Celibát, II. časť – Vývoj na kresťanskom Západe

vdp. Jozef Nádaský
13. apríla 2023   Cirkev

predchádzajúca časť:
Celibát, I. časť – Zmysel celibátu

***

1. Synoda v Elvíre[1] (okolo roku 303)

Synoda vydala 81 kánonov. Kánony 27. a 33. sa venujú celibátu. 33. kánon obsahuje prvý zákon o celibáte. Pod nadpisom O biskupoch a služobníkoch (oltára), ktorí musia byť zdržanliví od svojich manželiek, sa nachádza nasledujúci text: „Nasledujúce súhrnné rozhodnutie platí pre biskupov, kňazov a diakonov, ako aj pre všetkých služobníkov, ktorí vykonávajú úrad: nech sa zdržiavajú svojich manželiek a neplodia deti; kto tak vykoná, musí byť vylúčený z klerického stavu.“

Už 27. kánon opätovne zdôrazňoval zákaz, aby manželky bývali spolu s biskupmi a inými duchovnými. Mohli mať so sebou len sestru alebo dcéru (ak bola zasvätenou pannou): „Biskup a akýkoľvek iný klerik, nech má so sebou len sestru alebo dcéru zasvätenú Bohu; je stanovené, že absolútne nesmie mať so sebou cudziu.“

V 33. kánone (spolu s 27. kánonom) nie je možné vidieť nový zákon. Naopak, javí sa ako reakcia na rozšírené nezachovávanie dobre poznaného záväzku, s ktorým sa od tej chvíle spája aj sankcia – buď zachovávanie prijatého záväzku alebo vzdanie sa klerického stavu. Novota v tejto oblasti – nastolenie nového zákona v protiklade s už existujúcim dovolením – s tak všeobecnou spätnou platnosťou sankcie by bola spôsobila búrku protestov. Kánon nezakazuje niečo, čo bolo predtým dovolené, ale naopak, snaží sa zamedziť jeho porušovanie. Ak by dané povolenie existovalo, v rímskom impériu bohatom na zákonodarstvo, bolo by určite poznané.

Nedvíha sa vlna protestov zo strany klerikov, ktorí by v takom prípade protestovali proti zákonu, ktorý by ich uberal o práva. Naopak, sme svedkami nových noriem, ktoré nezmierňujú dané nariadenie, ale naopak, ešte viac ho sprísňujú. Tá istá synoda v 15. kánone zakazuje diakonom slúžiť eucharistickú obetu. Neznamená to však, že by to predtým bolo dovolené, ale že sa objavilo porušovanie stále platného zákazu.

2. Tradícia celibátu v afrických synodách

Záväzné vyhlásenie II. kartáginskej synody z roku 390 bolo nasledovne opakované na nasledujúcich synodách a nakoniec zaradené do Kódexu kánonov africkej cirkvi. Pod nadpisom: Aby bola chránená čistota levitov a kňazov nasleduje text: „Biskup Epigónius povedal: Nakoľko sa na predošlom koncile hovorilo o zdržanlivosti a čistote, tri stupne svätenia, ktoré sú z dôvodu vysviacky zviazané so záväzkom čistoty – to platí pre biskupa, kňaza a diakona – musia byť kompletne poučení o zachovávaní čistoty. Biskup Genetlius pokračoval: Ako bolo vyššie spomenuté, patrí sa, aby posvätní služobníci, kňazi a leviti, čiže všetci tí, ktorí vysluhujú božské sviatosti, boli vo všetkom zdržanliví, aby tak mohli bez ťažkostí obsiahnuť to, čo žiadajú od Pána; aby sme tak aj my strážili, čo učili apoštoli a celé dejiny zachovali. Na to biskupi jednohlasne odpovedali: My všetci súhlasíme, aby sa biskupi, kňazi a diakoni, strážcovia čistoty, zdržiavali svojich manželiek, aby bola vo všetkom a všetkými tými, ktorí slúžia oltáru, zachovaná čistota.“

In causa Apiarii

Kňaz Apiárius bol exkomunikovaný svojím biskupom. Nepoužil riadnu procedúru podľa zvyklosti miestnej cirkvi, ale odvolal sa priamo na pápeža Zosima,[2] ktorý jeho apel prijal a poslal svojich legátov, aby situáciu preskúmali. Hlavné pojednanie, ktoré malo za úlohu vyriešiť túto otázku,[3] sa uskutočnilo 25. mája 419 na Kartáginskej synode, ktorej predsedal miestny biskup Aurélius. Zúčastnili sa na nej aj rímsky legát[4] a taktiež 240 afrických biskupov, medzi ktorými bol aj sv. Augustín.

V obsahu 3. kánonu je potvrdený text II. kartáginskej synody z roku 390:

„Súhlasíme, aby biskup, kňaz a diakon, čiže všetci tí, ktorí sa dotýkajú sviatostí ako strážcovia čistoty, sa zdržiavali svojich manželiek.“ Na to všetci biskupi odpovedali: „Súhlasíme, aby vo všetkom a všetci, ktorí slúžia oltáru, zachovávali čistotu.“

V 25. kánone sa nachádza text: „My, drahí bratia, dodávame: Po oznámení o nezdržanlivosti niektorých klerikov bolo stanovené to, čo bolo aj na ďalších konciloch potvrdené: subdiakoni, ktorí sa dotýkajú svätých tajomstiev a diakoni, kňazi a biskupi sa musia podľa platných noriem zdržiavať svojich manželiek, takže nech ich majú akoby ich nemali. Ak sa toho nebudú pridržiavať, musia byť vylúčení z cirkevnej služby. Po týchto slovách celá synoda odpovedala: To, čo vaša svätosť správne povedala, čo je sväté a čo sa páči Bohu, to potvrdzujeme.“

Africká cirkev explicitne a opakovane potvrdzovala apoštolský pôvod celibátu a jeho zachovávanie odovzdávané od starobylých čias spolu so sankciami proti priestupkom, čo by nebolo určite prijaté tak univerzálne a pokojne, keby nešlo o fakt všeobecne známy. Potvrdzujú to aj svedectvá východnej cirkvi.

3. Magistérium

Prvé výslovné svedectvá nachádzame u pápežov Sirícia a Inocenta I.

Pápež Sirícius

Biskup Himérius z Tarragony[5] poslal pápežovi Damazovi I.[6] niekoľko otázok, na ktoré mu odpovedal až jeho nástupca, pápež Sirícius. Na otázku týkajúcu sa záväzku zdržanlivosti klerikov s vyššími sväteniami pápež odpovedal v liste Directa[7] z roku 385. V 7. časti sa uvádza, že niektorí kňazi a diakoni, ktorí po vysviacke pokračujú v plodení detí, konajú proti oprávnenému zákonu, ktorý zaväzuje klerikov už od počiatku Cirkvi. Ich odvolávanie sa na Starý zákon, kedy kňazi a leviti mohli užívať manželstvo mimo času služby v chráme, je vyvrátené Novým zákonom, nakoľko klerici musia vykonávať svoju svätú službu každý deň, a preto odo dňa vysviacky musia žiť bez prestania v zdržanlivosti. 12. časť listu potvrdzuje 3. kánon Nicejského koncilu.

Druhý list pápeža Sirícia týkajúci sa tej istej otázky, je list Cum in unum poslaný africkým biskupom v roku 386, v ktorom im oznamuje nariadenia Rímskej synody. Tento list vnáša do otázky celibátu veľa svetla. Pápež v ňom píše, že témy, o ktorých sa rokovalo na synode, sa netýkajú nových záväzkov, ale viery a disciplíny, ktoré boli zásluhou lenivosti a nečinnosti zanedbané.

Ohľadom slov sv. Pavla „muž jednej ženy“ vysvetľuje, a stane sa to oficiálnou argumentáciou – nepretržite opakovanou –, že potreba znovu sa oženiť alebo manželstvo s vdovou nie sú dostatočnou garanciou pre istú budúcu zdržanlivosť.

Pápež Inocent I.[8]

Ako odpoveď na otázky galských[9] biskupov sa v Ríme konala synoda. Jej výsledky im boli zaslané v liste Dominus inter. Odpoveď na tretiu zo šestnástich otázok sa týka „čistoty a cudnosti kňazov“ a dáva nasledujúcu odpoveď: „Ohľadom biskupov, kňazov a diakonov bolo rozhodnuté, aby prinášali božskú obetu, pretože skrze ich ruky je daná milosť krstu a obetované Kristovo Telo. Sú nútení nielen nami, ale Sv. písmom k čistote. Aj otcovia im prikázali zachovávať telesnú zdržanlivosť.“

Ďalšie tri listy toho istého pápeža opakujú koncepcie jeho predchodcu Sirícia, s ktorými sa plne stotožňuje.

Pápež Lev Veľký[10]

Od chvíle prijatia záväzku zdržanlivosti nie je spoločné bývanie s manželkami prípustné kvôli nebezpečenstvu nezachovania záväzku. Lev Veľký rozšíril záväzok zdržanlivosti po vysviacke aj na subdiakonov, čo dovtedy nebolo jasné kvôli pochybnosti, či subdiakonát patrí medzi vyššie svätenia. Vyzýva slobodných kandidátov, aby pred prijatím vysviacky neuzatvárali manželstvo.

Pápež Gregor Veľký[11]

Z listov Gregora Veľkého je možné aspoň nepriamo dedukovať, že zdržanlivosť bola v západnej cirkvi v podstatnej miere zachovávaná. Opakovane presadzoval, aby za každú cenu zostalo zakázaným spoločné bývanie klerikov a žien, ktorým to nebolo dovolené.

4. Svedectvo Cirkevných Otcov

Sv. Ambróz

Vo veci celibátu mal veľmi jasnú predstavu: služobníci oltára, ktorí boli predtým ženatí, nesmú po prijatí posvätného úradu ďalej užívať manželstvo, hoci táto povinnosť nebola najmä vo vzdialenejších oblastiach vždy zachovávaná.

Sv. Hieronym

Z osobnej skúsenosti poznal veľmi dobre tradíciu Západu aj Východu a potvrdzuje, že čo do ustanovení nie je nijaký rozdiel medzi Západom a Východom. V diele Adversus Vigilantium sv. Hieronym opakuje povinnosť služobníkov oltára žiť stále zdržanlivo argumentujúc tým, že ide o prax východnej cirkvi, Egypta a Apoštolskej stolice, kde sú prijímaní len klerici, ktorí sú slobodní a žijúci v zdržanlivosti alebo ak ide o ženatých, musia sa najprv zriecť manželského života.

Sv. Augustín

Sv. Augustín nielenže dobre poznal všeobecný záväzok zdržanlivosti pre klerikov, ale zúčastnil sa na kartáginských synodách, ktoré tento záväzok opakovane potvrdzovali a dávali do vzťahu so samotnými apoštolmi a stálou tradíciou minulosti.

5. Vývoj v nasledujúcich storočiach

Nevládne žiadna pochybnosť o tom, že aj v nasledujúcich storočiach boli mnohí klerici vybraní spomedzi ženatých mužov. Na druhej strane je však stále viac zreteľnou starosť Cirkvi o výber kandidátov na vyššie svätenia spomedzi slobodných mužov a znížiť počet ženatých, nakoľko skúsenosť ukázala pretrvávajúce nebezpečenstvo ľudskej slabosti voči záväzku zdržanlivosti.

Kvôli komplexnému posúdeniu celibátnej disciplíny sú veľmi významné cirkevné nariadenia v Írsku a Británii. Dosvedčujú, že aj v týchto vzdialených krajinách bol klérus povinný zachovávať úplnú zdržanlivosť, ak prijal vysviacku v ženatom stave. Kto pokračoval v užívaní manželstva, bol vinný z cudzoložstva.

Ak náročný záväzok zdržanlivosti bol vyžadovaný a zachovávaný aj v týchto krajinách, známych svojimi hrubými mravmi, je to potvrdením, že aj tam bol celibát možný, ale pravdepodobne len na základe starobylej tradície, ktorú nemohol nik spochybniť.

Na základe preskúmaných dokumentov nemožno prijať za pravdivé tvrdenie, že zdržanlivosť klerikov v prvých storočiach existencie Cirkvi bola ponechaná na slobodnú voľbu. Aj keď to nepatrí do obdobia, ktorému sa venujeme, je potrebné kvôli celistvosti spomenúť II. lateránsky koncil v roku 1139, ktorý slávnostne vyhlásil, že manželstvá uzavreté klerikmi vo vyšších stupňoch sú nielen nedovolené, ale aj neplatné. To spôsobilo ešte aj dnes pomerne rozšírené nedorozumenie, že cirkevný celibát bol zavedený len od II. lateránskeho koncilu. V skutočnosti len bolo vyhlásené za neplatné to, čo bolo vždy nedovolené.

(Pokračovanie)

[1] Lat. Concilium Illiberitanum. Mesto Elvíra sa nachádza v španielskej provincii Granada. Nie je isté, v ktorom roku sa synoda konala, istý je len deň jej otvorenia – 15. máj.
[2] Pontifikát: roky 417 – 418.
[3] Možnosť priameho odvolania sa na pápeža.
[4] Faustinus.
[5] Španielsko.
[6] Pontifikát: 1. október 366 – 11. december 384.
[7] Dekretál Directa; PL 13, 1131 – 1147.
[8] Pontifikát: 21. december 401 – 12. marec 417.
[9] Dnešné Francúzsko a Belgicko.
[10] Pontifikát: roky 440 – 461.
[11] Pontifikát: 3. september 590 – 12. marec 604.

PDF (formát pre tlač)