Od pántov ku kardinálom alebo O rozdieloch medzi cirkevnou, ľudovou a klasickou latinčinou

Lucia Laudoniu
25. novembra 2024   História Kultúra

Keď sa povie kardinál, málokto si predstaví pánty na dverách. Starí Rimania by s tým problém nemali. Adjektívum cardinalis pochádza z latinského cardo (pánt, závora). V klasickej latinčine toto slovo označovalo niečo, čo sa týka pántov na bránke. Aj tých vŕzgajúcich.

A teraz si predstavme, že Caesarovi praskli nervy z večne „mňaukajúcich“ pántov. Viem, chce to poriadnu dávku fantázie, no ako nám odkazuje istý latinsky píšuci barokový právnik z nemeckých zemí, fantázia je matkou nadšenia. Phantasia mater enthusiasmi. Ako by teda Caesar opísal onen nevábny zvuk? Crepitus (škrípanie) cardinum (genitív plurálu od slova cardo) alebo cardinalis (pántový) sonus (zvuk). Jazyk starého Latia ponúka aj takéto úsmevné jednohubky.

Aby to bolo ešte zamotanejšie: Rimania pod slovom cardo rozumeli aj hlavnú ulicu (via cardinalis, via principalis) orientovanú zo severu na juh, ktorá bola akousi tepnou rímskych miest. Tu treba hľadať pôvod slova cardinalis vo význame hlavný.

Nuž, kardináli, kniežatá Cirkvi, sú (mali by byť) živými hlavnými cestami k Bohu a v metonymickom zmysle aj živými pántmi na dverách Cirkvi. Keď sú pánty hrdzavé a vŕzgajú, prichádza prvá pomoc – penetračný olej. Tým ľudským pántom pomôže olej poznania Ducha Svätého.

Cardinem vertere. Slovenské pero prekladá – otvárať dvere. Poďme spoločne pootvoriť dvere do sveta latinčiny a zamyslieť sa nad vzťahom klasického a stredovekého, resp. cirkevného latinského jazyka. Čo nám prezrádzajú gramatické chyby v nápisoch z rímskych katakomb a ktorý koncil sa zmieňuje o kázňach v rusticam romanam linguam? Pozrime sa na to, ako latinčina písala dejiny – a ako dejiny samé pomáhali (s)tvoriť latinčinu, jazykový most medzi Nebom a zemou.

Nepovedz to nahlas

Commodilline katakomby v Ríme nepatria medzi tie najznámejšie, no ukrývajú tajomný nápis, ktorý môže podľa typu písma pochádzať z 8. až 10. storočia. Nápis „svieti“ na freske blízko hrobu mučeníkov Adaucta a Felixa: „Non dicere ille secrita abboce“.

Čo to je? Taliančinárovi to bude znieť čudne a latinčinár, odkojený klasickým mliekom z pŕs bohyne Minervy, začne nervózne klopkať ceruzkou po stole.

Zoberme si do rúk ceruzku, odvekú barlu aj berlu gramatikov, a poďme to rozlúštiť. Non dicere je ľudový latinský zápor, ktorý má v spisovnom jazyku podobu noli dicere. Jota („i“) v slove secrita je postklasickou substitúciou pôvodného „e“ (správne secreta, plurál neutra secretum). Non (noli) dicere ille (spisovne illa) secrita (secreta) – nehovor (nevyslovuj) tajomstvá. Príslušný nápis a jeho transkripcia vyzerá takto: https://slideplayer.it/slide/2664577/9/images/9/Graffito+della+catacomba+di+Commodilla+%28Roma%2C+VII-VIII+sec.+%29.jpg

Nomen omen a Božie uši

Najbizarnejšie (a pre filológa najzaujímavejšie) je spojenie a bboce. V texte pôvodne stálo a boce, ale nejakému miestnemu pseudogramatikovi sa to asi nezdalo a dopísal tam ďalšie „b“, čím vznikol zdvojený tvar a bboce. Tomuto javu sa hovorí geminácia (zdvojovanie) konsonánt a je typická pre modernú taliančinu (raddoppiamento).

Boce predstavuje ľudovú verziu klasického latinského ablatívu voce. V neklasickej, alebo ak chcete, v „kuchynskej“ latinčine rímskych más došlo k zvukovej fúzii konsonánt „b“ a „v“. Toto ľudové latinské dedičstvo sa prejavilo aj v jazykovom živote podunajskej latinčiny. V rumunskom jazyku sú doložené archaizmy bocet (žalospev, nárek, porov. talianske vocetta – hlások) a boace (balkánska forma ľudového latinského boce a klasického voce).

Ak sa budeme pridŕžať tejto etymologickej „turistickej značky“, pochopíme, že priezvisko známeho talianskeho tenora Bocelliho pochádza z ľudovo-latinského boce – hlas(om). Tomu sa hovorí nomen omen…

Syntagmu a bboce z Commodilliných katakomb však môžeme čítať aj v podobe ab boce. Teraz je to už jasnejšie, však? Za gramaticky „strapatým“ spojením ab boce treba vidieť akuzatív ad vocem. Preklad celého nápisu teda znie „nevyslovuj tie tajomstvá nahlas“.

Po filologickej exkurzii je načase vybrať sa na exkurziu liturgickú. Zákaz hovoriť secreta nahlas (ad vocem) sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na omšový kánon, prípadne na tzv. tajné modlitby (orationes secretae), ktoré kňaz recituje potichu. Táto veta, zapísaná v ľudovom neskorolatinskom dialekte mesta Rím je svedectvom, že kresťania poznali prax čítania omšového kánonu submissa voce dávno pred Tridentským koncilom.

Výstraha neznámeho pisateľa, aby sa sväté tajomstvá (secreta) neprednášali nahlas, je mladšieho dáta než príslušná hrobka a freska, vykazujúca znaky východorímskych ikon (pochádza pravdepodobne z prelomu 6. a 7. storočia). To nemení nič na skutočnosti, že ide o pozoruhodný doklad vysokej teologickej kultúry miestnych kresťanov. Ten, kto niekedy v 8. či 9. storočí načarbal na chladnú stenu tieto „graffiti“, síce nemal klasické vzdelanie, ale vedel, že posvätné texty nesmú byť vystavené riziku zneužitia zo strany pohanov a v prvom rade ich má počúvať Boh.

Košatý strom poézie

Slovo Christicola doložené v Prudentiovej zbierke Cathemerinon znamená uctievač Krista. V literatúre je menej frekventované ako Christianus. Francúzsky latinista Félix Gaffiot vo svojom Ilustrovanom slovníku uvádza ďalšie básnické tvary odvodené od mena Christus – Christifer (Kristonosný, latinizácia gréckeho Χριστόφορος), Christipotens („Kristomocný“, mocný ako Kristus Pán) a Christigenus (majúci pôvod v Kristovi, patriaci do Kristovej duchovnej rodiny).

Kresťanská latinčina vykazovala v tvorbe a v adaptácii neologizmov a okazionalizmov značnú flexibilitu. Autori píšuci v znamení kríža sa inšpirovali mnohými gréckymi (okrajovo aj hebrejskými) slovami a obohatili tak lexikálny fond tohto nesmrteľného jazyka, dejiny ktorého sa, ut videtur, nekončia smrťou posledného cisára.

Rímska Bazilika svätého Klementa – presnejšie, jej podzemie – nie je len miestom úzko spojeným s cyrilometodskou tradíciou, ale aj miestom, kde nájdeme pozoruhodné latinské inskripcie. Pristavme sa pri jednej z nich.

Freska svätého Klementa a Sisinnia (talianske zdroje ju poznajú pod názvom Iscrizione di San Clemente e Sisinnio) môže nezainteresovanému pozorovateľovi pripomínať komiks alebo filmový pás. Dolný figurálny register pod známou byzantinizovanou freskou pápeža Klementa, ako slúži svätú omšu, obsahuje vzácne nápisy v ľudovom jazyku, ktorý znel ulicami mesta Rím v 11. storočí. Každý, kto sa pozorne zahľadí na cyklus fresiek s výjavmi umučenia svätého Klementa, môže v nich čítať ako v otvorenej knihe.

Christicola svätý Klement

Hrdinami výjavu sú svätý Klement a zloduch Sisinnius, ktorý prikazuje svojim sluhom, aby svätca odvliekli do väzenia. Muž Boží im odpovedá: „Duritiam cordis vestris saxa traere meruistis.“ Nuž, ani dnešný študent latinčiny by vetou tohto znenia u svojho profesora nezabodoval.

Idealizácia rodených hovoriacich latinského jazyka, akoby títo boli ab incunabulis gramatickými géniami, vedie do slepej uličky. V Plautových komédiách sa skrývajú fascinujúce zlomky rímskej ľudovej reči z predkresťanského obdobia. Napríklad, factum est je v Plautových textoch kontrahované vo forme factumst. Ľudia si v bežnej komunikácii radi skracovali slová. Už vtedy…

Korčuľovať na ľade klasickej gramatiky si vyžadovalo majstrovstvo. Verumst (spisovne verum est), aj sami Rimania sa klasickému jazyku museli učiť podobne, ako sa učí svojmu remeslu talentovaný sochár. Aj ten najväčší Rodin – hoci má v rukách prirodzený talent a cit – musí najprv spoznať technické možnosti svojho dláta. Všetci máme v ústach živé dláto, ktorým môžeme vytesať michelangelovské opusy. Ale aj braky.

Stredoveký nápis z podzemia Baziliky svätého Klementa je plný gramatických chýb. Vidíme tu akuzatív duritiam namiesto očakávaného ablatívu duritia a koruptívny genitív cordis vestris namiesto vestri. Zaujímavá je tiež ortografia verba trahere, ktoré autor zapísal bez hlásky „h“ v podobe traere azda preto, že v jeho dobe sa táto hláska v latinčine už nevyslovovala. Keď pozliepame tieto jazykové čriepky, dostaneme preklad nápisu: „Kvôli tvrdosti vášho srdca ste si zaslúžili ťahať skaly (kamene).“ Nápis si môžete pozrieť tu: https://i0.wp.com/www.espressione24.it/wp-content/uploads/2021/09/fumettoSanClemente.jpg?resize=469%2C315&ssl=1

Rekonštrukcia starovekej i stredovekej hovorovej latinčiny, ktorá prirodzene ovplyvňovala aj podobu dôležitých ranokresťanských textov (kto by si nespomenul na syntaktické zvláštnosti v „liturgickom cestopise“ hispánskej pútničky zo 4. storočia Egerie?) je sizyfovská práca. Balvany našich úvah sa nám často kotúľajú z kopca, no hoci je naša práca namáhavá, na rozdiel od tej Sizyfovej nie je márna.

Klasická a cirkevná latinčina – dve strany jedinej mince

Pamätáte sa na dvojice obrázkov zo starých detských časopisov, pri ktorých bolo napísané „nájdi desať rozdielov“? Obrázky vyzerali až podozrivo rovnako, no stačilo pozrieť sa na ne dôkladnejšie a mikroskop našich očí zamieril na drobné, ale dôležité detaily. Dieťa si tak cibrilo pozorovacie schopnosti. Túto analógiu môžeme veľmi zjednodušene a cum grano salis aplikovať aj na rozdiely medzi klasickou a liturgickou latinčinou. Vyzerá to ako to isté, nie je to to isté.

Analýza tejto problematiky z pera Raphaela Turrigiana Cirkevná latinčina verzus klasická (Ecclesiastical Latin versus Classical Latin), do ktorej sa môžeme začítať na portáli Ancientlanguage.com, prezrádza, že „termíny klasická latinčina a cirkevná latinčina sa nevzťahujú na rôzne jazyky alebo rôzne dialekty. Technicky povedané, môžeme ich označiť za rôzne chronolekty.“ Termín chronolekt sa v jazykovede vzťahuje na súbor určitých charakteristík, ktoré sa v danom jazyku prejavujú v konkrétnej historickej etape jeho existencie.

Pojem klasická latinčina, ako upozorňuje autor, zvyčajne zastrešuje „texty napísané v období medzi prvým storočím pred Kristom a prvým storočím nášho letopočtu“ s dôvetkom, že „vymedzenie týchto hraníc je pomerne voľné“. Učebnicové periodizácie preto nie je správne absolutizovať, rovnako však nie je správne ich negovať.

Turrigiano správne konštatuje, že „latinský štýl sa v priebehu času menil“, ale táto divergencia nemusí nevyhnutne predstavovať regres a úpadok, ako sa nám snažia nahovoriť niektorí usilovní utierači cicerónovského gramatického zrkadla.

Rozdiely medzi „pohanskou“ klasickou a „kresťanskou“ stredovekou latinčinou sú definovateľné na všetkých úrovniach jazyka – v morfosyntaktickej, lexikálnej, fonologickej či v prozodickej rovine. Pre ilustráciu uvedieme niekoľko príkladov, ktoré si však nenárokujú na úplnosť.

A buď svetlo!

Slovo ilustrácia pochádza, ako inak, z latinského illustrare – osvetliť. Autor citovaného článku, latinista a polyglot, si berie na pomoc lampu klasickej filológie. Porovnáva vybrané verše zo svätohieronymovskej Vulgaty (preklad Svätého písma určený pre ľud, vulgus) s biblickým prekladom francúzskeho humanistu Sebastiana Castellia, ktorý žil v 16. storočí.

Castellio si zaumienil, že texty Vulgaty zreviduje na – poeticky povedané – tvrdej rysovacej doske klasickej latinčiny. Tam, kde svätý Hieronym píše „dixitque Deus fiat lux“ („a Boh povedal, buď svetlo“), Castellio „opravuje“ podľa Cicerónovho štandardu a prikláňa sa ku konjunktívnej vete s ut: „iussit Deus ut exsisteret lux“ („rozkázal Boh, aby existovalo svetlo“).

V ďalšom príklade Castellio tvaruje pôvodný verš z Vulgaty „scimus quia verum est testimonium eius“ („vieme, že jeho svedectvo je pravdivé“) tak, aby zodpovedal klasickej forme akuzatívu s infinitívom: „scimus testimonium eius verum esse.“

Zdroj citácií príslušných textov: https://ancientlanguage.com/ecclesiastical-classical-latin/

Z uvedeného vyplýva, že syntax biblických a patristických latinských textov je v porovnaní s ich klasickými predchodcami menej rigidná. Všimnime si, že v stredovekých liturgických knihách sa menej často uplatňuje vokatív. Spievame Agnus Dei, nie Agne Dei – a z mníšskych úst namiesto klasického miserere nostri znelo miserere nobis.

Denique mi dovoľte pripojiť ešte jeden príklad z každodenného života. Keď sa vzdelaný gramatik chcel v dobách „kraľovania“ klasickej latinčiny posťažovať, že ho bolí hlava, použil ustálenú frazému laboro ex capite. V neskorších obdobiach sa v kolokviálnom jazyku ustálilo spojenie caput me dolet. Prvá veta pracuje s ablatívnou väzbou so slovesom laborare, druhá počíta s dolere.

Keď slová píšu príbehy

Na úrovni vokabulára sú rozdiely medzi antickou a stredovekou praxou ešte výraznejšie. Pokojné vody latinského jazera v postklasických časoch rozčeril vodopád nových slov, z ktorých každé má svoj príbeh. Niektoré z príbehov slov uviazli v žalári času, odkiaľ niet úniku.

Pri listovaní v slovníkoch nám padne do oka napríklad rozdiel medzi termínmi equus a caballus (oba vo význame kôň) alebo feles kontra „inferiórne“ stredoveké cattus, catta (mačka). Equus erdžal v klasickom Ríme, v stredoveku už mali caballi (ak si prosíte akuzatív plurálu, tak caballos). Prečo?

Podľa jednej zaujímavej teórie pomenúvalo slovo equus kvalitného šľachteného jedinca, kým caballi boli „bežné“ pracovné kone nižšej hodnoty. Ekonomická a sociálna nestabilita po páde západnej časti impéria spôsobila, že nad luxusnými žrebčínmi visel Damoklov meč. Caballi boli asi životaschopnejšie…

Je dôležité pripomenúť si aj fakt, že mnohé klasické slová dostali v stredoveku pod vplyvom christianizácie spoločnosti nový význam. V úvode nášho rozprávania sme venovali pozornosť metamorfózam slov cardo a cardinalis – od pántov a dvier sme prišli až ku kardinálom.

Tvorivý kresťanský duch zafarbil novým odtieňom aj sémantiku slova caritas. V predkresťanských dobách malo slovo caritas, príbuzné adjektívu carus, význam vysokej ceny, drahoty. Kristovo Evanjelium premenilo caritas, chápanú pôvodne v materiálnom zmysle (Špaňárov a Hrabovského slovník prekladá spojenie caritas nummorum ako nedostatok peňazí) na netelesnú kresťanskú lásku k blížnemu. Človek je drahý (carus) Bohu natoľko, že sám Boh za neho na kríži vylieva tú najvyššiu cenu – svoju krv.

Šaty a ty

Koncil konaný v roku 813 v Tours odporučil kňazom kázať v rusticam linguam romanam – ľudovom románskom (rímskom) jazyku. To je punctum saliens – kulminačný bod dejín, kedy hierarchia pripustila, že kultúrny klasický jazyk už nie je „automaticky“ zrozumiteľný širokým vrstvám…

Vďaka úsiliu stredovekých, osobitne karolínskych gramatikov kľačiacich v tichu kláštorných skriptórií, sa však spisovná klasická latinčina stáva vzorom dokonalosti a krásy pre všetky časy.

Keďže náš článok nie je vedecký (ale veríme, že niektorých našich čitateľov inšpiruje, aby siahli aj po odbornejšie koncipovanej filologickej literatúre na danú tému – stojí to za to), uzavrieme ho malou metaforou.

Vynikajúci americký latinista Philip Thibodeau napísal učebnicu Somnium Latinitatis, v ktorej latinčinu predstavuje ako nadprirodzenú anjelskú bytosť. Hrdinovi knihy sa zjavuje v snoch a odhaľuje mu tajomstvá latinskej literatúry. Novému prírastku v oblasti didaktiky latinského jazyka sme venovali pozornosť v tomto popularizačne ladenom článku: https://christianitas.sk/somnium-latinitatis-sen-o-latincine-nemusi-byt-nocna-mora/

Domina Latinitas, personifikovaná anjelská bytosť z knihy Philipa Tibodeaua, má veľa šiat. Antické aj stredoveké, klasické i ľudové, pohanské aj kresťanské. Šaty latinčiny sa v dejinách menili, ale podstata tohto jazyka ako Bohom požehnaného nástroja na vyjadrenie najvyšších právd, zostáva immutabilis.

PDF (formát pre tlač)