Ambroziánsky a byzantský obrad – vzdialení, a predsa blízki liturgickí bratia

Lucia Laudoniu
5. mája 2025   Cirkev   Liturgia

Medzi špecialistami na liturgiku sa traduje, že starobylý rítus Milánskej arcidiecézy, ktorého duchovné korene siahajú k veľkému Cirkevnému Otcovi svätému Ambrózovi, je spomedzi všetkých západných obradov najviac ovplyvnený byzantskou kultúrou. Čo to presne znamená a aké sú paralely medzi ambroziánskou a byzantskou tradíciou, na to sa pokúsime odpovedať v nasledujúcich riadkoch.

Na úvod je dôležité upresniť, že budeme hovoriť o predkoncilovom ambroziánskom obrade (usus antiquior Ambrosianus), nie o jeho moderných formách, ktoré nezostali imúnne voči liturgickým zmenám a prešli určitou simplifikáciou.

Hymnografia a sakrálna hudba

Na známom blogu New Liturgical Movement vyšlo niekoľko krátkych článkov, v ktorých sa autor Gregory DiPippo zamýšľa nad similaritami medzi byzantskou a ambroziánskou hymnografiou.

Je známe, že sám svätý Ambróz bol veľkým obdivovateľom východnej duchovnej poézie a pri tvorbe svojich veršov sa často inšpiroval gréckymi Otcami. Toto obohacovanie prebiehalo dvoma spôsobmi: priamou transláciou z východných zdrojov do latinčiny alebo voľnou adaptáciou už existujúcej byzantskej tvorby.

Ako príklad poslúži ambroziánske transitorium (hymnus k svätému prijímaniu) Laetamini iusti. Ide o latinizáciu stichiry Εὐφραίνεσθε δίκαιοι (Veseľte sa, spravodliví), ktorá sa v konštantínopolskom obrade spieva na utierni Narodenia Pána. Hymnus podľa tradície zložil svätý Andrej Krétsky.

Gregory DiPippo však upozorňuje, že grécka predloha neobsahuje syntagmu „pastores stellam mirantur“ („pastieri žasnú nad hviezdou“), ktorá je známa z Ambrózovej latinskej verzie. Zvyšok textu bol z byzantského obradu prevzatý bez zmeny.

Zdroj: https://www.newliturgicalmovement.org/2022/01/a-byzantine-hymn-in-ambrosian-rite.html

Treba si uvedomiť, že východné elementy sú prítomné nielen v ambroziánskej poézii, ale aj v rovine hudobnej interpretácie a štylistiky. V nahrávkach ambroziánskeho chorálu, ktoré pripravil belgický muzikológ Marcel Pérès, zakladateľ a „duša“ svetoznámej formácie Ensemble Organum, počujeme byzantský ison a melizmatickú ornamentiku, na ktorú sme zvyknutí z nahrávok balkánskych orthodoxných spevov.

Pôvodný ambroziánsky spev neprešiel romanizáciou (v zmysle jeho adaptácie hudobnej praxe pápežského dvora), z toho dôvodu je bližší starorímskemu a beneventskému chorálu (hudobná tradícia cirkví latinského kultúrneho okruhu, aká sa pestovala pred tragickým rozkolom z roku 1054).

Antifóna z omše na Zelený štvrtok

„Prijmi ma dnes za účastníka na tvojej tajomnej večeri.“ Tieto slová sú drahé azda každému kresťanovi, ktorý rozvíja svoj vzťah s Bohom v duchu byzantskej spirituality. Tvoria súčasť modlitby Credo Domine et confiteor (Verím, Pane a vyznávam), ktorú sa modlíme pred rozdávaním eucharistického Baránka. Tento spev na božskej liturgii na Zelený štvrtok nahrádza Cherubikon.

Táto pôvodom byzantská modlitba sa udomácnila v ambroziánskom obrade ako antifóna po evanjeliu a znie počas slávnostnej svätej omše na pamiatku Pánovej večere. „Tradičná ambroziánska liturgia má s byzantským obradom spoločný tiež zvyk sláviť túto omšu spolu s vešperami (večierňou),“ píše DiPippo.

Text tejto antifóny z ambroziánskej liturgickej pokladnice je v porovnaní s gréckymi a cirkevnoslovanskými verziami špecifický a stojí za to pristaviť sa pri ňom, keďže autor článku na stránkach New Liturgical Movement sa bližšie nezaoberá analýzou textu ani jeho komparáciou s existujúcimi variantmi prítomnými v latinských prameňoch východnej liturgie.

Príslušná ambroziánska antifóna, prevzatá z byzantského obradu, znie takto:

„Coenae tuae mirabili hodie, Filius Dei, socium me accipis. Non enim inimicis tuis hoc mysterium dicam, non tibi dabo osculum, sicuti et Judas: sed sicut latro confitendo te: Memento mei, Domine, in regno tuo.“

Zdroj: https://www.newliturgicalmovement.org/2015/04/holy-thursday-2015.html

Slovenský preklad z elektronického gréckokatolíckeho Časoslova:

„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Zdroj: https://www.casoslov.sk/?page=pray&library=liturgie&id=981

Pre porovnanie, tu je latinská verzia platná pre byzantsko-slovanský obrad, zachovaná v diele baziliánskeho mnícha, historika a liturgistu Joannikija Baziloviča, ktorý pôsobil tiež v monastieri Krásny Brod neďaleko Medzilaboriec:

„Coenae tuae mysticae hodie communicantem me suscipe, Fili Dei, non enim inimicis tuis mysterium dicam, nec osculum tibi dabo velut Judas, sed ut latro tibi confiteor. Memento mei, Domine, in regno tuo.“

Zdroj: Tolkovanije svjaščennyja Liturgiji – Explicatio Sacrae Liturgiae. Bratislava – Roma 2009, s. 251.

Latinsko-cirkevnoslovanská bilingva Bazilovičovho liturgického spisu vyšla v roku 2009 ako tretí zväzok edície Monumenta Byzantino-Slavica et Latina Slovaciae a okrem výkladového aparátu obsahuje latinské texty troch signifikantných liturgických formulárov byzantského obradu – Liturgie svätého Jána Zlatoústeho, Liturgie svätého Bazila Veľkého a Služby vopred posvätených darov.

Oku filológa neunikne niekoľko zvláštností. Ambroziánska antifóna obsahuje spojenie „coenae tuae mirabili“, kým Bazilovič, kopírujúci grécku predlohu (τοῦ μυστικοῦ), píše „coenae tuae mysticae“. Tajomná, mystická večera Božieho Syna odkazuje na mysterium – termín, ktorým sa v byzantskom obrade tradične označuje sviatosť (sacramentum, východní Slovania používajú termín tajina). Liturgická poézia hovorí o večeri, ktorá mala sviatostný, eucharistický charakter, čo samo osebe vylučuje akúkoľvek protestantskú interpretáciu tzv. poslednej večere.

Dvanásť Kyrie

Prečo svätý Ambróz, ktorého básnické umenie pripomína sladkosť včelieho medu, zaradil do milánskej liturgickej praxe toľko východných hymnov? Dôvodom môže byť ich kristocentrický obsah. Milánsky prímas bol pravidelne konfrontovaný s arianizmom a skúsenosť Východu v boji s touto herézou pre neho predstavovala akési duchovné vademecum.

Ďalším dôkazom blízkosti ambroziánskej a byzantskej liturgickej kultúry je záľuba v repetitívnych formulách. Na Východe sú to ekténie, pre rítus milánskej cirkvi je typické dvanásťkrát prednášané Kyrie. Tieto invokácie sa spievajú pri slávnostných pontifikálnych bohoslužbách. Vrúcne Kyrie eleison znie na ambroziánskych svätých omšiach častejšie, než je tomu v rímskej tradícii.

Byzantský vplyv je tu nepopierateľný. Pre porovnanie, veľká ekténia z liturgie svätého Jána Zlatoústeho mala pôvodne dvanásť zvolaní Kyrie eleison (ich presný počet však môže variovať v závislosti od lokálneho úzu).

Gréckokatolícky Časoslov (východná obdoba breviára, horologion) predpisuje dvanásť Kyrie (Pane, zmiluj sa) aj v rámci modlitieb tzv. obvyklého začiatku po Otčenáši, pozri napríklad postup veľkej večierne: https://www.casoslov.sk/?page=pray&day=2025-05-04&id=33775

Cirkevný rok a spôsob incenzácie

Starobylý obrad milánskej katedry zdieľa so svojím byzantským duchovným „bratom“ niekoľko ďalších subtilít. Ambroziánsky advent trvá šesť týždňov, čo zodpovedá pôstu pred Narodením Pána (tzv. Filipovka) v cirkvách, ktoré sa pridržiavajú konštantínopolského úzu.

Zaujímavý je tiež spôsob okiadzania. Incenzácia sa v ambroziánskom ríte vykonáva kruhovým pohybom. Klasická ambroziánska kadidelnica nemá bohato dekorovaný vrchný kryt, čo dobre ilustruje napríklad tento obrázok: https://www.myriamartesacra.com/87576-large_default/turible-and-boat-for-the-ambrosian-rite.jpg

Pre porovnanie, takto vyzerá východorímska kadidelnica približne zo 7. storočia, rovnako nemá vrchné viečko: https://chrisholmesantiques.co.uk/cdn/shop/products/cbb9b9a7b3a76b72f0fdce0a3b5da537.jpg?v=1704582814

Umenie a liturgické odevy

Inšpirácia konštantínopolským leskom sa v milánskej cirkvi prejavila v bohatstve a rôznorodosti umeleckých foriem (mozaiková výzdoba, obľuba motívu Krista Pantokratora v ikonografii). Jej neodmysliteľnou súčasťou sú aj liturgické odevy, ktorým sa v latinčine hovorí paramenta (singulár paramentum).

Autori portálu Liturgical Arts Journal si všimli, že diakoni na tradičných ambroziánskych omšiach nosievajú štólu prehodenú cez dalmatiku, nie pod ňou. Je to blízke spôsobu, akým nosia svoj orár (ὀράριον) diakoni v byzantskom obrade.

Nižšie citovaný článok vysvetľuje, že nejde o špecifikum „ambroziánov“, ale o archaický zvyk, ktorý existoval tiež v Hispánii či v Galii pred unifikáciou západných rítov sub signo Romae.

Zdroj: https://www.liturgicalartsjournal.com/2021/12/liturgical-variations-placement-of.html

Klasický rítus milánskeho biskupstva mal vždy sklon k pompéznosti, treba však dodať, že tento zmysel pre monumentalitu liturgického úkonu je typický pre všetky starobylé liturgie Východu i Západu. Pulchritudo donum est Dei (krása je Boží dar), hovorí známa latinská maxima. Krása však nie je len Boží dar (donum), ona je priamo Božím domovom (domus, v akuzatíve domum). Krása je tajomný dom, v ktorom prebýva Pán.

Východným kvetom sa v milánskej duchovnej pôde vždy darilo. Architektonické riešenie oltárov Milánskej diecézy často obsahuje klasické kruhové cibórium. Kto by si pri pohľade na tieto cibóriá nespomenul na kupoly, ktoré vyrástli nad byzantskými chrámami?

Zdroj a fotografická dokumentácia: https://www.liturgicalartsjournal.com/2020/08/the-milanese-altar.html

Renesancia ambroziánskych tradícií na pravoslávnom Východe

Je potešujúce pozorovať, že ambroziánska spiritualita sa pestuje aj v prostredí pravoslávnych cirkví, od ktorých by sme očarenie milánskymi tradíciami nečakali. V západnej Európe a v Amerike sa dynamicky rozvíjajú viaceré pravoslávne, s pápežským stolcom nezjednotené komunity, ktoré sa hlásia k autentickému duchovnému odkazu latinskej Európy – teda k tradíciám, ktoré rozkvitali v našej európskej kresťanskej záhrade ešte predtým, než sa cesty Ríma a Konštantínopola rozišli.

Záujem o ambroziánsku kultúru je súčasťou procesu návratu pravoslávia k svojim západným koreňom. Za isté negatívum možno považovať príklon k vernakulárnym jazykom na úkor latinčiny. Ambroziánska liturgia sine Latinitate sa podobá stromu, ktorému síce zostali korene (pravoverná teológia) a vetvy (pravdivá bohoúcta), no chýbajú na ňom listy a kvety. A bez listov a kvetov nieto ani plodov.

Väčšina pravoslávnych farností západného obradu tvorí súčasť kánonických štruktúr jednotlivých patriarchátov (menujme aspoň americký vikariát západného obradu v jurisdikcii Antiochijského patriarchu). Zdá sa, že hnutie za obnovu historických západných obradov (rímskeho, ambroziánskeho, galikánskeho s liturgiou svätého Germana Parížskeho a i.) v pravoslávnych kruhoch (Western Rite Orthodoxy, Latin Rite Orthodoxy) pestuje ranostredoveké formy latinskej spirituality s väčšou láskou, než súčasný modernistický katolicizmus. Na jednej strane je to chvályhodné (záujem o klasické latinské kresťanstvo môže pravosláviu pomôcť prekonať niektoré – po stáročia tradované – nezmyselné predsudky voči latinskej teológii a kultúre), na strane druhej to nastavuje krivé zrkadlo katolíckej Cirkvi, ktorá sa voči svojmu vlastnému dedičstvu často správa nezodpovedne a macošsky.

Viete o tom, že duchovná ruka svätého Ambróza siaha až do Ruska? V krypte petrohradskej katedrály Feodorovskej ikony Matky Božej (Феодоровский собор) môžeme obdivovať oltár s freskovou výzdobou v patristickom ambroziánskom štýle s latinskou oltárnou mriežkou (cancellum, plurál cancelli) namiesto ikonostasu. Na podlahe nechýba labyrint, typický pre stredoveké gotické katedrály.

Tento príklad integrácie ambroziánskych impulzov do ruského pravoslávia je viac než vydarený, za všetko hovoria obrázky: https://s3.us-east-2.wasabisys.com/media-oaj/wp-content/uploads/2015/04/02143401/49-apse-of-Feodorovsky-Cathedral-crypt-Petersburg-2102.-copy.jpg a https://lh6.googleusercontent.com/proxy/9Yacz8ikxySsP2Fi4qCKUD7McvhIMi6-FNe7TYKUI1i2TFPXnL451YLGhkk3H6I98ERokRW304TGmMNOFpV4VeboavW2h6pkujnVNNi5ZK2rrqxLLr7pmXCoGu-Y6s8

Odkaz svätého Ambróza a Rumunská orthodoxná cirkev

Pietas Ambrosiana zanechala stopu dokonca aj v rumunskom kresťanstve. Rumunské pravoslávie – hoci nesie pečať Byzancie – používa hymnus Te Deum, ktorého autorstvo je tradične pripisované svätému Ambrózovi Milánskemu a jeho najslávnejšiemu katechumenovi, hipponskému biskupovi svätému Augustínovi.

Neskorší výskum ukázal, že autorom tohto hymnu nie je milánsky vladyka, ale svätý Nicetas z Remesiany – balkánsky Latinus, ktorý bol biskupom v provincii Dacia Mediterranea. To je pre Rumunov o dôvod viac, prečo milovať spev Te Deum.

Akú podobu má rumunské ofícium Te Deum a ako sa tento latinský hymnus, taký drahý srdciam západných katolíkov, dostal na románsky Balkán, o tom bude reč v niektorom z mojich budúcich článkov.

Čo dodať na záver? „Ambroziánske liturgické dedičstvo bolo do značnej miery výsledkom výrazných rímskych a východných vplyvov. Po svojom vzniku ako samostatného obradu začalo zdieľať mnohé črty s ostatnými západnými obradmi a často slúžilo ako most medzi Východom a Západom.“ Takto charakterizuje liturgický klenot milánskej katedry John Brook Leonard, autor článku The Ambrosian Liturgy na webe Useminary.org.

Zdroj: https://useminary.org/the-ambrosian-liturgy/

Nech ambroziánska tradícia, ktorá harmonicky spája kresťanský Východ a Západ, pomôže rozdelenej Cirkvi znovuobjaviť a prežívať svoju jednotu, aby bol opäť jeden ovčinec a jeden Pastier.

***

Prílohy, videá:

Dva príklady ambroziánskeho chorálu, ktoré vykazujú značný vplyv byzantskej psalmódie:

Ušiam lahodí aj ambroziánsky hymnus v gréckom jazyku:

PDF (formát pre tlač)