Dejiny katolíckej Cirkvi pre najvyššie triedy stredných škôl od profesora Müllera, 1. časť

Branislav Krasnovský
10. decembra 2024   Cirkev   Recenzie

V posledných týždňoch som sa začítal do knihy historika a profesora teológie Václava Müllera o historickom vývoji katolíckej Cirkvi. Kniha vyšla v roku 1903 a priznám sa, že ma veľmi zaujala. Je vidieť, že autor tejto publikácie c. k. Profesor Václav Müller patril k vynikajúcim pedagógom a teológom svojej doby a že bol nesmierne erudovaným odborníkom.

Autor (* 10. december 1865 Karlín, † 15. november 1931 Praha) vyštudoval v Prahe teológiu, pôsobil a učil v Roudnici a v Prahe, od roku 1912 bol sídelným kanovníkom na Vyšehrade. Patril k popredným českým katolíckym odborníkom, vyučoval liturgiku a kampanológiu (náuku o zvonoch) a bol pomerne plodným katolíckym autorom, ktorého dielo je vysoko cenené aj dnes.

Kniha profesora Müllera ma, ako som uviedol vyššie zaujala a tiež obohatila svojou koncepciou s množstvom historických faktov. Človek je až prekvapený tým, na akej vysokej intelektuálnej úrovni boli katolíci približne pred 100 rokmi, pretože dnes by kniha, s ktorou by som veľmi rád oboznámil aj našich čitateľov, patrila skôr do rúk zbožného katolíckeho seminaristu a spĺňala by väčšinu kritérií kladených na vysokoškolskú učebnicu. Pred 100 rokmi to bola kniha pre vtedajších stredoškolákov.

Naši čitatelia, ktorým sa nechce čakať na preklad a na zjednodušenú podobu tohto diela si môžu knihu profesora Müllera Dějepis církve katolické stiahnuť z portálu librinostricatholici.cz alebo z portálu dominikánskeho knižného inštitútu:

https://librinostri.catholica.cz/download/MuellerDej-150dpi.pdf

https://vyber.knihydominikani.sk/stiahnut/kniha/vaclav-muller-dejepis-cirkve-katolicke

V úvodnej kapitole sa autor spisu venuje problematike cirkevných dejín. Podľa jeho slov: „Náš Spasiteľ Ježiš Kristus založil vo svete viditeľnú spoločnosť veriacich, cez ktorú by získali ľudia možnosť spásy. Vyvolil si 12 apoštolov, ktorých poveril tým, aby riadili a viedli cirkevné spoločenstvá (učiteľský, kňazský a pastiersky úrad). Za hlavu rímsko-katolíckej Cirkvi určil apoštola sv. Petra, ktorý sa stal skalou, na ktorej Náš Pán Ježiš Kristus postavil svoju Cirkev. Svätému Petrovi dal aj kľúče od Nebeského kráľovstva.

V predkladanej knihe sa dejiny katolíckej Cirkvi delia na tri hlavné obdobia; samozrejme autor, ktorý žil na prelome 19. a 20.storočia nemohol v čase vydania svojej knihy reagovať na udalosti 20. storočia (vývoju katolíckej Cirkvi v tomto období sa budeme venovať vďaka inej literatúre, do začiatku 20.storočia však kniha profesora Müllera pomerne podrobne mapuje vývoj katolíckej Cirkvi).

Prvým obdobím je obdobie od založenia katolíckej Cirkvi naším Pánom Ježišom Kristom až po III. carihradský koncil. Ide o obdobie rokov 30 – 680. Toto obdobie následne rozdelil autor na dve časti – na staršie obdobie (30 – 313) od začiatku Kristovho účinkovania v roku 30 až do vydania Milánskeho ediktu v roku 313, ktorým sa ukončilo krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho štátu. Druhé, mladšie obdobie (313 – 680) tvoria dejiny rímskokatolíckej Cirkvi od Milánskeho ediktu až do III. carihradského koncilu v roku 680. Tento snem, ktorý zvolal byzantský cisár Konštantín IV. v prvom rade odsúdil bludy monoteletizmu a monoenergizmu (viac na príslušnom mieste v texte, ktorý sa bude tomuto koncilu venovať.

Druhé obdobie v dejinách katolíckej Cirkvi (680 – 1517) podľa profesora Müllera tvorí história katolíckej Cirkvi od III. carihradského koncilu až po začiatok katolíckej deformy v roku 1517, za ktorej vznikom stál odpadlý augustiniánsky mních Martin Luther. Táto deforma sa stala počiatkom protestantizmu.

Celé uvedené obdobie rozdelil autor na tri časti. Prvou časťou je obdobie od roku (680 – 1073), od III. carihradského snemu až do pontifikátu pápeža Gregora VII. Druhou časťou je obdobie od Gregora VII. až do smrti pápeža Bonifáca VIII. (1073 – 1303), ktoré predstavuje najväčší rozkvet pápežskej moci, no a posledným obdobím je vývoj katolíckej Cirkvi od úpadku pápežskej moci až po Martinom Lutherom spôsobenú deformu (1303 – 1517).

Tretie obdobie v dejinách katolíckej Cirkvi podľa profesora Müllera (1517 – 1903) je tiež rozdelené na tri časti. Prvou je obdobie 1517 – 1648 od Lutherovej deformy po koniec tridsaťročnej vojny v roku 1648 (spoločne so starovekom moje najobľúbenejšie obdobie v dejinách).

Druhou je obdobie od tridsaťročnej vojny až po začiatok Francúzskej revolúcie (1648 – 1789) no a tretie obdobie (1789 – 1903) mapuje problémy, s ktorými sa musela katolícka Cirkev vysporiadať od konca 18. storočia až do začiatku 20. storočia.

Problémy sa samozrejme nekončia rokom 1903, turbulentný vývoj očakával katolícku Cirkev aj v 20. storočí, no všetci dobre vieme o prísľube Ježiša Krista, že Jeho nevestu, katolícku Cirkev brány pekelné nepremôžu, takže nakoniec tajtrlíci, ktorí sa snažia katolícku Cirkev zničiť sláviť úspech nebudú a určite by som nechcel byť v ich koži, keď sa budú musieť zodpovedať za svoje činy.

Len pre doplnenie, o tomto Memlingovom obraze som pre portál Christianitas.sk písal samostatný článok, pripomenúť si ho môžete na tomto odkaze: https://christianitas.sk/obraz-posledny-sud-hansa-memlinga-svojim-naturalnym-eschatologickym-odkazom-v-minulosti-uspesne-privadzal-hriesnikov-k-pokaniu/

Profesor Müller v úvode k svojej knihe hovorí aj o prameňoch cirkevných dejín a ich význame. Delí ich na Božské a ľudské. Prameňmi od Boha sú knihy Nového Zákona (písané na základe vnuknutia Ducha Svätého), ktoré nám hovoria o živote a pôsobení Ježiša Krista, o založení katolíckej Cirkvi a takisto sa dotýkajú osudov Apoštolov. Kníh Nového Zákona je 27. Patria sem Evanjeliá (Matúšovo, Marekovo, Lukášovo a Jánovo), poučné knihy (listy Apoštolov sv. Pavla, sv. Petra. sv. Júdu Tadeáša, sv. Jána, sv. Jakuba) a jediná prorocká kniha Nového zákona, ktorou je Apokalypsa, alebo Zjavenie sv. Jána.

Ľudskými prameňmi sú spisy sv. Otcov, cirkevných spisovateľov, akty mučeníkov ako aj spisy cirkevných historikov. Otcom cirkevnej histórie je biskup Eusébius z Cézarey, ktorý napísal prvé dejiny Cirkvi až do roku 324 (ide o 10 kníh). Hodnota historických cirkevných dejín je obrovská, pretože nás nielenže oboznamuje s dejinami katolíckej Cirkvi, ale vďaka týmto knihám môžeme vidieť, že Cirkev je riadená Duchom Svätým a Božou prozreteľnosťou. Ako horčičné zrnko katolícka Cirkev rástla a šírila sa vo svete, pričom sa otriasala vo vonkajších a vnútorných búrkach, no brány pekelné Cirkev nikdy nepremohli a nepremôžu ju ani v budúcnosti, napriek tomu, že sa nepriatelia Cirkvi snažia proti nej bojovať všetkými možnými spôsobmi vrátane infiltrácie. Profesor Müller v úvode svojej knihy zdôraznil aj Kristov prísľub, že bude so svojou Cirkvou až do skonania sveta.

Čo sa týka Božských prameňov Svätého Písma, je potrebné mať na zreteli, že Boh, ktorý sa vo svojej láskavej dobrote zjavil ľuďom k nim prehováral ľudskými slovami. „Božie slová totiž, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“

Boh všetkými slovami Svätého Písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba, pričom aj keď sa prihovára mnohými ústami svätopiscov, stále ide o jediné Slovo, ktoré je na počiatku Bohom u Boha, nepotrebuje slabiky, lebo je mimo času.“ Katolícka Cirkev neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho Tela. Vo Svätom Písme Cirkev nachádza svoj pokrm a silu, pretože v posvätných knihách Boh Otec, ktorý je na Nebesiach, ide v ústrety svojim deťom.

Sväté Písmo je Bohom inšpirované. Autorom Svätého Písma je Boh. „Čo Boh zjavil a písomne sa nachádza a predkladá vo Svätom Písme, bolo zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého. Katolícka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého, majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi. Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorými si poslúžil, aby jeho pôsobením v nich a skrze nich napísali ako praví autori všetko to a len to, čo chcel on, pričom použili svoje schopnosti a sily. Inšpirované knihy učia pravdu. „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu.“

Vo Svätom Písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Pre správny výklad Písma treba teda dávať pozor na to, čo mali ľudskí autori v úmysle naozaj povedať a čo nám chcel Boh ich slovami skutočne zjaviť.

Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase. „Lebo pravda sa vždy inak podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo sú napísané v iných druhoch vyjadrovania.“ Sväté Písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom duchu, v ktorom bolo napísané.“

Veľký význam štúdia dejín katolíckej Cirkvi podľa profesora Müllera spočíva aj v tom, že nás oboznamujú aj s osudmi morálnych a vznešených charakterov, ktoré v mnohých prípadoch neváhali ani obetovať svoj život, aby dokázali svoju vernosť Kristovmu učeniu. Morálny aspekt z cirkevných historických kníh je tak podľa profesora Müllera nevyčísliteľný.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)