Kto je v katolíckej Cirkvi patrónom hrobárov? (Prvá časť)

Branislav Krasnovský
9. septembra 2025   Cirkev

Každý kto sa narodí, musí aj umrieť a po smrti ho čaká (niektorých) Nebo alebo (snáď väčšinu) Očistec či (mnohých, ak sa nezobudia) Peklo. Zomierajúcich sprevádzame svojimi modlitbami a pre zomierajúceho je dobré, ak ho krátko pred smrťou zaopatrí kňaz (spoveď, pomazanie chorých…). Po smrti sa tela zomrelého môžu zmocniť načas patológovia a nakoniec zamestnanci pohrebnej služby, ľudovo hrobári, ktorí telo buď pochovajú do zeme, alebo ho pripravia ku kremácii.

Už dávno viem, že sv. Barbora je patrónkou delostrelcov a baníkov, sv. Hubert je patrónom poľovníkov, sv. Jozef je patrónom tesárov, sv. Florián patrónom hasičov, ale priznám sa, že som sa nikdy nezaoberal tým, kto je patrónom hrobárov, napriek tomu, že ich práca je nesmierne dôležitá minimálne z etických, hygienických či teologických a katechetických dôvodov. Pochovávať mŕtvych, ako je známe aj z Katechizmu katolíckej Cirkvi, patrí k skutkom telesného milosrdenstva, našim čitateľom netreba osobitne vysvetľovať čo sú skutky telesného a duchovného milosrdenstva, takže ich len vymenujem.

Skutky telesného milosrdenstva 1. dávať jesť hladným; 2. dávať piť smädným; 3. prichýliť pocestných; 4. odievať nahých; 5. navštevovať chorých; 6. poskytovať pomoc väzňom; 7. pochovávať mŕtvych.

Skutky duchovného milosrdenstva 1. napomínať hriešnikov; 2. poúčať nevedomých; 3. dobre radiť pochybujúcim; 4. tešiť zarmútených; 5. trpezlivo znášať krivdu; 6. odpúšťať ubližujúcim; 7. modliť sa za živých a mŕtvych.

Sv. Jozef z Arimatey

Ešte predtým ako som začal hľadať oficiálne potvrdeného patróna hrobárov katolíckej Cirkvi mi napadlo, že ním môže byť svätý Jozef z Arimatey a nemýlil som sa. Postaral sa o pochovanie Nášho Pána Ježiša Krista, o tejto skutočnosti hovoria bližšie všetci evanjelisti.

Evanjelista Matúš (Mt 27,57–60): 57 Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. 58 Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. 59 Jozef vzal telo zavinul ho do čistého plátna 60 a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. 61 Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária a sedeli oproti hrobu.

Evanjelista Marek (Mk 15,43–46):42 Keď sa už zvečerilo, pretože bol Prípravný deň, čiže deň pred sobotou, 43 prišiel Jozef z Arimatey, významný člen rady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo, smelo vošiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. 44 Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je už mŕtvy. 45 Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. 46 On kúpil plátno a keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil kameň. 47 Mária Magdaléna a Mária Jozesova sa pozerali, kde ho uložili.

Evanjelista Lukáš (Lk 23,50–53): 50 Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek 51 z judejského mesta Arimatey, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi a očakával Božie kráľovstvo, 52 zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. 53 Keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal. 54 Bol Prípravný deň a už sa začínala sobota. 55 Odprevádzali ho ženy, ktoré s ním prišli z Galiley. Pozreli si hrob aj to, ako uložili jeho telo. 56 Potom sa vrátili domov a pripravili si voňavé oleje a masti. Ale v sobotu zachovali podľa prikázania pokoj.

Evanjelista Ján (Jn 19,38–42): 38 Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. 39 Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. 40 Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. 41 V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. 42 Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.

Takže sv. Jozef z Arimatey je podľa Svätého Písma váženým členom židovskej veľrady (Sanhedrin), ktorá vydala Ježiša Krista Rimanom k potrestaniu a zároveň bol Ježišovým tajným učeníkom. Požiadal Piláta Pontského o vydanie Ježišovho tela, s čím Pilát súhlasil. Podľa jednej z verzií Evanjelií potom spolu s Nikodémom sňal Kristovo telo z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly, ktorá podľa jednej z verzií Evanjelia bola jeho vlastnou hrobkou. Toto miesto sa stalo Božím hrobom a udalosti spomenuté v Evanjeliu predchádzali Ježišovmu Zmŕtvychvstaniu.

Mesto Arimatea, z ktorého sv. Jozef pochádzal, bolo podľa Lukášovho evanjelia júdske mesto, ktorého totožnosť však nebola bližšie určená. Kresťanský historik a apologéta Eusébius z Cézarey vo svojom diele Onomasticon stotožnil mesto s Ramathim-Zofim v blískosti Diospolisu (dnes mesto Lod). Ramathim-Zofim sa nachádzal v Efraime, v rodisku kráľa Samuela, do tohto mesta prišiel aj budúci najväčší židovský kráľ Dávid (spoločne so svojím synom Šalamúnom), o čom hovorí Prvá kniha Samuelova. Z byzantskej éry sa spomína mesto Harmatheme, časť bádateľov považuje toto mesto za Arimateu a stotožňuje ho s Bani Zeid al-Gharbia na Západnom brehu Jordánu. Križiaci z obdobia Jeruzalemského kráľovstva stotožňovali Ramlu s Arimatiou. Ramla bolo stredoveké mesto (založené na mieste staršieho mesta) na začiatku 8. stor. ummajovským kalifom a nachádzalo sa na pozemku, ktorý v biblickej dobe obýval židovský kmeň Dan.

Podrobnejšie o sv. Jozefovi z Arimatey hovorí nekánonické Nikodémovo evanjelium. Vo vrcholnom stredoveku spojil Robert de Boron legendu o svätom Jozefovi z Arimatey s legendou o kráľovi Artušovi. Podľa nej bol mýtický Grál kalichom, v ktorom dával Ježiš pri Poslednej večeri piť víno a sv. Jozef pri Ukrižovaní Krista zachytil do tohto pohára kvapky Kristovej krvi z rany spôsobenej kopijou stotníka Longina. V Anglicku neskôr vznikla aj legenda, že práve sv. Jozef z Arimatey založil opátstvo Glanstonbury a je oficiálnym zakladateľom katolíckej Cirkvi na Britských ostrovoch.

Maličký dodatok – anglický kráľ Henrich VIII. nechal pri rabovaní katolíckych majetkov posledného katolíckeho opáta z Glastonbury Richarda Whitinga v roku 1539 obesiť, ukrižovať a rozštvrtiť ako zradcu. Väčšiu časť majetku kláštora potom „ochranca viery“ ukradol, časť získala Anglikánska cirkev.

Posledný opát, Richard Whiting (Whyting) bol teda zavraždený štátnou mocou a to preto, že odmietol akceptovať rozvod Henricha VIII. s právoplatnou manželkou Katarínou Aragónskou a tiež všetky jeho bludy determinované Supremačným aktom, ktoré do teologickej podoby pretavili anglikánski biskupi, najmä Thomas Cranmer, ktorého počas vlády poslednej katolíckej anglickej kráľovnej Márie I. Tudorovej (1556 – 1558) za jeho protikatolícke zločiny popravili.

Vráťme sa späť k sv. Jozefovi z Arimatey. Faktom ostáva, že sv. Jozef z Arimatey nie je priamo a oficiálne určený ako patrón hrobárov, okrem toho v ľudovej tradícii sa okrem neho za patrónov hrobárov považujú aj sv. Dismas (dobrý lotor ukrižovaný spoločne s Ježišom Kristom a druhým lotrom, ktorého meno sa vo Svätom Písme nespomína a ktorý sa rúhal až do konca). Sv. Dismas umrel po Kristovej pravici a bol prvý, komu bolo prisľúbené Nebo. O sv. Dismasovi som napísal pre portál Christianitas.sk dvojdielny článok, odkaz tu: https://christianitas.sk/svaty-dismas-lotor-na-krizi-jeden-z-prvych-ludi-ktory-vstupil-do-raja-druha-cast/ .

Sv. Dismas bol vzývaný ako patrón hrobárov najmä v nemecky hovoriacich krajinách, Taliani a Španieli v minulosti vnímali ako patróna hrobárov sv. Antona Paduánskeho. Nie preto, žeby nejako súvisel s kopaním hrobov, ale kvôli tomu, že bol patrónom „dobrej smrti“, pri ktorej zomierajúci získal posledné pomazanie a takisto sa stihol vyspovedať a unikol zatrateniu. Rovnako aj sv. Jozef, manžel Panny Márie, je vnímaný ako patrón dobrej smrti a tak ho „za svojho patróna“ považovali aj európski hrobári.

Za patrónov hrobárov sú považovaní aj sv. Anton Veľký, sv. Kalixt I. a sv. Barbora z Nikomédie

Svätý Anton Veľký alebo sv. Anton Pustovník (251 – 356) Jeden z najvýznamnejších pustovníkov, ktorý vo veku 18 rokov opustil rodinu, vzdal sa všetkého majetku a odišiel do púšte žiť ako pustovník. Žil asketickým spôsobom života, svoj duchovný život a askézu spájal s prácou. Vyrábal rohožky, ktoré predával a získané peniaze rozdával chudobným. Často sa postil, spával na holej zemi a proti duchovným pokušeniam bojoval askézou a disciplínou. Určitú časť svojho života žil v starej hrobke medzi kosťami mŕtvych, aby mal neustále pred očami to povestné – „Pamätaj na smrť!“ (Memento mori). Umrel v roku 356, pochovali ho spoločne s jeho dvoma učeníkmi, miesto jeho hrobu nebolo až do roku 561 známe. Keď bol jeho hrob objavený, jeho pozostatky odviezli do Alexandrie a po páde Byzancie v roku 1453 ich uložili v kostole sv. Júlia v Arles vo Francúzsku. Život sv. Antona Veľkého spracoval sv. Atanáz Alexandrijský. Na Slovensku je sv. Anton Veľký patrónom mesta Spišská Belá.

Svätý Kalixt (155 – 222) V mladosti bol otrokom, slobodu získal až v dospelom veku. V roku 199 ho po smrti pápeža Viktora I. povolal do Ríma nasledujúci pápež, Zefirinus, ktorý ho aj vysvätil za diakona. Sv. Kalixtovi bola zverená správa kresťanského pohrebiska na Via Appia, dnes známeho ako Kalixtove katakomby. Po smrti pápeža sv. Zefirina si ho v konkláve vybrali za pápeža, s čím sa nestotožnil kňaz Hypolit, ktorý túžil stať sa pápežom a nakoniec sa stal prvým protipápežom v dejinách. Hypolit obviňoval pápeža Kalixta z rôznych bludov a ochrany hriešnikov, sv. Kalixt bol pritom rozvážny, mierny a hájil stanoviská katolíckej Cirkvi. Okrem iného zakázal manželstvá medzi príbuznými, dovolil sobáše medzi rôznymi triedami (aristokracia, otroci, slobodní), bol veľkým odporcom otroctva. Nechal postaviť aj prvú rímsku baziliku zasvätenú Panne Márii (Santa Maria in Trastavere).

Sv. Kalixt zomrel ako mučeník 14. októbra 222, počas vlády rímskeho cisára Alexandra Severa. Ten bol priateľský ku kresťanom a Cirkev neprenasledoval. Sv. Kalixta zavraždila rímska luza, vyprovokovaná protipápežom Hypolitom. Sv. Kalixta vyhodili z okna a ukameňovali, jeho telo potom hodili do studne. Kresťania sa ho báli pochovať na cintoríne na Via Appia a pochovali ho na Kalepodiovom cintoríne, ktorý neskôr premenovali na cintorín U sv. Kalixta. Práve tu bol nakoniec aj hrob sv. Kalixta objavený. Sv. Kalixt sa spája s hrobármi kvôli tomu, že v mladosti spravoval kresťanský cintorín na Via Appia a Kalixtove katakomby.

Svätá Barbora z Nikomédie Narodila sa na konci 3. stor. a žila v prvých dekádach 4. stor. Informácie o jej živote pochádzajú z legiend, bola údajne dcérou zámožného pohanského úradníka a šľachtica Dioskura. Bola veľmi krásna a vzdelaná. Otec sa ju snažil vydať a uchrániť pred vplyvom kresťanstva. Keďže dcéra udržiavala kontakt s kresťanmi, nechal ju uväzniť vo veži. Dcéra prijala tajne krst a počas otcovej neprítomnosti vo svojom väzení nechala vyraziť aj tretie okno, čo malo symbolizovať Najsvätejšiu Trojicu. Keďže dcéra sa odmietala vzdať viery, otec ju predviedol pred rímskeho sudcu a ten nechal sv. Barboru zbičovať.

Podľa legendy sv. Barbora myslela na Kristovo bičovanie a svoje bičovanie prijímala s láskou a vnímala ho ako hladkanie pávími perami. Šokovaný otec uvidel, že na druhý deň rany po bičovaní z jej tela zmizli, pretože v noci ju uzdravil samotný Kristus. Táto skutočnosť priviedla ku kresťanstvu aj druhú krásnu mladú ženu Júliu, ktorá odvrhla vieru v rímskych bohov a prejavila prianie trpieť pre Krista. Obe ženy vodili nahé po meste, týrali zavesené na strome, pálili pochodňami a nakoniec im nechali odseknúť hlavy. Sv. Barboru zabil podľa legendy vlastný otec okolo roku 306. Neskôr však za vraždu dcéry zaplatil, zabil ho blesk krátko po dcérinej poprave.

A ako sa stala sv. Barbora patrónkou hrobárov? Jednoducho. Sv. Barbora je patrónkou veľmi širokého spektra profesií – baníkov, sedliakov, stavebníkov, kováčov, kamenárov, delostrelcov, tak k tomuto širokému spektru pričlenili aj hrobárov. V katolíckej ikonografii je zobrazovaná s krížom, pávím perom, mečom (symboly mučeníckej smrti) alebo s Eucharistiou a kalichom v rukách ( podľa katolíckej legendy jej krátko pred popravou Eucharistiu a kalich priniesol anjel do väzenia). Tiež býva zobrazovaná aj s pávom, vežou s troma oknami, palmou – symbolom mučeníctva, korunou a pochodňou.

V ľudovej zbožnosti sa ako patrón hrobárov spomína aj sv. Michal archanjel . Katolícka tradícia pripisuje sv. Michalovi archanjelovi štyri dôležité úlohy: 1. bojovať proti satanovi a jeho démonom; 2. zachraňovať duše veriacich z moci zlého ducha, obzvlášť v hodine smrti; 3. sprevádzať duše zosnulých pred Boží súd a 4. ochraňovať Cirkev. Tieto úlohy sa odrážajú aj v Michalových atribútoch, ktorými sú vojenská výzbroj, pod nohami svätca porazený satan a váhy.

Samozrejme sv. Michal archanjel nás ochraňuje spoločne s naším anjelom strážnym. Sv. Michal archanjel je ochranca katolíckej Cirkvi a chráni ju ako celok, rovnako ako aj jednotlivcov, z ktorých Cirkev pozostáva. Bojiskom nie je len svet, ale každé ľudské srdce, v ktorom prebieha boj medzi dobrom a zlom.

Hádam každý katolík pozná modlitbu k sv. Michalovi archanjelovi, ktorá vznikla počas pontifikátu pápeža Leva XIII. O tejto modlitbe som už tiež písal, tým čitateľom, ktorým článok unikol, môže pomôcť odkaz tu: https://christianitas.sk/povodna-modlitba-k-sv-michalovi-archanjelovi-od-papeza-leva-xiii-uvedena-v-raccolte-z-roku-1930/

Najstaršia biblická zmienka o sv. Michalovi archanjelovi sa nachádza v Knihe proroka Daniela. V Danielovom proroctve sv. Michal vystupuje ako ochranca Božieho ľudu. Prorok Daniel dáva sv. Michala archanjela do súvisu s posmrtným životom (Dan 12,2). Vďaka týmto veršom sa archanjel Michal vníma aj ako sprievodca duší na Posledný súd. Vo výtvarnom umení sa preto často zobrazuje pri Poslednom súde a zvykne v ruke držať váhy, na ktorých váži duše zosnulých. Váhy sa tak stali jedným z atribútov sv. Michala archanjela.

S témou boja proti diablovi úzko súvisí aj ďalšia úloha sv. Michala: boj o duše doslova na smrteľnej posteli. Júdov list nadväzuje na mimokatolícku židovskú tradíciu, ktorá vraví, že po Mojžišovej smrti sa snažil diabol zmocniť Mojžišovho tela, keďže Mojžiš kedysi zabil Egypťana (porov. Ex 2,11–12). Samozrejme, tento spor vyhral sv. Michal archanjel. Sv. Michal je teda aj záchrancom duší pred diablovou mocou, najmä pri poslednom výdychu a následne jeho úloha pokračuje aj pri Poslednom súde.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)