Ako sa nezblázniť z Ukrajiny, Ruska, USA a Číny a zostať radšej katolíkom

Branislav Michalka
24. júna 2023   Politika   Komentár

Globálni lovci dušičiek

Pokiaľ máte dojem, že na vás dnes zo všetkých strán niekto tlačí a núti vás do zaujatia viacerých, na seba naviazaných postojov, pričom ale sa nad týmito postojmi, keď ich poukladáte vedľa seba, vznáša mierne páchnuci a podozrivý opar schizofrénie, tak vedzte, že sa vám to nezdá. Všetky pohanské elementy súčasnej politiky a kultúry sa nás totiž snažia presvedčiť, že sa pred našimi očami a na ich globálnom hnojisku odohráva zásadný boj medzi pozemským dobrom a zlom, a v rámci propagácie tejto predstavy, nie až tak zodpovedajúcej realite, účelovo reagujú na aktuálnu potrebu tvrdeniami, ktoré sú vnútorne rozporné. Inými slovami – vedome zavádzajú a manipulujú.

Prichádza do úvahy samozrejme ešte druhá možnosť, že vedúci reprezentanti týchto elementov sú hlúpi ako Pinocchio niekoľko minút po vystružlikaní a svoju rozporuplnosť si neuvedomujú. Túto pochybnú česť však môžeme s prehľadom prenechať skôr ich sluhom a nohsledom. Páni totiž dobre vedia, čo robia.

Boj medzi dobrom a zlom sa samozrejme odohráva. Ako vždy. Lenže o tomto skutočnom boji, ako ho opísal sv. Augustín vo svojej knihe Boží štát, nám naši vládcovia nehovoria. Namiesto neho nám predkladajú ako prvoradú udalosť v dejinách Vesmíru svoje pohanské hemlesenie v globálnom kurníku.

Katolík neznamená tajtrlík

Dnešná doba si namaľovala do svojho do erbu ako ústredný symbol – účelovosť. A tej sa držia všetky strany pohanského ideologického spektra. Preto v duchu tohto jednoduchého zasvätenia účelovo potvrdzujú alebo popierajú klady a zápory dejinných udalostí, etník, štátov, kultúr, ideológií alebo osobností, podľa svojej aktuálnej potreby. Tým, že jednotlivé časti ich interpretácie si v konečnom súčte odporujú, sa veľmi netrápia. Či to trápi nás, to ich tiež nezaujíma. Od nás potom požadujú len to, aby sme sa pridali na ich stranu, zatvorili oči, vypli pamäť a poslali rozum do kúta. Aspoň na chvíľu, kým sa záležitosti vybavia. Alebo ešte lepšie navždy.

Katolík je však okrem iného preto katolíkom, aby z perspektívy večnosti takéto účelové tajtrlíkovanie odmietol, aj keby tým uškodil tej strane pohanského natriasania, ktorá mu pripadá ako-tak stráviteľnejšia. Nedostali sme viac Božej milosti nato, aby sme robili pohanom šaškov.

Pristúpme preto s jarou mysľou k opisu rozporuplných výkladov o udalostiach a účastníkoch súčasného pohanského hemlesenia, ktoré nám chcú nasúkať do dutiny lebečnej intelektuálni gastarbeitri jednotlivých ideológií a svetových strán. Nech je táto forma katarzie zároveň metódou, ako sa nezblázniť a nekvičať nadšením nad všetkým, čo nám najnovší politrukovia geopolitických ťahaníc servírujú.

1. Ako sa nezblázniť z Ukrajiny

1a: Ako môže brániť západnú civilizáciu východná civilizácia?

Exponenti bývalého kresťanského Západu nám už niekoľko rokov maľujú Ukrajincov ako demokratickú variantu Leonidasa a jeho Sparťanov, bojujúcich proti barbarom z bývalého kresťanského Východu. Pritom je zrejmé, že svojou povahou patria Ukrajinci dokonale práve k tomuto Východu a o ich skorumpovanosti, oligarchickej vulgárnosti, morálnom rozklade a kriminálnom podhubí sa rozprávajú v strednej Európe legendy už viac ako 30 rokov.

Vykresľovať Ukrajincov ako prednú hliadku západnej civilizácie je preto scestné najmenej z troch dôvodov. Po prvé, ukrajinská mentalita ničím západnú kresťanskú civilizáciu nepripomína; po druhé, drvivá väčšina Ukrajiny patrí objektívne k byzantskému a nie latinskému kultúrnemu okruhu a po tretie, žiadna autentická západná civilizácia, v zmysle jej kresťanských koreňov už neexistuje ani na Západe, takže nie je zrejmé, čo to vlastne Ukrajinci majú brániť takmer 5000 kilometrov od Ríma? Okrem globálnej klimatickej hystérie, práva na potrat a LGBT propagandy, samozrejme.

1b: Ako môže Západ tvrdiť, že je dobrý, keď sám stále tvrdil, že je zlý?

Nechajme to však a poďme k veci. Pristavme sa pri jednom z mnohých rozporov v naratíve západných vykladačov: Ako je možné, že historky o hrdinských Ukrajincoch, ktorí bránia skvelý Západ, nám predkladajú elity, ktoré nám neustále tvrdia, že Západ bol vlastne celé stáročia a tisícročia zlý? Ospravedlňujú sa za európsku civilizáciu a kultúru na všetky svetové strany a odrazu nám hovoria, že je to niečo, za čo treba umierať a prinášať obete. Pritom ak by mali definovať to „niečo“, za čo máme nastavovať krk, tak by predsa museli, podobne ako to robia stále, odmietnuť 99 % toho, čo znamená kresťanská civilizácia Západu.

Ktože to schvaľoval kultúrne a dejinné čistky BLM úderiek? Kto považuje šírenie kresťanskej európskej civilizácie do sveta za najhorší zločin? Kto narieka nad každým potrestaným ľudožrútom, ktorého kresťanskí misionári donútili k monogamii a zmene jedálneho lístka?

1c: Prečo je Rusko zlé, keď vlastne len plní „woke“ agendu EÚ?

Tento rozpor si okamžite uvedomila aj druhá, východná strana a začala vo svojej propagande hrať na strunu antikoloniálneho resentimentu. Tým komédia dostala nový šmrnc. Ruská strana zo seba urobila kritika koloniálnej minulosti Západu (zabúdajúc cudne na to, že Sibír a okolie neboli vždy ruské) a teraz sa prezentuje ako ochranca Afričanov a Aziatov, ktorí už majú dosť euroatlantického kryptokolonializmu. Tomu sa hovorí kop na bránu – západní tajtrlíci nemôžu teraz kontrovať, že šírenie západnej kresťanskej civilizácie bolo niečím dobrým, keď celé desaťročia hlásajú, že bolo niečím zlým a šírenie latinského kresťanstva bolo doslova genocídou. Veď všetci, počnúc pápežmi až po poslednú sekretárku v Bruseli sa za európsky kolonializmus ospravedlnili. Takže čo teraz?

No a keďže všetci občania EÚ zároveň skalopevne veria, že vox populi je vox Dei, tak názor Afričanov a Aziatov, ktorí evidentne uznali rolu Ruska ako svojho ochrancu, musia logicky akceptovať. Ergo, je to vlastne Rusko, ktoré bráni antikoloniálne, antirasistické a nábožensko-pluralitné (viď Dugin) hodnoty. Čiže hodnoty súčasnej EÚ! To sú ale paradoxy, ako zvykol vravievať náš pán federálny prezident neblahej pamäti.

Treba ešte dodať, že tu si hneď prihrialo svoju schizmatickú polievku aj východné pravoslávie a ako fénix z popola nám povstala v hláseniach ruských frontových (alebo gaučových) spravodajcov postava zákerného katolíckeho pátra, ktorý na rozdiel od anjelského byzantského popa šíri do sveta svoje intrigy. V niektorých ruských propagandistických úderkách je opäť interpretovaná expanzia globálneho slobodomurárstva, v duchu tých najlepších Dostojevského tradícií, ako údajná intriga rímskej pseudocirkvi! No a zároveň, asi preto všetky lóže hovoria ako o svojom najväčšom nepriateľovi – práve o katolíckej Cirkvi. Ako vidno, aj medvede majú svoje schizofrenické diagnózy.

1d: Ako môže byť nacionalizmus dobrý, keď bol stále zlý?

Ale poďme ďalej, je toho ešte veľa. Posvieťme si teraz na nacionalizmus, alebo aj národný socializmus. Nočná mora všetkých internacionálnych ľavicových liberálov sa šibnutím čarovného prútika, stala pre nich ozdobou charakteru. V ukrajinskom prevedení, samozrejme. Média zaplavila vlna obdivu k ukrajinskému nacionalizmu, napriek tomu, že nepatrí v Európe práve k tým najinteligentnejším a najbystrejším. Ako už napísal kedysi Charles Maurras – kvalita nacionalizmu je taká, aký je národ, ktorý je jeho nositeľom. Preto je udivujúce, že kým napríklad francúzsky, španielsky alebo anglický nacionalizmus boli celé desaťročia predmetom liberálnej démonizácie, napriek značnému intelektuálnemu pozadiu a histórii, tak práve ukrajinský nacionalizmus, evidentne trpiaci akútnym nedostatkom vyšších kultúrnych podnetov, bol vylovený liberálmi ako perla z bahna a položený na zamatovú podušku.

Ďalšia liberálna nezrovnalosť sa týka afinity k reliktom národného socializmu, najmä v podobe symboliky. Kým v sladkej EÚ sa celé roky vypracovávali siahodlhé zoznamy údajných ultrapravicových symbolov, skratiek, kryptogramov a dokonca čísel, a každý kto sa previnil nedostatočnou bdelosťou sa stal terčom liberálneho lynču, tak v prípade ukrajinského nacionalizmu padli všetky pravidlá a nad médiami sa odrazu roztiahla dúha benevolencie a pochopenia.

1e: Prečo radikálnym nacionalistom odrazu prekáža radikálny nacionalizmus?

Lenže schizofréniou liberálnych pohanov to nekončí. Úspešne jej sekunduje náhla schizofrénia nacionalistických pohanov. Tí v snahe vyťažiť maximum z čoraz jasnejšie sa črtajúcich úspechov Ruska, účelovo prevzali ruskú propagandistickú rétoriku a stali sa z nich lacné kópie hollywoodskych „lovcov nacistov“. To, čo im ešte pred desiatimi rokmi prekážalo na liberálnej propagande, teraz úspešne „vracajú“ svojim liberálnym duchovným mučiteľom – odhaľujú ukrajinských nacistov, lúštia záhady extrémistickej symboliky, velebia osloboditeľskú Červenú armádu, citujú západných trockistov, aby dokázali zvrátenosti NATO, odhaľujú fašistov v úradoch a vládach rovnako, ako predtým ich ideoví nepriatelia.

Pozorovateľ, ktorý je nad vecou (a to by katolík mal byť, pretože sa nachádza na pozorovateľskom stanovišti, ktoré je veľmi vysoko) môže ľahko rozpoznať účelovosť a manipulatívnosť celého procesu. Všetky strany, v snahe vyhrať, odkopli akúkoľvek logiku a konzistentnosť a sú ochotné prisvojiť si čokoľvek, aby podporili svoje očakávania. Že sa pritom rútia do ideového chaosu, to ich evidentne netrápi. Uvažujú ako správni pohanskí ideológovia – dôležité je vyhrať, potom sa už uvidí. Nejako to už len upečieme…

2. Ako sa nezblázniť z Ruska

2a: Ako môže byť sovietsky komunista osloboditeľom a ruský nekomunista beštiou?

Šialenstvo liberálnej ideovej schizofrénie a účelovosti dosahuje nebeských sfér v prípade hodnotenia udalostí 20. storočia, spojených s existenciou komunistického Sovietskeho zväzu. Zatlačení do kúta z jednej strany bubulákom národného socializmu, vrhli sa liberáli do náručia bubuláka komunizmu. Nemôžu cúvnuť. Ak by to urobili, spochybnili by totiž bubulákovstvo národnosocialistického bubuláka. A tak je Červená armáda vedená súdruhom Stalinom, ktorého inak nazývajú masovým vrahom, beštiou a autorom teroru na Ukrajine (!!!), stále patentovanou osloboditeľkou východnej Európy a okolia. Beda tomu, kto by to spochybnil.

Popritom je však súčasné Rusko, ktoré je momentálne ideovo aj praxou od toho komunistického vzdialené možno viac než súčasné Spojené štáty a EÚ, vykresľované ako neľútostná tyrania. Putin so svojou lokálnou vojnou, akých viedli Spojené štáty za posledných 100 rokov desiatky, a iné mocnosti a polomocnosti tiež, je maľovaný ako druhý najväčší tyran v dejinách. Po Hitlerovi, samozrejme. Ale Stalin a Červená armáda, presuny státisícov Slovákov, Čechov, Maďarov, Poliakov, Rumunov a ďalších do sovietskych koncentračných táborov, doložené znásilňovanie a rabovanie na „oslobodených“ územiach (tu len pripomeňme, že znásilňovanie, rabovanie a koncentračné tábory, praktizovala aj americká armáda) to všetko zostáva – oslobodením.

Apropo, čo Ukrajinci? Boli oni vtedy vlastne oslobodení alebo okupovaní?

Navyše liberáli vo svojej schizofrénii nemôžu potlačiť svoju radostnú afinitu k ľavicovej kultúre Sovietskeho zväzu a to napriek tomu, že Putinovi radi vyčítajú vyvesovanie sovietskej zástavy a vidia za tým jeho kryptokomunizmus. Čo však potom vidia na sebe? Obdivné články o odvážnych komunistických, sovietskych a promiskuitných umelkyniach, umeleckých kolážach s kosákmi a kladivami, ódy na Majakovského, Ejzenštejna, Erenburga a záplavu ďalších pokrokových umelcov z bývalej krajiny budúcnosti nás nutne privádzajú k otázke: Čo je na tom Putinovi vlastne zlé? Veď má umiernenejšie názory ako Majakovskij. A to nehovoríme o obdivných feministických článkoch ohľadom Rózičky Luxemburgovej, zaslúžilej súdružky, ktorá otvorene schvaľovala triedne poňatú genocídu. Ako to, že tí všetci sú dobrí a to aj napriek tomu, že sa ideovo podieľali na komunistickom terore, ale napríklad Dugin je taká beštia, že keď mu zabijú dcéru, liberáli jasajú s detinsky neskrývanou radosťou?

Čo sa vlastne od nás chce? Aby sme Sovietsky zväz zároveň odsudzovali aj velebili, milovali aj nenávideli, ospevovali aj hanili? Každý, kto nie je úplný magor, musí rázne a s pohŕdaním odmietnuť takúto priehľadnú účelovú hru.

2b: Ako môže byť zároveň niekto obhajcom Slovenského štátu aj Červenej armády?

Pokiaľ liberáli nastavili latku ideovej rozdvojenosti vysoko, tak nacionalisti v poslednom čase robia všetko preto, aby ich dobehli. Zacítiac, že Rusko by mohlo byť palicou na liberálnu háveď a kameňom jej úrazu, čomu už všetko nasvedčuje, rozhodli sa pre neuveriteľné salto mortale a zo zapálených a nekritických uctievačov I. Slovenskej republiky sa stali zapálenými oslavovateľmi veľkého slovanského brata a osloboditeľa. Zašli tak ďaleko, že si osvojili tú najpovrchnejšiu rétoriku a mytológiu SNP, zúčastňujú sa spomienkových akcií na túto kultovú a tabuizovanú udalosť všetkých slovenských postkomunistov, kryptokomunistov, ľavicových liberálov a sentimentálnych čechoslovakistov a povážte – naháňajú odrazu všadeprítomných fašistov. Presne ako ich nepriatelia.

Aj keby bola aspoň polovica oficiálneho naratívu o SNP nespochybniteľná (akože nie je), aj tak by bola ich účasť vyjadrením absolútnej účelovosti. Takéto účelové vajatanie však má medzi slovenskými národovcami svoju dlhodobú tradíciu a to vo všetkých ideových odtieňoch. Vojtech Tuka kladne hodnotil pred rokom 1941 Sovietsky zväz, aby ho po roku 1941 zatratil do posledného pekelného kruhu, Konštantín Čulen spieval ódy na Spojené štáty, aby ich neskôr rovnako zatratil, potom zase chvíľu velebil a opäť zatratil, Milo Urban obhajoval Masaryka, Tisa, a ktovie koho ešte, aby na nich po roku 1948 ako znovuzrodený kresťanský komunista riadne nakydal.

Ale tieto zázračné obraty sa netýkajú len Slovenska. Je zaujímavé pozorovať národne orientovaných činiteľov v Česku a Maďarsku, ako oprašujú osloboditeľskú frazeológiu z roku 1945, skáču z jedného pohanského náručia do druhého a snažia sa podobne, ako mnohí slovenskí katolícki kňazi v roku 1945, udržať prst na tepe doby.

2c: Panslovanská únia s Číňanmi, Indmi, Turkami, Iráncami a Čečencami?

Popritom samozrejme musia objaviť a obhájiť všetky pozitíva slovanského medveďa z Moskvy. A tak podobne ako zmienení slovenskí katolícki kňazi, začínajú vyťahovať z geopolitického klobúka slovanskú myšlienku. Vo svojej naivite sa domnievajú, že Rusko – kohút prvej kategórie na svetovom geopolitickom hnojisku, sníva o nejakom panslovanskom kurníku, v ktorom by našiel svoje uplatnenie. Lenže tu sa hrá zápas prvej ligy a v ňom hrajú len veľmoci, prípadne mocnosti druhej kategórie. A nehrá sa o nič menšie, než o nové geopolitické usporiadanie sveta.

Pre Rusko sú a budú partnermi Čína, India a čuduj sa svete – aj tie Spojené štáty, ako už čoskoro s trpkou pachuťou v ústach zistia mnohí panslovanskí nadšenci. Počty a moc nepustia. Tu hrajú veľkí páni svoje veľké hry a všetok ideologický sentiment ide nabok. Tí, čo sa upínajú k slovanským nádejám si akosi nechcú uvedomiť, že jednak dva najväčšie slovanské národy Rusi a Poliaci sa nemôžu ani cítiť, čím je daný dlhodobý rozkol znemožňujúci jednotu, ale popritom a zároveň majú jedno spoločné – malé slovanské národy považujú len za trápny doplnok svojich ambícií. Môžu, ale nemusia byť.

Táto kombinácia nevyznieva pre milovníkov slovanskej idey príliš povzbudivo. Skúsenosť nám našepkáva: prečo by sa mal Rus starať o zvyšných Slovanov (okrem povinnej propagandistickej rétoriky), čo do počtu zanedbateľných, keď jeho partnermi sú miliardové krajiny?

Rusko vníma seba cez prizmu projektu Euroázie a cez osvojenie si geopolitickej ideovej konštrukcie Heratlandu, ktorá je však anglosaskej proveniencie. V tejto ideovej klenbe sa stretávajú záujmy, o ktorých bežní Slováci nič nevedia.

A je to dobre, že o nich nič nevedia, pretože táto nevedomosť, ignorantstvo a zápecníctvo obsahuje u všetkých podobne zanedbateľných národov tú dávku barbarskej vznešenosti a tuposti zároveň, ktorá sa na rozdiel od všetečného intelektuálskeho mudrovania, teší u mocných tohto sveta aspoň blahovoľnému údivu, ak už nie priam zdesenému rešpektu k niečomu ťažko pochopiteľnému, za čoho temnou nehybnosťou a nepreniknuteľnosťou sa ukrýva varovný prst a predobraz nehybnej večnosti, majestátu smrti, trestu a zániku.

2d: Ako môže byť nádej antiglobalistov členom globalistického klubu?

Väčšina tohto účelového bľabotania o Rusku, z úst antiglobalistov, pramení z presvedčenia, že Rusko predstavuje akéhosi reálneho vydedenca globalizmu, ktorý s ním plánuje zatočiť. Táto predstava vyplýva z omylu, ktorý sa u pohanov často vyskytuje ako následok popretia dedičného hriechu. Pohania veria, že spojenectvo vylučuje hádku. Kresťan vie, že práve následkom prvého pádu nie je možné dosiahnuť úplnú jednotu akejkoľvek ľudskej ustanovizne, vrátane manželstva. Hádky nutne sprevádzajú všetky bunky ľudskej spoločnosti. Aj globalisti sa medzi sebou hádajú.

To, že sa páni teraz medzi sebou pohádali, neznamená, že sa spolu neudobria. Vo vyššom záujme, samozrejme. No a tí, ktorí im bezmedzne dôverovali, sa ocitnú v polohe dobráka, ktorý išiel zachraňovať Cigánku pred jej manželom – dostane ešte aj od Cigánky. O manželovi ani nehovoriac.

Rusko vzorne plnilo svoje úlohy počas veľkého covidového cvičenia a pokiaľ by chcelo tak intenzívne bojovať proti globalizmu, mohlo práve pri covide demonštrovať svoju nezávislosť. Nič také sa však neudialo. Naopak, lokálni ruskí mandaríni dusili (a to doslova) svojich poddaných často ešte intenzívnejšie ako európski. Tvárou v tvár tejto zjavnosti, sa chytali niektorí najzarytejší optimisti naratívu starého ako svet – vrchný vládca o tom nič nevie. Zatajili mu…

O tom, že Rusko vie dobre čítať napísané globalistické noty, svedčí aj radostný úsvit medzináboženského dialógu, synkretizmu a multikulturalizmu v tejto krajine. Projekt Euroázie je naplánovaný v podstate rovnako ako projekt Európskej únie, len s drobnými odchýlkami. Jeho atraktívnosť pre mnohých západných kresťanských zúfalcov vyplýva len z jediného závažného prvku – odmietnutia sodomie a všetkého, čo z nej vyplýva na európskom ideologickom smetisku. Všetky ostatné prvky globalizmu budú zachované a tento drobný ústupok – návrat k pohlavnej normálnosti, bude pravdepodobne ľuďom zaúčtovaný tak, aby zaň museli zaplatiť náboženským synkretizmom, multikulturalizmom a socializmom podľa aktuálneho hypertechnického štýlu.

Katolík, vkladajúci svoju nádej do Ruska, je rovnako naivný a krátkozraký, ako katolík vkladajúci svoju nádej do USA a EÚ. Procesy naštartované od roku 1789, či ešte presnejšie od roku 1516 sú logicky čitateľné a pokiaľ nie úplne domysliteľné do dôsledkov, tak sú aspoň natoľko zrejmé, aby sa v tomto pokročilom štádiu rozkladu kresťanskej civilizácie dalo rozpoznať kto je kto.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)