Kontrarevolúcia po roku 68 – osamelí bojovníci v nepriateľskom svete
Branislav Michalka
31. augusta 2019
Cirkev
Revolúcia a kontrarevolúcia
Realita, v ktorej sa nachádzame
Rok 1968 a s ním späté hnutie neomarxistickej kultúrnej revolúcie predstavuje poslednú hranicu na ceste k zavŕšeniu šialenstva v západnej civilizácii. Od tohto roku sa medzi znepriatelenými ideovými tábormi, konzervatívnym a pokrokovým, prestali viesť spory o detaily a jemné odchýlky. Konflikt sa zúžil na podstatu, na tvrdenie o duševnej abnormalite vzájomných oponentov. Protikresťanské sily prešli do útoku, ktorý už nemá polemizovať s ekonomickou alebo politickou doktrínou, ale vyhlásiť nové normy duševného zdravia ako takého. Jednoducho povedané: po roku 1968 sa protikresťanské sily snažia dokázať, že: to čo bolo považované doteraz za normálne a prirodzené je naopak nenormálne a zvrátené.
To čo sa dalo v roku 1968 len tušiť, to dnes dostáva svoju konkrétnu podobu. Všetky atribúty prirodzeného duševného zdravia, prirodzených inštinktov a najvšeobecnejších ľudských stereotypov sa stali predmetom nekompromisného útoku. Priepasť v ktorej sme sa ocitli, by bola z pohľadu ľudí žijúcich roku 1950 takmer nepochopiteľná. Predstava, že ten kto presadzuje manželstvo ľudí rovnakého pohlavia bude kádrovať tých, ktorí tvrdia, že manželstvo môže byť len medzi mužom a ženou a bude posudzovať „normalitu“ ich duševného stavu, by vyvolala salvu smiechu a neveriace mávnutie rukou.
Preto aj ľavicový pojem „extrémizmu“ na seba berie čím ďalej, tým viac podobu bizarných obvinení, ktoré by ešte pred päťdesiatimi rokmi boli nemožné. Pre toho kto nenávidí ľudskú prirodzenosť je extrémistom a bláznom nutne každý, kto na nej bazíruje. Keďže jeho preferencie boli tradičnou kultúrou správne označené ako duševná porucha a on teraz tvrdí, že sú normálne, nutne musia byť psychicky narušení tí, ktorí tvrdili, že jeho chovanie je abnormálne.
Z tohto pohľadu sa všetky prirodzené a normálne veci stávajú duševnou poruchou a je nutné ich liečiť. Tieto poruchy vznikajú podľa správnych marxistických a neomarxistických predpokladov ako výsledok spoločenských vzťahov a tlakov. Extrémista dneška je paradoxne človek s názormi úplne banálneho a bežného liberálneho občana z roku 1950, ktorý o sebe nevedel, že je „extrémista“. Ak by sme mu kládli otázky ohľadom LGBTIQ problematiky, tak by na nás zavolal sanitku. Dnes je z neho fašista.
Dnes je prejavom extrémizmu tvrdiť to, čo bolo v roku 1950 bežnou normou napr. v USA. Homosexualita bola v zdravotníckych materiáloch klasifikovaná ako duševná porucha a nacionalizmus ako normalita. Z dnešného pohľadu teda nutne USA boli extrémistickým a fašistickým štátom. Avšak napriek tomu sú USA vtedajšej doby prezentované ako liberálny a demokratický štát. A preto teda: ak neboli občania USA väčšinovo „extrémisti“ aj keď sa chovali ako súčasní „extrémisti“, tak nutne vzniká paradox, že to čo bolo v roku 1950 označované ako demokratické, je dnes „extrémistické“. Keďže takýto posun vykazuje známky skutočného extrémizmu, je pravdepodobné, že extrémistami nie sú tí, ktorí sa chovajú ako normálni z roku 1950, ale tí, ktorí v dejepisných učebniciach označujú ľudí z roku 1950 ako demokratov a ľudí s tím istým chovaním a názormi v roku 2019 ako „extrémistov“.
Toto zistenie však nerieši nič, pretože mocenské páky majú v rukách tí, čo sú práve skutočnými extrémistami. Oni určujú pravidlá svojvoľného a nekonzistného používania pojmu „extrémista“. Oni tiež určia ako vznikajú rôzne „komplexy“ a „duševné poruchy“ typu: bazírovanie na prirodzenosti, úcta k rodičom, vyznávanie tradičných hodnôt, láska k národu, vyznávanie netolerantného náboženstva a pod. a ako ich odstraňovať. Ich plánom je zmeniť paradigmu normality a neprispôsobivých občanov pacifikovať.
Vládcami tolerovaní sú dnes ešte tí obyvatelia, ktorí sú tzv. „tolerantní“. Podľa modelu: „ja síce žijem v heterosexuálnej rodine, ale netvrdím, že len taká je správna, avšak odsudzujem tých „extrémistov“, ktorí tvrdia, že len taká je správna. Ja nechcem byť extrémista.“ Títo ľudia dnes hrajú rolu leninských „užitočných idiotov“. Ich koniec je predvídateľný: nová moc ich raz osloví, aby dokázali svoju loajalitu a psychické zdravie; dokázali, že nie sú „extrémistami“. To môžu len jedným spôsobom, tak že sa vyliečia a začnú žiť ako „normálni“. To znamená, že sa začnú chovať perverzne a zvrátene, čiže tak, ako sa chovali okolo roku 1950 tí, čo boli označovaní za duševne narušených.
Snahou revolučných extrémistov už nie je tolerancia ale nadvláda. To znamená ako vždy: buď-alebo. Buď sme blázni my alebo oni. Ide tu o dva typy vnímania toho, čo je normálne. A keďže prirodzenosť a tzv. stereotypy minulosti sú pre súčasných revolucionárov prejavom rôznych psychických porúch a z ich pohľadu príznakmi deviantného chovania, nutne musia byť všetci striktní zástancovia tradičnej normality vnímaní ako blázni. S tým súvisí aj postup proti nim, ktorý sa delí na niekoľko krokov:
– osveta – formou propagandy v médiách, na školách, vo firmách vytvoriť obraz tradičného človeka ako zvráteného, krutého a psychicky narušeného sadistu, ktorí vo svojom poblúznení rád ubližuje druhým – normálnym a tolerantným
– nátlak – keď propaganda nezabrala a dotyčný sa odmieta liečiť pristupuje nátlak; vec na západe bežná: prepustenie z práce, odobratie detí, policajné sledovanie
– perzekúcia – ten kto prečkal prvé dve kolá, ocitol sa mimo „normálnych“ a ďalej štve proti „normalite“ ten bude súdne riešený a obvinený z „podnecovania“
– internácia – posledné štádium, ak súd prebehne v poriadku a je konštatovaná recidíva, je uväznenie alebo prípadná hospitalizácia, ak súd skonštatuje trvalú duševnú poruchu. Podobne ako v prípade aktivistky za život, Mary Wagnerovej.
Takto vyzerá východiskový, alebo možno koncový, stav súčasného spoločenského, kultúrneho a politického bytia. Ak sme pri predchádzajúcich revolúciách hovorili o aktívnom a organizovanom odpore voči nim ako o kontrarevolúcii, tak otázka znie: akú podobu a či vôbec nejakú, má kontrarevolúcia voči roku 1968, t.j. voči poslednému štádiu európskeho rozkladu.
Kontrarevolúcia v stave obliehania
Stav kontrarevolúcie po roku 1968 je taký biedny, že pisateľ sa musí zúfalo snažiť, aby v totálnej defenzíve našiel aspoň zvyšky bývalého odhodlania. Kto sú vlastne kontrarevolucionári dneška?
Ako sme už predoslali vyššie: takzvaní „extrémisti“ dneška sú liberálmi včerajška a k tzv. „konzervatívnému“ odporu voči súčasnosti sa dostali asi tak, ako sa človek na ostrove uprostred rieky dostal k lodi – doplávala k nemu. Aj títo liberáli stáli bez pohnutia na ostrove svojho liberalizmu a ani nezbadali ako sa z nich stali „extrémisti“. Dodnes sa z toho šoku nespamätali. Zakladali liberálne kresťansko-demokratické strany, hľadali dialógy a snáď vo svojej naivite dodnes hľadajú, aby nič nepochopili a ničomu sa nepriučili.
Energia tzv. konzervatívnych liberálov, kresťanských demokratov alebo občianskych demokratov sa vyčerpáva v dokazovaní, že oni nie sú tými extrémistami a poukazovaním na tých tzv. „skutočných extrémistov“, väčšinou obyčajných nacionalistov včerajška, z ktorých sa stali tzv. „náckovia“ asi takým spôsobom ako sa stali z liberálov včerajška „ultrakonzervatívci“ dneška.
Že sa z ich strany nejedná o reálny odpor voči revolúcii, ale len o kŕčovitú snahu dostať sa z kotla plného horúcej kaše, ktorú sami pomáhali predtým variť, je evidentné. Očakávať od „konzervatívcov“, čiže liberálov, skutočne radikálny odpor voči revolúcii, ktorej korene siahajú hlboko pod úroveň tej Francúzskej, by bolo naivné. Môžeme sa s nimi zhodnúť na tom čo bolo v roku 1950 považované za normálne, ale to sa zhodneme s hocikým, kto je normálny. Táto platforma je taká všeobecná a vágna, že zhodnúť sa na fakte: kto má mužské pohlavné orgány, je muž, sa dá s hocikým, aj so stalinistom starej školy aj z novopohanským národným socialistom, čiže s ďalšími revolucionármi. Je to ako radovať sa z toho, že uprostred leta sa zhodneme s niekým, že je teplo.
Čo je horšie, tak aj tradičný garant odporu voči revolúcii, Cirkev, sa ocitla v tak smutnom defenzívnom postavení a vykazuje také známky chaosu a rozkladu, že objektívny pozorovateľ u Nej musí konštatovať skôr prejavy konformizmu so súčasnými trendami, než známky odporu. Známky odporu, podobne ako odpor mimo Cirkvi, sú skôr prejavom osamelých solitérov a úzkych skupín, než oficiálnou doktrínou.
Pokiaľ sme pri predchádzajúcich násilných a krvavých revolúciách vždy hovorili o aktívnych, organizovaných (aj na štátnych úrovniach) kontrarevolúciach, tak pri kultúrnej revolúcii je ťažko o niečom takom hovoriť, pretože metódy revolúcie sa zmenili z dobyvačných na infiltračné. To by následne predpokladalo podobnú duchovnú a kultúrnu aktivitu aj na strane odporu. Tá však, ako masový a organizovaný odpor, neprichádza. Budúcnosť ukáže do akej miery je takýto stav trvalý alebo prechodný. Zatiaľ sa sústreďme na drobné ostrovy odporu (drobné v porovnaní s odporom pri predchádzajúcich revolúciách).
Pri týchto „ostrovoch“ máme na mysli hnutia striktne sekulárne v zmysle ich nezaoberania sa užšou teologicko-cirkevnou problematikou a s nevyprofilovanou teologicko-politickou doktrínou. Rôzne tradicionalistické združenia, ktoré predstavujú kontrarevolúciu v jej esenciálnej podobe a prežívajú v rámci Západu už stáročia ako osamelé ale stále svietiace majáky neberieme v tomto prípade do úvahy. Ich nemasový charakter a úzka, aj keď nasledovania hodná orientácia z nich urobila zdvihnutý prst a ukazovateľ smeru, avšak bohužiaľ, nie relevantný mocenský nástroj v boji proti revolúcii z roku 1968, ktorá disponuje v súčasnosti obrovským mocenským potenciálom. Pri hľadaní aspoň približných kontrarevolučných masových prejavov sa musíme, v stave nedostatku reálnych tradicionalistických kontrarevolucionárov, uspokojiť s dvoma masovými hnutiami súčasnosti, ktoré vykazujú aspoň niektoré známky kontrarevolučného odporu v masovom meradle.
Hnutie za život
Je logické, že útok na ľudskú prirodzenosť, svojou podstatou šialený, nutne musel vyvolať odpor tých, ktorý sa odmietajú stať bláznami. Ako postupovala tzv. gender revolúcia a otvárala postupne nové a nové témy liberalizácie a útočila čoraz hlbšie na základy ľudskej prirodzenosti, transformovalo sa počiatočné hnutie Za život (Pro-life), zamerané pôvodne proti umelým potratom, na hnutie zahŕňajúce širokú škálu odporu voči rôznym štátom podporovaným deviáciam.
Súčasná štátna moc, predovšetkým na Západe, stíha podobné prejavy všetkými možnými sankciami, vrátane väzenia. Známy je prípad kanadskej bojovníčky proti potratom Mary Wagnerovej, ktorá bola opakovane uväznená za to, že sa modlila pri potratových klinikách. Rôzne formy šikany, démonizácie v oficiálnych médiach, kampane na školách a perzekúcia rodičov, ktorí vykazujú tento druh „extrémizmu“ je dnes už bežným javom. Niektoré rodiny v obave z odobratia detí volia radšej útek z Európy do USA, kde je možnosť perzekúcie ešte stále obtiažnejšia ako v EU, aj keď nie vylúčená.
Obavy globálneho osvieteneckého liberála z tohto hnutia sú z jeho pohľadu oprávnené. Ten, kto tvorí „nového človeka“ s novou „prirodzenosťou“ zaiste nerád vidí hnutie za zachovanie človeka „starého“. A keďže globálne osvietenectvo doputovalo na svoju medznú hranicu (ďalej ako k deštrukcii ľudskej podstaty sa už dôjsť nedá, tam končí aj ambícia satana), nutne pociťuje odpor na tejto hranici ako rozhodujúci. Uvedomuje si, že ak by sa podarilo situáciu zvrátiť v prospech „starého“ človeka, tak by sa pravdepodobne naštartoval proces s anti-pokrokovým smerovaním, ktorý by mal pre ideu osvieteneckého liberalizmu katastrofálne následky.
Koncepcia ľudskej prirodzenosti hrala zásadnú úlohu aj v myslení zakladateľov konzervativizmu ako boli Edmund Burke, Joseph de Maistre alebo Louis de Bonald. Práve poznanie konštantnosti a netransformovateľnosti ľudskej prirodzenosti na utopického „nového človeka“, tvorí základný podnet pri formovaní konzervatívneho videnia ľudských dejín. V tomto zmysle sa bojovníci za ľudskú prirodzenosť stávajú, chtiac či nechtiac, nasledovníkmi týchto mysliteľov, aj keď v rovine politickej im s veľkou pravdepodobnosťou jednotlivé súvislosti vývoja, podiel predchádzajúcich revolúcii na skaze ako aj vlastné naivné participovanie na súčasnom stave, uniká. Neuniká však globálnym vládcom, ktorý si dokonale uvedomujú, že obrat v danom trende, by ich mohol doviesť späť až ku, pre nich desivým, víziám horeuvedených mysliteľov.
Odhalenie a zničenie osvieteneckého genderového prométeizmu ako globálnej lži a zvrátenosti, by zaiste nezostalo v medznej hraničnej rovine, ale by spätne sledovalo vývinu liberalizmu odhaľovalo aj jeho ďalšie kroky v minulosti, ako prípravné medzistupne v pochode za nastolením „nového“ človeka. Postupným rúcaním liberálnych modiel by boli ohrození nielen globálni vládcovia a ideológovia, ale aj komplexný spôsob života zavádzaný v Európe počas niekoľkých storočí revolúcie. Je jasné, že globalisti už nemôžu cúvnuť a hrajú o všetko. Ich nervózne reakcie tomu zodpovedajú.
Slabinou hnutia za život je jeho všeobecnosť a ideová nevymedzenosť. Identifikácia s prirodzenosťou je niečo tak samozrejmé, že o tom nikto v minulosti ani neuvažoval. Konsenzus sa hľadá ľahko, problém nastáva vtedy keď je nutné stanoviť nejaké konkrétne ciele, ktoré presahujú spodnú hranicu prirodzenosti.
Každopádne hnutie za život je jedným z dvoch masových hnutí, ktoré by po roku 1968 ešte mohli ohroziť víťazný pochod revolúcie. Druhým je paradoxne bývalé dieťa revolúcie -nacionalizmus.
Nacionalizmus ako kontrarevolučný regionalizmus 21. storočia
Transformácia sveta zo svete multipolárneho, sveta izolovaných civilizácii a kultúr, na globálnu, civilizačne unifikovanú megapolis 21. storočia, posunula aj význam národa a nacionalizmu z polohy striktne revolučného hnutia 19. storočia do polohy kontrarevolučného hnutia storočia súčasného. To, čo v 19. storočí bolo mocenskou ambíciou silných európskych národov s koloniálnymi impériami a snahou presadzovať nadvládu svojho národa na úkor jednak obecnej kresťanskosti a katolíckosti, ako aj na úkor iných národov, to sa stalo v 21. storočí, v tzv. globálnej dedine, známkou lokálneho a kultúrneho partikularizmu. Inak povedané: úlohu, ktorú v kontrarevolúcií roku 1789 hrali regionálne privilégia, rôznosť právnych systémov a lokálne zvláštnosti anciene régime (starého monarchistického režimu) voči čerstvo sa konštituujúcemu unifikovanému, liberálnemu a aj nacionalistickému štátu, tú dnes paradoxne hrajú v globálnej unifikovanej a multikultúrnej svetovej megapolis lokálne nacionalistické hnutia. Oni predstavujú lokálny odpor partikularizmu voči unifikujúcej, byrokratickej revolúcii celoplanetárnej republiky. Tá si pri svojom vývine poslúžila národným cítením, pokiaľ jej slúžilo na rozbitie nadnárodných kresťanských štruktúr. Po splnení svojej deštrukčnej činnosti bol nacionalizmus odkopnutý ako neposlušné dieťa a vmanévrovaný silami globalizácie do úlohy protirevolučného živlu brániaceho sa účinnej globalizácii a unifikácii.
Samozrejme, žiaden obhajca kontrarevolúcie nesmie zabúdať, že tento stav je len podmienečný a zo súčasného spojenca sa ľahko vykľuje nepriateľ, ktorý akonáhle nebude cítiť nad sebou útlak globalizačnej administratívy, ľahko upriami svoj hnev na nadnárodné sily kresťanstva a katolicity. Avšak zaoberáme sa reálnym stavom dneška.
Katolíci majú navyše za sebou dlhodobú transformáciu nacionalizmu na Cirkvou obhajované a odporúčané „národné cítenie“. Čo je, úprimne povedané, len inak formulované slovné spojenie, avšak v realite sa jedná o nacionalizmus podliehajúci náboženskej korekcii. Ak teda hovoríme o nacionalizme, nesmieme zabúdať práve ani na ten Cirkvou posvätený, ktorý ale na druhej strane v súčasnom nacionalizme neprestavuje smer väčšinový. Katolícky kresťan sa však s ním môže identifikovať bez strachu, že by jeho duša utrpela ujmu.
Podľa nervóznej reakcie globálnych elít na národný odpor sa dá usudzovať aké nebezpečenstvo predstavuje nacionalizmus pre ich ideu unifikovaného liberalizovaného sveta. Globálne elity postihujú prejavy národnej nezávislosti, obzvlášť v západných krajinách EÚ, kde je už miera unifikácie pre nich takmer uspokojivá, svojim hnevom a perzekúciou. Jednajú tak bez ohľadu na politickú špecifikáciu jednotlivých nacionalizmov. Nerozlišujú medzi nacionalizmom ľavicovým a pravicovo-konzervatívnym, z čoho je možné usudzovať, že tento jav predstavuje zásadné nebezpečenstvo pre ich unifikačno-liberálne ciele. Podobne aj ich ideoví súputníci z roku 1789 rozpoznali zásadné nebezpečenstvo v monarchickom regionalizme.
Skúsme si tento problém rozobrať po praktickej stránke:
Sekulárny štát považuje za svoju zásadnú povinnosť šírenie osvieteneckej, liberálnej ideológie. Keďže sa tvári ako ne-cirkev (v skutočnosti je však cirkvou aj štátom zároveň, je sekulárnou teokraciou, ktorá na rozdiel od stredoveku nepozná deľbu moci medzi štátom a Cirkvou) a existenciu akejkoľvek oficiálnej, štátnej cirkvi odmieta, nutne sa musí ujať misionárskej ideologickej činnosti sám. Keďže jeho „viera“ alebo ideológia súvisí predovšetkým s politikou (viera v jediný dobrý politický model a spôsob spoločenského života), na rozdiel od Cirkvi, predstavujú politické bariéry regionalizmu a partikularizmu problém pri šírení „viery“. Hrozí totiž nebezpečenstvo, že partikulárna časť by mohla oficiálnu liberálno-demokratickú ideológiu odmietnuť, alebo svojim konaním spochybniť. Pre šírenie sekulárnej „viery“ predstavuje nezávislý región ako napr. Bretónsko v 18. storočí, problém podobný sústave komôr na lodi, ktoré môžu zabrániť prenikaniu vody. Je pravdepodobnosť, že ak sa voda nedostane cez komoru (región) loď (t.j. tradičná spoločnosť) ostane na hladine.
Podobný je aj pomer globálneho štátu k nacionalizmom. Nemusíme sa s nimi stotožniť v jednotlivostiach ani v spôsoboch, avšak predstavujú reálny spôsob odporu, založený, podobne ako v prípade hnutia za život, na prirodzenosti etnickej spolupatričnosti. Tá je človeku hlboko vštiepená a jedná sa o vlastnosť kladnú, pokiaľ neašpiruje na pozíciu novopohanského náboženstva.
Tak či onak, vo svete, ktorý vykazuje taký skromný potenciál kontrarevolučného odporu, musíme pracovať s tým čo je k dispozícii. Pre Cirkev ako nadnárodnú inštitúciu predstavujú nacionalizmy, aj vo svojej úpadkovej podobe, menšie nebezpečenstvo vzhľadom na to, že svojou podstatou vylučujú globálny potenciál, ktorý by mohol Cirkvi globálne škodiť. Naopak, deštrukciou konkurenčnej globálnej pseudo-cirkvi môžu v mnohom pomôcť.
