Zabudnuté zvyky na sviatok sv. Martina a Martinský pôst -
❯

Zabudnuté zvyky na sviatok sv. Martina a Martinský pôst


20. novembra 2026
  Cirkev

„Beátus vir, sanctus Martínus, urbis Turónis Epíscopus, requiévit: quem suscéperunt Angeli atque Archángeli, Throni, Dominatiónes et Virtútesti. Aleluja!“
(Alelujový verš omše na sviatok sv. Martina z Tours v Rímskom misáli z roku 1962)

Wilfred Thompson, Sv. Martin a žobrák
zdroj: Picryl

Svätý Martin

Svätý Martin z Tours sa narodil v Sabarii (dnešný Szombathely v Maďarsku) približne v roku 316 a zomrel v Candes v kraji Touraine, s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 397. V detstve sprevádzal svojho otca, vojenského tribúna, keď bol preložený do Pavie v Taliansku. Keď dosiahol vek vhodný na vojenskú službu, bol podľa vtedajších odvodových zákonov zaradený do rímskej armády.

Už od mladosti bol zasiahnutý Božou milosťou a priťahovalo ho kresťanstvo, ktoré sa po obrátení cisára Konštantína tešilo v armáde značnej priazni. Jeho pluk bol čoskoro preložený do Amiens v Galii. Práve tam sa odohrala slávna udalosť s plášťom. Počas jedného mimoriadne chladného dňa pri mestských bránach stretol trasúceho sa, napoly nahého žobráka. Pohnutý súcitom rozťal svoj vojenský plášť na dve polovice a jednu dal chudobnému. Polovica plášťa, ktorú si ponechal, sa neskôr stala slávnou relikviou uchovávanou v kaplnke franských kráľov pod názvom „Plášť svätého Martina“. Martin bol v tom čase ešte len katechumenom, no krátko nato prijal krst. Neskôr bol vo Wormse pri Rýne definitívne prepustený z vojenskej služby.

Hneď po odchode z armády sa vybral do Poitiers, aby sa stal žiakom svätého Hilaria, múdreho a zbožného biskupa, ktorého povesť teológa už ďaleko presahovala hranice Galie. Martin túžil znovu vidieť svojich rodičov, a preto sa cez Alpy vrátil do Lombardska. Obyvatelia tejto oblasti však boli vo veľkej miere naklonení ariánstvu a nepriateľsky naladení voči katolicizmu. Keďže Martin svoju katolícku vieru neskrýval, na príkaz milánskeho biskupa Auxentia, významného predstaviteľa ariánov v Taliansku, bol kruto prenasledovaný. Chcel sa vrátiť do Galie, ale dozvedel sa, že aj tam ariáni spôsobujú problémy a dokonca dosiahli vyhnanstvo svätého Hilaria. Preto sa uchýlil na ostrov Gallinaria (dnešná Isola d’Albenga) v Tyrrhenskom mori. Keď sa dopočul, že cisársky dekrét umožnil Hilariovi návrat do Galie, okamžite sa vydal za ním do Poitiers. Od Hilaria získal povolenie viesť pustovnícky život na opustenom mieste nazývanom Ligugé.

Jeho príklad nasledovalo množstvo ďalších mužov a čoskoro sa okolo neho zhromaždila početná komunita mníchov, z ktorej sa neskôr vyvinulo slávne benediktínske opátstvo Ligugé. Martin tu žil približne desať rokov. Často však opúšťal samotu, aby hlásal evanjelium v strednej a západnej Galii, kde bolo vidiecke obyvateľstvo ešte stále ponorené do pohanstva a rozličných povier.

Keď okolo rokov 371 – 372 zomrel svätý Lidorius, druhý biskup mesta Tours, miestne duchovenstvo si želalo, aby sa jeho nástupcom stal práve Martin. Martin však všetky prosby odmietal. Preto sa obyvatelia uchýlili k ľsti. Bohatý občan menom Rusticius ho požiadal, aby navštívil jeho manželku, ktorá vraj umiera, a pripravil ju na smrť. Nič netušiaci Martin sa ponáhľal do mesta, no len čo vstúpil do Tours, ľud ho hlasným volaním prinútil prijať biskupský úrad. Za biskupa bol vysvätený 4. júla. Ľudová legenda hovorí, že Martin sa pred obyvateľmi, ktorí z neho chceli urobiť biskupa, schoval do chlieva, no prezradili ho husi svojím gáganím. Odtiaľ pravdepodobne pochádza spojenie so svätomartinskou husou.

Peeter Baltens, Svätomartinský kermis
zdroj: wikimedia commons

Ani ako biskup nezmenil spôsob života. Vyhýbal sa ruchu veľkého mesta a usadil sa v malej cele za riekou Loira neďaleko Tours. Postupne sa k nemu pridávali ďalší pustovníci a vznikol nový kláštor, ktorý dostal meno Marmoutier (Majus Monasterium, „Veľký kláštor“). Martin spájal neúnavnú apoštolskú horlivosť s mimoriadnou jednoduchosťou života. Práve vďaka tomu sa kresťanstvo úspešne šírilo po celej oblasti Touraine. Neváhal opúšťať svoju diecézu, ak veril, že jeho prítomnosť môže niekde prospieť. Viackrát cestoval aj do Trieru, kde sídlili rímski cisári, aby hájil záujmy Cirkvi alebo prosil o milosť pre odsúdených.

Významnú úlohu zohral v prípade Prisciliána, španielskeho heretika. Niektorí španielski biskupi na čele s biskupom Ithaciom predložili jeho prípad cisárovi Maximovi a žiadali prísne potrestanie. Martin sa vybral do Trieru nie preto, aby obhajoval Prisciliánove názory, ale preto, aby zabránil tomu, že o náboženskej otázke bude rozhodovať svetský súd a cisárska moc. Maximus najprv Martinovej prosbe vyhovel, no po jeho odchode podľahol tlaku Ithacia a nariadil popravu Prisciliána a jeho stúpencov sťatím.

Martin bol tým hlboko zarmútený a odmietol s Ithaciom udržiavať cirkevné spoločenstvo. Neskôr sa však kvôli záchrane životov dvoch iných odsúdencov, Narsa a Leucadia, musel s Ithaciom zmieriť. Hoci tým dosiahol ich omilostenie, celý život si vyčítal, že v tejto veci ustúpil.

Po poslednej návšteve Ríma odišiel Martin do Candes a tam ho zastihla choroba, na ktorú zomrel. Nariadil, aby ho preniesli na faru pri kostole, kde napokon vo veku približne 81 rokov zomrel. Podľa niektorých prameňov k tomu došlo v roku 397, podľa iných v roku 400. Až do poslednej chvíle zachovával príkladnú pokoru, sebazaprenie a asketický spôsob života.

Francúzska cirkev vždy považovala svätého Martina za jedného zo svojich najväčších svätcov. Životopisci zaznamenali veľké množstvo zázrakov pripisovaných jeho príhovoru počas života aj po smrti. Počas stredoveku bol jeho kult mimoriadne rozšírený, stovky kostolov a kaplniek boli zasvätené jeho menu, množstvo miest nieslo alebo dodnes nesie jeho meno, jeho hrob v Tours sa stal jedným z najvýznamnejších pútnických miest Európy. Nad jeho hrobom najprv vznikla malá kaplnka a neskôr bazilika postavená svätým Perpetuom okolo roku 470. V roku 1014 bola postavená ešte väčšia bazilika. Po požiari v roku 1230 bola znovu prestavaná v ešte veľkolepejšej podobe. V roku 1562 protestanti baziliku vyplienili, zničili hrob aj väčšinu relikvií svätého Martina. Neskôr bola síce obnovená, no počas Francúzskej revolúcie v roku 1793 utrpela ešte väčšiu skazu. Takmer úplne ju zbúrali a cez jej pozemok dokonca viedli dve nové ulice, aby znemožnili jej obnovu. V decembri 1860 archeologické vykopávky objavili miesto pôvodného hrobu svätého Martina a fragmenty jeho pohrebiska.

Svätomartinský lampiónový sprievod v Nemecku, 1949
zdroj: wikimedia commons

Sviatok sv. Martina sa v liturgickom kalendári slávi 11. novembra a sú s ním spojené zaujímavé ľudové tradície.

Oslavy a tradície

V Rakúsku v noci pred 11. novembrom a počas samotného večera 11. novembra chodia deti v lampiónových sprievodoch a spievajú martinské piesne. Martiniloben sa oslavuje ako spoločný ľudový sviatok. Označuje koniec vinohradníckeho roka. Tradičným jedlom tohto obdobia je Martinigansl (pečená hus). Keďže svätý Martin z Tours je patrónom rakúskej spolkovej krajiny Burgenland, je tam 11. november štátnym sviatkom ustanoveným krajinským zákonom.

V Holandsku je Sint-Maarten starobylým sviatkom úrody, ktorý predchádza adventnému pôstu. Deti tu chodievali večer 11. novembra od domu k domu s lampiónmi a spievajú piesne, napríklad „Sinte(re) Sinte(re) Maarten“, za čo dostávajú sladkosti alebo ovocie. V minulosti chodievali chudobní ľudia 11. novembra po farmách, aby si vyprosili zásoby jedla na zimu. V 17. storočí sa v Amsterdame na rieke Ij konali preteky, ktorých sa zúčastňovalo 400 až 500 malých lodí, veslárskych aj plachetníc, za prítomnosti veľkých davov na brehoch. Svätý Martin je patrónom miest Utrecht a Groningen.

Vo Flámsku sa svätého Martina oslavuje v predvečer 10. novembra, predovšetkým v západnej časti krajiny a okolí mesta Ypres. Deti chodia ulicami s papierovými lampiónmi a sviečkami a spievajú piesne o svätom Martinovi. Niekedy ide na čele sprievodu muž preoblečený za svätého Martina na koni. V meste Wervik chodia deti od domu k domu, spievajú tradičné piesne „Séngmarténg“ a nesú vydlabanú repu s vyrezanou tvárou a sviečkou vo vnútri, nazývanú Bolle Séngmarténg. Večer sa potom všetci schádzajú pri veľkej vatre.

V Škótsku sa sviatok svätého Martina (Martinmas) stal jedným zo zákonných „štvrťročných dní“ (term and quarter days), v ktoré sa platilo nájomné a často sa ukončovali poľnohospodárske nájomné zmluvy. V stredovekom a ranonovovekom Anglicku sa Martinmas 11. novembra oslavoval ako sviatok označujúci koniec obdobia zberu úrody a začiatok zimy. Bol to tiež čas lúčenia s kočovnými oráčmi, ktorí sa zúčastňovali hostín spolu so sezónnymi poľnohospodárskymi robotníkmi. Podľa ľudových povier platí, že ak je na Martina teplé počasie, bude nasledovať tuhá zima.

Jedným z najrozšírenejších nemeckých zvykov je zapaľovanie vatier nazývaných Martinsfeuer počas predvečera sviatku svätého Martina. V posledných desaťročiach sa sprievody spojené s týmito vatrami rozšírili na obdobie takmer dvoch týždňov pred samotným Martinovým dňom (Martinstag). Kedysi bývalo údolie Rýna v predvečer Martina osvetlené radmi vatier. V Porýní sa sviatok tradične oslavuje hostinou s pečenou husou.

Deti spievajú koledy na sv. Martina
zdroj: wikimedia commons

V noci pred sviatkom a počas samotného predvečera chodia deti v sprievodoch nazývaných Laternelaufen, pričom nesú lampióny, ktoré si vyrobili v škole, a spievajú piesne o svätom Martinovi. Sprievod zvyčajne začína pri kostole, pokračuje na verejné námestie, sprevádza ho jazdec na koni predstavujúci svätého Martina. Po príchode na námestie sa zapáli martinská vatra a rozdávajú sa martinské praclíky.

V Porýní deti navštevujú aj jednotlivé domy. So svojimi lampiónmi spievajú piesne a za odmenu dostávajú sladkosti. Pôvod lampiónových sprievodov nie je úplne jasný. Podľa jednej teórie nahradili niekdajšie martinské ohne, ktoré sa dodnes zapaľujú v niektorých európskych mestách a dedinách. V minulosti mali predstavovať svetlo svätosti prenikajúce temnotou, podobne ako svätý Martin prinášal nádej chudobným svojimi skutkami.

Po sprievode sa tradične podáva Martinsgans (martinská hus). Najčastejšie sa servíruje v reštauráciách pečená, s červenou kapustou, s knedľami. Tradičnou martinskou sladkosťou v Porýní je Martinshörnchen, pečivo v tvare rožka podobného croissantu.

Sviatok svätého Martina sa oslavuje aj v nemecky hovoriacich oblastiach Lotrinska a Alsaska, ktoré dnes patria Francúzsku. Deti tam dostávajú darčeky a sladkosti. Najmä v hornatom regióne Haut-Rhin vyrábajú rodiny s malými deťmi lampióny z maľovaného papiera a večer ich nesú v pestrofarebných sprievodoch na kopce a hory.

V Spojených štátoch sú oslavy sviatku svätého Martina pomerne zriedkavé a organizujú ich najmä komunity nemeckého pôvodu. Mnohé nemecké reštaurácie v tomto období ponúkajú tradičné menu obsahujúce pečenú hus a Glühwein (varené červené víno s korením).

Sviatok svätého Martina (Mortens Dag) 11. novembra a jeho predvečer (Mortensaften) 10. novembra predstavovali v Dánsku významnú jesennú slávnosť. Jedenie martinskej husi (mortensgås) v predvečer sviatku bolo v Dánsku veľmi známym a rozšíreným zvykom. Najstarší známy dánsky písomný prameň potvrdzujúci tento zvyk pochádza z roku 1616. V súčasnosti býva hus často nahrádzaná kačicou.

Sviatok svätého Martina alebo jeho predvečer (Mårtensafton) bol v stredovekom Švédsku významnou jesennou hostinou. Začiatkom novembra sú husi pripravené na zabitie, a preto sa počas sviatku tradične podáva slávnostná pečená hus. Tento zvyk je obzvlášť obľúbený v provincii Skåne na juhu Švédska, kde má chov husí dlhú tradíciu. Postupne sa však rozšíril aj do severnejších oblastí krajiny. Tradičné martinské menu zahŕňa pečenú hus, svartsoppa (silno korenenú polievku z husacej krvi) a jablkový dezert typu charlotte.

V Chorvátsku sviatok svätého Martina (Martinje alebo Martinovanje) pripomína deň, keď sa podľa tradície mušt premieňa na víno. Mušt sa symbolicky považuje za nečistý a hriešny dovtedy, kým nie je „pokrstený“ a nestane sa vínom. Obrad krstu vína vykonáva človek prezlečený za biskupa, ktorý víno požehnáva.

Svätomartinský sprievod v Holandsku, 1965
zdroj: wikimedia commons

V Čechách a na Slovensku je sviatok svätého Martina spojený s porekadlom, podľa ktorého Martin prichádza na bielom koni. Toto príslovie znamená, že v prvej polovici novembra často prichádza prvý sneh. Martin je zároveň tradičným sviatkom v období pred adventom. V reštauráciách sa pri tejto príležitosti podáva pečená hus, mladé víno z aktuálnej úrody nazývané Svatomartinské víno. Veľa rodín pečie svätomartinské rožky v tvare podkovy plnené makom alebo orechovou náplňou.

V Poľsku pripadá 11. november na Deň nezávislosti. Sviatok svätého Martina (Dzień Świętego Marcina) sa oslavuje predovšetkým v meste Poznaň. Miestni obyvatelia v tento deň kupujú a konzumujú veľké množstvá špeciálnych rožkov plnených mandľovou pastou a bielym makom. Toto pečivo je známe ako Rogal świętomarciński (svätomartinský rožok). Podľa legendy mal istý poznanský pekár sen, v ktorom svätý Martin vstupoval do mesta na bielom koni. Kôň stratil zlatú podkovu. Nasledujúce ráno pekár upiekol rožky v tvare podkovy plnené mandľami, bielym makom a orechmi a rozdal ich chudobným.

Najväčšou udalosťou spojenou so sviatkom svätého Martina v Slovinsku sú oslavy v meste Maribor, ktoré symbolicky uzatvárajú celoročnú prácu vinohradníkov.

V niektorých častiach Írska bolo tradíciou, že počas Martinovho dňa sa nesmelo otáčať žiadne koleso. Podľa miestnej ľudovej tradície bol totiž svätý Martin zabitý mlynským kolesom, keď spadol do mlynského náhonu. Preto sa považovalo za nevhodné uvádzať v tento deň do pohybu akékoľvek koleso.

Na Malte sa sviatok svätého Martina (Jum San Martin) oslavuje v nedeľu, ktorá je najbližšie k 11. novembru. Deti dostávajú tašku plnú ovocia a sladkostí známu ako Il-Borża ta‘ San Martin („Taška svätého Martina“). Obsahuje vlašské orechy, lieskové orechy, mandle, gaštany, sušené figy, pomaranče, mandarínky, jablká, granátové jablká, špeciálne pečivo nazývané Ħobża ta‘ San Martin („Martinov chlieb“).

Toto obdobie je veľmi populárne aj v Portugalsku vďaka tradične priaznivému počasiu nazývanému Verão de São Martinho („Martinovo leto“). Portugalská verzia legendy často nahrádza snehovú búrku dažďom, pretože sneh je v Portugalsku zriedkavý. Namiesto toho Ježiš ukončí dážď a daruje ľuďom krátke obdobie slnečného počasia ako Boží dar.

Na Sicílii je november obdobím výroby vína. Na sviatok svätého Martina Sicílčania tradične konzumujú anízové sucháre a tvrdé sušienky, ktoré namáčajú do vín Moscato, Malvasia a Passito. l’Estate di San Martino („Martinovo leto“) označuje obdobie nezvyčajne teplého počasia na začiatku až v polovici novembra. Táto tradícia môže mať spoločné korene s normanským dedičstvom, keďže Normani založili Sicílske kráľovstvo a podobný motív „Martinovho leta“ sa nachádza aj v starom anglickom folklóre.

V krajinách, ktoré bojovali na strane Dohody v I. svetovej vojne, sa ako pripomienka nadobudnutia platnosti prímeria 11. 11. 1918 o 11:00 slávil tzv. Deň prímeria. Išlo najmä o:

Spojené kráľovstvo – dodnes si 11. november pripomínajú ako Armistice Day a najbližšiu nedeľu ako Remembrance Sunday.

Francúzsko – Jour de l’Armistice. Ide o štátny sviatok s ceremóniami pri Víťaznom oblúku v Paríži.

Belgicko – 11. november je štátnym sviatkom pripomínajúcim koniec vojny.

Kanada – Remembrance Day, jeden z najvýznamnejších pamätných dní v krajine.

Austrália – Remembrance Day, hoci väčší význam má ANZAC Day (25. apríla).

Nový Zéland – pripomína si ho ako Armistice Day/Remembrance Day.

Spojené štáty americké – od roku 1954 bol Armistice Day premenovaný na Deň veteránov, ktorý vzdáva úctu všetkým vojenským veteránom, nielen obetiam I. svetovej vojny.

Je dobré v tento deň pamätať na modlitby za duše všetkých, ktorí padli vo vojnách.

Sviatok

Pre katolíka je však 11. november oveľa viac než len deň modlitieb za pokoj duší všetkých, ktorí zomreli pri obrane vlasti. Je to sviatok svätého Martina z Tours, veľkého dobrodinca, o ktorom sa traduje, že vzkriesil troch ľudí z mŕtvych.

Otec Francis Weiser v diele Handbook of Christian Feasts and Customs uvádza, že sviatok sv. Martina bol v stredoveku obdobou amerického Dňa vďakyvzdania. Je to tradícia, na ktorú by sme nemali zabudnúť:

Najbežnejšia a takmer univerzálna oslava úrody a vďakyvzdania v stredoveku sa konala na sviatok svätého Martina z Tours (11. november). Bol to sviatok v Nemecku, Francúzsku, Nizozemsku, Anglicku a v strednej Európe. Ľudia najprv išli na svätú omšu a zvyšok dňa trávili hrami, tancami, sprievodmi a slávnostnou hostinou. Hlavným chodom bola tradičná pečená hus (Martinova hus). K husi pili „svätomartinské víno“, teda prvé víno vyrobené z nedávno zozbieraného hrozna. Sviatok sv. Martina bol sviatkom plných stodôl a zásobených komôr, skutočným Dňom vďakyvzdania stredoveku. Ešte aj dnes sa zachováva vo vidieckych oblastiach Európy a sviatok svätého Martina je bez zlatohnedej, chutnej Martinovej husi takmer nepredstaviteľný. Hus sa nejedáva v rokoch, keď 11. november pripadne na piatok.

Svätomartinská hus
zdroj: wikimedia commons

Sviatok sv. Martina však nebol len obdobou Dňa vďakyvzdania. Slúžil aj ako akési adventné fašiangy, pretože uvádzal obdobie predvianočneho pôstu známeho ako Martinský pôst. Martinský pôst ako obdobie prípravy pred Vianocami vznikol už okolo roku 480 po Kr. Dom Prosper Guéranger vo svojom známom diele Liturgický Rok píše:

Najstarší dokument, v ktorom sa pomerne jasne spomína dĺžka a adventná prax adventu, sa nachádza v druhom zväzku Dejín Frankov od sv. Gregora z Tours. Ten uvádza, že sv. Perpetuus, jeden z jeho predchodcov na biskupskom stolci okolo roku 480, nariadil pôst trikrát týždenne od sviatku svätého Martina až do Vianoc… Všimnime si však toto obdobie štyridsiatich, presnejšie štyridsiatich troch dní, výslovne zasvätených pokániu – akoby išlo o druhý pôst, hoci menej prísny než ten pred Veľkou nocou.

Máme deviaty kánon prvého koncilu v Mâcone (582), ktorý nariaďoval, aby pondelky, stredy a piatky medzi sviatkom sv. Martina a Vianocami boli pôstnymi dňami a aby sa liturgia slávila podľa pôstneho obradu. Niekoľko rokov predtým, v roku 567, druhý koncil v Tours prikázal mníchom postiť sa od začiatku decembra až do Vianoc. Táto kajúcna prax sa čoskoro rozšírila na celé štyridsaťdňové obdobie a dokonca aj medzi laikov. Bežne sa nazývala Martinský pôst. Na sviatok svätého Martina sa zároveň konali osobitné oslavy, podobne ako dnes pred začiatkom pôstu alebo pred Veľkou nocou.

V historických prameňoch sa advent niekedy označuje výrazom Quadragesima Sancti Martini („Štyridsaťdňový pôst svätého Martina“). Podľa všetkého táto forma pôstu pravdepodobne pretrvala až do 12. storočia.

V Katechizme vytrvalosti od monsignora Gauma z roku 1882 čítame:

Ustanovenie adventu sa zdá byť rovnako staré ako ustanovenie sviatku Narodenia Pána, hoci disciplína Cirkvi v tejto veci nebola vždy rovnaká. Po niekoľko storočí pozostával advent zo štyridsiatich dní podobne ako pôst pred Veľkou nocou. Začínal sa na sviatok svätého Martina.

Milánska cirkev si podľa starobylého zvyku ponechala šesť adventných týždňov, ktoré zachovávala aj španielska cirkev. Rímska Cirkev neskôr obdobie skrátila na štyri týždne a tento zvyk postupne prevzal celý Západ.

V minulosti sa počas celého adventu zachovával pôst. V niektorých krajinách bol záväzný pre všetkých, inde bol dobrovoľnou zbožnou praxou. Povinnosť pôstu sa tradične pripisuje sv. Gregorovi Veľkému, hoci nikdy nemal úmysel zaviesť ju ako všeobecný zákon.

Ďalší historický dôkaz pochádza z roku 753, keď Astolf, kráľ Longobardov, daroval vody pri Nonantule miestnemu opátstvu, pričom si vyhradil štyridsať šťúk pre svoj stôl počas Martinského pôstu. To naznačuje, že Longobardi zachovávali štyridsaťdňový pôst pred Vianocami alebo sa aspoň zdržovali mäsa.

Do 12. storočia sa pôst začal meniť na jednoduchú abstinenciu od mäsa. Antoine Villien vo svojej knihe Dejiny cirkevných prikázaní píše:

Adventný pôst upadal ešte skôr, než sa úplne rozšíril. Koncom 12. storočia bol takmer zrušený. Koncil v Avranches roku 1172 urobil z pôstu aj abstinencie len odporúčanie, najmä pre duchovenstvo a vojakov. V Anglicku zostal záväzný predovšetkým pre mníchov. V roku 1281 koncil v Salisbury predpokladal, že ho budú zachovávať už iba rehoľníci. V roku 1362 sa pápež Urban V. pokúsil obnoviť aspoň adventnú abstinenciu pre členov pápežského dvora.

Ani tieto opatrenia však dlho nevydržali.

V 16. storočí sa sv. Karol Boromejský v Miláne snažil obnoviť starobylú disciplínu. Veriacich povzbudzoval, aby sa počas adventu postili a zdržiavali mäsa v pondelok, stredu a piatok. Dom Guéranger potvrdzuje, že hoci sa prax v jednotlivých krajinách výrazne líšila, v niektorých oblastiach Francúzska sa pôst počas celého adventu zachoval ešte v 13. storočí.

Stopy Martinského pôstu pretrvali v rímskom obrade až do 19. storočia. V niektorých krajinách bol počas adventu stále predpísaný pôst v stredu a piatok. V Spojených štátoch sa pôst zachovával v stredy a piatky adventu až do roku 1840, keď bola povinnosť stredajšieho pôstu zrušená. Piatkový adventný pôst bol odstránený v roku 1917 zavedením Kódexu kánonického práva z roku 1917. Rovnaký kódex zrušil aj ďalšie miestne adventné pôstne povinnosti, napríklad sobotný pôst, ktorý sa zachovával v Taliansku. Aj tieto novšie formy však predstavovali už len slabý odraz pôvodného Martinského pôstu.

Katechizmus vytrvalosti pripomína:

Cirkev nezanedbáva žiadny prostriedok, aby v svojich deťoch znovu prebudila horlivosť ich predkov. Nie je to správne? Je Dieťa, ktoré očakávame, dnes menej krásne, menej sväté alebo menej hodné našej lásky než kedysi? Prestalo byť priateľom čistých sŕdc? Potrebujeme jeho príchod do našich duší menej než predtým? Žiaľ, možno sme si v srdci postavili všetky modly, ktoré pred osemnástimi storočiami prišiel zvrhnúť. Buďme teda múdrejší. Vstúpme do zámerov Cirkvi a uvedomme si, ako táto nežná matka znásobuje svoju starostlivosť, aby v nás vytvorila dispozície pokánia a lásky potrebné na dôstojné prijatie Betlehemského Dieťaťa.

Ako ďaleko sme sa vzdialili od čias svätého Martina. Ako poznamenal sv. František Saleský:

„Ak sa dokážete postiť, bude pre vás dobré zachovávať niektoré dni navyše oproti tomu, čo Cirkev prikazuje.“

Kým svet začína oslavovať Vianoce už pred sviatkom sv. Martina a prestáva s Vianocami už na sviatok sv. Štefana, my nerobme tú istú chybu. Každej veľkej slávnosti má predchádzať primeraný pôst. Sviatok svätého Martina nás uvádza do posvätného času prípravy na Narodenie Pána a preto by sme to mali náležite využiť. Kňazi, povzbudzujte veriacich, aby sviatok svätého Martina z Tours slávili ako skutočné katolícke vďakyvzdanie. Povzbudzujte ich k slávnostnej hostine na jeho počesť a k rodinným lampášovým sprievodom, ktoré veriaci po stáročia zbožne zachovávali.

A povzbudzujte ich aj k zachovávaniu Martinského pôstu alebo aspoň k pôstu v pondelok, stredu a piatok od sviatku svätého Martina až po oslavu narodenia Pána na Vianoce. Veď ako hovorí staré kresťanské porekadlo „Quod oratio impetrat, ieiunium assequitur – Čo modlitba vyprosuje, to pôst dosahuje“.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)





Zdieľať