Rezignácia známych kňazov počas prvej Slovenskej republiky na ich kňazské povolanie – jeden z nereflektovaných dobových príznakov revolúcie

Branislav Michalka
11. septembra 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Prvá Slovenská republika býva často vnímaná jej kritikmi, ale aj obdivovateľmi, ako svojho druhu katolícka teokracia, v ktorej sa celý spoločenský život odvíjal od učenia a morálky katolíckej Cirkvi a „dusil“ ju. Tomu zodpovedá aj jej pejoratívne označenie z úst uvedomelého súdruha Dominika Tatarku – Farská republika.

Nepochybne, oproti súčasnosti išlo o štát s vysokou účasťou veriacich katolíkov všetkých stupňov vo verejnom živote a štát, ktorý oproti dnešku pôsobí ako takmer homogénne katolícky. Avšak realita bola pravdepodobne predsa len trochu odlišná od predstavy katolíckeho štátu a pokiaľ sa naň nebudeme pozerať ani cez prizmu liberálnej a marxistickej hystérie, ani cez prizmu sentimentálnej nacionálno-konzervatívnej nostalgie, vyvstane nám obraz spoločnosti a štátu, ktorému nechýbali mnohé modernistické a revolučné prvky. Pozorovateľné aj v správaní sa niektorých príslušníkov katolíckeho kléru, ktorí patrili v danom štáte k nie zanedbateľným postavám.

Dobová realita slovenského katolicizmu vykazovala rovnaké príznaky infiltrácie modernizmom, pred ktorým varoval Pius X., ako lokálne katolicizmy v iných európskych štátoch. Aj na Slovensku bola časť katolíckeho kléru (veľmi agilná), ktorá dychtila po modernizácii Cirkvi, pričom blízkosť podobných trendov v Rakúsku, Nemecku či Česku bola mocnou vzpruhou k nastoľovaniu inovačných naratívov.

Tie sa netýkali v Európe (a teda aj na Slovensku) len kléru, ktorý inklinoval k ľavicovým politickým trendom (alebo hovorme skôr k ľavicovej forme revolúcie), ale aj tzv. konzervatívnych revolucionárov v Cirkvi, ktorí s odmietnutím marxistickej revolúcie jedným dychom hovorili o tom, že doba volá po revolúcii iného druhu, vypĺňajúc jej obsah pojmami ako: národ, poriadok, dynamizmus, mobilizácia, ovládnutie prírody, vôľa – pojmami, ktoré tvorili zlatý fond revolučného slovníka už od 19. storočia, ale v kontexte boľševického a marxistického rozvratu 20. storočia nadobudli postupne konzervujúcu spoločenskú a politickú konotáciu. Známe príklady týchto „pravicových“ revolucionárov medzi kňazmi sú napríklad Teilhard de Chardin alebo Karl Adam.

V katolíckom prostredí a predovšetkým v kňazskom prostredí sa revolučnosť ich postojov neprejavovala absorbovaním marxistických fráz a receptov smerom do spoločnosti, ako u ich ľavicových kolegov, ale požiadavkami na zmeny v cirkevnom učení a morálke smerom do vnútra Cirkvi. Rozdiel oproti ľavičiarom síce bol v tom, čo považovali za spoločensky pokrokové: nacionalizmus, korporativizmus, elitárstvo, intuitívnosť alebo voluntarizmus, avšak vo vzťahu k vnútrocirkevnej problematike a v praxi, sa niektoré riešenia obrody v Cirkvi od národno konzervatívnych revolucionárov zaujímavo blížili riešeniam ľavicových modernistov. Oba tábory sa v podstate zhodovali v tom, že moderná, masová, demokratizujúca sa priemyselná a technická doba vyžaduje zmenu aj vo vnútrocirkevnom živote a revíziu niektorých zastaraných prvkov.

V slovenskom kontexte tzv. Farskej republiky to v praxi viedlo k pozoruhodným osudom niekoľkých vtedajších prominentných katolíckych kňazov, ktorí sa buď ešte v priebehu prvej Slovenskej republiky alebo krátko po jej zániku rozhodli rezignovať na svoje kňazské povolanie, vystúpiť z kňazskej služby a dokonca sa oženiť. U niektorých sa prejavili aj ambície doložiť svoj revolučný zámer aplikovaním filozofie, ktorá bola ešte vtedy oficiálne Cirkvou sankcionovaná.

Z toho dôvodu predstava, že katolícka Cirkev mala počas prvej Slovenskej republiky spoločnosť dokonale pod kontrolou, je skôr len vecou idealizácie (alebo démonizácie) dobových súvislostí. V samotnej slovenskej cirkvi boli hojne zastúpené revolučné prúdy, diela cirkevných modernistov ako boli Henri de Lubac, Karl Adam, Pius Parsch, Maurice Blondel a ďalší vychádzali aj v cirkevných nakladateľstvách a boli propagované v dobovej tlači, ak aj nie striktne cirkevnej, tak aspoň katolícky orientovanej.

Jedným z najznámejších a najpríznačnejších prípadov reálneho prenikania revolučných prvkov myslenia aj praxe do cirkevných štruktúr a zároveň do štruktúr Slovenskej republiky bol kňaz Štefan Polakovič, ktorý mal ambíciu stať sa oficiálnym ideológom Slovenskej republiky a v diele Tisova náuka z roku 1941 sa pokúsil sumarizovať s odvolaním sa na myšlienky Jozefa Tisa slovenskú variantu národného socializmu. Svoj pokus o národno-revolučný názor doplnil inováciou aj na poli katolíckej filozofie, keď sa otvorene prihlásil k filozofii Mauricea Blondela, k tzv. blondelizmu, ktorý bol v danej dobe cirkevne proskribovaný. Blondelova „filozofia akcie“ predstavovala v očiach katolíckych konzervatívnych revolucionárov protiklad voči suchopárnej a od života odtrhnutej scholastiky tomistickej filozofie.

Polakovič, ako blízky spolupracovník prezidenta Tisa, požíval na Slovensku v rokoch 1939 až 1945 značný vplyv, a to aj ako zástupca šéfa Úradu propagandy, Tida J. Gašpara. Pre mnohých katolíkov by bolo v tom období veľkým prekvapením, keby sa dozvedeli, že už začiatkom 40. rokov bol Polakovič na vlastnú žiadosť vyradený z kňazskej služby a zriekol sa celibátu. Bez toho, aby to malo nejaký dopad na jeho funkcie v tzv. Farskej republike.

Polakovičovo otvorené priznanie sa k odchodu z kňazstva a verejný sobáš po jeho emigrácii do Argentíny bol pre mnohých spoluemigrantov šokom, z ktorého ich však napokon zázračne vyliečil II. vatikánsky koncil a následné udalosti, ktoré umožnili, že sa z Polakoviča, ostrakizovaného v slovenských katolíckych kruhoch 50. rokov, stal opäť sebavedomý katolík. To u neho nakoniec viedlo od 70. rokov k akceptovaniu aj tých liberálnych revolučných ideí, ktoré ešte v 40. rokoch striktne v mene národnej revolúcie odmietal.

Ďalším, ešte bizarnejším, keďže teologicky pravoverne tomistickým, príkladom bol kňaz, teológ a filozof Maximilián Chladný-Hanoš. Je autorom zaujímavej tomistickej analýzy pojmu národ s názvom Láska k národu z roku 1941. O jeho vplyve na myšlienkové pozadie slovenskej katolíckej inteligencie v rokoch 1939 – 1945 svedčí fakt, že nahradil v rokoch 1943 – 1944 na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre ideologického prominenta Štefana Polakoviča.

Tesne pred emigráciou v roku 1949 stihol napísať najznámejšiu filozofickú kritiku marxizmu a komunizmu v rámci slovenskej dobovej reflexie problematiky, s názvom Hmota sa búri z roku 1948.

Po emigrácii sa však jeho život výrazne zmenil, keďže bol podobne ako Polakovič na vlastnú žiadosť laicizovaný a následne sa oženil. Otázkou zostáva, či Hanošova rezignácia na v očiach modernistov zaostalý celibát bola výsledkom emigrácie a následných udalostí (aj keď ani tam nemôže byť pre niečo také pochopenie a súhlas) alebo bola integrálnou súčasťou jeho života už v čase, keď prednášal rokoch 1942 – 1943 morálnu a pastorálnu teológiu. V druhom prípade by celkové vyznenie jeho spoločenskej angažovanosti pôsobilo ešte revolučnejšie, než by sa pri jeho inak tomistickej teológii mohlo zdať.

Rovnako zaujímavý je obdobný prípad veľkého popularizátora katolíckeho sociálneho učenia, Michala Salatňaya, ktorý tiež prednášal na Bohosloveckej fakulte a prekladal do slovenčiny dobové sociálne encykliky pápeža Pia XI., ale aj Rerum novarum Leva XIII., pričom sa angažoval v Katolíckej akcii a v roku 1940 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora kresťanskej sociológie.

Je tiež autorom na svoju dobu najobsiahlejšej slovenskej publikácie zaoberajúcej sa katolíckym hospodárskym korporativizmom a spoločenskou aplikáciou encykliky Pia XI. Quadragesimo anno, s názvom Vedúca zásada – Nie voľná súťaž, ale sociálna spravodlivosť a sociálna láska, z roku 1939. Podľa dostupných informácií aj on, rovnako ako Polakovič a Chladný-Hanoš, však nakoniec rezignoval na kňazské povolanie a zakotvil v prístave manželského života.

Na pozadí týchto prípadov, ktoré obávam sa (a viem) nepredstavujú konečný počet podobných kňazských osudov v danej dobe a na danom mieste, bledne obraz katolíckej cirkevnej kontroly nad slovenskou spoločnosťou v rokoch 1939 – 1945 v zmysle nanucovania „tmárskych“ a údajných stredovekých predsudkov. Cirkev evidentne nestíhala riešiť a kontrolovať ani rady vlastného kléru. Zdá sa, že množstvo aktérov v samotnej slovenskej cirkvi bolo ochotných načúvať v teórii aj praxi skôr moderným „oslobodzujúcicm“ teologicko-filozofickýcm prvkom než tomu, čo v predstavách liberálov predstavuje tzv. rigidnosť, dogmatizmus a spiatočníctvo.

A preto aj postavy kňazov, ktoré dnes tvoria súčasť konzervatívneho diapazónu slovenských dejín a ktoré neskončili odchodom z kňazstva ako horeuvedená trojica, vykazujú často povážlivé sklony.

Napríklad známy katolícky básnik Rudol Dilong, kňaz a príslušník rehole minoritov, si rozhodne s disciplínou celibátu ťažkú hlavu nerobil, s čím súvisí fakt, že dieťa, ktoré splodil s poetkou Valériou Reiszovou sa bežne spomína v jeho životopisoch a jeho vnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková dokonca venovala vzťahu svojich starých rodičov román Konvália. Či to bol jediný vzťah tohto kňaza k opačnému pohlaviu, o tom sa môžeme len dohadovať.

V tomto anti-celibátnom smere bol nasledovníkom iného známeho slovenského rodoľuba a poslanca ešte Uhorského snemu, Ferdiša Jurigu. Ten si navyše v nadšení z revolučnej premeny sveta už v roku 1918 osedlal myšlienku zrušenia celibátu a chcel sa na nej vydať do slnkom zaliatej budúcnosti spolu s odpadnutými českými katolíckymi kňazmi v nádeji, že strhne so sebou väčšiu časť slovenského kléru. Len neúspech tejto myšlienky na Slovensku ho (podobne ako budúceho biskupa Blahu, ktorý bol ako kňaz členom československej delegácie, požadujúcej zrušenie celibátu v Ríme) zrejme zabrzdil a uchránil od toho, aby skončil ako jeho českí kolegovia mimo Cirkvi.

Kňazov, exponovaných vo verejných štruktúrach prvej Slovenskej republiky, ktorí buď už počas jej existencie, alebo následne po jej zániku vyhodnotili situáciu tak, že im už kňazské povolanie akosi nesedí a radi by sa oženili, bolo viac. Boli rovnako dobre asimilovaní v slovenskej spoločnosti ako aj dnešní vyskočení kňazi a rovnako ako dnes sa tvárili akoby sa vlastne nič nestalo, alebo ešte navyše – akoby im Cirkev predtým ubližovala.

Tieto prvky rozkladu, pod na prvý pohľad monolitným povrchom slovenského katolicizmu, sú možno pre liberálov a marxistov sklamaním, pretože mnohí údajní tmári prvej Slovenskej republiky k nim mali svojimi sklonmi a postojmi bližšie než si boli ochotní priznať a pre tradičných katolíkov trpkým poznaním, že Slovensko ani vtedy, rovnako ako dnes, nie je voči revolučnému svetovému napredovaní imúnne, ale je možno len trochu pozadu. Je však lepšie poznať pravdu, ako žiť v snoch, ktoré sa pri kontakte s realitou môžu rozplynúť v tom najmenej vhodnom čase.

PDF (formát pre tlač)