Zrušenie kňazského celibátu alebo Kto potrebuje, aby pani farárová viedla farnosť? Úvaha stavovská, krajne nemoderná

Branislav Michalka
28. júna 2025   Cirkev   Komentár

Pri úvahách o zrušení povinného kňazského celibátu, teda celoživotného sľubu čistoty katolíckych kňazov sa oprávnene argumentuje predovšetkým doktrinálnymi textami Magistéria a cirkevnou tradíciou. Napriek tomu, že sú tieto texty, ktoré takéto zrušenie jasne odmietajú určené kvôli poznaniu pravoverného cirkevného učenia aj laikom a sú samozrejme pre nich záväzné, neprinášajú vo svojom odmietnutí aj varovanie laikov pred tým, ako by takéto zrušenie celibátu vyzeralo v praxi a čo by to so sebou prinieslo pre stav laický.

Je však čas v tejto kauze poukázať aj na skutočné záujmy stavu laického, ktorý síce má trvalé a masívne miesto v synodálnej rétorike stavu klerického, avšak v praxi sa dnes u neho prihliada skôr na obhajobu a zľahčovanie jeho laického morálneho úpadku, než na jeho formáciu smerom ku spáse, teda na jeho skutočné záujmy. Snáď v nádeji, že bude zobchodované – niečo za niečo. Lenže tento „obchod“ je pre stav laický krajne nevýhodný nielen tým, že jeho príslušníkom pri týchto morálnych teologických eskamotážach hrozí večné zatratenie, ale aj tým, že mu hrozí v určitom zmysle netušené potenciálne „peklo“, alebo aspoň krajne ošemetné situácie už na tomto svete. Z toho dôvodu je pre náš stav výhodnejšie, ak budeme my laici viesť radšej morálny život, bez inovačných úľav sprostredkovaných stavom klerickým a tieto pokútne morálne úľavy nevyhandlujeme za náš morálny súhlas so zrušením kňazského celibátu.

Táto úvaha je stavovská a preto háji záujmy stavu laického v Cirkvi, nie očakávania, citovú rozkolísanosť, smútky, traumy, radosti, túžby a revolučné sny tých členov stavu klerického, ktorí presadzujú zrušenie povinného celibátu. Je čas poukázať na to, čo by nás mohlo v budúcnosti čakať, pokiaľ by podobne ako u pravoslávnych a protestantských odpadlíkov, ale aj v gréckokatolíckej cirkvi, zvíťazila požiadavka zrušenia kňazského celibátu.

Celá kauza má totiž okrem stránky doktrinálnej aj stránku praktickú a o tej by mali laici, ktorí so sentimentom krajne nevhodným ľutujú „mladých krásnych chlapcov“, čo nikdy neokúsia „čaro lásky“, premýšľať.

Už tí z prvých apoštolov, ktorí boli povolaní Naším Pánom do Jeho služieb a boli predtým ženatí, svoje rodiny a manželky pre novú službu opustili. Nedá sa totiž plne slúžiť dvom pánom. A pokiaľ sa niektorí príslušníci stavu laického domnievajú, že manželky, rodiny a pohlavný pud nie sú pánmi, tak je to poľutovaniahodná neznalosť ľudského života poznačeného dedičným hriechom.

Pohlavný pud nazýva už Sofokles v Platónovom dialógu Štát „divokým a krutým pánom“, ktorému na starobu šťastne ušiel, aby sme zacitovali v rámci multikultúrneho dialógu trochu aj tých rozumnejších pohanov. O tom, že práve tento pud je hlavným motorom anticelibátnych snáh, na oltár ktorých by sme mali položiť tak všeobecné dobro Cirkvi, ako aj partikulárne záujmy nášho stavu, nemusíme pochybovať.

Tento prvý „pán“ sa týka nás všetkých a ako hovorí svätý Alfonz z Liguori, varujúc aj starcov pred prílišnou istotou a sebavedomím ohľadom jeho zvládania – jeho moc odchádza z človeka až tri hodiny po smrti. Ergo, tomuto pánovi sa nikto z nás nevyhne. My, príslušníci stavu laického máme právo ho legitímne uspokojovať v manželstve a niesť za to bremená, ktoré stav klerický niesť nemusí a stav klerický má povinnosť ho potláčať a byť tým oslobodený od stavovských povinností laikov, aby sa mohol plne venovať službe Bohu.

Zrušením kňazského celibátu by však došlo ku kurióznej a nespravodlivej situácii (ako je to nakoniec aj v hore uvedených spoločenstvách), že tento „krutý pán“ vpustený na územie stavu klerického, by sa pre nás laikov stal v tejto kňazskej variante akousi súčasťou našich náboženských povinností, v rámci ktorých sme povinní podporovať cirkevné ustanovizne. Rodina pána farára, obdivuhodné plody jeho manželskej lásky a potencie, zabezpečenie ich potrieb, túžob, rozmarov, chúťok, nárokov, očakávaní by sa stala súčasťou našich osobných stavovských bremien, ktoré znášame v prípade našich rodín ako prirodzený následok svojej túžby po manželstve. Bolo by to spravodlivé a správne?

Inak povedané, každý nech si nesie následky svojho pohlavného života sám. Nie je dôvod, aby stav laický sponzoroval realizáciu pohlavných očakávaní a nádejí stavu klerického. Každému z nás laikov stačí, keď splácame povinnú a spravodlivú daň za podriadenosť vlastnému pohlavnému životu, nie je dôvod prečo by sme sa mali skladať aj na pohlavný život niekoho iného. Nekonáme tak ani v prípade iných katolíckych laikov, pokiaľ to nie je z dôvodu charity pri núdznych rodinách či pri sirotách, tak prečo by sme to mali robiť v prípade kléru?

Pokiaľ niekto namietne, že predsa živíme aj rodiny tých, od ktorých kupujeme tovar alebo ich služby, tak si dovolím spýtať sa, či aj títo od nás vyžadujú zaviazanosť vo veciach svedomia, poslušnosť a majú moc kľúčov, ktorá nám môže uzavrieť Kráľovstvo Nebeské? A či aj tých Náš Pán poveril napríklad predávaním kobercov či ich tepovaním, ako prostriedkom ľudskej spásy. Navyše, ich rodiny nijako neovplyvňujú náš duchovný život, to najpodstatnejšie čo máme a kvôli čomu sa raz rozhodne či skončíme v Nebi alebo v Pekle. Skrátka, keď ten koberec nechceme, tak si ho nekúpime a ani nedáme vytepovať. Pokiaľ však chceme byť spasení, musíme byť členmi katolíckej Cirkvi, žiť vo farnosti, zúčastňovať sa jej života a znášať všetky spoločenské situácie z toho vyplývajúce.

Pokiaľ niekto namietne, že s vládcami a úradníkmi predsa tiež živíme aj ich rodiny, tak zabúdajú na násilný a represívny pôvod akejkoľvek vlády, vychádzajúci z faktu dedičného hriechu. Pokiaľ by nás nenútili, kto by ich dobrovoľne živil?

Pokiaľ nakoniec niekto namietne, že pani farárová sa bude živiť sama, ako mnohé iné manželky laikov, tak sa môžeme opýtať, ako asi bude vyzerať kvalita pastorácie, pokiaľ budú rodinné povinnosti na fare rozdelené na dve symetrické polovice? Ale o rodine pána farára ešte neskôr…

Po spomenutí „pána“ najobecnejšieho, upriamme pozornosť na tých pánov a vládcov, ktorým sa ako katolícki laici na rozdiel od pohlavného pudu vyhnúť môžeme a doteraz sme sa im vždy úspešne vyhýbali: mám na mysli nadvládu cudzích manželiek a ich detí.

To, že nám vládnu naše manželky, s tým sa už väčšina katolíkov mužského pohlavia zmierila. A s radosťou. Tí inteligentnejší z nás už zaiste pochopili, že nech túto „Rubikovu kocku“ manželského života budú krútiť akýmkoľvek smerom, aby ju „rozlúštili“ a dostali sa spod tejto vlády, tak len márnia čas. Pokiaľ svoju manželku skutočne milujú nielen telesnou, ale aj kresťanskou láskou, tak chápu, že ústupčivosť (nie vo veciach viery a morálky, samozrejme) a dvornosť manželov je ženám tou adekvátnou náhradou za to, že, symbolicky povedané – boli stvorené až druhé, so všetkým čo s tým súvisí.

Toporné snahy o ostentatívny mačizmus v katolíckej rodine, s úmyslom predvádzať svetu za každú cenu starobiblické vzorce, vedie buď k hrubosti, ku ktorej sa katolícky džentlmen nikdy nezníži, alebo k ešte väčšiemu strápneniu sa, než je to strápnenie, ktoré vyplýva z elementárnej podriadenosti manželkiným drobným rozmarom, pretože sa pre nádejného mača končí zúfalým konštatovaním, že má svoju manželku aj tak rád a pobeží nakoniec za ňou kamkoľvek, na nepatrný pokyn jej ladného malíčka. Rozumný človek sa neutápa v nezmyselných snahách.

Chápajúc toto všetko, nechápal však katolícky laik nikdy to, prečo by mal poslúchať ešte nejakú inú manželku, než je tá jeho. Od určitého veku ani svoju matku. Nehovoríme teraz samozrejme o kráľovnách a iných administratívnych vládkyniach, ktoré Boh dopustil, hovoríme o vládnucich manželkách bez oficiálnej mocenskej funkcie.

Lenže ako dobre vieme, práve toto nám od manželiek kňazov hrozí. Zo stáročných skúseností našich odlúčených a dokonca aj niektorých neodlúčených bratov vieme, že manželka pána farára, ktorá nepochybne neodložila svoje ženské rozmary, ako nakoniec žiadna dcéra Evina, pred dverami fary, keď ju jej roztúžený manžel prenášal po svadbe cez prah, sa stáva nepísanou vládkyňou cirkevného spoločenstva, či sa to už niekomu páči alebo nie. Zároveň zostáva strážkyňou krbu, kvočkou svojich detí a centrom rodiny, ktorú uprednostňuje. Aj tá najláskavejšia manželka a matka, je predovšetkým manželkou a matkou. Čo potom tie neláskavé…

Anglické, ruské, nemecké či škandinávske romány sú prešpikované portrétmi manželiek anglikánskych dekanov, pravoslávnych popov a protestantských pastorov, ktoré šikanujú a mustrujú celé farské spoločenstvo, celé dediny či mestečká. Vládkyne cirkevnej kasy, neustále vrzúkajúce svojmu manželovi do ucha nespokojnosti so zabezpečením ich rodiny, naliehajúce, aby jeho cirkevná kariéra napredovala, žiarliace na všetky farníčky, ponižujúce svojimi scénami autoritu kňaza pred celou farnosťou, hrabajúce ako každá správna sliepka všetko k svojim deťom (darmo, srdcu a pudu nerozkážeš).

Každodenné „fučanie sa“ manželky a jej intrigy, popoháňanie kňaza do vybavovania rodinných záležitostí, či do riešenia škandálov a problémov ich dospievajúcich detí, to sú tiež radovánky ženatých pánov farárov. Rodinné dovolenky, učenie sa s deťmi, šomranie nad nekvalitným bývaním, manželkine hádky s farníčkami, ponosovanie sa na staré šaty, plač, slzy, krik a hanba. To všetko by nedopadlo len na hlavu pána farára (tak mu treba, išiel do toho dobrovoľne) ale, a to nás zaujíma predovšetkým – aj na hlavu nášho stavu.

Aká asi bude kvalita pastorácie kňaza, ktorý pobehuje po fare a dedine ako mopslík na vôdzke pani farárovej?

Zaiste namietnete a to úplne oprávnene, že predsa nie všetky ženy sú také, ba dokonca možno aj polovica nie je taká. Správne, lenže čo tá druhá polovica? Budeme to riskovať? Navyše, ako už bolo povedané vyššie, aj tá najlepšia žena je predovšetkým matkou a manželkou. Jej rodinný egoizmus je prirodzený, ba priam nevyhnutný, aby sa mohla s pravou zúrivosťou rímskej matróny stať v stave núdze strážkyňou krbu a kvočkou, ktorá ochráni svoje kuratá. Lenže ona toto všetko bude prirodzene robiť na úkor farnosti a so snahou stať sa celofarskou kvočkou.

Predstavte si, že vás v kostole pani farárka mustruje ako máte spievať, napomína prečo nespievate, keď sa ten jej mužíček tak snaží, diriguje kto má kde sedieť, prečo jej vadí ten či onen. Predstavte si, ako chce všetko organizovať, prekypuje aktivitou, či ako vás presviedča, že deti pána farára sú tie najšikovnejšie anjeliky, aké zem nosila od potopy sveta. Predstavte si ako zúrivo poškuľuje po mladých krásaviciach, ktorým sa pán farár pastoračne venuje, podľa nej viac než je nutné.

A čo ešte taká pokroková pani farárová, ktorá šíri osvetu! To je ten pravý osviežujúci koktejl. Kostol prekypuje reformami, všetko sa mení a odstraňuje, pani farárová prináša do farnosti nové metódy výchovy detí, nové idey, nechápe čo je to tu za provinčnú ba priam neandertálsku zaostalosť. Budeme sa s ňou hádať? Budeme neustále bojovať s jej intrigami, príkazmi, zákazmi a ľutovať ešte stále toho „krásneho mladého chlapca“, ktorý síce už pocítil „čaro lásky“, ale zároveň okúsil aj jej metlu?

Krásnu postavu pokrokovej protestantskej manželky obsahuje román Obyčajný človek od Roberta Hugha Bensona. Pastor, klasický „papučiar“ a dobrák, s hrôzou zisťuje, že jeho liberálna manželka spisuje škandály jeho farnosti do románu s priehľadne rozoznateľnou identitou jednotlivých aktérov a tento román ide s radosťou publikovať pokrokové nakladateľstvo. Zúfalec dohovára a prosí, apeluje na city aj morálku, ale všetko márne – je označený za ťuťmáka, zaostalého troglodyta a neschopného mamľasa, ktorý nedokáže ani zabezpečiť svojej manželke adekvátny život a honor, a preto si ho musí zabezpečiť sama svojím geniálnym románom.

Popri tom nám zaiste napadne: a čo rozvody, nevery, škandály v kňazskej rodine? Kto už raz podľahol mámeniu pohlavných sirén a popretŕhal Odyseove povrazy celibátu, ktoré ho pútali k cirkevnej lodičke, môže zatúžiť ochutnať ovocie aj z inej záhrady, než je tá farská, alebo nie? To bude ešte len potom krásna pastorácia: pani farárka kričí, že má zničený život, deťúrence, farskí anjelici, majú pritom vyvalené oči a otvorené ústa, veriaci pikujú od farských okien, aby nič nepočuli ako strmhlav útočiace bombardéry, na omši vládne dusno, akoby do kadidla napchali miništranti (synkovia pána farára?) celý šulec čiernych dymiacich „cukríkov“ naraz, skrátka synodálna idylka ako vyšitá.

Nepáči sa vám pod vládou pani farárovej? A čo takto ešte jej deti? Ich rozmary, ich škandály pri dospievaní, ich protežovanie, následne zúrenie vašich manželiek nad touto nechutnou protekciou:

„Keby si bol chlap, tak mu to povieš…!“

„Čo si tá chudera myslí, že nikto okrem nej nečítal Katechizmus?!“

„No jasné, malé farárčatá opäť vyhrali farskú súťaž. Ja sa z toho zbláznim!“

Ruku na srdce, potrebujeme práve toto všetko, ako príslušníci stavu laického? Každý laik, ktorý má okrem pudu pohlavného aj pud sebazáchovy určite povie nie. Dosť máme svojich stavovských povinností a nepotrebujeme ešte riešiť starosti pána farára. Preto nech je za stav laický jasne povedané: kto chce poznať „čaro lásky“, ten nech sa nepchá do stavu klerického a nech si nesie sám jeho následky.

PDF (formát pre tlač)