Od Sylabu omylov Pia IX. po encykliku Quas primas Pia XI. – Pokusy o obnovu katolíckeho štátu v pápežskom učení a v kontrarevolučnom myslení, II. časť

Jacek Bartyzel
21. februára 2026   Cirkev   Revolúcia a kontrarevolúcia

predchádzajúca časť:
Od Sylabu omylov Pia IX. po encykliku Quas primas Pia XI. – Pokusy o obnovu katolíckeho štátu v pápežskom učení a v kontrarevolučnom myslení, I. časť

***

2.2. Nešťastné „zapojenie“

Hoci doktrinálne učenie Leva XIII. nerobilo žiadne ústupky duchu revolúcie, jeho politická prax odhaľovala tendenciu dosahovať príliš unáhlené dohody s de facto vládami bez ohľadu na ich legitimitu, a to aj s nekatolíckymi alebo dokonca protikatolíckymi. Napríklad vo vzťahoch s protestantskou Nemeckou ríšou alebo so schizmatickým Ruskom, sa pápež snažil predovšetkým čo najrýchlejšie uhasiť konflikty (Bismarckov Kulturkampf alebo prenasledovanie uniatov – gréckokatolíkov Moskvou), pričom obetoval práva poľských katolíkov na oltár porozumenia a dokonca (v roku 1886) vymenoval nemeckého duchovného Júliusa Dindera za arcibiskupa v Gniezdne, a teda aj za titulárneho prímasa Poľska.

Najzjavnejším omylom politiky Leva XIII. bola jeho výzva francúzskym katolíkom – v prejave „Au milieu des sollicitudes“ (Uprostred starostí) zo 16. februára 1892 –, aby sa „zapojili“ (ralliement) do politiky v republike, a to v iluzórnej nádeji, že tá sa nakoniec vzdá svojej proticirkevnej politiky. Pápež chcel rozlišovať medzi vládnou politikou a legislatívnou mocou a navrhol, aby sa katolíci zapojili z dôvodu, aby ich zástupcovia mohli získať dostatočný vplyv na legislatívu a následne na zrušenie protikatolíckych zákonov. To však implicitne znamenalo, že katolíci by sa museli vzdať svojej vernosti monarchii a dynastii, ktorá vládla Francúzsku 900 rokov.

Pápež sa to snažil zdôvodniť tým, že ak v dôsledku násilných politických zmien „sú dovtedy existujúce vlády skutočne zničené“ a nastane anarchia, potom „spoločenská nevyhnutnosť odôvodňuje vznik a existenciu nových vlád v akejkoľvek forme, pretože za predpokladu našej hypotézy sú takéto vlády nevyhnutné na udržanie verejného poriadku a žiadny verejný poriadok nie je možný bez vlády“. Neuvedomil si však, že takéto „nové vlády“ by samy osebe mohli byť organizované a zároveň trvalo deštruktívne a nespojil ich teda s „obavami“, ktoré boli dôvodom jeho intervencie.

Medzi rojalistickými vodcami patril k „zapojeným“ (rallié) Albert gróf de Mun (1841 – 1914), bývalý „fuzionista“ (t. j. legitimista, ktorý vstúpil k podporovateľom Orléanskej vetvy dynastie, po smrti grófa de Chambord, čiže Henricha V. Bourbonského de iure, bez potomkov). Väčšina rojalistov však túto výzvu ignorovala nielen kvôli ich odporu, ale aj kvôli nezáujmu slobodomurárskeho establišmentu Tretej republiky o dosiahnutie dohody s katolíkmi. Program „zapojenie“ skončil úplným neúspechom. Republikánsky režim využil oslabenie autority armády počas „Dreyfusovej aféry“ a dosiahol úplnú sekularizáciu štátu a jeho formálne oddelenie od Cirkvi (9. decembra 1905), zrušenie konkordátu a obnovenie rôznych útokov proti Cirkvi a katolíkom, ktoré trvali až do vypuknutia prvej svetovej vojny.

Problém „zapojenia“ (ralliement), v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na Francúzsko, ale aj na všeobecnú stratégiu Cirkvi voči nepriateľskému modernému svetu, dokonale vystihol súčasný katolícky historik a publicista, barón Roberto de Mattei (narodený v roku 1948), ktorý ho nazval pastorálnym experimentom v rozpore s doktrínou, ktorý nemohol uspieť, pretože bol založený na mylnom chápaní reality. Pápež sa mylne domnieval, že Francúzska republika je antiklerikálna preto, lebo Cirkev a katolíci sú monarchistickí, zatiaľ čo v skutočnosti boli republikáni tým, čím boli práve preto, že boli svojou podstatou antikatolícki. Bola to u tohto pápeža tiež otázka rozdielu medzi hlásaním ortodoxnej doktríny a politickou praxou, ako píše Roberto de Mattei:

„Lev XIII. nikdy nekázal liberálne omyly; naopak, jednoznačne ich odsudzoval. Historik však nemôže ignorovať rozpor medzi magistériom pápeža Pecciho a jeho politickým a pastoračným postojom. (…) Lev XIII., hoci to v žiadnom prípade nebol jeho zámer, v praxi podporoval tie isté myšlienky a tendencie, ktoré odsudzoval na doktrinálnej úrovni. Ak by sme slovu „liberálny“ mohli dať duchovný význam, teda sklon k ústupkom a kompromisom, boli by sme nútení povedať, že Lev XIII. mal liberálneho ducha. Tento duch sa prejavoval v podstate v snahe riešiť problémy, ktoré vytvoril moderný svet, prostredníctvom diplomatických rokovaní a ústupkov, namiesto nekompromisnej obhajoby princípov a vedenia bezohľadného boja na politickej a kultúrnej úrovni.“

2.3. Politická náhodnosť integralistov

Ešte predtým, ako Lev XIII. začal s politikou „zapájania“ a už v kontexte neúspechu pokusov o obnovenie katolíckej monarchie, sa v niektorých katolíckych kruhoch, tak u duchovenstva, ako aj u laikov (s výrazne ultramontánnym charakterom, dnes čoraz častejšie označovaným ako „integralizmus“) v politických záležitostiach, objavila tzv. teória náhodnosti. Tvrdila, že formálny dynastický a monarchistický legitimizmus, ako aj forma vlády vo všeobecnosti predstavujú iba náhodné javy, a teda náhodné, vo vzťahu k obsahu štátneho systému, zatiaľ čo jedinými podstatnými prvkami v ňom sú náboženská príslušnosť štátu, úcta k Božiemu zákonu a postoj jeho autorít k Cirkvi. Z tohto pohľadu je forma vlády – monarchická alebo republikánska – druhoradá a „ľahostajná“ otázka, a preto môže Cirkev prejavovať priazeň voči katolíckej republike a za určitých okolností ju dokonca uprednostňovať.

Teoreticky a abstrahovane od reality nemožno takýto postoj z pohľadu katolíckej doktríny o štáte spochybniť a bol v súlade s predtým diskutovaným výkladom „kresťanskej ústavy štátov“ Leva XIII. Prakticky však narazila na dva problémy, ktoré sa týkali náhody. Prvým bolo morálne opodstatnenie prijatia republikánskej vlády na mieste – ako vo Francúzsku –, kde monarchia, nepochybne kresťanská, existovala už viac ako tisíc rokov. Hoci bola zvrhnutá revolúciou, dynastia stále existovala, aj keď v exile, s nepochybným právom na trón a lojalitou svojich poddaných.

Druhým bol nedostatok republík, ktoré by spĺňali požiadavky tejto teórie. Na konci 19. storočia existovali v Európe iba dve republiky – Francúzsko a Švajčiarsko – prvá bola ostro protikatolícka, zatiaľ čo druhá mala prevažne protestantské obyvateľstvo. Severoamerická republika, Spojené štáty americké, bola prvým sekulárnym poriadkom na svete a hoci nebránila pastoračnej práci katolíckej Cirkvi, jej inštitúcie a aktivity boli preniknuté protestantskou mentalitou. V Latinskej Amerike existovalo množstvo republík, ktoré vznikli v dôsledku vzbury kreolskej buržoázie proti španielskej alebo portugalskej metropole, ale napriek tomu, že mali katolícke obyvateľstvo, takmer všetky boli ovládané slobodomurármi, pozitivistami a liberálmi (alebo dokonca – ako v Paraguaji alebo Mexiku – jakobínmi). V tejto situácii bol pre autorov teórie náhodnosti „korunným dôkazom“ o možnosti existencie katolíckej republiky fenomén najmenšej juhoamerickej republiky, t. j. Ekvádoru za vlády dvojnásobného (1861 – 1865, 1869 – 1875) prezidenta tejto krajiny, Gabriela Garcíu Morena (1821 – 1875).

Tento zbožný politik, ktorý denne navštevoval sv. omšu a každý Veľký piatok chodil bosý medzi veriacimi počas krížovej cesty, pričom na chrbte niesol veľký drevený kríž, dokázal zabezpečiť prijatie ústavy – udelenej „v mene jedného a trojjediného Boha, zákonodarcu a Stvoriteľa vesmíru, ktorý ho udržiava v existencii…“ –, ktorá ustanovila „katolícke, apoštolské a rímske náboženstvo za štátne náboženstvo s vylúčením všetkých ostatných“. Vyučovanie na všetkých úrovniach podriadil dohľadu cirkevných autorít a zasvätil Ekvádor ochrane Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Nakoniec sa však prezident Gabriel García Moreno stal mučeníkom, zavraždeným na schodoch katedrály mimoriadne brutálnym spôsobom (mačetami) slobodomurárskymi sprisahancami.

Jeho úspechy sa však predovšetkým ukázali ako nestabilné, pretože po 20 rokoch a v dôsledku prehry konzervatívcov v občianskej vojne bol konkordát v Ekvádore zrušený (1895), jezuiti boli opäť vyhostení (1899), Cirkev bola zákonom postavená do závislosti od štátu (1899), bola vyhlásená odluka Cirkvi od štátu (1904), zavedený rozvod a občianske sobáše (1906) a vzdelávanie bolo sekularizované (1908).

Intelektuálnym otcom akcidentalizmu (teórie náhodnosti) bol Louis Veuillot. Hoci v rokoch 1871 až 1873 podporoval grófa de Chambord v jeho reštaurátorských snahách, niekoľko desaťročí predtým ako redaktor ultramontánneho denníka L’Univers zostal ľahostajný k tomu, či vládla uzurpujúca júlová monarchia, Druhá republika alebo bonapartistické Druhé cisárstvo, pričom uprednostňoval iba práva náboženstva a Cirkvi. Na príkaz pápeža Leva XIII. otec Luis Martín SJ (1846 – 1906), generál jezuitského rádu od roku 1892, povzbudzoval francúzskych a španielskych jezuitov, aby presadzovali teóriu akcidentalizmu a zavádzali stratégiu ralliementu (v Španielsku voči liberálnej monarchii).

3. Svätý Pius X. (1903 – 1914): „Obnoviť všetko v Kristovi“

Bezpochyby najkontrarevolučnejším pápežom 20. storočia bol svätý Pius X. (Giuseppe Melchiorre Sarto, 1835 – 1914). Už vo svojej inauguračnej encyklike E supremi apostolatus (zo 4. októbra 1903) načrtol program „obnovy všetkých vecí v Kristovi“ (instaurare omnia in Christo), pričom zároveň poskytol prísne tradicionalistickú definíciu „strany poriadku“, diskreditoval tie „konzervativizmy“, ktoré sú sekularizované alebo dokonca nábožensky „vlažné“, zostupujúce do roviny púhej obrany materiálnych záujmov privilegovaných vrstiev. „Vieme,“ vyhlásil pápež, „že existuje nemálo ľudí, ktorí, poháňaní láskou k mieru – alebo, ako hovoria, k pokoju či poriadku, sa zjednocujú a združujú v združeniach a stranách, ktoré nazývajú stranami poriadku. Márne nádeje a premárnené úsilie! Existuje iba jedna strana poriadku, ktorá je schopná obnoviť mier uprostred prevládajúceho zmätku: je to strana tých, ktorí stoja s Bohom.“

Pius X. sa odvážne postavil sekularizmu a v encyklike Notre charge apostolique („Náš apoštolský úrad“) z 25. augusta 1910 odsúdil oddelenie Cirkvi od štátu vo Francúzskej tretej republike (Vehementer vos, 11. februára 1906; Une fois encore , 6. januára 1907) a v novovzniknutej Portugalskej republike (Iamdudum , 24. mája 1911), ako aj skupinu Sillon („Brázda“) vedenú Marcom Sangnierom (1873 – 1950), ktorá pestovala modloslužbu demokracie.

3.1. Odsúdenie modernizmu: Pascendi Dominici gregis

Najvýznamnejšou a najznámejšou encyklikou Pia X. bola Pascendi Dominici gregis „o princípoch modernistov“, ktorej predchádzal dekrét Svätého ofícia Lamentabili sane exitu z júla 1907, odsudzujúci chyby v exegéze Svätého Písma a ktorá bola vyhlásená 8. septembra 1907. V tomto dokumente pápež odsúdil chyby takzvaného katolíckeho modernizmu, systematizovaného tematicky – bez toho, aby spomenul menom akýchkoľvek autorov, považovaného za „syntézu všetkých heréz“, o to nebezpečnejšieho, že mal svojich podporovateľov nie medzi otvorenými nepriateľmi Cirkvi, ale skrytých v jej radoch, dokonca aj medzi kňazmi.

Išlo o také chyby, ako napríklad: predpoklad, že katolícke dogmy majú historickú povahu a môžu podliehať evolúcii, kým sa nezmení ich obsah; čisto textová a racionálna (inšpirovaná protestantskou kriticko-historickou školou) exegéza Biblie bez zohľadnenia komentárov cirkevných otcov a spochybňovania vykonaných zázrakov; emotivistické chápanie viery ako náboženského cítenia veriacich spolu s podkopávaním možnosti racionálneho poznania niektorých právd viery; a podkopávania významu Magistéria Cirkvi.

Dôsledkom odsúdenia modernizmu bola povinnosť všetkých kandidátov na kňazstvo, ako aj biskupov a lektorov v teologických seminároch, aby 1. októbra 1910 zložili tzv. antimodernistickú prísahu (Sacrorum antistitum), podriadili sa „odsúdeniam, rozsudkom a všetkým predpisom obsiahnutým v encyklike Pascendi a v dekréte Lamentabili, najmä pokiaľ ide o tzv. „vývoj dogiem“; ako aj vytvorenie neformálnej, tajnej a elitnej (počet členov nikdy nepresiahol 50) medzinárodnej informačnej siete kňazov so skúsenosťami s antimodernizmom v roku 1909, ktorá tvorila Sodalitium Pianum (Bratstvo sv. Pia V.), všeobecne označované iba iniciálami SP alebo kódovaným názvom La Sapinière („jedľový les“).

Bratstvo založil monsignor Umberto Benigni (1862 – 1934). Medzi jeho najvýznamnejších členov patrili francúzski kňazi Emmanuel Barbier (1851 – 1925) a Charles Maignen (1858 – 1937). Jeho postoje boli vyjadrené v periodikách Correspondance de Roma a La Vigie („Hliadka“). Úlohou La Sapinièra bolo zhromažďovať informácie o duchovenstve podozrivom z modernistických sklonov a doručovať ich do Ríma na prijatie protiopatrení. Po vrchole v rokoch 1912 – 1913 Bratstvo oslablo v dôsledku vypuknutia vojny a v roku 1921 bolo pápežom Benediktom XV. rozpustené.

4. Pius XI. (1922 – 1939): Za sociálne kráľovstvo Kristovo

Krátky pontifikát Benedikta XV. (Giacomo della Chiesa, 1854 – 1922) čiastočne pripadol na obdobie prvej svetovej vojny, takže pápežovým hlavným záujmom bolo obnovenie mieru, kvôli čomu neúspešne apeloval na bojujúce strany. Okrem týchto výziev bolo jediným politicky významným krokom tohto pápeža úplné a definitívne zrušenie zákazu pasívnej a aktívnej účasti na parlamentných voľbách v Talianskom kráľovstve v roku 1919 (záväzný pre talianskych katolíkov od vydania encykliky blahoslaveného Pia IX. Non expedit 10. septembra 1874), ako aj jeho schválenie založenia a aktivít Kresťanskodemokratickej strany známej ako Talianska ľudová strana (Partito Popolare Italiano, PPI), ktorú viedol otec Luigi Sturzo (1871 – 1959).

4.1. Encyklika o Kristovi Kráľovi

Pontifikát pápeža Pia XI. (Achille Ratti, 1857 – 1939), ktorý trval takmer celé medzivojnové obdobie, bol tiež poznačený zlovestnými triumfmi po sebe nasledujúcich avatarov revolúcie: boľševická revolúcia v Rusku (1917) a pokusy o jej prenesenie do Maďarska (1919) a Bavorska (1919) a nakoniec potenciálne rozšírenie komunistického požiaru po celej Európe Červenou armádou, ktoré však zastavila poľská armáda pri Varšave (1920); jakobínska revolúcia v Mexiku (1917); fašistická revolúcia v Taliansku (1922) a národnosocialistická revolúcia v Nemecku (1933). Tento kontext vysvetľuje zámer Pia XI. predstaviť program spásy kresťanskej civilizácie v súbore encyklík porovnateľných svojím významom s encyklikami Leva XIII.

Už vo svojej inauguračnej encyklike Ubi arcano Dei (z 23. decembra 1922) pápež naznačil, že najhlbšou príčinou „búrky zla“, ktorá sužovala svet, bolo odstránenie Ježiša Krista a Jeho zákona aj z verejného života, a tým zničenie základov autority nahradením princípu jej pôvodu od Boha demokratickým anti-princípom jej pôvodu od ľudu.

Toto usmernenie bolo ďalej rozvinuté v encyklike Quas Primas „O kráľovskej dôstojnosti Krista Pána“, vydanej 11. decembra 1925, ktorá tiež ustanovila sviatok Krista Kráľa. Jej kľúčovou tézou je, že Kristovo kráľovstvo sa nevzťahuje výlučne na duchovné záležitosti a má význam, ktorý nie je čisto eschatologický. Primát duchovného významu tohto kráľovstva, vysvetľuje pápež, by sa mal chápať v tom zmysle, že Kristovým zámerom nikdy nebolo nahradiť pozemských vládcov alebo sa stať jedným z nich, pretože Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Nadprirodzenému významu Kristovho kráľovstva odporuje iba mylné chápanie mesiášskeho poslania Božieho Syna, čo je koncept typický pre židovský mesianizmus, presiaknutý túžbou po čisto svetskej moci a sláve Izraela.

Hoci Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, On sám je vládcom celého stvorenia, keďže od Otca dostal autoritu nad všetkými časnými záležitosťami. To, že Kristus Kráľ toto právo priamo nevyužíval počas svojho pozemského poslania, ani ho nevykonáva od svojho Nanebovstúpenia, je Jeho – dalo by sa povedať – zvrchované rozhodnutie. Mohol by, ak by chcel, urobiť zo všetkých pozemských vládcov svoju „podnož“, pretože na to má právo, ktoré nikto nemôže spochybniť; ale bola to Jeho vôľa nevyužívať ho.

Môžeme sa len domnievať, že tento postup pramení z prozreteľného plánu Stvoriteľa pre ľudstvo, ktoré by sa s plnou slobodou svojej vôle malo na tomto pláne podieľať a vedome sa podriadiť vláde Krista. Skutočnosť, že niektorí ľudia (vrátane niektorých vládcov) sa tejto vláde podriaďujú dobrovoľne, iní neochotne a ďalší to vôbec nechcú alebo ju dokonca túžia poprieť, však nemení nijako postoj k neobmedzenej moci Kráľa kráľov. Podobne ako iné racionálne bytosti – anjeli – aj ľudia môžu byť dobrovoľne alebo nedobrovoľne podriadení božskej autorite, ale nikto nemá moc odporovať Božej vôli. To platí pre jednotlivcov, rodiny, ale aj pre spoločenstvá vyššieho rádu, s politickým spoločenstvom (civitas, res publica) v popredí.

Uznanie podriadenosti politických spoločenstiev Kristovej vláde teda nie je náznakom nejakého „zákona prírody“, ktorý je tak neodolateľný ako napríklad zákon gravitácie, pretože slabo premyslená, no vždy slobodná ľudská vôľa sa môže tomuto zákonu postaviť alebo ho ignorovať. Preto je Kristovo sociálne kráľovstvo v encyklike prezentované nie ako niečo dané, ale ako úloha, ako povinnosť uložená držiteľom svetskej moci. Sú výslovne vyzvaní, aby verejne prejavili svoju podriadenosť Kráľovi kráľov pod hrozbou straty autority potrebnej na výkon moci: „Nech sa vládcovia štátov nezdržiavajú verejných prejavov úcty a poslušnosti Kristovmu kráľovstvu, ak si chcú zachovať svoju autoritu neporušenú a prispieť k prosperite svojej krajiny.“

Zavedenie sviatku Krista Kráľa so sebou nesie aj dôležité politické dôsledky. Pápež vníma toto dielo ako liek na sekularizmus, pričom zdôrazňuje viacstupňovú sekularizáciu verejnej sféry: od popierania Kristovej vlády nad všetkými národmi, cez „zlé“ prirovnávanie katolíckeho náboženstva k inými náboženstvám, ďalej cez jeho podriadenie svetskej autorite, až po pokus o jeho nahradenie deistickým „prirodzeným náboženstvom“ alebo dokonca štátnym ateizmom. Pius XI. vyjadruje nádej, že sviatok Krista Kráľa, ktorý sa odteraz bude oslavovať každoročne, slávnostne a verejne, „čoskoro privedie spoločnosť späť k Najmilšiemu Spasiteľovi“.

Napokon bude slúžiť ako napomenutie jednotlivcom aj „autoritám a vládcom“ o povinnosti verejne uctievať a počúvať Krista, „lebo im to pripomenie Posledný súd, na ktorom Kristus, nielenže odstránený z verejného života, ale aj opovrhovaný a nepochopený pohŕdaním, veľmi prísne pomstí také veľké urážky, pretože Jeho kráľovská dôstojnosť vyžaduje, aby všetky štáty, tak pri vydávaní zákonov a výkone spravodlivosti, ako aj pri výchove mládeže v zdravom učení a čistote mravov, sa držali Božích prikázaní a kresťanských zásad.“

Tento sviatok, ako je vidieť, má slúžiť aj ako spoločensko-politická výstraha, akési „odbíjajúce hodiny Monarchu“. Z tohto dôvodu je pápežovo odôvodnenie stanovenia dátumu oslavy na poslednú októbrovú nedeľu, t. j. predchádzajúcu Sviatku všetkých svätých, obzvlášť významné – aj vzhľadom na ďalší osud sviatku Krista Kráľa: „A posledná októbrová nedeľa, ktorá takmer uzatvára obdobie cirkevného roka, sa zdala byť najvhodnejšia na oslavu tohto sviatku. Takto sa každoročná spomienka na tajomstvá života Ježiša Krista akoby vyvrcholí a zväčší sviatkom Krista Kráľa a skôr, ako budeme sláviť slávu Všetkých svätých, budeme chváliť a hlásať slávu Toho, ktorý víťazí vo všetkých svätých a vyvolených.“

Oslava tohto sviatku by nemala byť úplne odsunutá do eschatologickej sféry (ako je to teraz po liturgickej reforme; pozn. prekl.), do ktorej sa liturgický rok presúva po Sviatku všetkých svätých, ale mala by byť aj pevne zakorenená na zemi, v sociálnej sfére. Cieľom je „vyviesť Ježiša Kráľa zo súkromia svätých chrámov, akoby z úkrytu, a viesť Ho v triumfálnom sprievode ulicami miest (…), aby Mu obnovili všetky kráľovské práva“.

Encyklika o spoločenskom kráľovstve Krista mohla zohrať prelomovú úlohu v obnove kresťanskej civilizácie, keby ju neignorovala nielen väčšina vládcov, ale aj značná časť duchovenstva a katolíckych elít, ktorým išlo viac o dohodovanie modus vivendi so sekularizovaným moderným štátom, než o kladenie akýchkoľvek požiadaviek na politickú komunitu týkajúcich sa verejného uctievania. Z tohto dôvodu škótsky konvertita Hamish Frazer (1913 – 1986) dokonca nazval Quas primas „najväčšou ne-udalosťou v dejinách Cirkvi“.

4.2. Za kresťanský spoločenský poriadok: Encyklika Quadragesimo anno

Program Quas primas v sociálno-ekonomickej sfére doplnila a zároveň konkretizovala encyklika o kresťanskom spoločenskom poriadku Quadragesimo anno z 15. mája 1931. Vydaná presne pri príležitosti 40. výročia encykliky Rerum novarum, rozvinula koncept, pôvodne načrtnutý v encyklike Leva XIII., o reštrukturalizácii celého ekonomického systému a spoločenskej organizácie, ktorá by bola všeliekom na zlo (vykorisťovanie robotníkov a sociálnu atomizáciu) spôsobené kapitalizmom inšpirovaným liberálnou „Manchesterskou školou“, a zároveň by zabránila ešte väčšiemu zlu, ktorým by nepochybne bol triedny boj a víťazstvo socializmu.

Týmto riešením mal byť systém stavov a povolaní, založený na „profesionálnych stavoch“, do ktorých by ľudia patrili nie na základe svojho postavenia na trhu práce, ale podľa spoločenskej funkcie, s ktorou sú spojení prostredníctvom práce; inými slovami, organizovaní do priemyselných korporácií spájajúcich zamestnancov a zamestnávateľov vo „vertikálnom“ systéme a spolupracujúcich navzájom na dosiahnutí spoločného dobra.

Pius XI. potvrdil – proti socialistom aj komunistom – hodnotu súkromného vlastníctva a právo na jeho vlastníctvo. Zároveň, na rozdiel od liberálov, zdôrazňoval spoločenský účel statkov a morálne povinnosti spojené s vlastníctvom. Nariadil, aby vzťah medzi kapitálom a prácou, ako aj medzi jednotlivcami a prirodzenými spoločenskými telesami, bol založený na sociálnej spravodlivosti a láske, a konkrétne na dvoch doplnkových princípoch: medzitriednej solidarite a subsidiarite, predpoklade, že komunita vyššieho rádu sa zaväzuje riešiť iba tie problémy, ktoré menšia komunita, alebo dokonca jednotlivec sám, nedokáže vyriešiť. Vylúčil tiež možnosť byť zároveň dobrým katolíkom a skutočným socialistom.

4.3. Odsúdenie komunizmu a národného socializmu

Pozitívny program obnovy kresťanskej civilizácie v dielach Quas primas a Quadragesimo anno dopĺňali encykliky odsudzujúce dve najnebezpečnejšie ideológie a totalitné systémy pre túto civilizáciu (a ľudstvo vôbec): komunizmus a Hitlerov národný socializmus.

19. marca 1937 Pius XI. vydal encykliku Divini redemptoris „o bezbožnom komunizme“. Boľševický komunizmus bol pápežom uznaný za „zlý vo svojej podstate, a preto s ním nikto, kto túži zachrániť kresťanskú civilizáciu, nemôže v žiadnej oblasti spolupracovať“. Ideológia Marxa a jeho nasledovníkov je zlá, pretože je založená na zásadne falošnej (materialistickej) doktríne, ktorá vníma človeka a ľudskú spoločnosť iba ako jednu formu hmoty, ktorej názory „zjavne ničia myšlienku večného Boha; nepripúšťajú rozdiel medzi duchom a hmotou, medzi dušou a telom; neakceptujú existenciu duše po smrti a žiadnu nádej na posmrtný život. Zbavuje človeka slobody a odmieta všetku autoritu. Ako najradikálnejšia zo všetkých foriem materializmu a ateizmu, s akými sa kedy stretol, zodpovedá „šialenstvu ničenia a najkrutejšiemu barbarstvu“, ktoré nemá v dejinách obdobu, obzvlášť viditeľnému v Rusku, Mexiku a Španielsku. Komunizmus je preto akýmsi vrcholom protináboženského a proticivilizačného a zároveň premysleného nihilizmu: „Po prvýkrát v dejinách ľudstva sme svedkami starostlivo a plánovanej vzbury proti „všetkému, čo sa nazýva Bohom“ (2Sol 2,4)“.

O dva dni neskôr, na Kvetnú nedeľu 21. marca 1937, sa v nemeckých kostoloch čítala encyklika Mit brennender Sorge („S vrúcnou starosťou“) zo 14. marca adresovaná nemeckým biskupom, napísaná z iniciatívy kardinála Eugenia Pacelliho (neskoršieho pápeža Pia XII.). Hoci text encykliky priamo nepoužíva termín „národný socializmus“, v skutočnosti sú stigmatizované všetky jeho podstatné znaky, ako napríklad: rasizmus, etnický nacionalizmus, novopohanstvo a vo všeobecnosti – modlárstvo zavádzajúce kult „údajného národného a rasového Boha, ktorý sa snaží obmedziť pravého Boha v hraniciach iba jedného národa, v úzkej krvi jednej rasy“, a „ktokoľvek povyšuje nad mieru pozemských hodnôt rasu alebo národ, štát alebo štátny systém, predstaviteľov štátnej moci alebo iné základné hodnoty ľudskej spoločnosti, ktoré zaujímajú podstatné a úctyhodné miesto v časovom poriadku, a robí z nich najvyššiu normu všetkých hodnôt vrátane náboženských a modlársky ich uctieva, takýto človek prekrúca a falšuje poriadok vecí stvorený a ustanovený Bohočlovekom a je ďaleko od pravej viery v Boha a od svetonázoru zodpovedajúceho takejto viere.“

Ešte skôr bol taliansky fašizmus kritizovaný pápežom v encyklike Non abbiamo bisogno („Nemáme potrebu“) z 29. júna 1931 pre jeho prejavy „štátolatrie“ (pohanského uctievania štátu) a jeho túžbu monopolizovať vzdelávanie mladých ľudí a vymaniť ich z vplyvu náboženstva a Cirkvi.

Pontifikát Pia XI. však trpel rovnakým problémom ako pontifikát Leva XIII.: nekompromisná prezentácia čistej katolíckej doktríny v jeho encyklikách sa, žiaľ, neprejavovala podobnou nepružnosťou vo vzťahoch k nekatolíckym režimom, ale naopak nadmerným rešpektom k de facto autoritám a klerikálnym sklonom, ktorý sa prejavoval neochotou povoliť konzervatívnym katolíkom vykonávať nezávislú politickú činnosť a túžbou podriadiť ich výlučne Katolíckej akcii vedenej duchovenstvom. To viedlo k mnohým závažným politickým chybám. Medzi najdôležitejšie patrila exkomunikácia Charlesa Maurrasa v roku 1926, bez vznesenia akýchkoľvek konkrétnych obvinení, a zákaz členstva katolíkov v Action française, posilnený prísnymi duchovnými sankciami, s cieľom splniť požiadavky Tretej francúzskej republiky, keďže národno-monarchistické hnutie pre ňu predstavovalo hrozbu.

Za zmienku stojí aj jeho výzva pre mexických povstalcov cristeros na kapituláciu v roku 1929 (pod hrozbou exkomunikácie, napriek jeho skoršiemu súhlasu s povstaním proti jakobínsko-slobodomurárskej tyranii). Stalo sa tak po tom, čo vláda dala vágne sľuby o zmiernení svojich protikatolíckych opatrení. Po kapitulácii bolo zavraždených približne 5 000 už aj tak bezbranných povstalcov, ktorým boli predtým udelené „ústne sľuby“ amnestie. Obzvlášť bolestivým paradoxom bolo, že povstalci boli inšpirovaní encyklikou Quas primas a v ústave plánovaného štátu cristeros, vyhlásenej 1. januára 1928, oznamovali, že Kristus Kráľ bude v Mexiku vykonávať najvyššiu moc.

Titulný obrázok – Laureti, Triumf kresťanského náboženstva, zdroj: wikimedia commons/Vatikánske múzeum

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)