Grécke legendy o Chráme Božej Múdrosti

Lucia Laudoniu
13. októbra 2025   Cirkev História

Kniha Duch liturgie Benedikta XVI. je ako brána starého gotického hradu. Musíte urobiť krok do neznáma, ale keď tou bránou prejdete, pred očami sa vám zjaví nová panoráma. Stará a predsa nová.

Prečítajme si, ako Benedikt XVI. definuje pojem orthodoxia: „Grécke slovo doxa neoznačuje len mienku (korektný teologický názor, pozn. naša), ale pravý jas – Božiu slávu.“ Emeritný pápež v kapitole Rítus rozvíja túto myšlienku smerom k orthopraxii: „Nejde o teóriu o Bohu, ale o správnu cestu vedúcu k stretnutiu s Ním.“

Keď chce bývalý kardinál Ratzinger objasniť, čo presne si máme predstaviť pod pojmom orthodoxia, vyhýba sa konvenčnej etymológii a používa obrazy Božieho jasu (svetlo svätosti – lumen sanctitatis) a cesty (motív života ako púte k Bohu). Orthodoxia prekračuje hranice statickej teórie a stáva sa dynamickým procesom, na konci ktorého je objatie so Stvoriteľom.

Konštantínopolský Chrám Božej Múdrosti – duchovná matka východorímskych katedrál – je katechizmus v kameni. Oba mentálne obrazy, ktoré Benedikt XVI. vzťahuje na kresťanskú pravovernosť (pravý jas Božej slávy a pravdivá cesta k Bohu) sú preto hlboko zapísané v jej múroch.

Múry Hagie Sofie rozprávajú legendy, ktoré sa tradujú po celom Balkáne. Aké je ich duchovné ovocie a čo nám prezrádzajú o byzantských reáliách?

„Zamurovaný“ kňaz

V roku 1915 vydali benediktíni v Brne duchovný cestopis Tomáša Hudeca Obrazy z Východu. Autor – rímskokatolícky kňaz – čitateľa prevedie uličkami starého Bejrútu, Libanonu či Carihradu. Zo zmesi farieb a vôní sa vynára plastický obraz Východu, ktorý na začiatku 20. storočia strácal autenticitu a podľa mienky autora ho ohrozoval kyslý dážď sekulárnej frankofónie.

Každý, kto sa niekedy ocitol pod klenbami carihradskej Svätej Sofie, cítil, akoby mu nad hlavou tikali neviditeľné nebeské hodiny. Páter Hudec hovorí o splnenom sne a pridáva legendu, ktorá je v Grécku dodnes živá.

Keď tureckí dobyvatelia zborili brány cisárskeho mesta, nebojácne zamierili k Hagii Sofii. V chráme sa práve konala svätá liturgia. Nepriatelia sa priblížili k oltáru, aby ho znesvätili, ale Boh sa vysmievať nenechá.

Jedna z bočných stien svätyne sa odrazu otvorila a slúžiaci kňaz (hlavným aktérom inej verzie príbehu bol sám carihradský patriarcha) vstúpil dovnútra aj so svätým kalichom v rukách. Stena sa za ním zázračne zatvorila a po hlavnom celebrantovi nebolo ani stopy.

Gréci veria, píše páter Hudec, že keď sa prima inter pares medzi konštantínopolskými chrámami vráti do kresťanských rúk, tajomná stena sa zázračne otvorí a kňaz doslúži nedokončenú liturgiu. Niektorí komentátori však tvrdia, že sa tak stane až v apokalyptických časoch.

Legenda o kalichu, ktorý vzal anjel

Generácie pravoslávnych Grékov si rozprávajú aj príbeh o kalichu, ktorý trónil na oltári Božej Múdrosti v osudný deň 29. mája 1453, kedy cisársky kríž vystriedal polmesiac. Kalich s eucharistickými Darmi, ktoré mali byť konsekrované na poslednej liturgii v Hagii Sofii, ukryl sám anjel, aby zabránil ich profanácii.

Keď sa „prvá dáma“ medzi svätyňami mesta na brehoch Bosporu stane opäť kresťanskou, anjel z Neba sa vráti a položí kalich na oltár. Podľa ďalšej legendy budú z tohto kalicha prijímať Božie Telo pravoverní mučeníci v posledných časoch, keď sa zachvejú eschatologické váhy.

Tieto príbehy majú toľko variácií, koľko je odtieňov zlata na freskách Svätej Sofie. Grécke pravoslávne weby však uvádzajú, že kresťanské liturgické modlitby zneli pod klenbami Božej Múdrosti aj po páde Konštantínopola.

Stalo sa to v januári 1919. Pätica gréckych dôstojníkov a pravoslávny vojenský kaplán Eleftherios Noufrakis, ktorý tajne prinášal eucharistickú Obetu, spoločne riskovali život, aby vzdali úctu Trojsvätému Bohu, ktorý v kráľovstve Mohamedových kobercov nebol vítaný.

Mramorový cisár

Počuli ste už o mramorom cisárovi, ktorého stav sa dá prirovnať k slávnemu fyzikálnemu experimentu so Schrödingerovou mačkou? Cisár je v superpozícii – živý a zároveň mŕtvy. Alebo mŕtvo nemŕtvy.

Posledného východorímskeho muža v purpure vraj Boh premenil na mramorovú sochu, ktorá v poslednom dejstve dejín ožije a bude bojovať s Antikristom. Zatiaľ je vigilans et dormiens – bdelý a spiaci.

Najťažšie chvíle cisára Konštantína XI. Palaiologa boli v balkánskej ľudovej slovesnosti bolestnou témou. Traduje sa, že basileus nezomrel, ale počas obliehania mesta miest mu anjel ukázal cestu do tajomného úkrytu, kde čaká na Posledný súd.

Historická realita je prozaickejšia. Imperátor položil život za Krista a za tisícročné mesto na Zlatom rohu, ktoré viac nevidelo roh hojnosti. Tieto legendy sú nárekom gréckej duše nad zánikom impéria, ktorému bol milší turecký turban než pápežská tiara.

Tieto metaforické literárne schémy (τόποι) – napríklad kňaz, ktorý zmizol za zázračne otvorenou stenou – nepatria len do sveta fantázie. Verte-neverte, krypty pod Chrámom Božej Múdrosti sú skutočné, hoci odborníci o ich existencii dlho pochybovali.

„Jantárová komnata“ v Konštantínopole?

Subteránny svet Chrámu Svätej Sofie láka odborníkov aj dobrodruhov à la Indiana Jones. Hovorí sa, že Byzantínci prezieravo skryli viditeľné vstupy do podzemia pred služobníkmi Alaha, čo viedlo k záveru, že pod Svätostánkom žiadne krypty nie sú.

Čo na to moderná veda? Ľady sa pohli po objave rukopisných zápiskov taliansko-švajčiarskeho architekta Gaspare Fossatiho, ktorý sa spolu s bratom Giuseppem podieľal na stavebnej obnove Hagie Sofie v polovici 19. storočia. Súčasťou sultánovej objednávky bola kontroverzná požiadavka zakryť monumentálne kresťanské fresky, tŕň v oku vyznávačov Koránu.

Fossati si v útrobách baziliky zriadil improvizovanú pracovňu, po ukončení rekonštrukčných prác v roku 1849 však priestor zapečatil. Fantázia hľadačov pokladov začala pracovať na plné obrátky a o Fossatiho podzemnej pracovni, ktorú farbisto opisuje v jednom zo svojich listov, sa začalo hovoriť ako o „carihradskej jantárovej komnate“.

Posledný akord tejto symfónie zaznel v roku 2005. Vtedajší riaditeľ múzea Ayasofya Jale Dedeoğlu dal priestory baziliky preskúmať pomocou moderných technológií a Fossatiho podzemná „kancelária“ sa konečne vynorila z hmly dejín.

Bývalá katedrála konštantínopolského patriarchu však stále nevydala všetky tajomstvá. Presvedčili sa o tom aj archeológovia z Istanbulskej univerzity, ktorí v roku 2009 objavili dva vchody do akýchsi tunelov v suteréne budovy.

Oba vstupy boli po stáročia zakryté kovovým vekom a mramorovou doskou. Či sa pod nimi našiel nejaký poklad, nie je známe. Výskum stále nie je ukončený, jeho transparentnosť komplikujú politické pomery v tureckom štáte.

Ako vyzeral ikonostas Hagie Sofie?

Ikonostas patriarchálneho veľchrámu padol za obeť tureckému besneniu a zdá sa, že zostane navždy pochovaný na cintoríne času. Alebo aj nie. Nové počítačové rekonštrukcie stoja a padajú na nedostatku pramennej bázy.

Znie to neuveriteľne, ale obraz, ktorý zachytáva interiér Ecclesiae Sanctae Sapientiae vrátane ikonostasu, skutočne existuje. Pod maľbu sa podpísal ten istý Gaspare Fossati, ktorý zamotal hlavy vedcom pátrajúcim po jeho „zamurovanej“ pracovni.

Je trochu bizarné, že na Fossatiho plátne v štýle akademického umenia 19. storočia vidíme anglického kráľa Richarda Levie Srdce. Noha tohto panovníka do Hagie Sofie nikdy nevkročila, jeho meno sa spája s dobytím Cypru. Fossatiho obraz je teda fikcia (alebo ak chcete moderný termín, hoax).

Okrem toho, štýl ikonostasu na tejto maľbe nezodpovedá architektonickému riešeniu carihradskej dominanty, pripomína skôr ruské viacradové barokové ikonostasy (grécke ikonostasy bývajú nižšie a z výtvarného hľadiska rigidnejšie, než ruské).

Treba brať do úvahy aj hypotézu, že Fossati mohol mať k dispozícii niektoré (dnes, žiaľ, stratené) dobové grafiky, na ktorých bol interiér slávneho chrámu zobrazený spolu s ikonostasom. Tak či onak, jeho maľba zostáva cenným svedectvom, ako zbaviť Chrám Božej Múdrosti Alahovej pečate.

Prameň života

Súčasťou areálu ranokresťanských kostolov bola rituálna studňa alebo fontána (cantharus), ktorá sa v dejinách kresťanského Západu transformovala do podoby kropenky na svätenú vodu.

Konštantínopolskí kresťania v minulosti prichádzali k veľkej vodnej nádrži v exonarthexe Hagie Sofie počas troch po sebe idúcich sobôt. Verili, že voda má v týchto dňoch liečivú moc. Kto sa z nej napije, uzdraví sa na tele a (alebo) na duchu.

Má tento dôraz, ktorý sa v legende kladie na sobotu, niečo spoločné s judaizmom? Vylúčiť sa to nedá. Ako pravdepodobnejšia sa javí súvislosť so zádušnými sobotami, ktoré sú vo východnej tradícii venované pamiatke zosnulých.

Liturgickým rámcom tejto legendy môže byť byzantský sviatok Životodarného prameňa (v rumunčine Izvorul tămăduirii, spomienka na zázračné uzdravenie slepého muža v prameni požehnanom Presvätou Bohorodičkou). Slávnosť je orthodoxnou odpoveďou na spiritualitu krstnej vody, ktorú Západ poeticky ospevuje v antifóne Vidi aquam.

Spoločným menovateľom oboch legiend (o liečivej studni v Hagii Sofii, aj o kalichu, ktorý anjel odniesol do Neba, aby ho skryl pred bezbožníkmi) je teologický naratív o prameni života (fons vitae). Motív zázračnej studne v areáli Hagie Sofie môže byť priamou narážkou na liturgickú funkciu kalicha (mystická studňa Kristovej krvi).

Mariánska ikona Nevyčerpateľnej čaše (Calix inexhaustus) rovnako vyniká duchovnou symbolikou kalicha ako prameňa nesmrteľnosti, ktorý je – ak budeme parafrázovať paschálny kánon svätého Jána z Damasku – novým nápojom (potio nova) a kresťanskou ambróziou starých Olympanov.

Sultánov kôň a dlaň Panny Márie

V Grécku sa hovorí, že pod kopytami osmanských koní vyrástol až desaťmetrový „múr“ z ľudských mŕtvol. Keď sultán vtrhol do Chrámu Božej Múdrosti, jeho kôň zakopol o bezvládne telá. Zviera sa splašilo a koplo do jedného z oporných stĺpov.

Preliačina, ktorá vznikla na stĺpe, je dielom sultánovho koňa. Našej generácii pripomína, že svätokrádežné rany môže svojím spôsobom „pocítiť“ aj kameň, kým chladné srdce je voči bezbožnosti často imúnne.

V juhovýchodnej časti chrámu stojí stĺp, ktorý púta pozornosť odtlačkom ľudskej dlane. Tá podľa legendy patrí samotnej Panne Márii. Bohorodička v čase súženia tajomne podopierala chrám ako mýtický Atlas, ktorý drží nebeskú klenbu.

Prozaickejšie vysvetlenie hovorí, že tajomný stĺp pochádza z Efezu, ktorý sa môže pochváliť silnou mariánskou tradíciou. Komu táto kamenná dlaň naozaj patrí, zostáva záhadou.

„Plačúci“ stĺp

„Brezička, breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?“ Slovenská poetka Mária Rázusová-Martáková symbolicky namáčala svoje brko do miazgy raneného stromu, v ďalekom Konštantínopole však majú „zranený“ stĺp.

Návštevníci Svätej Sofie určite neprehliadnu „plačúci stĺp“ v južnej lodi, ktorý má údajne liečivé vlastnosti. Jeho povrch zostáva vlhký po celý rok, aj v lete, keď sa vysoké teploty šplhajú až na minarety.

Veriaci vkladajú prsty do malého otvoru v strede stĺpa a naberajú si odtiaľ tekutinu, ktorou si natierajú postihnuté časti tela. Nie všetci pravoslávni však holdujú tejto povere a radšej hľadajú fyzikálne vysvetlenie tohto zaujímavého javu.

Ľudová zbožnosť vidí na „plačúcom“ stĺpe slzy Panny Márie. Theotokos narieka, že z kamennej cisárovnej medzi carihradskými stavbami je mešita. Zázračný stĺp však dal o sebe vedieť už za Justiniánových čias. Slávny cisár, ktorého byzantská cirkev neskôr kanonizovala, sa vďaka nemu zbavil migrény.

Zničená kupola ako obraz veľkej schizmy

Pri pohľade na proporcie tohto chrámu sa ľudské ego topí ako sneh. Veľký Justinián to videl inak. Po dostavaní svojho magnum opus údajne vyhlásil, že prekonal Šalamúna!

Najslávnejší z byzantských Božích domov bol vysvätený v roku 537. Ale majestátna kupola, ktorá pripomínala firmamentum plné hviezd, po čase (pramene uvádzajú 22 rokov) podľahla fyzikálnym zákonom a zrútila sa. Byzantskí inžinieri ju museli postaviť nanovo.

Pri troche obrazotvornosti v tom môžeme vidieť predzvesť veľkej schizmy. Duchovná stavba východnej cirkvi sa v dôsledku rozkolných tendencií zrútila. Pyšná kupola je preč, ale pevné múry dogiem stoja.

Netreba však zúfať, kupola Božej Múdrosti bola obnovená, hoci sa pod ňou už neozývajú pravoslávne evlogitaria. Boh opraví svoj chrám a zaodeje ho do krásy, na ktorú slová nestačia, quae verbis exprimi non potest.

PDF (formát pre tlač)