona pri myšlienke na moju smrť si veľmi zúfa. Čo sa mňa týka, tak idem rovno do pekla.“

Kardinála to veľmi udivilo, že tento hodnostár mohol s takou ľahostajnosťou povedať takéto slová. Bolela ho jeho slepota a zatvrdnutosť, teda ho začal prehovárať: „Priateľu, ľutuj, vyspovedal sa; milosrdný Boh ti odpustí.“ Ale nešťastník odpovedal, že je zbytočné strácať čas – on nechce poznať svoje hriechy, a v pekle bude dosť času, aby sa na ne rozpamätal.

Kardinál ho prosil a zaprisahával na všetko, aby sa zľutoval nad svojou dušou, sľuboval mu odpustenie a nebo, len čo preukáže ľútosť. Nič nepomohlo prehováranie – zatvrdnutý hriešnik zomrel bez pokánia.

A tak to skutočne je – kto za života nemyslí na smrť, ten najpravdepodobnejšie nikdy na to nepomyslí, nenapraví krivdy, ktoré spôsobil. A kto na smrť pamätá, ten sa vyhne mnohým hriechom a nebude naveky pohrúžený do zúfalstva.

Aký život, taká smrť

Bože, ako veľmi biedny je človek, ktorý stratil vieru! Pre neho už niet záchrany! Správne sa hovorí: Aký život, taká smrť. Keby opilec myslel na to, že na konci jeho zábav a neviazanosti čaká smrť, že jeho telo sa stane obživou pre červíky, a biedna duša bude horieť v pekle, či by zotrval vo svojom zlozvyku?

Ale, žiaľ, on sa z toho všetkého vysmieva a upadá ešte hlbšie do zla, akoby sa týmto životom malo všetko končiť. Zlý duch sa veľmi usiluje vymazať z ľudskej pamäte spásnu myšlienku na smrť – vie predsa, že ona môže vytiahnuť hriešnika z bahna hriechu a zmieriť ho s Bohom. Preto, z druhej strany, svätí sa veľmi usilovali, aby si túto myšlienku v duši uchovávali.

Vlastne preto, napríklad sv. Wilhelm, arcibiskup z Bourges, výnimočne rád – iba ak mal nejakú vážnu prekážku – sa zúčastňoval na pohreboch. Iný svätý zasa strávil celý rok v lese, aby sa dobre pripravil na smrť, lebo ako hovoril – keď už smrť príde, na prípravu bude neskoro.

Akú veľkú silu má táto myšlienka, ako ona zabezpečuje pred hriechom, ako nakláňa k dobrým skutkom! Keby ctižiadostivý človek pomyslel, ako pominie jeho veľkosť, ako ho zasypú zemou, ako z celej jeho slávy zostane iba tých pár slov na náhrobnom kameni: „Tu odpočíva…“ Nezamyslel by sa nad sebou?

Myšlienka na smrť povzbudzuje k cnosti

Istý človek, ktorý za života vôbec nemyslel na spásu svojej duše, iba na zábavy a na zhromažďovanie majetku, v hodine smrti si náhle uvedomil, ako veľmi bol zaslepený, a vtedy prikázal na svojom hrobe umiestniť nápis: „Tu odpočíva šialenec, ktorý odišiel zo sveta, ktorý si neuvedomil, prečo ho Boh na tomto svete umiestnil.“

Hriešnici sa vysmievajú z Božích milostí, nevstávajú zo svojich zlozvykov. Ale príde chvíľa, keď ich Boh opustí a vtedy zomrú v hriechoch. Myšlienka na smrť veľmi účinne pôsobí na človeka, pričom ho povzbudzuje k cnosti.

Prečo my nepamätáme na smrť, aby sme sa na ňu dobre pripravili? Prečo sa nám ona zdá taká vzdialená? Je pravda – zlý duch nemá za cieľ, aby nám, ako prvým rodičom, nahováral: „Nezomriete!“, to by mu teraz už nikto neveril. Používa však iný spôsob a hovorí nám: „Nezomriete tak rýchlo!“

Týmto spôsobom nás klame a spôsobuje, že odkladáme obrátenie na samý koniec, kedy možno už bude neskoro. Dám vám ešte iný príklad na to, ako účinne pôsobí obraz smrti na dušu – hoci najhriešnejšiu.

Dvaja mladí ľudia žili v zakázanom vzťahu. Mládenca zabili potajomky v lese. Pes, ktorý sa počas vraždy nachádzal pri svojom pánovi, vrátil sa do príbytku dievčiny – ťahal ju za sukňu, akoby ju chcel viesť. A skutočne, dievča išlo na miesto, kam ju viedol pes a tu videla v lese konáre a v nich svojho milenca zabitého banditami, ako ležal v kaluži krvi.

Vtedy začala plakať a hovorila si: „Kde by som bola teraz, keby ma stretlo to isté? Horela by som v pekle, ako určite horí kvôli mne tento úbožiak! Lajdáčka, ako si mohla žiť tak hriešne? Ako teraz vyzerá tvoja duša? Ďakujem Ti, Bože, že si ma nedal za príklad iným v tom, ako strašne trestáš hriešnikov!“ Potom opustila svet, odišla do kláštora, robila pokánie a zomrela ako svätá.

Neodkladajme pokánie, obráťme sa okamžite, lebo zatvrdnutých hriešnikov Pán Boh v hodine smrti opúšťa! A kde sa podeje tá nešťastná duša, ktorá pohŕdala milosťou milosrdného Boha?

Myšlienka na smrť má trojaký účinok

Po prvé, odtrháva nás od sveta. Svet je v stave nás klamať iba dočasne – stvorené veci nebudú môcť do konca života vymazať z našej mysle spomienku na smrť. Keď človek pamätá na smrť, považuje sa za pútnika na zemi, za pocestného, ktorého nič nemôže zastaviť na ceste, lebo jeho cieľom je čosi iné, lebo on ide do vlasti.

Druhým následkom, aký vyvoláva myšlienka na smrť, je ujarmenie vášní. Táto myšlienka ukazuje prepodivnú silu v čase pokušenia. Zakúsili to na sebe svätí. Svätý Pavol Apoštol hovorí, že zomiera každý deň. Kristus Pán za života tiež často hovoril o svojom umučení.

Po tretie, myšlienka na smrť nám ponúka nábožné úvahy. Stavia nám pred oči celý náš život a pripomína, že zábavy a rozptýlenia sa menia vo chvíli smrti na trpkosť, že vtedy hriech sa ukáže pre dušu ako jedovatý had. V hodine smrti pochopíme, koľko času sme stratili nadarmo, koľko sme premárnili milostí.

Istý zomierajúci úradník pozval k svojej smrteľnej posteli knieža, ktorému dlhé roky verne slúžil. Knieža splnil vôľu zomierajúceho a navštívil ho.

– Pros ma o čo len chceš,“ povedal mu vtedy, „určite ti nič neodmietnem!“

– Môj knieža,“ ozval sa na to zomierajúci, „predĺž mi, prosím, život o štvrť hodiny.“

– Ách, priateľu, to nie som v stave urobiť; pros o čosi iné, ak chceš byť vypočutý.“

– Žiaľ,“ stenal chorý, „keby som tak verne slúžil Bohu, ako som slúžil tebe, dostal by som nie pätnásť minút, ale celú večnosť.“

Myšlienka na smrť nás musí nakláňať i k príprave na smrť. Ak sa nepripravíme na poslednú chvíľu, tak zostaneme raz a navždy vylúčení zo spoločnosti Ježiša Krista, Najsvätejšej Matky, anjelov a svätých, naproti tomu pôjdeme na spálenie tam, kde nariekajú zlí duchovia a odsúdenci.

Počúvajte, akú radu dával v hodine smrti svojim učeníkom sv. Hieronym, majster, ktorý bol predsa vo veciach Božích skúsený. Jeho akýmsi testamentom boli tieto slová: „Zomieram, o chvíľu moja duša už opustí telo. Takmer za istú považujem mienku, že z tisíca návykových hriešnikov sa sotva jeden spasí a šťastne skončí život. Lebo kto chce dobre zomrieť, ten musí každý deň myslieť na smrť. Nech sa vám nezdá, že tak hovorím preto, že som chorý; tento súd zakladám na celej mojej šesťdesiatročnej skúsenosti. Áno, deti moje, z tisíc osôb, ktoré zle žijú, sotva jedna bude mať šťastnú smrť! Nič tak účinne nevedie k nábožnému životu, ako myšlienka na smrť.“

Aký záver urobiť z toho všetkého?

Taký, že keď budeme často myslieť na smrť, zachováme si milosť Božiu, a ak sme v stave milosti, tak vďaka tejto myšlienke sa zmierime najskôr so Stvoriteľom, odtrhneme srdce od pozemských dobier a príjemností, mužne a v duchu kresťanského pokánia budeme znášať núdzu tohto života, pričom budeme v nej vidieť dôkaz Božej lásky k nám.

Povieme si: „Smerujem k prahu večnosti, o chvíľu ma už nebude na tomto svete… A kde budem cez celú večnosť, keď opustím zem? Budem v nebi, či v pekle? To predsa závisí od môjho života.“

Nech teda i starý i mladý často myslí na smrť, aby sa na ňu pripravil, ako sa patrí. Šťastný je ten, kto by sa mohol každú hodinu postaviť pred Boha.

Toto šťastie vám želám. Amen

(Kázne farára z Arsu, pre redakčné účely upravené a krátené)

PDF (formát pre tlač)