Gonzalo Fernández de Córdoba (El gran capitán), španielsky veliteľ a katolík (Prvá časť)

Branislav Krasnovský
18. februára 2025   História

Existuje známe latinské príslovie Inter arma silent musae, a ja som sa v posledných dňoch akosi priveľa rozpísal o umení (musae) a teológoch, nastal čas ukázať aj druhú stranu mince (arma) v podobe nejakého milého katolíckeho vojvodcu, ktorý šíril slávu katolíckeho štátu a náboženstva v dejinách. Keďže mám veľmi rád Španielov a Talianov, vybral som pre článok vynikajúceho španielskeho katolíka a vojenského veliteľa Gonzala Fernándeza de Córdobu, prezývaného aj „El gran capitán“ (Veľký kapitán). El gran capitán významne prispel k vzostupu španielskej vojenskej moci a aj vďaka jeho vojenským reformám sa stalo Španielsko veľmocou.

Gonzalo Fernández de Córdoba, prvý vojvoda zo Santángela sa narodil 1. septembra 1453 v Montille a zomrel 2. decembra 1515 v Granade. Patril k najvýznamnejším španielskym vojvodcom a štátnikom, ktorý úspešne bojoval proti Maurom pri dobytí Granady a tiež proti Francúzom na Apeninskom polostrove. Jeho vojenské víťazstvá a popularita mu vydobyli prezývku El gran capitán. Bol to on, kto dosiahol bezpodmienečnú kapituláciu Maurov v Granade, poslednej moslimskej pevnosti v Španielsku. Dobyté mesto položil k nohám španielskeho katolíckeho páru Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej. Vďaka oslobodeniu Granady sa skončilo približne 800-ročné obdobie španielskej a portugalskej reconquisty, pri ktorej katolíci oslobodili Pyrenejský polostrov od moslimov.

Bol mladším synom Pedra Fernándeza de Córdobu, vojvodu z Aquilar a Elviry de Herrera, obaja rodičia patrili k významnej španielskej šľachte. V roku 1455, keď mal dva roky, zomrel jeho otec a starší brat Alonso získal všetok majetok, pričom mladšiemu bratovi nenechal žiadne finančné prostriedky. V roku 1467, vo veku necelých 14 rokov sa stal Gonzalo pážaťom Alonza z Astúrie, nevlastného brata panovníka Henricha IV. Kastílskeho. Po Alonsovej smrti v roku 1458 sa Gonzalo stal pážaťom Alonsovej sestry Izabely Kastílskej, budúcej španielskej kráľovnej.

Keď v roku 1474 zomrel Henrich IV., Izabela Kastílska sa vyhlásila za španielsku kráľovnú. Keďže portugalský panovník Alfonso V. chcel získať španielsky trón cez svoju neter Juanu la Beltranea, vypukla síce krátka no nesmierne tvrdá vojna medzi Španielmi a Portugalcami. Mladý Gonzalo mal 21 rokov a ako verný vojak Izabely Kastílskej bojoval proti Portugalcom v španielskych jednotkách, ktorým velil Alonso de Cárdenas, veľmajster katolíckeho rádu Santiago. V roku 1479 už bol dôstojníkom a viedol oddiel 120 mužov. Za svoje hrdinstvo získal od Alonsa de Cardenas verejnú pochvalu a odmenu. Keď sa vojna skončila, bolo uzavreté prímerie s Portugalskom, na španielsky trón zasadla Izabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky, ktorí svoju pozornosť sústredili na vyhnanie moslimov z Pyrenejského polostrova.

Posledná fáza reconquisty sa začala v roku 1481 a trvala do roku 1492. Gonzalo Fernández de Córdoba bojoval od začiatku tejto vojny, vyznamenal sa ako statočný a nesmierne šikovný vojenský veliteľ. Bol to on, kto prerazil prvú obrannú líniu Granady, tvorenú mestami Loja, Tajara, Illora či Montefria. Podľa španielskych historických prameňov v čele svojich mužov ako prvý prenikol cez prielom hradieb do Montefria. Nebol len vynikajúcim znalcom vojenskej taktiky, ale bol aj nesmierne schopný inžinier, ktorý vypracoval španielsky postup pri prekonávaní moslimských opevnení a takisto zorganizoval špeciálne španielske jazdecké jednotky, ktoré za líniami maurskej armády svojimi nájazdmi šírili „des a hrôzu“.

Vojna o Granadu prebiehala v niekoľkých etapách. Prvá fáza (1482 – 1485) sa niesla v znamení útokov na hranice Granady, katolícke jednotky oslobodili Alhamu a Loju, ukázalo sa však, že vojna bude náročná a moslimovia sa urputne bránili. Druhá fáza (1485 – 1491) bola rozhodujúca, katolícke jednotky dobyli dôležité maurské pevnosti – Ronda (1485), Malaga (1487), Baza (1489). Granada sa tak dostala do izolácie. Posledná, tretia fáza (1491 – 1492) sa niesla v znamení obliehania Granady. Mesto trpelo hladom, zásobovanie bolo prerušené, obyvateľov ohrozovali epidémie.

Gonzalo Fernández de Córdoba veľmi dobre hovoril po arabsky a tak ako vysoký dôstojník bol vybraný aj ako parlamentár, ktorý rokoval s granadským panovníkom Boabdilom o jeho abdikácii, vzdaní sa a odovzdaní mesta do španielskych rúk výmenou za svoju i slobodu svojej rodiny, ako aj voľný odchod z mesta do severnej Afriky pre všetkých, ktorí chceli svojho vládcu nasledovať. Svojimi argumentmi presvedčil Boabdila a ten sa nakoniec vzdal španielskemu kráľovskému páru Izabele Kastílskej a Ferdinandovi Aragónskemu a 2. januára 1492 im položil mesto k nohám.

Podľa historických prameňov, krátko pred nastúpením na palubu lode, ktorá ho mala dopraviť na africký kontinent, poslednýkrát vyšiel na kopce nad mestom, kde horko plakal. Jeho matka mu však údajne adresovala tvrdé slová: „Teraz plač ako žena, za to si nevedel mesto ubrániť ako muž.“ Gonzales Fernández de Córdoba získal od španielskych katolíckych kráľov za svoje hrdinstvo a úspechy značné majetky práve v Granade.

Získanie Granady malo pre Španielsko nesmierny význam. Skončila sa reconquista, upevnila sa moc španielskych katolíckych kráľov Ferdinanda a Izabely v Kastílsku a Aragónsku. Posilnilo sa finančné postavenie Španielska, Arabi zaplatili nemalý finančný obnos, aby mohli odísť, Španieli ovládli arabský obchod a začali vo veľkom konkurovať Benátčanom. Získané financie Španieli potom použili aj na Kolumbovu výpravu a následne začalo obdobie španielskej conquisty na americkom kontinente.

Katolícka Európa oslavovala tento triumf ako víťazstvo katolíckej viery, no moslimský svet porážku v Granade vnímal ako tragický pád poslednej bašty islamu v Andalúzii.

Gonzalo Fernández de Córdoba odchádza do Talianska

Po porážke moslimov na Pyrenejskom polostrove Španieli prenikli aj na africký kontinent, kde začali rozširovať svoj vplyv. Ich hlavné bojové sily ležali na Kanárskych ostrovoch a v Ceute a Španieli pokračovali vo svojich výbojoch v Maroku, pričom útočili najmä pozdĺž morského pobrežia.

Boje proti Maurom v Afrike však nemuseli viesť tak skúsení vojenskí velitelia, akými bol napríklad El gran capitán, pre toho mal španielsky kráľovský katolícky pár inú úlohu. Francúzi sa rozhodli obsadiť Neapolsko, v ktorom sa oslabilo postavenie Aragónčanov (v Neapolsku vládla sekundogeniturálna aragónska dynastia, v čele ktorej stál Ferrante I. Neapolský). Keďže v minulosti patrilo dlhšiu dobu Neapolsko a tiež Sicília pod nadvládu Normanov s väzbami na francúzskych Anjuovcov, Francúzi sa tu pokúšali presadiť svoj vplyv.

Francúzske historické pramene vykresľovali Ferrante I., vládnuceho v Neapolsku od roku 1460, ako psychopata, ktorý svojich nepriateľov sťahoval z kože, prípadne ich nechával po smrti preparovať a sedával v špeciálnej miestnosti s ich mŕtvolami, pretože ho tešilo vedomie, že mu už nemôžu uškodiť, pričom svoj trón mal navyše potiahnutý kožou zabitých anjuovských barónov. Po jeho smrti v roku 1494 sa za pomoci Francúzska opätovne anjuovskí baróni na Sicílii a v Neapolsku vzbúrili.

Vojny na Apeninskom polostrove začal francúzsky panovník Karol VIII. po smrti Ferrante I. Neapolského v roku 1494. Francúzom sa relatívne rýchlo podarilo získať vplyv v Milánsku, Piemonte a takisto vo Florencii a francúzske jednotky prenikli až do Neapolska. Tam však poslal španielsky katolícky kráľovský pár práve Gonzala Fernándeza de Córdobu, aby dostal situáciu pod kontrolu a francúzsky útok odrazil.

El gran capitán a jeho miesto vo francúzsko-španielskej vojne o Neapolsko (1494 – 1504)

Neapolské kráľovstvo bolo strategicky nesmierne významné, pretože malo bohaté zdroje, dôležité prístavy a kľúčovú polohu v Stredomorí. Francúzi si na Neapolsko činili nárok vzhľadom na vládu francúzskych Anjouvcov do roku 1442. Po smrti Ferrante I. Neapolského francúzsky panovník Karol VIII. vycítil príležitosť dobyť Neapol a so Švajčiarmi vo svojej armáde začal vojenskú kampaň na jeho získanie.

V roku 1494 do Talianska naozaj vtrhol, pomerne ľahko dobyl Florenciu a Rím a rovnako sa mu podarilo obsadiť aj Neapol. Jeho útok znepokojil Pápežský štát, Miláno, Španielsko, Svätú rímsku ríšu (Nemecko) a Benátky. V roku 1495 vznikla z uvedených štátov tzv. Benátska liga.

V bitke pri Fornove (neďaleko Parmy) v roku 1495 utrpeli Francúzi porážku a väčšina francúzskych vojakov sa stiahla z Neapolska, časť územia však francúzsky expedičný zbor naďalej udržal. Situácia Francúzov sa však zhoršovala, nakoľko stratili pozície na severe a v strede Talianska, takže zásobovanie francúzskych jednotiek v Neapolsku sa stalo veľmi nákladným.

Ohľadom bitky pri Fornove, 6. júla 1495 – francúzske vojsko bolo menšie (asi 10 000 mužov), tvorila ho obávaná ťažká francúzska rytierska jazda, švajčiarska pechota a delostrelectvo. Vojsko Benátskej ligy bolo viac ako dvakrát väčšie, tvorili ho talianski žoldnieri, hlavným veliteľom bol kondotiér Francisco II. Gonzaga, markíz z Mantovy, ďalší veselý a sympatický katolík.

Francúzom sa podarilo dostať z obkľúčenia a prebiť sa až na francúzske územie, utrpeli však pritom veľké straty a do talianskych rúk sa dostala veľká časť francúzskej koristi z Neapolska. Bitka pri Fornove znamenala koniec francúzskych ambícií v Neapolsku, ktoré Francúzi definitívne stratili v roku 1496, kedy z Neapolska utiekli po mori posledné zvyšky francúzskych jednotiek.

V prvej fáze vojny hrali pri riadení vojenských operácií prím Benátčania a talianski kondotiéri. Gonzales Fernández de Córdoba priplával do Neapola približne s 5 000 španielskymi pešiakmi a ľahkou jazdou o sile približne 600 mužov. Ako už bolo spomenuté vyššie, Karol VIII. radšej opustil Neapolsko, ako i svoje tamojšie jednotky pod vedením Gilberta de Bourbon, pretože sa obával, že sa dostane do obkľúčenia a zajatia. Po porážke pri Fornove sa Gilbertovi de Bourboun podarilo zachrániť približne polovicu mužov, ktorá z Neapolska utiekla.

El gran capitán v prvej bitke proti Francúzom v bitke pri Seminare v Kalábrii (25. júna1495) utrpel porážku od Francúzov, ktorých viedol Bernard d´Aubigny. El gran capitán využíval svoje skúsenosti z vojny o Granadu. Keďže viazla spolupráca s Talianmi a okrem toho, El gran capitánovi „kafral“ do vedenia bojových operácií aj neapolský panovník Fernando II. (syn Ferrante I. Neapolského) – plán El gran capitána nepustiť sa do priamej bitky s Francúzmi a ničiť ich zásobovacie línie a ohrozovať francúzske jednotky guerillovými útokmi bol odmietnutý ako zbabelý a nehodný rytierskej cti.

V priamej konfrontácii utrpelo španielske a neapolské vojsko porážku od francúzskej ťažkej jazdy a Švajčiarov. Ako prví z boja utiekli neapolskí jazdci a a neskúsená neapolská pechota panovníka Fernanda II., pod ktorým v boji dokonca zahynul kôň. Fernando II. sa zachránil len preto, že španielsky dôstojník Juan de Altavilla, jeden z obľúbencov El gran capitána poskytol neapolskému panovníkovi svojho koňa a pokračoval namiesto neho v bitke s Francúzmi a Švajčiarmi.

Juan de Altavilla má tiež svoje miesto pri zrode španielskych tercií; pod vedením El gran capitána sa zúčastnil celej talianskej kampane, počas ktorej bol vždy pravou rukou tohto geniálneho španielskeho katolíckeho vojvodcu. Viac o vzniku tercios, zložených z arkebuzníkov, pikanierov a šermiarov, ktoré dokázali spoločne s delostrelectvom veľmi dobre manévrovať na bojovom poli a dokázali odolať aj útokom obávanej francúzskej ťažkej rytierskej jazdy a ďalšom pôsobení Gonzala Fernándeza de Córdobu si však už povieme v nasledujúcej časti.

PDF (formát pre tlač)