Slávenie Veľkonočnej vigílie v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
5. marca 2026   Cirkev História   Liturgia

predchádzajúce súvisiace články:
Slávenie Kvetnej nedele v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Slávenie Štvrtka Svätého týždňa v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Slávenie obradov Veľkého piatka v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie

***

Významné miesto v procese smerujúcom k vytvoreniu Novej omše, zavedenej od roku 1969, mali reformy obradov Svätého týždňa prebiehajúce v období rokov 1951 až 1955. Pontifikát pápeža Pia XII. trval v období od roku 1939 do roku 1958, teda zahŕňal aj obdobie týchto reforiem.

Akým spôsobom reformy obradov Svätého týždňa súvisia s neskorším vytvorením Novej omše? Aké významné zmeny boli zavedené do liturgických obradov Veľkonočnej vigílie v roku 1956? Ako moderní liturgickí reformátori dosiahli presadenie týchto svojich zámerov?

Tradičná Veľkonočná vigília vystavená liturgickým experimentom

Svätý Augustín (354 – 430), biskup a učiteľ Cirkvi, považoval Veľkonočnú vigíliu za „matku všetkých vigílií“, keďže je najstaršou zo všetkých vigílií. Moderní liturgickí reformátori však nechceli zachovať kontinuitu s Tradíciou.

Posvätná kongregácia pre obrady vydávala počas pontifikátu pápeža Pia XII. dekréty a inštrukcie presadzujúce zásadné zmeny v obradoch Svätého týždňa. Dekrét De Solemni Vigilia Paschali Instauranda zo dňa 9. februára 1951 zaviedol experimentálnu Veľkonočnú vigíliu.

Dekrét Maxima Redemptionis zo dňa 16. novembra 1955 (ďalej len MR), zaviedol reformy obradov Svätého týždňa a bol sprevádzaný inštrukciou spolu s rubrikami pre Poriadok Svätého týždňa z roku 1956. Týmto dekrétom bola tradičná Veľkonočná vigília prepracovaná a niektoré texty boli výrazne skrátené.

Starodávne princípy liturgie Svätého týždňa boli podrobené radikálnym progresívnym reformným zásahom už v polovici 20. storočia. Pápež Pius XII. bol pravdepodobne pod vplyvom liturgických progresivistov už v čase, keď zriadil Pápežskú komisiu pre všeobecnú reformu liturgie v roku 1946. Tento pápež obsadil zmienenú komisiu v roku 1948 osobami, z ktorých väčšinu tvorili progresivisti.

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1 (Holyrood Press, 2020). Toto dielo bolo vydané aj českom jazyku pod názvom Liturgická revoluce (Nakladatelství Christianitas, s. r. o., 2023).

C. Byrneová uvádza, že P. Joseph Löw (1893 – 1962), rakúsky teológ a kňaz, ako jeden z členov zmienenej komisie, hovoril o Veľkonočnej vigílii ako o „veľkom liturgickom experimente, ktorý nariadil pápež Pius XII.“. P. J. Löw zjavne zastieral obrovský prielom, ktorý zmienená komisia chcela vykonať v tisícročnej tradícii Veľkonočnej vigílie, a v roku 1953 konštatoval:

„Človek ako tvor lipnúci na svojich zvykoch má odpor k všetkému novému. Môže to byť spôsobené lenivosťou ducha, alebo často len láskou k pohodliu. Skutočnosťou je, že v tomto prípade nemôže byť reč o „novote“, ale presnejšie, len o obnove starého, pôvodného stavu veci.“

Zavedenie zmeny v čase slávenia Veľkonočnej vigílie

C. Byrneová uvádza, že tajomstvo liturgie Cirkvi vo svojej podstate nie je viazané na hodiny. Termín „vigília“ znamená v liturgickej terminológii predvečer sviatku a možno ju slúžiť vhodne v ktorúkoľvek dennú dobu. Preto v skutočnosti žiadna „riadna doba“ pre Veľkonočnú vigíliu neexistuje. Stanovenie času Veľkonočnej vigílie sa nikdy neriadilo astronomickým výpočtom, akoby všetko záviselo na tom, koľko stupňov nad horizontom alebo pod ním nachádza sa slnko.

Pápež Pius XII. podľahol tlaku moderných liturgických reformátorov a tlaku progresívnych francúzskych a nemeckých biskupov. Tento pápež následne stanovil nový predpis, podľa ktorého Cirkev nemá naďalej sláviť Veľkonočnú vigíliu za svetla, teda podľa starobylého zvyku, zavedeného od 7. až 8. storočia. V zmysle tejto reformy Cirkev sa mala vrátiť k praxi prvých kresťanov, ktorí Veľkonočnú vigíliu slávili až po zotmení.

Dom Pius Parsch (1884 – 1954), rakúsky augustiniánsky kanonik Opátstva Klosterneuburg, začal sláviť svätú omšu „tvárou k ľudu“, a prekladať liturgické texty do nemčiny.Vo svojej predstave „ľudovej liturgie“ chcel dosiahnuť zmenu vertikálneho vzťahu s Bohom na horizontálny vzťah. Bol významnou postavou moderného liturgického hnutia a mal podporu liturgickej komisie zriadenej rakúskymi biskupmi.

D. P. Parsch sebavedome vyhlasoval, že patril k ľuďom, ktorí presvedčili pápeža Pia XII., aby presunul slávenie Veľkonočnej vigílie na nočnú dobu. Trúfalosť pri kritike starobylej liturgickej tradície Cirkvi potvrdzuje aj jeho vyjadrenie:

„Neliturgický duch a mentalita posledných storočí nás pripravila o najsvätejšiu zo všetkých nocí; liturgický duch našej doby napraví tento omyl.“

Postoj pápeža Pia XII. so zreteľom na nariadenie zmeny v čase slávenia Veľkonočnej vigílie je pozoruhodný. Pápež Pius XII. vydal dňa 20. novembra 1947 encykliku Mediator Dei (O posvätnej liturgii), v ktorej kritizoval podobné postoje ako prejavy nežiaduceho „archeologizmu“:

„Takto treba posúdiť aj tie pokusy, ktorými sa poniektorí snažia obnoviť isté staré obrady a ceremónie. Isteže liturgia staroveku je hodná úcty, lenže starý zvyk nemožno pokladať za vhodnejší a lepší už sám v sebe, alebo vzhľadom na nasledujúce časy a na nové pomery len preto, že má príchuť a nádych starobylosti. Aj novšie obrady zasluhujú si úcty a pozornosti, lebo vznikli z vnuknutia Ducha Svätého, ktorý je s Cirkvou v každom čase až do skončenia vekov; aj ony sú prostriedkami, ktoré používa vznešená Nevesta Ježiša Krista, aby povzbudzovala a postarala sa o svätosť ľudí.“ (Bod 61)

Dekrét MR z roku 1955 napriek vyššie zmieneným slovám pápeža Pia XII. vnímal ranú kresťanskú Veľkonočnú vigíliu ako „najlepšiu“ a odmietal princíp, že „aj novšie obrady zasluhujú si úcty a pozornosti“. Tento dekrét naznačuje, že Cirkev v najdlhšom období svojich dejín v rozsahu 14 storočí konala bohoslužby v nesprávnych časoch. Veľkonočná vigília bola údajne „vytrhnutá“ zo svojho „riadneho“ nočného prostredia.

Diskreditácia požehnania nového ohňa

Reformovaná Veľkonočná vigília začína zapaľovaním veľkonočnej sviece, teda rovnako ako v starom ríte. Podľa C. Byrneovej týmto však zhoda medzi oboma obradmi končí a nasleduje doslova revolučná zmena.

Moderní liturgickí reformátori pri požehnaní nového ohňa vyhodili dve z troch modlitieb. Tieto dve odstránené modlitby vyplývali zo Svätého písma a žiadali Boha, aby osvecoval veriacich na ceste k spáse tak, ako osvietil Mojžiša odchádzajúceho z Egypta. Tieto modlitby súčasne žiadali Boha, aby chránil veriacich pred „ohnivými šípmi nepriateľa“, teda Zlého (Ef 6,6).

V súčasnosti možno považovať za preukázané, že pri vytvorení Novej omše, zavedenej od roku 1969, boli odstránené modlitby, ktoré vyjadrovali katolícku náuku o žiadostivosti („ohnivé šípy“) a o nevyhnutnosti duchovného boja, ktorý kresťan musí podstúpiť proti Satanovým útokom. Podľa C. Byrneovej práve liturgická komisia reformou Veľkonočnej vigílie v roku 1956 spustila tento proces odstraňovania zmienených modlitieb.

Likvidáciou týchto vzácnych modlitieb bol odstránený aj dôležitý prvok katolíckej náuky vyjadrený v tradičnej rímskej liturgii. Týmto prvkom je chápanie, že veci požehnané modlitbou Cirkvi sú preniknuté Božou mocou, aby chránili veriacich pred Satanovým vplyvom.

Vyššie zmienené likvidovanie starobylých modlitieb zodpovedalo aj vypusteniu všetkých modlitieb okrem jednej v prípade starobylého obradu požehnania ratolestí pri reforme liturgických obradov slávenia Kvetnej nedele v roku 1956. Tento proces viedol v období po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) k postupnému zanechávaniu praxe požehnávania predmetov. Katolícki kňazi prestali veriť, že majú moc požehnať hmotné veci skrze sviatosť posvätenia kňazstva a že existuje rozdiel medzi posvätným a profánnym.

Degradácia požehnania piatich kadidlových zŕn

Pri skúmaní starobylých a tradičných obradov Bielej soboty tieto obrady možno vnímať aj ako veľký orchester prenesený do duchovnej roviny, v ktorom modlitby, obrady a spevy formulovali zasvätené duše a svätci. Nemožno prehliadať nahromadené posväcujúce vlastnosti, zbožnosť a múdrosť starobylého rítu. Podobne ako v orchestri všetky jeho súčasti majú svoje miesto, a preto narušenie ktoréhokoľvek prvku musí narušiť aj rovnováhu a harmóniu celku.

C. Byrneová uvádza, že v rímskom ríte bolo stáročným zvykom požehnanie piatich kadidlových zŕn, ktoré boli následne vložené do veľkonočnej sviece. Pri tomto obrade bola používaná starobylá modlitba „Veniat quaesumus“ a antifóna „Asperges me, Domine“, ktoré prednášal kňaz. Keďže päť kadidlových zŕn predstavuje symbolicky päť Kristových rán, boli považované za hodné slávnostného požehnania, než budú vložené do veľkonočnej sviece, ktorej čistý biely vosk bol symbolom Kristovho nepoškvrneného Tela.

Podľa C. Byrneovej Pápežská komisia pre všeobecnú reformu liturgie vyvolala nepodložený spor, keď tvrdila, že Cirkev počas mnohých storočí používala údajne chybne modlitbu „Veniat quaesumus“ na tento účel, keďže v ranej Cirkvi táto modlitba slúžila na požehnávanie sviec. Dôsledkom tejto vyvolanej kontroverzie kadidlové zrná stratili ceremoniálnu modlitbu požehnania a antifóna „Asperges me, Domine“ sa stala nadbytočnou.

Podľa rubrík z roku 1962 je dokonca možné celkom vynechať zmienené požehnanie. Kňaz môže vypustiť túto časť, ak kadidlové zrná boli požehnané už pred Veľkonočnou vigíliou. To poskytuje príležitosť na zníženie slávnostnosti tohto obradu, ktorý Svätý Augustín, biskup a učiteľ Cirkvi, považoval za „matku všetkých vigílií“.

Požehnanie veľkonočnej sviece a spochybňovanie tradície

Cirkev používala starobylý a nádherný hymnus „Exsultet“ pri požehnávaní veľkonočnej sviece, resp. paškálu, už od 7. storočia. Jeho funkcia bola zaznamenaná v starých sakramentároch, t. j. v stredovekých liturgických knihách, ako „Benedictio cerei“, teda ako požehnanie sviece.

Moderní liturgickí reformátori prostredníctvom reformy z roku 1956 spôsobili, že hymnus „Exsultet“ stratil náhle svoju tradičnú funkciu. Bol zmenený z obradu požehnania a svätenia veľkonočnej sviece len na chválospev. Ak zmienený hymnus stratil zmysel svojej existencie pri požehnaní veľkonočnej sviece, ceremoniálny sprievod vedúci k tejto vrcholnej udalosti stratil následne svoj teologický význam.

C. Byrneová uvádza, že úlohou diakona už od prvých storočí v Cirkvi bolo zapaľovať veľkonočnú sviecu a súčasne mal výsadu požehnať veľkonočnú sviecu počas hymnu „Exsultet“. Zvyčajným vykonávateľom požehnania je samozrejme kňaz, avšak diakon pri Veľkonočnej vigílii mal mimoriadne privilégium požehnať veľkonočnú sviecu ako zástupca kňaza. Bol pri tom používaný plameň nového ohňa a päť kadidlových zŕn posvätených kňazom pri skoršom obrade.

Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, bol belgický benediktín a priekopník liturgického hnutia a ekumenického hnutia. Podľa neho sa Cirkev mýlila, keď používala hymnus „Exsultet“ pri požehnaní veľkonočnej sviece namiesto modlitby „Veniat quaesumus“. D. L. Beauduin považoval zmienenú starobylú liturgickú tradíciu Cirkvi za „hlboký omyl“. Súčasne tvrdil, že „diakon nepožehnával nikdy žiadnu vec, najmä nie pred svojimi predstavenými“.

P. Ferdinando Giuseppe Antonelli (1896 – 1993), taliansky kňaz, neskôr kardinál, pôsobil v Pápežskej komisii pre všeobecnú reformu liturgie. Súčasne bol zodpovedný za tvorbu Novej omše ako generálny riaditeľ. P. F. G. Antonelli spochybnil právo Cirkvi požehnať veľkonočnú sviecu počas hymnu „Exsultet“, a taktiež šíril pochybnosti o role diakona pri požehnaní.

C. Byrneová poukazuje kriticky na vyššie zmienené tvrdenia moderných liturgických reformátorov. Predmetná starobylá liturgická tradícia bola zachovávaná viac než tisíc rokov. Bola zaznamenaná aj v starých galikánskych sakramentároch, napríklad v Missale gothicum, pochádzajúcom zo 7. storočia. Bol to jeden z predchodcov Rímskeho misála. Zmienená komisia však v roku 1956 rozhodla, že tento starobylý zvyk je potrebné poslať do zabudnutia.

Moderní liturgickí reformátori tvrdili, že „skutočná modlitba požehnania“ bola modlitba „Veniat quaesumus“, a preto mala byť podľa nich zachovaná. Týmto spôsobom starobylý hymnus „Exsultet“ začal byť vnímaný ako „neautentický“. V skutočnosti žiadne z týchto požehnaní nebolo viac alebo menej „skutočné“ než druhé, keďže boli obsiahnuté v Gelasiánskom sakramentári a v Galikánskom sakramentári.

Tradičná Cirkev používala starobylý a nádherný hymnus „Exsultet“ pri požehnávaní veľkonočnej sviece, resp. paškálu, práve preto, že bol veľmi populárny a obľúbený aj medzi veriacimi katolíkmi. Postupne bol používaný stále častejšie a stal sa najcennejším klenotom Veľkonočnej vigílie.

Bolo prirodzené, že táto modlitba bola zaradená do Rímskeho misála, a tradičná Cirkev, so zreteľom na požehnanie veľkonočnej sviece, dala prednosť práve tejto modlitbe pred druhou modlitbou. Boli teda zohľadnené aj preferencie veriacich katolíkov, na rozdiel od byrokratických a zastretých postupov, ktorými moderní liturgickí reformátori vnucovali svoje postoje veriacim katolíkom od polovice 20. storočia.

Veľkonočný sprievod a zrušenie obradu s trojramenným svietnikom

Vyššie zmienené rozhodnutie preniesť požehnanie veľkonočnej sviece z „Exsultet“ na „Veniat“ malo negatívny vplyv aj na teologický význam veľkonočného sprievodu. Tento sprievod predstavoval pôvodne starostlivo zorganizovanú slávnosť poukazujúcu dramatickým spôsobom na Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista ako na historickú skutočnosť. Reformovaný obrad predstavuje neštruktúrovanú zmes, v ktorej veľkonočnú sviecu zatienia sviečky ľudu.

Starobylá liturgická tradícia Cirkvi dala Veľkonočnej vigílii jej rozpoznateľnú a jedinečnú identitu. Diakon vo veľkonočnom sprievode prinášal trojramenný svietnik, ktorý symbolizoval Najsvätejšiu Trojicu. Tri sviece boli zapaľované postupne, keď sprievod kňazstva postupoval chrámom, ku cti Osôb Najsvätejšej Trojice. Diakon pri zapaľovaní každej zo sviec zaspieval trikrát „Lumen Christi“ a zbor odpovedal „Deo gratias“, a všetci pritom pokľakli.

Veľkonočný sprievod nakoniec došiel do presbytéria, kde čakala nezapálená veľkonočná svieca, aby bola zapálená diakonom od jednej z troch sviec. Táto trojičná symbolika mala mať trvalý teologický účinok na veriacich. Pre ľudí čakajúcich vo vnútri neosvetleného kostola to bol vrcholný moment a vyvrcholenie, ku ktorému veľkonočný sprievod smeroval. Bolo to súčasne dramatické vyjadrenie katolíckej náuky, že Zmŕtvychvstanie vykonala Najsvätejšia Trojica, ktorú symbolizoval trojramenný svietnik. Súčasne týmto spôsobom bolo vyjadrené, že Kristus vstal z mŕtvych sám, svojou vlastnou božskou mocou.

Pápežská komisia pre všeobecnú reformu liturgie zrušila vyššie zmienený obrad s trojramenným svietnikom a nahradila ho sprievodom, založeným na „aktívnej účasti laikov“. Podľa C. Byrneovej tento sprievod mal len sekundárnu až okrajovú súvislosť so Zmŕtvychvstaním. Bolo možné vnímať to ako pokus vymazať liturgické vyjadrenie katolíckej náuky o Najsvätejšej Trojici. Tento vzorec bol použitý aj vo zvyšnej časti reforiem obradov Svätého týždňa a pri tvorbe Novej omše.

Predmetné potlačenie trojičnej symboliky prirodzene podporilo šírenie predstavy, že viera v skutočné a telesné Kristovo Zmŕtvychvstanie je niečo, čo nie je potrebné chápať príliš doslovne. Tento postoj progresivistov z polovice 20. storočia nadväzoval na postoje raných modernistov z konca 19. a zo začiatku 20. storočia, ktorí šírili pochybnosti o veľkých nadprirodzených Božích zásahoch do ľudských dejín.

Ďalšie zásahy do tradičnej Veľkonočnej vigílie

Reforma Veľkonočnej vigílie začala experimentálne v roku 1951 a jej zjavným cieľom bolo poskytnúť väčšie pohodlie zhromaždeným veriacim. Dôkazom toho je aj razantné zníženie počtu starozákonných proroctiev, ktorých bolo pri tomto obrade pôvodne dvanásť a v roku 1956 zostali po reforme len štyri.

Napríklad aj zo zachovanej štvrtej kapitoly Knihy proroka Izaiáša bol vypustený prvý verš. Tento verš poukazuje na dôležitosť manželstva ako zásadne patriarchálnej spoločnosti stanovenej Bohom pre plodenie detí. Následne aj II. vatikánsky koncil nepotvrdil jasne tento plodivý účel ako prvotný cieľ manželstva.

Požehnanie krstnej vody v tradičnej rímskej liturgii pred rokom 1956 bolo vykonávané v baptistériu, teda v časti kostola, alebo v samostatnej budove, kde bola tradične umiestnená krstiteľnica. Kňazstvo šlo v sprievode z presbytéria požehnať krstiteľnicu a vodu, ktorú obsahovala. Zbor spieval príslušnú časť 42. žalmu „Sicut cervus“. Ľudia prichádzajúci ku krstiteľnici boli vnímaní ako jeleň prichádzajúci k zdroju živej vody v zmysle 42. žalmu.

Táto časť Veľkonočnej vigílie bola radikálne pretvorená. Namiesto požehnania vody a udeľovania krstu na stanovenom mieste, kde bola krstiteľnica, tieto úkony po reforme vykonával kňaz v presbytériu tvárou k ľudu („coram populo“). To vyžadovalo použitie nádoby na krstnú vodu, zatiaľ čo krstiteľnica, používaná nepretržite 16 storočí, bola náhle zbytočná, a jej symbolický význam následne klesol. Využívanie presbytéria ako provizórneho baptistéria znamenalo vpustenie nepokrstených laikov do miest, ktoré boli v rímskej liturgickej tradícii vyhradené výlučne kňazom.

Mons. Léon Gromier (1879 – 1965), francúzsky kanonik Baziliky svätého Petra v Ríme, bol konzultorom Posvätnej kongregácie pre obrady a významným liturgistom. Tento liturgický expert vo svojej prednáške v júli 1960 v Paríži vo Francúzsku, so zreteľom na vyššie zmienené reformy, kriticky konštatoval:

„Krstiteľnica, krstná voda a krst súvisia spolu ako jeden celok. Veľkolepá inovácia, ktorá ich úmyselne oddeľuje od seba, náhradu za krstiteľnicu umiestňuje do presbytéria a krstí tam, pričom túto nádobu používa potom na prenesenie krstnej vody do krstiteľnice, je urážkou histórie, disciplíny, liturgie a zdravého rozumu.“

C. Byrneová uvádza, že „obnova krstných sľubov“ nebola nikdy súčasťou oficiálnej liturgie rímskeho rítu v období pred rokom 1956. Bola to len čiastočne súkromná „paraliturgia“, ktorá prebiehala v zvláštnych skupinách pri duchovných obnovách, misiách, a pod. Keďže tieto obrady boli zavádzané na miestnej úrovni z iniciatívy niektorých pastierov, neboli vnímané nikdy ako univerzálny zvyk.

„Obnova krstných sľubov“ vznikla v období reformácie a je zaznamenaná prvý raz v Knihe spoločných modlitieb z roku 1662 ako súčasť protestantského obradu „konfirmácie“. Tento obrad je vykonávaný podobne v reformovanej katolíckej liturgii a v protestantskej liturgii. Biskup alebo kňaz prednesie krátky príhovor v „ľudovom jazyku“ tvárou k ľudu a vedie „dialóg“ s celým zhromaždením veriacich. Termín „obnova krstných sľubov“ je potenciálne nebezpečný vzhľadom na svoju nepresnosť, a preto nie je vhodný pre katolícku liturgiu.

Potlačenie a úpadok kajúceho ducha

Veľkonočná vigília bola vnímaná v predchádzajúcich storočiach ako vyvrcholenie pôstneho obdobia, v ktorom veriaci boli zameraní na osobné obrátenie, pokánie a na svoj zápas proti hriechu ako prípravu na duchovnú obnovu spojenú s Veľkou nocou. Práve preto vznikol zvyk vykonať si „dobrú svätú spoveď“ na Bielu sobotu večer.

Moderní liturgickí reformátori však šírili názor, že jadrom Veľkonočnej vigílie je krst. P. J. Löw dokonca konštatoval, že „krst je najdôležitejšou súčasťou slávenia Veľkonočnej vigílie“ a že jej zlatým klincom je „predovšetkým obnova našich krstných sľubov“.

C. Byrneová uvádza, že v období pred reformami z roku 1956 boli na Bielu sobotu vo večerných hodinách zvyčajné dlhé rady kajúcnikov v kostoloch, ktorých spovedaniu sa venovali kňazi niekoľko hodín, niekedy až do polnoci. Presunutie obradu Veľkonočnej vigílie na večerné hodiny vyvolalo problém aj v tom, že mnoho veriacich zvyknutých na spovedanie v tomto čase nebolo možné vyspovedať.

Posvätná kongregácia pre obrady vydala v roku 1952 dekrét, ktorým obnovila experimentálnu Veľkonočnú vigíliu na ďalšie tri roky. Jej predpisy nariaďovali, aby farári odporúčali veriacim vybrať si pre sviatosť pokánia namiesto Bielej soboty iný deň. Toto riešenie nebolo vhodné, keďže ostatné dni Veľkonočného trojdnia boli obsadené liturgickými bohoslužbami, alebo ľudovými pobožnosťami, spojenými so Svätým týždňom, a kňazi neboli k dispozícii. Reforma priniesla nový obrad „obnovy krstných sľubov“ a prispela k potlačeniu významu sviatosti pokánia.

Starobylá rímska liturgická tradícia využívala aj tzv. „zvinutý ornát“ („planeta plicata“). Bol to dávny zvyk skracovať prednú časť kazuly (ornátu), teda liturgického odevu, ktorý nosil diakon a subdiakon v kajúcich obdobiach, vrátane Svätého týždňa, namiesto zvyčajnej dalmatiky a tunicelly. Tento odev bol na prednej časti zložený smerom nahor a prišpendlený, na znamenie pokánia. Diakon odkladal „zvinutý ornát“ v určitých častiach liturgie a bral si „širokú štólu“ („stola largior“), nosenú ako bandalír, teda ako popruh nosený cez rameno diagonálne k opačnému boku.

Moderní liturgickí reformátori dosiahli v roku 1956 zrušenie nosenia „zvinutého ornátu“ a „širokej štóly“. Mons. L. Gromier vo svojej vyššie zmienenej prednáške v roku 1960 uviedol:

„Zvinuté kazuly sú jednou z najstarších charakteristík rímskeho rítu. Siahajú až do čias, kedy kazuly nosil všetok klérus, a boli výrazom prísneho pokánia. Ich zrušenie robí z kresieb v katakombách nezmysel. Je to nesmierna strata a urážka histórie.“

PDF (formát pre tlač)