Bývalý imám opisuje ako konvertoval z islamu na katolicizmus po tom, čo objavil protirečenia v Koráne

12. novembra 2025   Cirkev Spoločnosť   Konvertiti

Portál InfoCatolica uverejnil zaujímavý článok, v ktorom opísal genézu vlažného katolíka, konvertujúceho najprv na islam, ktorému až opätovné stretnutie s umierajúcim otcom ukázalo ako veľmi sa mýlil. Ako nehodný syn sa vrátil doslovne biblicky „domov“, do náručia milujúceho otca – nie toho umierajúceho –, ale Krista.

Nehodný syn sa vracia domov

Bruno Guillot vo svojej autobiografickej knihe (Adieu Soulayman. Itinéraire d’un imam salafiste – Zbohom, Sulejmán. Cesta salafistického imáma) opisuje svoju cestu od najprísnejšieho salafizmu až po návrat ku katolicizmu, cez hlbokú duchovnú krízu, ktorá úplne zmenila jeho náboženský pohľad.

Ako uvádza francúzsky časopis La Nef, autor sa narodil v roku 1986 vo Francúzsku v rodine s katolíckymi koreňmi, no vzdialenej od náboženskej praxe, a vyrastal v Belgicku. Počas dospievania našiel v islame odpoveď na svoje duchovné otázky. Vo veku 15 rokov vyslovil šahádu v mešite v Charleroi, kde bol vrelo prijatý, a prijal meno Sulejman (čo znamená „muž pokoja“). O štyri roky neskôr sa oženil s mladou ženou, tiež konvertitkou na islam, s ktorou mal dve deti.

Jeho náboženské zanietenie sa prehĺbilo po pobyte v Egypte, kde študoval arabčinu a začal sa učiť naspamäť Korán. Neskôr bol prijatý ako študent na Islamskej univerzite v Medine (Saudská Arábia), pričom svoje štúdiá dokončil v Tangeri (Maroko).

Guillot prijal salafizmus, smer považovaný podľa Koránu a Sunny za jedinú cestu k spáse, ktorý kategoricky zakazuje akékoľvek spochybňovanie islamu pod hrozbou pozemských aj večných trestov za odpadlíctvo. Bez výhrad prijal pohŕdanie judaizmom a kresťanstvom, ktoré sa v Medine vyučovalo. Jeho oddanosť bola absolútna: „Žijem, jem a dýcham islam,“ priznáva. Dokonca ani možnosť zúčastniť sa raz na džiháde v ňom nevyvolávala nepokoj. Toto odhodlanie zapôsobilo na jeho nadriadených v Medine, ktorí mu poskytli materiálne výhody a podporu pre rodinu, kým ho pripravovali na to, aby prispel k islamizácii „dekadentnej“ Európy.

Rozhodujúci okamih

Neočakávaná udalosť znamenala zlom v jeho náboženskej angažovanosti. Po povolení vycestovať do Belgicka, aby navštívil otca trpiaceho nádorom na mozgu (správa, ktorú v Medine interpretovali ako Boží zámer), ho prekvapili slová, ktorými ho otec privítal, slová inšpirované Evanjeliom: „Konečne si doma, syn môj.“

Matka mu potom vysvetlila, že jeho otec znovuobjavil vieru, ktorú roky zanedbával, a že ju prejavoval pokojom tvárou v tvár smrti: „Neboj sa smrti, nestrácame nič, získavame všetko,“ povedal mu. Z pohľadu islamu je však takýto postoj nemysliteľný: ako „neveriaci“ môže byť nemoslim podľa Koránu (9:68) iba „prekliaty“ Bohom. Preto Bruno, hlboko zasiahnutý touto otcovou vierou, sa cítil „paralyzovaný“, keď pri lôžku pokojne zosnulého otca napísal modlitbu, v ktorej prosil Boha, aby ho prijal.

Táto skúsenosť ho priviedla k poznaniu omylu: „Teraz chápem, že moslimov v islame nedrží láska, ale strach. Obrátenia (na islam), ktoré som uskutočnil, sa zakladali na strachu z Pekla, nie na Božom milosrdenstve. Nedokážem necítiť vinu za svoju minulosť.“

Nasledoval vnútorný zápas, počas ktorého sa ponoril do porovnávacieho štúdia Sv. Písma a Koránu a objavil pri tom nejasnosti v islamskom posvätnom texte v súvislosti so základnými pasážami Starého zákona, čo spochybňuje tvrdenie, že ide o tú istú „abrahámovskú“ tradíciu.

Zatiaľ čo biblický príbeh situuje obetu Izáka, Abrahámovho syna, do kontextu Božej zmluvy s ľudom (Gn 22,2), text v Koráne nezmieňuje meno chlapca. Bruno zistil, že používanie mena Izmael v islamskej tradícii má za cieľ predstaviť Mohameda ako Abrahámovho potomka. Tvrdí sa, že spolu postavili Kaabu – meteoritický kameň v mešite v Mekke. To umožňuje moslimom považovať Mohameda za „pečať prorokov“.

Aby islam nahradil absenciu akejkoľvek zmienky o Mohamedovi vo Sv. Písme, odvoláva sa na Evanjelium podľa Jána, kde Ježiš hovorí o „príchode iného Tešiteľa“ (Jn 14,16). Na základe týchto Kristových slov, v ktorých je tým Tešiteľom „Duch pravdy… ktorý prebýva vo vás“ (Jn 14,17), Bruno pochopil: „Tým Tešiteľom môže byť iba Duch Svätý.“

Nejasnosť islamu sa podľa neho ukazuje aj vo verši o Židoch a ukrižovaní Ježiša: „Nepopravili ho, ani neukrižovali, ale len sa im to tak zdalo. A tí, čo sa o tom hádajú, sú v pochybnostiach; nemajú o tom isté poznanie“ (Korán 4:157).

Slovo „pochybnosti“ Bruna zasiahlo. Po nespočetných recitáciách tohto verša, ktorým presviedčal kresťanov, aby konvertovali na islam, pochopil, že on sám žije v nevedomosti o historickej skutočnosti, ktorú nikto nikdy nespochybnil.„Vtedy som pochopil, náhle a proti svojej vôli, že tí, čo pochybujú, sú moslimovia.“

A zvolil si pravdu: „Celý môj výskum ma viedol k tomu, aby som priznal, že Ježiš bol ukrižovaný. Jeden z pilierov islamu sa predo mnou zrútil, a ja s ním. Vtedy som pochopil, že Ukrižovanie a Zmŕtvychvstanie sú základným prvkom Božieho plánu a spásy ľudstva.“

Okrem teologických otázok Bruno spomína aj bolestivé skúsenosti zo svojich rokov v islame. V Medine odmietol návrhy na sobáš svojej osemročnej dcéry Assie od dvoch ženatých moslimov, ktorí citovali Mohameda ako „dokonalý vzor nasledovania“ (Korán 33:21), pričom jedna z jeho žien, Aisha, mala deväť rokov v deň svadby. Bol tiež svedkom verejných popráv a násilia, ktorému čelili pútnici v Mekke.

Postupne sa mu odhaľovala pravda o islame: rozpory, falzifikácie Zjavenia, historický zmätok okolo Mohameda (ktorému sa nepripisujú zázraky), otázky o Mekke (ktorá v čase Mohameda ešte neexistovala), vnútorné protirečenia Koránu, krutosť islamského zákona a mnohé iné. Tieto poznania v ňom vzbudili myšlienku:„A čo ak je islam len ďalším prúdom, ktorý odporuje kresťanskej ortodoxii?“

Po ťažkom duchovnom boji, plnom pochybností a ostrých rozhovorov s moslimami, Bruno Guillot našiel pokoj, keď zmenil spôsob modlitby. Vznikol tak „bezprecedentný pocit blízkosti“ s Bohom, ktorého prvýkrát nazval „Otcom“. „Uvedomil som si, že Pravda nie je súbor pravidiel, ale živá osoba,“ povedal. A jednému moslimskému priateľovi vyznal:„Už nie som moslim – toto je moje oslobodenie.“ Nasledovali urážky a hrozby za „odpadlíctvo“. Opustil svoj misionársky projekt a usadil sa vo Francúzsku so svojimi deťmi.

Francúzsky filozof Rémi Brague vo svojom epilógu komentuje tento mimoriadny prípad ako „svedectvo o Západe, ktorý je chorý z odkresťančenia“. „Islam neláka svojimi vlastnými kvalitami,“ píše Brague, „ale ako náhrada za vnútornú slabosť, aby zaplnil duchovnú prázdnotu.“

Táto kniha si podľa neho zasluhuje „najväčšiu pozornosť“.

Čo dodať na záver?

V srdci človeka, ktorý bol vlažným katolíkom, neskôr sa stal veriacim moslimom sa zapálil Kristov plameň, ktorý nepochádza z ľudskej logiky, ale z večného svetla milosti a sviatostí. Strach je počiatkom múdrosti, no nie jej koncom. Milostivý Boh nevolá dušu, aby sa k Nemu plazila zo strachu, ale aby k Nemu bežala z lásky.

Bruno Guillot, ako nový Augustín púšte, vstúpil do tmy, kde sa Boh zdal byť len prísnym Vládcom, a zistil, že pod plášťom moslimského zákona niet pokoja. Keď sa však dotkol rúk svojho umierajúceho otca – muža, ktorý zomieral v pokoji, nie v hrôze, uvidel prvý lúč pravej teológie: že skutočný Boh je milujúci Otec a nie pán nevzdelaných otrokov.

Lebo pravá viera neplodí fanatikov, ale synov; nešepká hrozby, ale otvára Nebo. Ako nakoniec povedal vo svojej knihe Bruno Guillot: „Islam, ktorý stavia svoj trón na strachu, je tieňom Zákona; Kristus, ktorý dáva svoj život za človeka, je jeho naplnením.“

A tak duša tohto bývalého imáma prešla cez púšť veršov, aby sa napokon opäť napila z prameňa Živého Slova. Nie strach, ale Láska zachraňuje. Nie mešita, ale Kríž. Nie zvolávanie muezína k modlitbám, ale tiché Pater noster je hlasom, ktorý prebúdza k Večnosti.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoVaticana, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)