Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Piata časť)

Lucia Laudoniu
14. októbra 2024   Cirkev

„Púšť – pre démonov spúšť,“ hovorievali egyptskí mnísi, ktorí odchádzali do púšte nie preto, aby si striasli zo šiat piliny nášho sveta, ale preto, aby si vyzliekli seba samých. Presnejšie, svoje ego. Ego, po latinsky ja, sa rado rozťahuje na Kristovom tróne. Ale trón je pripravený pre Kráľa. Nie pre uzurpátora.

Latinský výraz pre púšť (desertum) odborníci odvodzujú zo slovesa, ktoré znamená opúšťanie, vzdialenie sa od niečoho (desero). Keď si toto sloveso „rozmeníme na drobné“, dostaneme de (predložka odluky) a sero (prepletať, spájať, spoločne zväzovať). Ak majú etymológovia pravdu, meno púšte (desertum) má charakter deverbatíva a úzko súvisí s procesom rozväzovania (desero).

Púšť bola pre prvých mníchov miestom, kde sa rozväzovali hriešne putá – a zväzovali sa tie Božie. V tomto zmysle je aj ľudské vnútro púšťou. Nie preto, žeby tam nič nebolo. Naopak, je tam toho niekedy až priveľa. Príliš veľa piesku. Teda myšlienok.

Mimochodom, piesok sa po latinsky povie arena. Koberec z piesku prikrýval zápasiská a (povedané slovníkom nášho storočia) aj arény. Do akej myšlienkovej arény vstúpime dnes?

V piatej časti nášho seriálu o eucharistickej úcte v cirkvách konštantínopolskej tradície si zalistujeme v trebníku Petra Mohylu a predstavíme si eucharistický zázrak s ohnivým jazykom v kalichu.

(Po)trebník

Trebník, po grécky euchologion (εὐχολόγιον), by si v slovenčine zaslúžil vtipné pomenovanie „potrebník“. Táto liturgická kniha obsahuje všetky „modlitebné potreby“ pre vysluhovanie sviatostí, ktoré sú – ako sa dozvedáme z hesla na zoe.sk – „kresťanom veľmi potrebné“: http://www.zoe.sk/?zoepedia&heslo=Trebn%EDk

Známy kyjevský metropolita Peter Mohyla je v pravosláví povýšený na oltár. Tento mimoriadne vzdelaný hierarcha sa pokúsil integrovať latinský jazyk a západný modus cogitandi do pravoslávnej kultúry kyjevského baroka. Latinské vplyvy prenikli aj do byzantsko-slovanských liturgických kníh, ktoré boli revidované počas Mohylovho episkopátu.

Mohylov trebník (latinské ústa dávajú prednosť termínu euchologium) obsahuje viacero zaujímavých rubrík, ktoré sú predmetom skúmania pravoslávnych i katolíckych liturgistov. Osobitnú pozornosť si zaslúžia predpisy, čo robiť v prípade, ak je kňaz počas slávenia liturgie svedkom eucharistického zázraku. Pokiaľ sviatostná matéria nadobudne trvalú podobu ľudského tela a (alebo) krvi, nesmie sa konzumovať. Metropolita v tomto prípade predpisuje, aby kňaz použil novú prosforu, vykonal nad ňou obrad proskomídie a konsekroval ju. Iná situácia nastáva v prípade, keď sa prosfora alebo víno nejaký čas javia ako telo a krv, ale zakrátko opäť nadobudnú svoje prirodzené akcidenty. Vtedy kňaz nemá povinnosť obetovať nového Baránka, ale môže prijať už konsekrované Dary a dokončiť službu iuxta ordinem.

Autor trebníka túto situáciu nevníma ako okrajovú alebo nereálnu. Dá sa preto predpokladať, že k podobným javom dochádzalo v pravoslávnom prostredí relatívne často, v opačnom prípade by sa zmienka o eucharistických zázrakoch len ťažko mohla dostať na stránky oficiálnej liturgickej knihy.

So sviatostnou matériou, ktorá sa z Božej vôle trvalo prejavuje ako eucharistický zázrak, sa má zaobchádzať ako s relikviou prvého stupňa, preto sa nesmie rozdávať na sväté prijímanie. Postoj celebranta voči týmto javom má byť predovšetkým kajúcny.

Podľa učenia kyjevského metropolitu sú tieto a podobné fenomény viditeľným Božím caveat. Mohyla považuje nadprirodzené javy spojené s Eucharistiou, ako je krvácanie prosfory alebo jej materializácia v podobe Dieťaťa, za nepriaznivé znamenie (signum ingratum), ktoré zosiela Boh kvôli nedostatku našej viery a vďačnosti za dar Eucharistie.

Videli sme pravé svetlo

V byzantskej tradícii sa okrem mystickej vizualizácie chleba a vína v podobe skutočného tela a krvi môžeme stretnúť s ďalšími pozoruhodnými javmi, týkajúcimi sa Sviatosti oltárnej. Sú to najmä fotostimulačné úkazy, kedy sa sviatosť môže prejavovať, akoby žiarila, resp. akoby bola zahalená v oblaku svetla.

Teológia Eucharistie je na Východe úzko spojená s predstavou o soteriologickom pôsobení svetla. Jeden z ďakovných hymnov v závere liturgie svätého Jána Zlatoústeho začína slovami „Lumen verum vidimus“ („Videli sme pravé svetlo“). Nie je vecou náhody, že liturgia kladie tento hymnus do pozície postcommunia ako dogmaticky lucídne rozjímanie nad tajomstvom tajomstiev.

Protojerej Ján Krondštadský, kanonizovaný Ruskou pravoslávnou cirkvou, sa po každej liturgii oddával hlbokej adorácii pred Bohostánkom. Súčasníci tohto kňaza, ktorý odišiel do nebeskej vlasti v januári 1909 (podľa juliánskeho kalendára), spomínajú, že počas ním slúžených liturgií sväté Dary, ako aj tvár celebranta, žiarili zvláštnym svetlom.

Americký pravoslávny duchovný Edward Pehanich vo svojom článku Svätý Ján Kronštadský – vzor pre kňazov (A Model for Priests: St. John of Kronstadt), ktorý je dostupný na webe Pravmir.com, venuje značnú pozornosť eucharistickému životu tohto novodobého svätca, ktorého západní kresťania nazvali „ruským Pátrom Piom“. Pehanich píše, že otec Kronštadský prijímal Eucharistiu každý deň (v tomto smere bol konformný s latinskou spiritualitou) a nabádal svojich veriacich, aby Sviatosť oltárnu prijímali čo najčastejšie. S Pátrom Piom ho spájal aj dôraz na sviatosť zmierenia, svojich penitentov spovedal aj niekoľko hodín. Do svojho denníka si zapísal: „Umieram, keď neslávim liturgiu.“

„Čo by sa stalo, keby si Ty, môj Pán Boh Ježiš Kristus spôsobil, že svetlo Tvojho božstva žiari z Tvojej Najsvätejšej sviatosti, keď ju kňaz prináša k chorému človeku?“ pýta sa otec Kronštadský na stránkach svojho duchovného denníka Môj život v Kristovi (Моя жизнь во Христе). Výber z tohto diela prinieslo českému a slovenskému čitateľovi Karmelitánske nakladatelství v Kostelním Vydří v roku 2014. Na osobnosť tohto kňaza sa odvoláva aj otec biskup Athanasius Schneider, ktorý cituje Kronštadského úvahy o Eucharistii na s. 229. svojej monografie Katolícka omša.

Onus amoris – bremeno lásky

V archíve diskusného fóra Christianforums.com nájdeme zmienky o viacerých nadprirodzených udalostiach súvisiacich so svätým prijímaním, ku ktorým došlo v prostredí súčasného ruského a gréckeho pravoslávia. Zdroj: https://www.christianforums.com/threads/eucharistic-miracles-in-the-orthodox-tradition.1578989/

Treba však prihliadať na skutočnosť, že internetové fóra sú vo väčšine prípadov platformou laikov bez odbornej redakcie a svedectvá, ktoré budeme citovať nižšie, neboli predmetom kánonického šetrenia. Autenticita týchto javov zostáva res dubitanda, no uvádzame ich ako dôkaz hlbokej eucharistickej úcty vo východných cirkvách a možný prejav Božej milosti v životoch ľudí, ktorí hľadali a hľadajú Pánovu tvár.

Istá Ruska bola síce pokrstenou, ale nepraktizujúcou pravoslávnou kresťankou. Do chrámu nechodievala a o Cirkvi nevedela prakticky nič. Raz ju priateľ priviedol na pravoslávnu bohoslužbu. Žena bola svedkom toho, že konsekrované partikuly sa odrazu javili ako ľudské mäso. Okrem nej to nevidel nik iný. Mystický zážitok nezostal bez následkov, žena sa po rokoch vrátila k Bohu. Táto udalosť sa stala v ruskej diaspóre na Taiwane.

Predpokladajme, že príbeh je pravdivý. Čo z neho vyplýva? V prvom rade je dôkazom nesmiernej Božej lásky ku každej duši. Boh volá do košiara Cirkvi všetky svoje deti.

Moderné tvrdenie „Boh áno – Cirkev nie“ je otrávené jedom egocentrizmu. Môžu sviatosti existovať bez Cirkvi a mimo Cirkvi? Nemôžu! Môže si azda laik vyslúžiť sviatosti sám pre seba? Dissentior! Isteže nie! Skúsenosť neznámej Rusky je dôkazom soteriologickej nevyhnutnosti sviatostného života v Cirkvi. Stredovekí teológovia hovorievali extra Ecclesiam nulla salus.

Druhým, pre dušu užitočným povzbudením, ktoré vyplýva z tohto svedectva, je skutočnosť, že človek nemusí byť vždy hĺbavým teológom na spôsob kappadóckych Otcov, aby sa stal účastníkom zázraku. Či nás nenapĺňa úžasom, že Boh odhalil pomyselnú oponu tajomstva pred zrakom ženy, ktorá žila absolútne neliturgicky, a to „len“ preto, aby ju zachránil?

Viera, láska a nádej je pre každého, hoci nie každý má silu niesť na pleciach – požičajúc si spojenie z Honoratových komentárov k Vergíliovej Aeneide – to sladké onus amoris, φόρτον ἔρωτος, bremeno lásky. Boh si praje, aby sme to oslobodzujúce bremeno lásky niesli spoločne. Aj preto stvoril Cirkev.

Stačí zapojiť do hry jazykovú fantáziu a v latinskom neutre onus začujeme ozvenu slávneho gréckeho filozofického termínu νοῦς, teda nús. Aj vďaka tejto slovnej hračke môžeme pochopiť, že tým skutočným bremenom (onus), je častokrát naša vlastná, neplodným racionalizmom presýtená myseľ (nús), ktorá pred eucharistické zázraky kladie kognitívny balvan. Keď však toto bremeno intelektu visí na pevných lanách viery, stáva sa bezpečným závažím, ktoré vytvára potrebnú rovnováhu na našich vnútorných duchovných váhach, večne oscilujúcich medzi emóciami a rozumom.

Ohnivý jazyk v kalichu

Druhý príbeh, zverejnený na stránkach Christianforums.com sa prihodil neznámej katolíčke, ktorá sa v Grécku zúčastnila na pravoslávnej liturgii. Rozhodla sa, že bez vedomia slúžiaceho kňaza pristúpi k svätému kalichu. Keď sa vo chvíli svätého prijímania priblížila k celebrantovi, z kalicha vyšľahol ohnivý jazyk. Dotyčná sa preľakla a ustúpila. Kňaz si všimol údiv komunikantky a spýtal sa jej, či je pravoslávnou veriacou. Po zápornej odpovedi ju požiadal, aby s úctou pobozkala kalich a Eucharistiu jej podať odmietol.

Takéto a podobné svedectvá sú vďačnou obeťou interkonfesionálnej polemiky. Pravoslávni budú interpretovať tento príbeh ako Boží zásah proti „latinskej bludárke“, ktorá nebola hodná prijímať sviatostného Krista v „jedinej pravej“ cirkvi.

Táto interpretácia pochopiteľne vedie do slepej uličky. Z hľadiska logiky ide o non sequitur. Z internetového fóra sa totiž nedozvedáme nič o eucharistickej formácii katolíckej návštevníčky gréckej liturgie. Bola pred prijatím sviatostného Spasiteľa riadne vyspovedaná? Akým životom vlastne žila? Hľadala Boha? Tieto sklíčka nám v mozaike chýbajú.

Informácie na citovanou fóre však naznačujú, že zázrak s ohnivým jazykom v kalichu dopustil Boh najmä kvôli slúžiacemu kňazovi. Ten mal zatvrdnuté srdce a nevyliečil ho ani zázrak. Asi rok po tomto incidente bol suspendovaný z kňazskej služby a pravdepodobne aj laicizovaný.

Ktorý z aktérov tejto udalosti mal v srdci viac viery? Bola to anonymná katolíčka, ktorá pristúpila k Eucharistii v pravoslávnom chráme azda z núdze, kvôli splneniu nedeľnej povinnosti na mieste, kde nebola dostupná katolícka omša? Pokiaľ chcela prijímať len zo zvedavosti či kvôli „exotickému“ zážitku, niet divu, že Hospodin zdvihol varovný prst! Kto bol v tomto prípade farizejom a kto mýtnikom?

Citovaná stránka prináša aj svedectvo ďalšieho orthodoxného kňaza, ktorý pri pohľade do kalicha uvidel ľudskú krv a mäso. Jeho duchovný vodca mu odporučil, aby sa kajal, pretože neveril v skutočnú prítomnosť celého Krista vo sviatosti. Po niekoľkých dňoch modlitby a pokánia sa obsah v kalichu opäť ukázal ako chlieb a víno.

Sväté prijímanie v kontexte Päťdesiatnice

Unikátne nie sú najmä okolnosti zázraku, ale najmä jeho forma. Manifestácia Eucharistie v podobe ohnivého jazyka, ktorý si tradične spájame s udalosťami Turíc, je neprebádaným, no o to zaujímavejším teologickým terénom.

Čo alebo kto spája dar Eucharistie s apoštolským darom ohnivých jazykov? Odpoveďou je Duch Svätý. Pravoslávie a východná katolícka tradícia spoločne vyznávajú, že Duch Svätý je hlavný agens epiklézy a sprevádza nás celou svätou liturgiou ako konkretizáciou dejín spásy.

Je to tretia Božská Osoba, Paracletus, kto zapaľuje v našich srdciach oheň lásky k Najsvätejšej sviatosti, ergo úloha Ducha Svätého v takmer matematickej inkrementácii eucharistickej úcty je nezastupiteľná.

Možností výkladu tohto znamenia je viacero. Obraz jazyka ako zástupného symbolu fatickej (rečovej, z latinského deponencia fari) schopnosti človeka môže byť pre súčasných rímskych katolíkov kľúčom k prijatiu premisy, že prijímanie Eucharistie na jazyk je svätootcovskou praxou.

V šiestej časti nášho seriálu sa budeme venovať genéze a symbolike byzantského zvyku prijímať eucharistického Krista s prekríženými rukami na prsiach, niekoľko riadkov venujeme aj dejinám a eucharistickému pozadiu ikonografického typu Melismos.

***

predchádzajúce časti:
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Prvá časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Druhá časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Tretia časť)
Eucharistická úcta na kresťanskom Východe (Štvrtá časť)

PDF (formát pre tlač)