Bratstvo vyskočených kňazov alebo Aký je skrytý vplyv bývalých kňazov na Cirkev a spoločenskú atmosféru?

Branislav Michalka
6. júna 2024   Cirkev   Komentár

Pred nedávnom ma zarazil pri rozhovore s nemenovaným kňazom jeho nárek nad počtom kolegov, ktorí, ľudovo povedané „zhodili sutanu“, alebo inak – rozhodli sa zradiť svoju prísahu a opustiť kňazské povolanie. Nebol to totiž žiaden „tradicionalistický“ kňaz, od ktorého by som takýto nárek čakal. Zdá sa preto, že neblahý jav narastá, začínajúc prinášať prvé „ovocie“ a vyvoláva paniku aj u pastierov, doteraz globálnym cirkevným vývojom nevzrušených.

Zmienený kňaz vedel o 30 bývalých kolegoch v diecéze, pričom jeho vedomosti nemuseli byť úplné. Keďže ide o diecézu, v ktorej sa dá predpokladať konzervatívnejšie ladenie obyvateľstva, môžeme si domyslieť, že v iných diecézach bude situácia ešte podstatne horšia.

To by, okrem iných zdrojov, dosvedčoval aj rozhovor s provinciálom saleziánov Petrom Timkom SDB, na portáli Postoj, ktorý popri bizarne znejúcom názve Zostať verným Bohu niekedy znamená aj opustiť rehoľu, priniesol niekoľko zaujímavých informácií:

https://svetkrestanstva.postoj.sk/62781/zostat-vernym-bohu-niekedy-znamena-aj-opustit-reholu

V nich sa vo forme rozhovoru dočítame o katastrofálnom počte odchodov saleziánskych kňazov z rehole. A opäť, v podobne bizarnom duchu, akým sa vyznačuje horeuvedený názov. V duchu neustáleho relativizovania a zahmlievania kategórií dobra a zla, takže vlastne nevieme, či odpadnutie týchto kňazov bolo niečím negatívnym alebo nie:

– Mnohí sa na odídencov z kňazstva pozerajú ako na zradcov. Vy naznačujete, že aj takýto odchod môže byť rozhodnutím sa pre Boha?

Sú bratia, ktorí nemali odísť a odišli. A sú aj takí, ktorí urobili dobre, že odišli. Najdôležitejšie je v takýchto situáciách neostať sám, nekonať unáhlene, ale nechať sa niekým sprevádzať, nechať opadnúť emócie a až tak sa rozhodnúť. Hovoriť paušálne o tých, ktorí nakoniec odišli, že zradili, je nesprávne. (Keď nie paušálne, tak o ktorých áno a o ktorých nie?; pozn. red.) …

– Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že máte problém, že tých odchodov je akosi priveľa?

Niekedy pred pätnástimi rokmi, keď v priebehu jedného roka odišlo asi pätnásť spolubratov. Bol to šok. A hoci každý rok čelíme nejakým odchodom, stále sa s tým nevieme vyrovnať. Napokon, na čosi také sa ani nedá zvyknúť. Od roku 1990 prešlo naším noviciátom asi tristo ľudí, v reholi je dnes asi polovica.

Samozrejme, iné je, keď niekto odíde pred večnými sľubmi a iné, keď odíde po pätnástich rokoch kňazskej služby. Poznačí to aj ostatných, povedia si: „Veď tento brat bol pre mňa vzorom, a on odchádza?“ Rehoľné povolanie síce nie je postavené na druhých ľuďoch, ale prirodzene to pôsobí zneisťujúco, akoby vám začali praskať múry v dome. Určite sa nemôžeme tváriť, že je všetko v poriadku.

A tu sa dostávame k podstate veci a príčine tohto článku: pokiaľ sa to, ako sa k odpadnutým kňazom pristupuje v Cirkvi dnes nazve „nemôžeme sa tváriť, že je všetko v poriadku“, tak by ma skutočne zaujímalo, v čom by to malo vyzerať inak, keď sa tak začneme tváriť. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že Cirkev sa tvári akoby bolo všetko v poriadku. Pozrime sa najprv na to, ako uchopili problém samotní saleziáni:

– Udržiavate kontakt s tými, ktorí odišli, sprevádzate ich aj v novej etape života?

Systematicky nie, ale prakticky vďaka rôznym priateľským vzťahom áno. Osobne ma teší, že časť z nich sa k nám naďalej hlási, naďalej sú aktívni ako saleziánski spolupracovníci. Sú to väčšinou práve tí, ktorí v pokoji rozlíšili, že majú kráčať inou cestou. Ale sú, samozrejme, aj takí, ktorí odišli nahnevaní, zranení a pretrhali všetky zväzky s nami.“

Výborne, to je skutočne veľmi podnetné a pozoruhodné rozprávanie. Takže, čo sa vlastne stalo zlé? Podľa všetkého nič! Samozrejme, nielen u saleziánov. Tento jav je už taký rozšírený, že pomaly niet cirkevného odvetvia, ktoré by nezasiahol. Ale žiaden poplašný krik nepočujeme, skôr naopak.

Vyskočení kňazi (ako vzory???) sa ďalej zapájajú do laickej formy pastorácie, čo pri synodálnych reformách uprednostňujúcich laikov (tých pokrokových, samozrejme) nie je zanedbateľné a podieľajú sa tak na formácii dorastu a utváraní celkovej atmosféry v Cirkvi! A to zrejme nielen bez akejkoľvek sebakritickej reflexie, ale navyše s odobrením bývalých nadriadených či kamarátov zo stavu klerického. No a s výhľadom na to, že tá Synoda nám možno čoskoro zruší kňazský celibát, takže celé „vyskočenie“ bude nakoniec po oficiálnom návrate do pastorácie len malým intermezzom v inak úspešnom pastoračnom a potom už zrejme aj celoživotnom nasadení.

Nuž ale pokiaľ ich je toľko (viď horeuvedené náreky i svedectvo rozhovoru) a naďalej sa intenzívne „angažujú“, tak potom je namieste otázka: Kam až siaha vplyv tohto bratstva „spriaznených voľbou“? Do akej miery sme vlastne v Cirkvi (a spoločnosti) formovaní a deformovaní tými, ktorí majú tisíc osobných pragmatických dôvodov, aby relativizovali, spochybňovali, reformovali a inovovali tradičné normy, dogmy, pravidlá a morálku?

Vzhľadom k ich vzdelaniu a praxi je veľmi málo pravdepodobné, žeby sa rozhodli ísť pracovať do automobilky, na pole alebo do obchodu. Môžeme teda predpokladať, že okrem osobne motivovaného aktivizmu na poli cirkevnom, získavajú vďaka svojmu bývalému povolaniu posty v pedagogických či sociálnych inštitúciách, v kresťansky zameraných médiách, v mimovládnych organizáciách či iných kultúrno-spoločensky zameraných segmentoch štátu.

Paradoxne, toto všetko na pozadí ostentatívneho pokrokového zápasu synodálnej cesty za „laikov“, vzbudzuje úplne opačný dojem. Vyzerá to ako klerikalizmus povýšený ad absurdum a siahajúci až za odchod z kňazského povolania. Kamarátstvo, kolegialita či dokonca hmlisté sprisahanectvo, nad ktorým akoby sa vznášalo okrídlené a tolerantné „Veď sa to môže stať každému z nás“, tu nadraďuje príslušnosť ku kléru (aj bývalú) nad duchovné a morálne blaho veriacich!

Vzhľadom na benevolentný prístup samotnej Cirkvi, ktorá vyskočených kňazov nielenže toleruje, ale navyše ich pripúšťa k formovaniu nasledujúcich generácií (aby ich zrejme svojím príkladom pripravili buď na zrušenie celibátu, alebo na to, ako môžu sami raz efektívne vyskočiť z kňazstva), si môžeme ľahko domyslieť, ako sa vďaka kontaktom s bývalými spolukňazmi dostávajú do rôznych redakcií v cirkevných médiách, alebo v médiách s kresťanským zameraním, aby tam ďalej šírili svoje pokrokové liberálne názory a postupne transformovali Cirkev na svoj obraz.

Jeden príbeh za všetky (ktorých nie je málo): Keď sme pred časom organizovali verejnú modlitbu ruženca, zmaterializoval sa v našom strede fotograf z nemenovaného média. Keď sme neskôr ukázali jeho fotografie jednému kňazovi, tak ten v spontánnom a prirodzenom radostnom pohnutí, ktoré síce nekorešpondovalo s jeho odmietavým názorom na kňazských utečencov, ale je ľudsky pochopiteľné, zvolal: „Ale veď to je X, s ktorým som bol v seminári!“ A nielenže bol v seminári, ale bol aj vysvätený.

A verte alebo nie, nie je jediný. Nie sú to len fotografovia. Sú to často tí, ktorí nás informujú v tom správnom pokrokovom duchu o novinkách v Cirkvi, v médiách, pri ktorých by sme to ani nepredpokladali. No a potom samozrejme tí, ktorí to robia v médiách, kde to môžeme predpokladať s takmer absolútnou istotou. Mená ako Marián (Ján Krstiteľ) Balász či Miroslav Kocúr v Denníku N či SME už asi nikoho svojimi útokmi na netolerantných konzervatívnych cirkevných dezolátov a postsedliakov neprekvapia. Avšak napriek tomu, že patrili kedysi do klerického stavu, Cirkev sa k nim nijako nevyjadruje, ani nevaruje veriacich pred ich vplyvom.

Veď načo aj, keď jej zrejme neprekážajú ani podobne orientované osoby s podobným curiculum vitae priamo vo farských radách, cirkevných a kresťanských médiách, pedagogických inštitúciách (aj cirkevných) či v politike.

Evidentne nie je čas naháňať všetkých vyskočených kňazov, a to nielen kvôli ich značnému a narastajúcemu počtu a vplyvu, ale predovšetkým zrejme kvôli tomu, že treba naháňať úplne iných cirkevníkov: tých, čo odmietajú prijímať na ruku, tých, čo sa nechceli dať testovať či očkovať, tých, čo majú staré, skostnatené a „neplodné“ (ako sme sa nedávno dozvedeli) názory. Zaujímavé však je, že práve tí „neplodní“ majú kopu detí a plné semináre a tí plodní majú manželské neurózy, semináre zívajúce prázdnotou a – vyskočených kňazov.

PDF (formát pre tlač)