Marcantonio Bragadin, benátsky dôstojník a mučeník verný Kristovi až do konca života

Branislav Krasnovský
25. septembra 2025   História

Tí, čo ma poznajú vedia, že som ako historik nikdy veľmi nesympatizoval s Benátčanmi a v ich dlhoročnej vojne s Janovom som bol vždy na strane Janova (niekoľkokrát som ho i navštívil; okrem Janova a v súvislosti s ním, patria k mojim obľúbeným miestam ešte Sardínia a Korzika – oba ostrovy dlho patrili Janovu).

Už ako študent histórie som doslova hltal všetky dostupné informácie o bojoch medzi Janovčanmi a Benátčanmi, takže si dovolím troškou jednoduchých faktov oboznámiť aj našich čitateľov (samozrejme, Janovská republika je až za Neapolskom a Sicíliou 🙂 ).

Napriek mojim sympatiám k Janovu však existovalo i niekoľko Benátčanov, ktorí mi boli nesmierne sympatickí svojou cťou, katolíckou vierou a statočnosťou. Jedným takým bol aj Marcantonio Bragadin – benátsky dôstojník a mučeník, verný Kristovi a svojej vlasti až do konca života.

Vojny medzi Janovom a Benátkami ako dôležitá súčasť nielen talianskych, ale i európskych dejín

Prvá vojna medzi Janovom a Benátkami (1256 – 1270) sa odohrávala nielen na mori, ale aj vo Svätej zemi. Obe republiky súperili v Levante o prístav Acro a Akkon, kde boli ostatní kresťania často svedkami brutálnych šarvátok medzi Janovčanmi a Benátčanmi (do bojov zasahovali aj iné talianske mestské štáty) priamo v uliciach Akkonu. Dopadlo to tak ako muselo, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Janovčania a Benátčania oslabili svoje sily a ako z histórie vieme, v roku 1291 oslabené Jeruzalemské kráľovstvo padlo do rúk moslimov.

Keďže sa situácia vo východnom Stredomorí pádom Jeruzalema značne zmenila, konflikt medzi Janovom a Benátkami vypukol s novou silou; obe republiky sa snažili ovládnuť obchodné trasy v Egejskom a Čiernom mori – moslimovia mali v tom čase slabšie loďstvo, ktoré nedokázalo Janovčanom a Benátčanom konkurovať. Začala sa teda druhá vojna medzi Janovom a Benátkami (1294 – 1299), ktorá sa skončila nádherným víťazstvom Janovčanov v slávnej bitke pri Curzole (dnes chorvátsky ostrov Korčula, slovenskí milovníci Chorvátska tento ostrov určite poznajú).

Benátčanom velil admirál Andrea Dandolo, syn dóžu Giovanniho Dandola a Janovčanom môj ďalší obľúbenec, vojvodca Lamba Doria (písaný aj ako D’Oria), ktorého syn padol v boji pri Curzole proti Benátčanom na jednej z janovských galér. Keď sa to Lamba Doria dozvedel, prikázal dôstojníkom svojho syna hodiť do mora so slovami: „Aký krajší hrob by mohol môj syn získať, ako je more?“

Benátčania v bitke spravili osudovú chybu a pri manévrovaní narazili na plytčinu. Lamba Doria túto chybu Benátčanov využil a takmer úplne zničil benátsku námornú flotilu – až 83 benátskych lodí z 95 bolo zničených a padlo takmer 7 000 skúsených benátskych vojakov. Janovčania zajali aj Andreu Dandola a ten neskôr v janovskom väzení spáchal samovraždu. Benátčanom sa však podarilo v pomerne krátkom čase vybudovať novú flotilu, takže Janovčania nedokázali svoje víťazstvo pri Korčule pretaviť do strategickej porážky Benátok.

Podľa historických prameňov, Janovčania zajali aj známeho benátskeho cestovateľa Marca Pola, jedného z najznámejších cestovateľov stredoveku. Časť bádateľov je však presvedčená, že Marco Polo nepadol do zajatia pri Korčule, ale skôr v bitke pri Laiazze.

V tretej vojne medzi Janovom a Benátkami (1350 – 1355) čelili Janovčania veľkej presile. V Uhorsku vládli Anjuovci a uhorský panovník Ľudovít I. Anjou sa spojil s Benátkami proti Janovu. Aktívnejší boli moji obľúbení Janovčania, ktorí zaútočili na benátske pevnosti v Egejskom mori. Uhorský panovník podporoval Benátčanov z pragmatických dôvodov, mal totiž zálusk na časť územia Dalmácie. K Benátkam sa okrem Uhrov pripojili aj Byzantínci.

V bitke pri Bospore v roku 1352 však janovské loďstvo porazilo Benátčanov, v čele janovskej flotily stál ďalší môj obľúbenec – Paganino Doria di Oneglia (pozor! Paganino pochádza z rímskeho slova vidiečan, nie zo slova pagan – pohan).

Paganino Doria pochádzal z Ligúrie a patril k najskúsenejším janovským admirálom, po bitke pri Bospore sa stal legendou janovskej flotily. Janov mal k dispozícii až 60 galér, Benátčania 35 galér. Janovčania využili výhodu vetra, bojovalo sa niekoľko hodín, benátska expedičná flotila de facto prestala existovať. V bojoch sa preslávili aj ďalší vynikajúci vojenskí velitelia zo známych janovských rodín Doria, Spinola či Grimaldi.

Benátčania však aj teraz dokázali s finančnou pomocou Uhrov a Byzantíncov vyzbrojiť novú flotilu a v rokoch 1354 – 1355 začala ofenzíva Janova stagnovať. Konflikt sa nakoniec kvôli únave Janova i Benátok skončil uzavretím prímeria v Miláne, dôležitú úlohu sprostredkovateľov mierových rokovaní zohrala vládnuca milánska rodina Viscontiovcov. Oslabenie Benátok využili Uhri na posilnenie svojho vplyvu v Dalmácii, Benátčania naopak posilnili svoj vplyv v Benátkach.

Prímerie však netrvalo dlho, vypukla štvrtá vojna medzi Janovom a Benátkami (1378 – 1381), ktorá sa spočiatku niesla v znamení bravúrneho útoku Janovčanov. Uhorsko opätovne začalo podporovať Benátčanov, janovská flotila pod vedením admirála Pietra Doriu však svojimi agresívnymi útokmi získala dominanciu. V roku 1379 obsadili Janovčania Chioggiu, benátske mesto a pevnosť, doslova „bránu do Benátok“, tie sa sa ocitli v katastrofálnej pozícii, v meste zavládla panika a otvorene sa hovorilo o kapitulácii.

Moc v Benátkach však prebrali dvaja významní benátski vojenskí velitelia Carlo Zeno a Vettorio Pisani. Prisahali, že budú mesto brániť do posledného muža, organizovali odvážne protiútoky a nakoniec sa im podarilo odrezať janovské loďstvo a vojenský kontingent od zásob. Janovčania sa ocitli v pasci – blokovaní, hladní a vyčerpaní museli napokon kapitulovať. Bitka pri Chioggiu sa skončila triumfom Benátok. Janov bol nútený podpísať mier v Turíne, ktorý sprostredkoval Amadeus VI. Savojský (prezývaný tiež Zelený gróf, on a jeho muži bojovali v zelenom brnení).

Moc Janova bola zlomená a Janovčania už viac nedokázali ohroziť pozíciu Benátok v Stredomorí. Benátky prežili vo vojnách s Janovom svoju najväčšiu krízu, čo posilnilo ich sebavedomie a vytvoril sa obraz Benátskej nepotopiteľnej republiky. Janovčania stratili svoj vplyv a postupne sa čoraz viac dostávali pod vplyv milánskych Visconiovcov a tiež Francúzov.

Kto bol Marcantonio Bragadin

Marcantonio Bragadin (1523 – 1571) pochádzal z benátskej šľachtickej rodiny, ktorá dala Benátkam mnoho vzácnych mužov. Bol skúseným vojenským veliteľom, právnikom a administrátorom. O tom, že bol skúseným štátnikom a vojakom svedčí aj skutočnosť, že v roku 1569 v čase hroziaceho moslimského útoku na Cyprus, ktorý bol pod kontrolou Benátčanov, bol vyslaný na ostrov, aby ho pred Osmanmi bránil.

Cyprus bol najvzdialenejšou benátskom kolóniou vo východnom Stredomorí, pričom v benátskej obrane ostrova zohrávalo jednu z najdôležitejších úloh opevnené strategické mesto a prístav vo Famaguste. V roku 1569 sa stal hlavným veliteľom benátskych vojenských síl na ostrove a pripravoval pevnosť na útok Osmanov. Spolu so svojimi dôstojníkmi a maltézskymi rytiermi, odborníkmi na opevnenie posilňoval hradby a bašty mesta.

V roku 1570 zaútočili Osmani približne so 150 000 vojakmi na Cyprus, Marcantonio Bragadin mal k dispozícii benátsku posádku o sile približne 8 000 mužov. V bojoch o Famagustu prejavil neobyčajnú odvahu, bravúrnu taktiku a morálku: dokázal obrancov motivovať, organizoval protiútoky a udržiaval disciplínu. Marcantonio Bragadin mal k dispozícii okrem Benátčanov aj veľmi pestrú zmes katolíckych vojakov z rôznych kútov Európy. V posádke Famagusty bojovali Korzičania, nemeckí landsknechti, albánski ľahkí jazdci, Neapolčania i Francúzi, a ako už bolo povedané, aj niekoľko maltézskych rytierov. Všetko veteráni s obrovskými vojenskými skúsenosťami.

Obliehanie sa začalo v auguste 1570, v januári 1571 do mesta preniklo posledných 16 benátskych galér pod vedením kapitána Marca Queriniho a Giuseppe Veniera s potravinami, zásobami a približne 800 ďalšími benátskymi vojakmi.

Pod vedením Marcantonia Bragadina Famagusta bojovala ešte mesiace po tom, čo padli do moslimských rúk všetky ďalšie pevnosti Cypru (vrátane Nikózie). Obrana Famagusty sa stala symbolom benátskej statočnosti a katolíckeho odporu proti „nepriateľovi viery“. Ohľadom Nikózie – mesto sa dokázalo brániť len približne 60 dní, posádku i obyvateľov osmanskí Turci zmasakrovali. Turci dokonca poslali Marcantoniovi Bragadinovi hlavu benátskeho veliteľa Nikózie Niccolu Dandola, očakávajúc, že sa benátska posádka vo Famaguste zľakne a vzdá. Mýlili sa.

Benátčania bojovali proti Osmanom s nesmiernou odvahou a sebaobetovaním, bitka o Famagustu trvala približne rok. Marcantonio Bragadin bol dušou obrany, asistovali mu viacerí vynikajúci benátski dôstojníci, medzi nimi napríklad Lorenzo Tiepolo, Giovanni Pafoso, Astorre Baglioni.

Odpor obliehanej Famagusty prekonal všetky optimistické očakávania vzhľadom na nepomer síl. Famagusta bola doslova kosťou v hrdle Turkov. Osmanom sa napokon v júli 1571 podarilo prelomiť mestské hradby a časť tureckých jednotiek prenikla do mesta. V uličkách mesta však Benátčania dokázali turecké jednotky poraziť.

Koncom júla 1571 bola benátska posádka už zdecimovaná, pri živote ostalo už len niekoľko desiatok mužov, minuli sa im zásoby streliva a chýbali aj potraviny. Turecký vojenský veliteľ Lala Mustafa Paša na rokovaniach s Benátčanmi súhlasil s tým, že benátska posádka môže vďaka svojmu hrdinskému odporu opustiť Famagustu s bojovými zástavami a odísť môžu aj všetci civilisti.

Ukázalo sa však, že Lala Mustafa Paša nemá žiadnu česť. Zradne porušil prísahu, ktorú zložil. Benátskych vojakov a dôstojníkov odzbrojili a zatkli. Civilné obyvateľstvo Turci surovo zmasakrovali a nakoniec umučili aj zajatých Benátčanov. Spravili tak zo zúrivosti – približne 8 000 hrdinských Benátčanov a ich spojencov zlikvidovalo takmer polovicu tureckej armády. Všetci zajatí benátski dôstojníci dostali ponuku, že ak konvertujú na islam, zachránia si životy. Zajatí dôstojníci však boli z iného cesta ako dnešní bergogliáni či synodálne ladení modernisti a progresívci, náboženský synkretizmus z princípu a vďaka pevnej katolíckej formácii odmietali.

Marcantonio Bragadin a jeho dôstojníci boli podrobení brutálnemu mučeniu, pri ktorom im boli odrezané uši, nosy, prirodzenia a nakoniec boli upálení. Posledný bol zabitý Marcantonio Bragadin, 17. augusta 1571, moslimskí kati ho stiahli za živa z kože. Tú nechal Lala Mustafa Paša odoslať do Istanbulu, kde bola vystavená ako trofej pre radosť obyvateľstva. Moslimovia sa však z trofeje dlho netešili. V roku 1580 prenikol do Konštantínopolu benátsky špión Geronimo Polidori, ktorý hovoril plynne po turecky a albánsky, pričom sa vydával za albánskeho moslima. Kožu Marcantonia Bragadina z Istanbulu ukradol a priniesol ju do Benátok, kde bola so cťou uložená do hrobky Marcantonia Bragadina v kostole San Gregorio. V roku 1596 bola koža Marcantonia Bragadina prenesená do kostola svätých Jána a Pavla, kde zostáva pietne uložená dodnes.

Turci boli presvedčení, že brutálny masaker Benátčanov vo Famaguste oslabí morálku Benátok. Opak sa stal pravdou. Smrť hrdinskej benátskej posádky a civilistov vo Famaguste zmobilizovala nielen Benátky, ale celú Svätú ligu, ktorá si uvedomila, že komunikovať s Osmanmi bez cti nemá žiaden význam.

Marcantonio Bragadin získal nesmrteľnú slávu svojím odporom voči moslimským hordám. Z vojenského hľadiska si húževnatosť a dlhotrvajúci odpor obliehaných, vedených Bragadinom, vyžadoval obrovské nasadenie osmanských síl a dobývanie Famagusty Osmanov zamestnalo natoľko, že mala Svätá liga dostatok času zorganizovať novú silnú katolícku vojenskú flotilu.

Len o dva mesiace neskôr, dňa 7. októbra 1571 katolícke loďstvo rozdrvilo osmanskú flotilu v námornej bitke pri Lepante; bok po boku proti pohanským osmanským Turkom bojovali katolíci – Španieli, Francúzi, Korzičania, Sardínčania Neapolčania, Pápežský štát, Florenťania, Janovčania i Benátčania. Osmanských zajatcov katolícki vojaci nebrali, pomsta za Marcantonia Bragadina a hrdinských obrancov Famagusty bola tvrdá. Bitka pri Lepante je však už iný príbeh.

PDF (formát pre tlač)