Tradičné katolícke pobožnosti znevažované progresívnou propagandou v začiatkoch liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
3. apríla 2025   Cirkev História   Liturgia

Moderní liturgickí reformátori pripravovali základy budúcej liturgickej revolúcie s veľkým nadšením už na začiatku 50. rokov 20. storočia. Mnohí vtedajší predstavitelia Cirkvi nezdieľali toto nadšenie. Napríklad reformy obradov Svätého týždňa, z obdobia rokov 1951 až 1955, boli považované za problematické zo strany mnohých biskupov, kňazov a laikov.

Mons. Léon Gromier (1879 – 1965), francúzsky kanonik Baziliky svätého Petra v Ríme, konzultor Posvätnej kongregácie pre obrady a liturgista, považoval reformy obradov Svätého týždňa za „nesmiernu stratu a urážku histórie“, a za „akt vandalizmu“. Akým spôsobom prenikli tieto revolučné tendencie do Cirkvi?

Pred zahájením rozhodujúceho útoku proti tradičnej rímskej liturgii bolo potrebné najprv spochybniť a narušiť stáročia trvajúce prejavy zbožnosti katolíckeho ľudu. Tradičné katolícke pobožnosti pomáhali spevniť katolícke presvedčenie a vynikajúco dopĺňali tradičnú rímsku liturgiu. Liturgickí reformátori pracovali preto rafinovaným spôsobom najprv na rozdelení týchto dvoch pilierov katolíckeho života. Títo mocní nepriatelia katolíckej pravovernosti šírili názory, podľa ktorých katolícke ľudové pobožnosti sú nežiaducim konkurentom tradičnej rímskej liturgie.

Liturgické hnutie bojuje proti ľudovej zbožnosti

Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, bol belgický benediktín a priekopník liturgického hnutia a ekumenického hnutia. V roku 1925 založil kláštor v Amay-sur-Meuse na „ekumenické účely“, ktorý bol neskôr presunutý do Chevetogne. Jeho mnísi sa museli zbavovať „rímskeho myslenia“ a otvoriť sa „dialógu“ s anglikánmi a so schizmatickými „pravoslávnymi“.

D. L. Beauduin bol nepriateľom tradičnej rímskej liturgie, tradičnej katolíckej teológie a tradičnej katolíckej zbožnosti. Podľa neho len liturgické obrady v Cirkvi majú reálnu hodnotu a katolícke pobožnosti by mali „sublimovať“, aby „všetci kresťania žili tým istým duchovným životom a všetci sa živili oficiálnou bohoslužbou svätej Matky Cirkvi“.

Pápež Pius XII. nesúhlasil s tvrdením, že jedine liturgické obrady majú hodnotu pre katolíkov. Liturgické hnutie však šírilo aj ďalšie klamlivé názory, podľa ktorých sa katolíci uchyľujú k pobožnostiam len preto, že sa odcudzili skutočnej bohoslužbe Cirkvi z dôvodu nedostatku „aktívnej účasti“.

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1, vydaného nakladateľstvom Holyrood Press v roku 2020. Toto dielo bolo vydané aj v českom jazyku v Nakladatelství Christianitas, s. r. o. v roku 2023 pod názvom Liturgická revoluce.

C. Byrneová uvádza, že Keith Pecklers (* 1958), americký jezuita, liturgista a životopisec D. L. Beauduina, vysvetľoval pohŕdavý postoj liturgického hnutia k tradičným katolíckym pobožnostiam nasledovne:

„Tieto ľudové pobožnosti boli náboženskými cvičeniami, ktoré sa odohrávali často spoločne, ale oddelene od oficiálnej liturgie Cirkvi. V priebehu storočí, keď liturgia bola laikom stále viac odoberaná, rástol počet a rozmanitosť týchto pobožností. Keďže sa konali často v ľudovom jazyku, mali príťažlivosť, ktorá chýbala omši slúženej v reči, ktorej nikto nerozumel. V Cirkvi, ktorej rituály boli stále viac klerikalizované, ľudové pobožnosti ponúkali aj možnosť skúsenosti s modlitbou, ktorá autenticky patrila ľudu.“

Moderní liturgickí reformátori považovali ľudové pobožnosti za primitívny prežitok zo starých čias, ktorý podľa nich je „sacharínovo presladený“, „sentimentálny“ a „individualistický“. Ďalším dôvodom pre toto pyšné pohŕdanie bolo aj to, že ľudové pobožnosti predstavovali prekážku pre ekumenizmus, keďže protestanti odmietali tieto ľudové pobožnosti.

Tradičné katolícke postoje pápežov Pia IX. a Leva XIII. podporovali ľudové pobožnosti, najmä k Najsvätejšiemu Srdcu, k Panne Márii a k rôznym svätcom, a súčasne zvyšovali význam sviatkov pripomínajúcich svätcov, udeľovali odpustky za praktizovanie týchto pobožností a žehnali príslušné bratstvá.

Nicholas Wiseman (1802 – 1865), anglický kardinál, obnovujúci katolícku hierarchiu po storočiach prenasledovania katolíkov v Anglicku, poukazoval na význam tradičných katolíckych pobožností. Kardinál N. Wiseman povedal:

„Sme úprimne presvedčení, že túžba nášho ľudu po vyššom duchu nábožnosti vzrastá a už nejakú dobu vzrastala. Vďaka Bohu sa začíname zoznamovať s pobožnosťami skôr málo známymi a praktizovanými. Ako príklad môžeme uviesť ruženec, onen hold vernosti milujúcich detí blahoslavenej Matke Božej, ktorého užívanie je deň odo dňa rozšírenejšie. Mohli by sme menovať aj ďalšie pobožnosti, ktoré prezrádzajú rastúcu lásku k nežnejšiemu a dojemnejšiemu druhu náboženských citov.“

Možno považovať za iróniu, že predstavitelia liturgického hnutia bojovali proti tradičným katolíckym pobožnostiam so zreteľom na postoje protestantov, ktorí po nástupe reformácie prenasledovali katolíkov, a vymazali tieto pobožnosti z verejného a súkromného života. Zmienení liturgickí reformátori zámerne nepočúvali stanoviská pápežov k významu týchto pobožností, ktoré aj v Anglicku prekvitali pred nástupom reformácie.

Tradičná katolícka pobožnosť ako prekážka liturgického pokroku

Stavitelia základov budúcej liturgickej revolúcie vedeli, že tradičné katolícke pobožnosti spevňujú bariéru, chrániacu katolíkov pred prijímaním akýchkoľvek revolučných myšlienok. Medzi tieto revolučné zámery, šírené liturgickými reformátormi, patril „ekumenizmus“ a „sociálna obnova“, zodpovedajúca extrémnym ľavicovým myšlienkam „sociálnej spravodlivosti“.

Dom Virgil Michel (1890 – 1938), americký benediktínsky mních v Opátstve svätého Jána v Collegeville, štát Minnesota, je považovaný za vodcu amerického liturgického hnutia. Jeho spolupracovníkom bol P. William Busch (1882 – 1971), americký rímskokatolícky kňaz, ktorého D. M. Virgil vymenoval v roku 1926 do redakčnej rady prvého čísla časopisu Orate Fratres. P. W. Busch napísal v roku 1925 list šéfredaktorovi najstaršieho amerického katolíckeho časopisu Commonweal, v ktorom uviedol:

„V súčasnej kvalite katolíckej spirituality je rozhodne niečo zle. Náš modlitebný život, a teda aj celá naša katolícka mentalita je individualistická, a hlavný dôvod toho zistíme, keď sa pozrieme na naše modlitebné knihy. Individualistická povaha modernej modlitebnej literatúry nemôže nemať vplyv na náš život a nutne oslabuje našu sociálnu víziu.“

P. W. Busch v duchu liturgického hnutia rafinovane stavia tradičné katolícke pobožnosti do konfliktu s tradičnou rímskou liturgiou, a pokračuje:

„Avšak oficiálna modlitba Cirkvi, ktorú buď nepoužívame, alebo ju používame tak súkromne a mechanicky, že sa to nepočíta, je celkom naplnená práve tým duchom, po ktorom oprávnene voláte. Stratili sme onen zmysel pre kresťanskú lásku k blížnemu a Božie kráľovstvo na zemi, ktorému učí liturgia.“

P. Louis Bouyer (1913 – 2004), francúzsky protestantský teológ, neskôr konvertita na katolicizmus, bol priateľom a obdivovateľom D. L. Beauduina. Podieľal sa na založení medzinárodného teologického časopisu Communio, ktorý vznikol v roku 1972. K ďalším progresívnym zakladateľom tohto časopisu patrili Joseph Ratzinger (1927 – 2022), nemecký teológ a neskôr kardinál a pápež Benedikt XVI., Hans Urs von Balthasar (1905 – 1988), švajčiarsky teológ a Henri de Lubac (1896 – 1991), francúzsky teológ a neskôr kardinál. P. L. Bouyer, so zreteľom na tradičné katolícke pobožnosti, v roku 1955 konštatoval:

„Tieto pobožnosti sa rozvíjajú, keď ľudia už nie sú v kontakte s autentickým duchom liturgie. (…). Nemôžete súčasne oslavovať Krista, akoby bol maličkým dieťaťom v jasličkách, a klaňať sa Mu ako vzkriesenému Pánovi. (…). Nemôžete kombinovať mystiku sústredenú na Ježiša ako „Väzňa svätostánku“ so slávením Eucharistie ako spásneho Tajomstva. (…). Nemôžeme dúfať v návrat k živej liturgii, kým sa sústreďujeme na tieto pobožnosti, a dokonca ich posilňujeme.“

Znižovanie významu zbožných tradícií Svätého týždňa

Liturgickí reformátori šírili svoje postoje do celého katolíckeho sveta a vyvolávali presvedčenie, že katolícke ľudové pobožnosti sú skazonosné, resp. že predstavujú chorobu, ktorú treba odstrániť, alebo aspoň mať pod kontrolou. Avšak dejiny liturgického hnutia potvrdili, že zámer vykoreniť katolícke ľudové pobožnosti ničil nielen túto formu zbožnosti, ale aj zbožnosť samu.

C. Byrneová uvádza, že všade, kde došlo k likvidácii katolíckych tradícií, liturgických alebo neliturgických, vzniklo prázdne miesto, ktoré zaplnili aktivity sekulárnej povahy, bez zmyslu pre posvätnú úctu. Nová omša, otvárajúca dvere prenikaniu svetského ducha, je toho dôkazom.

Pápež Pius XII. vydal 20. novembra 1947 encykliku Mediator Dei (O posvätnej liturgii), v ktorej podporoval katolícke ľudové pobožnosti. Jeho postoj sa však začal postupne meniť po vymenovaní členov svojej liturgickej komisie.

Dekrét Maxima Redemptionis zo 16. novembra 1955 (ďalej len MR), zmieňuje katolícke ľudové pobožnosti, tradične spojené so Svätým týždňom, len raz, a zachádza s nimi rezervovane, akoby išlo o nevítaných votrelcov na posvätnej pôde. Dekrét MR v súvislosti s týmito pobožnosťami uvádza:

„Tieto obrady Svätého týždňa nemôžu byť dostatočne nahradené ani onými zbožnými cvičeniami, ktoré sa zvyčajne nazývajú mimoliturgické.“

Vyššie zmienené tvrdenie poukazuje na prenikanie myslenia D. L. Beauduina aj do dekrétu MR. Táto argumentácia je falošná, keďže nikto nenavrhoval nahradenie liturgie Cirkvi „mimoliturgickými pobožnosťami“. V skutočnosti katolícka liturgia a katolícke pobožnosti existovali vedľa seba v pokoji počas stáročí.

Dekrét MR postavil liturgické a „mimoliturgické“ obrady proti sebe. Prostredníctvom sprievodnej inštrukcie, nasledujúcej po vydaní dekrétu MR, biskupi neboli už žiadaní, aby aktívne podporovali katolícke ľudové pobožnosti, ale aby s ľudovými zvykmi (populares consuetudines), spojenými so Svätým týždňom, zachádzali obozretne (prudenter). V tomto dokumente sú tradičné katolícke pobožnosti považované za problém, ktorý je potrebné riešiť („De quibusdam difficultatibus componendis“).

Tieto pobožnosti, ktoré boli tradične vnímané ako úctyhodné a účinné prostriedky duchovnej obnovy veriacich, začali byť prezentované ako prekážka v zámeroch liturgického hnutia. Biskupi boli žiadaní, aby poučili veriacich, že „obnovené“ obrady Svätého týždňa vysoko prevyšujú akékoľvek ľudové pobožnosti. Aj tento argument je falošný a podsúva nepravdivé videnie skutočnosti. Napriek láske tradičných katolíkov k svojom pobožnostiam, táto láska nespochybňovala rozhodujúci význam svätej omše a sviatostí ako prostriedku na dosiahnutie Božích milostí.

Povinnosť strážiť liturgiu v tieni zanechávania Tradície

Pápež Pius XI. vydal 20. decembra 1928 apoštolskú konštitúciu Divini cultus sanctitatem (O gregoriánskom speve a posvätnej hudbe), ktorá, so zreteľom na potrebu chrániť poklad tradičnej rímskej liturgie, uvádza:

„Z toho možno poznať, prečo rímski pápeži s takou starostlivosťou opatrovali a chránili liturgiu, a že s akou starostlivosťou sa snažili vhodnými slovami vyjadriť články viery, s takou tiež upravovali zákony posvätnej liturgie a snažili sa chrániť ich a zachovať pred každým porušením.“ (§ 1)

Starobylá náuka Cirkvi, týkajúca sa lex orandi (zákona modlitby), stanovuje, že zachovanie liturgickej tradície je nevyhnutným prostriedkom pre zaistenie integrity katolíckeho učenia. Avšak Posvätná kongregácia pre obrady, počas pontifikátu pápeža Pia XII., vydávala dekréty a inštrukcie, presadzujúce zásadné zmeny v obradoch Svätého týždňa.

Texty, rubriky a obradné zvyklosti týchto obradov hlásali a odovzdávali tradičnú katolícku vieru. Pápež Pius XII. pôvodne síce varoval pred „samovraždou v prípade zmeny viery v liturgii“, avšak následne neochránil liturgiu Svätého týždňa pred rozriedením a kontamináciou cudzorodými prvkami, ktoré mohli viesť k falošnému chápaniu tradičnej katolíckej náuky.

Vyššie zmienené zásahy priniesli zjavné novoty, ako napríklad „aktívna účasť“, používanie „ľudového jazyka“, kňaz čelom k ľudu a invázia laikov do presbytéria (osobitného priestoru pre oltár a kňaza). Tieto zmeny predstavovali vo svojom súhrne významný posun v liturgii Cirkvi.

Zmeny v obradoch Svätého týždňa pomohli narušiť kontinuitu s minulosťou. Liturgickí reformátori pripravovali týmto spôsobom podmienky pre postupné vštepovanie takých hodnôt do vedomia katolíkov, ktoré boli v rozpore s Tradíciou.

Cirkev bola začiatkom 50. rokov 20. storočia v situácii, v ktorej bolo zjavné, že rastúce útoky cirkevných progresivistov proti liturgickej tradícii prestávajú byť postihované. Súčasne sa vytvorila atmosféra umožňujúca prezentovať radikálne plány liturgických reformátorov v medzinárodne známych časopisoch, ako napríklad Orate Fratres, Ephemerides Liturgicae a La Maison-Dieu.

Šírenie rafinovanej propagandy a prekvapujúca štatistika

C. Byrneová zdôrazňuje, že progresívni biskupi v liturgickom hnutí chápali dôsledky dekrétu MR jasnejšie, než mnohí „konzervatívci“, ktorí stáli mimo toto hnutie. Tento dokument bol formulovaný akoby „šifrovaným jazykom“, ktorého význam väčšina verejnosti nechápala, ale ktorý určitá skupina ľudí prijala ako jasnú výzvu pre pokračovanie vo svojich zámeroch.

Liturgickí reformátori zachytili „podprahovú informáciu“ dekrétu MR veľmi zreteľne. Pochopili, že musia brániť hranice reformovaných obradov proti akejkoľvek konkurencii katolíckych tradicionalistov, snažiacich sa zachrániť a zachovať katolícke ľudové pobožnosti. „Zakódovaná správa“ bola skrytá v zdanlivo jasnom tvrdení, že liturgia je dôležitejšia, než pobožnosti.

Dekrét MR a jeho sprievodná inštrukcia pomohli k tomu, že tradičné pobožnosti Svätého týždňa získali negatívne konotácie, z ktorých vyplývalo, že predstavujú akýchsi uzurpátorov oficiálnej liturgie Cirkvi. Reakcia väčšiny kňazov, ktorá bude založená na odpore voči tradičným katolíckym pobožnostiam, vplyvom tejto podprahovej a rafinovanej propagandy, bola len otázkou času.

P. Annibale Bugnini (1912 – 1982), taliansky rímskokatolícky kňaz a jeden z budúcich hlavných tvorcov Novej omše, mal významný vplyv na tvorbu reforiem obradov Svätého týždňa. Pápež Pius XII. vymenoval P. A. Bugniniho za konzultora Posvätnej kongregácie pre obrady v roku 1956.

P. A. Bugnini bol veľmi razantný v šírení zámerov liturgického hnutia, avšak tieto zámery nezodpovedali vôbec predstavám väčšiny biskupov vtedajšieho sveta. Napríklad presadzoval plány na zmeny v Rímskom breviári, ktoré so súhlasom pápeža Pia XII. realizoval v roku 1955 pod zámienkou „väčšieho zjednodušenia“.

Posvätná kongregácia pre obrady skúmala stanovisko biskupov z celého sveta so zreteľom na liturgické zmeny, a to v roku 1957. Archívy zmienenej kongregácie uvádzajú, že väčšina biskupov chcela zachovať vtedajší stav Posvätného ofícia. Podľa stanoviska jedného z biskupov, ktorý mal zastupovať údajne až 92 % biskupov, títo biskupi sú spokojní s existujúcim Rímskym breviárom, a akúkoľvek zmenu v ňom považujú nielen za nežiaducu, ale aj za nebezpečnú pre Cirkev.

Je pozoruhodné, že v zmysle vtedajších štatistických údajov len 8 % biskupov chcelo zmenu Rímskeho breviára, čo pravdepodobne zodpovedalo aj zastúpeniu biskupov podporujúcich zámery liturgického hnutia. Ďalší zaujímavý údaj uvádza, že len 17 % biskupov žiadalo o povolenie používať „ľudový jazyk“ aspoň v niektorých častiach Rímskeho breviára. Rozhodujúce množstvo biskupov výslovne žiadalo, aby latinčina bola zachovaná v záujme zachovania katolíckeho kňazstva.

Pápež Pius XII. podporoval P. A. Bugniniho, ktorého vplyv v Cirkvi rástol a ktorý podnecoval šírenie kritiky obradov Svätého týždňa, zachovávaných v predchádzajúcich storočiach. Táto kritika sa zameriavala aj na všetkých biskupov a kňazov, ktorí verne slúžili tieto obrady, a to aj počas pontifikátu pápeža Pia XII.

Predstavitelia Cirkvi brániaci liturgickú tradíciu museli počúvať čoraz častejšie výčitky za to, že sú údajne „necitliví“ k ašpiráciám laikov, že sú „nespravodliví“ a „nepastorační“. Boli zobrazovaní ako staromilci, predstavujúci prekážku pokroku a modernosti. Autorita týchto ľudí bola podrývaná a cirkevná disciplína sa začala vážne otriasať.

Medzinárodné kongresy nepriateľov tradičnej rímskej liturgie

Významné miesto v činnosti liturgických reformátorov pri organizácii postupnej likvidácie tradičnej rímskej liturgie mali medzinárodné kongresy. Možno poukázať na najvýznamnejšie z týchto kongresov a na prijaté závery.

Kongres v Maria Laach, v Nemecku v roku 1951, schválil jednomyseľne 12 uznesení, ktoré boli zaslané Svätému stolcu. Boli to najmä tieto závery:

1. Reforma tichých modlitieb kňaza, vrátane ofertória, pri svätej omši.

2. Významné zmeny v Rímskom kánone. Tento šokujúci návrh nebol pôvodne zaznamenaný v záveroch tohto kongresu, avšak Dom Bernard Botte (1883 – 1980), účastník kongresu, priznal vo svojich pamätiach, že uznesenie o vykonaní týchto zmien bolo súčasťou prednášky P. Josefa Jungmanna (1889 – 1975).

3. Zrušenie stupňových modlitieb, pričom ako precedens bola uvedená reforma veľkonočnej vigílie.

4. Celá svätá omša až do prefácie sa mala recitovať smerom od oltára zbaveného posvätných nádob.

5. Dlhší cyklus čítania zo Svätého Písma, vždy výlučne v „ľudovom jazyku“.

6. Zavedenie záväzných modlitieb s odpoveďami veriacich v „ľudovom jazyku“.

7. Menej časté recitovanie Kréda.

8. Zrušenie Confiteor pred svätým prijímaním.

9. Vypustenie všetkých modlitieb po požehnaní, t. j. posledného evanjelia a modlitieb pápeža Leva XIII.

Kongres v Mont Sainte-Odile, vo Francúzsku v roku 1952, znamenal doplnenie požiadaviek prijatých na Kongrese v Maria Laach, najmä:

1. Zrušenie niektorých pokľaknutí celebranta, znamení kríža a bozkávania patény.

2. Zjednodušenie formuly pri podávaní svätého prijímania veriacim na „Corpus Christi“.

3. Viac príležitostí pre veriacich na svätej omši zapojiť sa do spevu, najmä vo forme novo zložených melódií v „ľudovom jazyku“ pri svätom prijímaní.

Kongres v Lugane, vo Švajčiarsku v roku 1953. Jeho uznesenia prijalo zhromaždenie, v ktorom bol prítomný aj Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, Josef Richard Frings (1887 – 1978), nemecký kardinál, 15 arcibiskupov a biskupov a stovky kňazov.

Pápež Pius XII. povzbudzoval vo svojom posolstve tento kongres a udelil požehnanie „každému účastníkovi“. Kardinál A. Ottaviani slúžil svätú omšu pri príležitosti tohto kongresu čelom k ľudu, čo bolo akoby znamením jeho neskoršej porážky na II. vatikánskom koncile (1962 – 1965), kde zápasil proti progresivistom. Tento kongres prijal závery:

1. Zvýšená „aktívna účasť“ laikov, ktorú podporil aj Mons. Giovanni Battista Montini (1897 – 1978), neskorší taliansky kardinál, fakticky úradujúci vatikánsky štátny sekretár a budúci pápež Pavol VI.

2. Laici sa majú „modliť a spievať vo vlastnom jazyku aj pri spievaných svätých omšiach“.

3. Všetky čítania zo Svätého Písma majú byť v „ľudovom jazyku“.

4. Revízia všetkých obradov Svätého týždňa v súlade s nedávno revidovanou veľkonočnou vigíliou.

Konferencia v Mont-César, v Belgicku v roku 1954. Je pozoruhodné, že benediktínsky kláštor Mont-César v meste Leuven v Belgicku zverejnil v roku 1914, v ktorom zomrel pápež svätý Pius X., text prejavu D. L. Beaduina, týkajúci sa zámerov liturgického hnutia. D. L. Beauduin vstúpil do tohto kláštora v roku 1906. Konferencia sa teda konala 40 rokov po tejto udalosti a bola zameraná na dve témy:

1. Rozsiahlejší cyklus biblických čítaní pri svätej omši.

2. Nový rítus pre koncelebráciu.

Mons. G. B. Montini zaslal telegram oznamujúci, že pápež Pius XII. udelil pápežské požehnanie všetkým účastníkom konferencie a že vyjadruje spokojnosť zo skúmania oboch vyššie zmienených tém.

Kongres v Assisi, v Taliansku v roku 1956. Keďže predchádzajúce kongresy vytvorili základný plán pre Novú omšu, tento kongres znamenal dokončovacie práce. Prítomní liturgickí reformátori vyjadrovali radosť z mnohých ústupkov, ktoré dokázali vydobyť pre svoje zámery zo strany pápeža Pia XII., a nešetrili aj chválou jeho osoby.

Kongres sa následne presunul do Ríma, kde ho pápež Pius XII. ukončil svojím prejavom k jeho účastníkom. V tomto prejave uviedol, že liturgické hnutie je „znamením riadenia Božej prozreteľnosti pre súčasnú dobu, hnutím Ducha Svätého v Cirkvi“. Obrancovia tradičnej rímskej liturgie boli šokovaní. To, čo Cirkev v minulosti odsudzovala a sankcionovala ako nedovolené a nesprávne liturgické experimentovanie, dostalo zrazu slobodu pre voľné šírenie v celom katolíckom svete.

P. A. Bugnini bol nadšený, a vo svojej knihe Liturgická reforma 1948 – 1975, konštatoval:

„Kto by v tej dobe predpovedal, že o tri roky neskôr bude oznámená najväčšia cirkevná udalosť storočia, Druhý vatikánsky koncil, na ktorom túžby vyjadrené v Assisi sa naplnia, a to skrze tých istých mužov, ktorí boli prítomní v Assisi?“

Liturgickí reformátori, ktorí organizovali Kongres v Assisi, pochádzali najmä z Nemecka, Francúzska, Talianska a Švajčiarska. So zreteľom na deštrukciu, anarchiu a chaos, ktorá zasiahla následne Cirkev a jej liturgiu, zmienené štyri krajiny, bohaté na šíriteľov cirkevného progresivizmu, sa stali pripomienkou skôr „štyroch jazdcov z Apokalypsy“, než akejkoľvek zdravej cirkevnej reformy.

PDF (formát pre tlač)