Deprecatio Gelasiana – latinská modlitba utkaná na byzantských krosnách (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
30. októbra 2023   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Deprecatio Gelasiana – latinská modlitba utkaná na byzantských krosnách (Prvá časť)

***

Čo má spoločné tkanie látky a písanie textov? Netreba šúchať slovník ako Aladinovu lampu a čakať na gramatického džina, stačí si len prečítať, že latinské sloveso intertexere (a príslušné supínum intertextum) naozaj znamená prepletať, votkať čosi dovnútra.

Macrobius, neskoroantický novoplatonik a autor komentára k Cicerónovmu spisu Somnium Scipionis, považuje tkanie za súčasť tajomného Božieho stvoriteľského diela:

„Fabricator mundanae animae Deus partes eius ex pari et impari intertexuit.“

„Tvorca svetovej duše Boh vzájomne utkal (skombinoval) jej časti z rovnosti a nerovnosti (teda rozmanito).“

Dávni gramatici si písanie predstavovali ako tkanie súkna. Nie je dôležité len to, akými niťami tkáme alebo vyšívame. Môžeme mať v rukách hoci aj zlaté nite, pokiaľ nemáme pevné plátno, je to nanič.

Auctoritas a potestas

Aj modlitba je vzácnou látkou utkanou zo slov Božích i ľudských. Pápež Gelasius I. (domnelý autor liturgickej knihy, ktorú vedecký svet nazýva Sacramentarium Gelasianum) bol kultivovaným slovným tkáčom. Svoje slová vyšíval na pevné plátno dogmy.

V literatúre sa často cituje jeho list byzantskému cisárovi Anastasiovi I., v ktorom položil základy náuky o subordinácii temporálnej svetskej moci posvätnej autorite biskupov (auctoritas sacrata pontificum).

Spôsob, akým Gelasius pracuje s pojmami potestas a auctoritas, umožnil Západu vyhnúť sa pokušeniu cézaropapizmu a aspoň v teoretickej rovine negovať napätie medzi trónom a oltárom.

Gelasiova litánia (Deprecatio Gelasii) je poplatná byzantským vzorom, ale ako uvidíme ďalej, autor nie je mechanickým imitátorom svätého Jána Zlatoústeho.

Rovnováha medzi racionalitou a obraznosťou robí Gelasiov text príťažlivý ako filologicky, tak aj teologicky. Pápež oblieka východnú ekténiu do felónu rímskeho racia bez toho, aby sa vzdal (miestami dosť imaginatívneho) básnického jazyka.

Za priaznivé počasie

„Pro iucunditate serenitatis et opportunitate pluviae atque aurarum vitalium blan­dimentis ac diversorum temporum prospero cursu rectorem mundi Dominum deprecamur.“

„Za priaznivé počasie, dážď v pravý čas, príjemné podnebie a za pokojný priebeh rôznych ročných období prosme Hospodina, vládcu sveta.“

Pontifex Christi na tomto mieste nezaprie mentalitu básnika (ablatív „pro iucunditate serenitatis“ znesie aj voľnejšiu interpretáciu – „za pôvabné jasné nebo“). Doslovná translácia Gelasiových slov by však v slovenskom znení miestami pôsobila neprirodzene („aurarum vitalium blandimentis“ – „za upokojenie atmosféry, za nežný a životodarný nebeský vánok“).

Pristavme sa ešte pri spojení rector (mundi), ktoré na prvý pohľad vyvoláva podobnosť s akademickou funkciou rektora. Aj tento termín má korene v latinčine, konkrétne v slovese regere vo význame spravovať a riadiť. Boh je múdry správca (rector), ktorý sa o svoj svet ustavične stará. Nie je to hodinár, ktorý natiahol strojček a teraz sa len potmehúdsky díva na hrdzavé a škrípajúce kolieska štrbavej mašinérie.

Mundus má v latinčine dva základné významy – adjektívny (mundus – čistý) a substantívny (mundus – svet, κόσμος). Svet je čistý, pretože bol stvorený ako dobrý. Slovo mundus je bič na stredovekých bogomilov a im podobných dualistov, ktorí boli presvedčení, že materiálny svet stvoril diabol.

Ruka pápeža Gelasia I. možno naozaj vyryla do vosku času aj slová „diversorum temporum prospero cursu“. Termín prosperita sa skloňuje v médiách najmä ako synonymum materiálneho blahobytu. Sloveso prosperare má však v sebe „zakliate“ iné latinské verbum – sperare. Mať nádej (spes). Prosperita spočíva v nádeji.

Gelasiova implorácia za priaznivé počasie súvisí s už spomínanou veľkou ekténiou z byzantských liturgií. Rímsky patriarcha ju však formuluje odlišne. Vynecháva Chrysostomovu formuláciu „za hojnosť plodov zeme“ („pro fructuum terrae fertilitate“) a prikláňa sa k všeobecne ladenej prosbe, pro tranquillitate omnium temporum.

Prosba za čakajúcich na krst

Kytica nasledujúcich piatich prosieb má spoločného menovateľa: byť v úzkych. Mať bolesť, bremeno na pleciach. Od vonkajších aspektov (svetská vláda, počasie) sa pápež pomaly presúva k okolnostiam vnútorným.

„Pro his quos prima christiani nominis initiavit agnitio, quos iam desiderium gratiae caelestis accendit, omnipotentis Dei misericordiam obsecramus.“

„Pre tých, ktorým sa prvotné poznanie kresťanského mena už začalo odkrývať, a tiež pre tých, v ktorých túžba po nebeskej milosti už horí, vyprosujme milosrdenstvo všemohúceho Boha.“

Pokiaľ tipujete, že africký nositeľ tiary tu píše o katechumenoch, tipujete správne. Ekténia za katechumenov (vo východnej praxi sa hovorí aj o „ohlásených na krst“) je v liturgii byzantského Orientu umiestnená približne v jej strede pred tzv. Cherubínskou piesňou. Je pozoruhodné, že aj Gelasius kladie svoju prosbu za čakateľov na krst približne do polovice svojej litánie.

Pápežova modlitba za katechumenov otvára sériu invokácií za všetkých, ktorí sa v duchovnom živote namáhajú. Táto pozícia nie je bezdôvodná. Svätý Otec naznačuje, že prima agnitio katechumenov je začiatkom vnútorného zápasu kresťana, ktorý sa skončí až v hodine jeho smrti. Katechumenát teda predstavuje vstup na neviditeľné bojové pole duše, o ktorom pútavo píše taliansky teatín Lorenzo Scupoli či grécky pravoslávny mních Nikodémos Hagiorita, ktorý preberá veľkú časť Scupoliho diela a v preklade do gréčtiny ju „ordinuje“ athoským mníchom ako duchovnú potravu. (Nie všetci pravoslávni sa dokážu zmieriť s faktom, že obľúbená príručka athoských starcov Duchovný boj pôvodne vznikla v lone rímskeho katolicizmu!)

Prosby v rôznych ťažkostiach

„Pro his quos humanae infirmitatis fragilitas, et quos nequitiae spiritalis invidia, vel varius saeculi error involvit, Redemptoris nostri misericordiam imploramus.“

„Za tých, ktorí sú obťažení krehkosťou (ktorých „zahaľuje“ krehkosť) ľudskej slabosti, zášť duchovnej ľahostajnosti a rozličné svetské omyly, v slzách prosme nášho Vykupiteľa o milosrdenstvo (vyprosujme milosrdenstvo nášho Vykupiteľa).“

Krehkosť môže ťažiť! Niekedy sme zabalení (involvimur) do ľudskej slabosti ako do neželaného darčekového papiera. Gelasius vymenúva pasce, ktoré striehnu nielen na katechumenov. Labyrint sveta a jeho lákadlá.

Dedič svätopeterských kľúčov na tomto mieste použil sloveso imploramus – prosme v slzách, s plačom (ploro znamená žialim, nariekam). Vodopád sĺz je „krstom“ každej prosby.

Myslel aj na pútnikov

„Pro his, quos peregrinationis necessitas, aut iniquae potestatis oppressio vel hostilitatis vexat aerumna, Salvatorem Dominum supplicamus.“

„Za tých, ktorých ťaží nevyhnutnosť putovania, útlak podlej moci či nepriateľstva, prosme Pána a Spasiteľa.“

Cirkev byzantského Východu pamätá na cestujúcich vo veľkej ekténii, z ktorej pápež Gelasius I. čerpal inšpiráciu pre svoje duchovné petitum.

Pontifex ďalej ukladá kresťanskej obci povinnosť pamätať na utláčaných. Táto prosba dokladá vysoký morálny kredit ranostredovekého pápežstva, ktoré sa odvážne stavalo proti mocenskému útlaku (oppressio potestatis) dávno pred bájkami novovekých apologétov ľudských práv(d).

Prosba za obrátenie Židov a heretikov

Nasledujúca prosba je unikátna, keďže v ekténiách byzantských bohoslužieb sa nevyskytuje. Je to prosba za obrátenie Židov a heretikov.

„Pro iudaica falsitate aut haeretica pravitate deceptis vel gentilium superstitione perfusis veritatis Dominum deprecamur.“

„Za tých, ktorí sú oklamaní židovskou falošou a skazenosťou (deformáciou, zvrátenosťou) heretikov, ako aj za tých, ktorých pohltila povera (pohltených poverou) pohanských národov, prosme Pána pravdy.“

Je zvláštne, že konštantínopolskí patriarchovia, ktorí sa pravidelne borili s herézami najrôznejšieho druhu, necítili potrebu zaradiť prosbu za nápravu bludárov do liturgickej veľkej ekténie. Postačil im Synodikon orthodoxie a slávnostné čítanie anatém raz ročne na prvú nedeľu veľkého predpaschálneho pôstu. Pápež, vedomý si svojej úlohy ochrancu viery, zaraďuje modlitby za odpadlíkov priamo do svojej litánie.

Pre heretikov je pravda ideológiou, ktorú treba donekonečna negovať. Pre kresťanov je pravdou živá Osoba Bohočloveka a učenie s Ňou späté.

Za apoštolov milosrdenstva a vstupujúcich do chrámu

„Pro operariis pietatis et his, qui necessitatibus laborantum (sic!) fraterna caritate subve­niunt, misericordiarum Dominum deprecamur.“

„Za tých, ktorí konajú diela milosrdenstva a za tých, ktorí v bratskej láske pomáhajú pracujúcim v ich potrebách, prosme Pána (všetkých) milostí.“

Nasledujúcu invokáciu za modliacich sa v chráme dobre poznáme z východného liturgického poriadku. V západnej orthodoxii 5. storočia mala takúto podobu:

„Pro omnibus intrantibus in haec sanctae domus Domini atria, qui religioso corde et supplici, devotione convenerunt, Dominum gloriae deprecamur.“

„Za všetkých, ktorí vstupujú na tieto nádvoria svätého domu Hospodina a ktorí sa s nábožným a skrúšeným srdcom a s oddanosťou zhromažďujú (v chráme), prosme Pána slávy.“

Plurál atria domus Domini má svoje dejinné opodstatnenie. Súčasťou ranokresťanských chrámov bol stĺporadím obkolesený vonkajší priestor, ktorý sa v byzantskom prostredí transformoval na malú vstupnú sieň („verandu“, vonkajšie „átrium“) domu Božieho – exonartex.

Pápež Gelasius si uvedomuje, že Boží ľud prichádzajúci do chrámu potrebuje očistenie:

„Pro emundatione animarum corporumque nostrorum, et omnium venia peccatorum clementissimum Dominum supplicamus.“

„Za očistenie našich duší i tiel a za odpustenie všetkých previnení (hriechov) prosme najláskavejšieho Pána.“

Echo ekténie za mŕtvych

„Pro refrigerio fidelium animarum, praecipue sanctorum Domini sacerdotum, qui huic ecclesiae praefuerunt catholicae, Dominum spirituum et universae carnis iudicem deprecamur.“

„Za oblaženie (útechu, osvieženie) duší veriacich, predovšetkým za svätých kňazov Pána, ktorí slúžili v tomto katolíckom chráme, prosme Hospodina, sudcu všetkých duší a tiel.“

Echo byzantskej ekténie za mŕtvych preniká touto prosbou ako mesačný lúč pokojnou hladinou jazera…

Za pozornosť stojí aj sloveso praesum – som vpredu, som na čele (v tretej osobe plurálu indikatívu perfekta aktíva praefuerunt), ktoré rímsky episcopus episcoporum používa v súvislosti s duchovnými predstavenými kostola.

Cirkev ako budova (chrám, kostol) a Cirkev ako communio christifidelium (spoločenstvo veriacich v Krista) má vo viacerých európskych jazykoch spoločné meno. V tejto prosbe servus servorum Dei Gelasius vytvára krásne básnické puto medzi Cirkvou – chrámom a Cirkvou – kňazmi, ktorí nás predišli do večnosti. Už Hermov ranokresťanský spis Pastier nazýva veriacich živými kameňmi a viaže stavbu a spoločenstvo mystickým putom jednoty.

Rezíduum prosebnej ekténie

Posledných päť prosieb je zameraných na cursus ľudského života. Gelasius prosí, aby nám Najvyšší udelil úprimnú bázeň a pravú lásku. Tieto duchovné hodnoty, timor Dei a dilectio, kladie vedľa seba ako dve oči jednej tváre.

Až moderný výskum ukázal, do akej miery je pápežova supplicatio poplatná byzantským vzorom. Platí to aj pre záverečnú časť Deprecatio Gelasii. Tá je pravdepodobne odvodená z prosebnej ekténie, ktorú vo východnej bohoslužbe charakterizuje responsum „Daruj nám, Pane“.

„Mortificatam vitiis carnera (sic!) et viventem fide animam – praesta, Domine, praesta.“

„Dušu umŕtvenú pre neresti tela a živú vo viere – daj nám, Pane, daj.“

Božia záruka

Pristavme sa pri gelasiánskej formulácii praesta, Domine, praesta. Praestare má, okrem iného, význam záruky, napríklad periculum praesto – zaručujem bezpečnosť, ergo „stojím nad nebezpečenstvom“ (prae a stare). Keď hovoríme Pánovi Ježišovi praesta, prosíme ho nielen o to, aby nám niečo udelil, ale aj aby sa za nás zaručil!

„Castum timorem et veram dilectionem – praesta, Domine, praesta.“

„(Pre)čistú bázeň a pravú lásku – daj nám, Pane, daj.“

Latinský otec pomenúva lásku substantívom dilectio, a nie erotickou silou nabitým slovom amor. Autor má na mysli lásku vo vyššom, duchovnom zmysle, sestru pravej bázne.

„Gratum vitae ordinem et probabilem exitum – praesta, Domine, praesta.“

„Milostivý priebeh života a dobrú smrť (chvályhodný odchod do večnosti) – daj nám, Pane, daj.“

Modlí sa rímsky pontifex spolu s byzantskou cirkvou, ktorá na každej svätej liturgii prosí, aby sme dobre obstáli na prísnom Kristovom súde.

Za anjela pokoja

„Angelum pacis et solatia sanctorum – praesta, Domine, praesta.“

„Anjela pokoja a útechu svätých – daj nám, Pane, daj.“

V latinskej pôvodine máme doložený zaujímavý plurál solatia. Tento termín bol v klasickej literatúre atribútom múz (Solatia – Tešiteľky v nešťastí). Mysle živené mliekom antickej literatúry pripisovali svätým titul múz. Vedeli, že tieto klasické verbálne šperky sú ozdobou, nie podstatou viery.

„Nosmetipsos et omnia nostra, quae orto quae aucta per Dominum ipso auctore suscipimus, ipso custode retinemus, ipsiusque misericordiae et arbitrio providentiae commendamus. – Domine miserere.“

„Nás samých a všetko, čo máme, a čo vzišlo od Pána (všetko naše, čo sme od neho dostali), a čo bolo Ním samým stvorené, zverujeme pod Jeho ochranu, milosrdenstvo a prozreteľný súd. – Pane, zmiluj sa.“

Stratil si olej?

Oleum perdidisti. Stratil si olej. Tak sa v starom Ríme hovorilo človeku, ktorý vykonal zbytočnú prácu a jeho námaha vyšla nazmar. Olej sa pridával napríklad do lámp. Umelé svetlo bolo vzácne.

Dbajme, aby sa z našich sŕdc nevyparil horúci olej modlitby, aby sme jedného dňa nemuseli povedať Bohu oleum perdidi – stratil som olej. Tým duchovným olejom môže byť aj málo známa litánia pápeža Gelasia I.

Nebojí sa dažďa ten, kto má dáždnik. Na kresťanskej ceste životom je naším dáždnikom pravá viera, ktorú Riman Gelasius pestoval v súlade s tradíciami gréckej liturgie.

PDF (formát pre tlač)