Neznáme alebo dobre utajené konverzie, IV. časť: Široké ruské duše, ktoré vykročili po úzkej ceste katolíckej viery

Branislav Michalka
16. novembra 2024   Cirkev História   Konvertiti

predchádzajúce časti:
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, I. časť: Katolíci z Divokého Západu
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, II. časť: Autori sci-fi, ktorí objavili katolicizmus
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, III. časť: Od konzervatívnej revolúcie k Cirkvi alebo Traja nemeckí spisovatelia a vojaci

***

V dnešnej časti seriálu o menej známych alebo aj dobre utajených konvertitoch bude reč o veľmi špecifickej skupine v rámci tohto druhu. Ich motivácia sa z pohľadu mnohých dnešných pozorovateľov krízy v katolíckej Cirkvi, ktorí inklinujú k ľahkým a povrchným riešeniam (viď napríklad Rod Dreher), môže javiť ako zmetená a nedomyslená. Veď podľa bežného názoru súčasných vyznávačov ekumenizmu sa líši Pravoslávna cirkev od katolíckej Cirkvi len tým, že neuznáva úrad pápeža, či dokonca podľa rusofilov alebo slavianofilov je súčasná Pravoslávna cirkev v oveľa lepšej kondícii ako súčasná Cirkev katolícka.

Tým prvým môžeme najprv povedať, že katolícka Cirkev sa líši od Pravoslávnej cirkvi predovšetkým tým, že je – pravá. Katolícka Cirkev je tá Cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus, Boží Syn a trvá neprerušene až do dnes. Pravoslávna cirkev sa pri tzv. Veľkej schizme od katolíckej Cirkvi oddelila a existuje mimo jej spoločenstva. Nejde však len o odluku od Ríma. Pravoslávna cirkev si počas stáročí oddelenia osvojila množstvo heterodoxných prvkov, takže v jej prípade už nejde len o notoricky známe „neuznávanie pápeža“ alebo spor o slovo „filioque“. Stačí spomenúť pre ilustráciu aspoň dogmu o Nepoškvrnenom počatí, ktorú Pravoslávna cirkev neuznáva. Rovnako treba napríklad spomenúť jej uznávanie rozvodov, za určitých okolností.

Druhým, ktorí adorujú Pravoslávnu cirkev ako oázu tradície a ako svoj jednoduchý únik z krízy v katolíckej Cirkvi treba pripomenúť, že Cirkev je inštitúcia nadčasová a jej učenie je Pravdou, zjavenou Bohom, pričom toto učenie má plnosť všetkých prostriedkov spásy už takmer dvetisíc rokov. To, že v súčasnosti mnohí členovia a predstavitelia jedinej svätej apoštolskej a katolíckej Cirkvi túto Pravdu prekrúcajú či dokonca popierajú, nemôže nič zmeniť na skutočnosti, že je Pravdou a jedinou cestou spásy.

Konanie katolíckych konzervatívnych obdivovateľov Pravoslávnej cirkvi pripomína reakciu študenta matematiky na profesora, ktorý zle učí daný odbor, pričom v reakcii na tento zmätok študent namiesto osvojenia si správneho postupu, napriek profesorovým omylom, rezignuje na matematiku ako takú. A uspokojí sa s tipovaním výsledku, rozradostený z toho, že kým pod profesorovým vedením sa k správnemu výsledku nedopracoval, tak tipovaním čo-to utrafil. Riešením však je – naučiť sa správne matematiku, ktorá je na existencii a omyloch jedného profesora nezávislá.

Samozrejme, nikto nebude popierať, že zachovalosť tradície v Pravoslávnej cirkvi vysoko prevyšuje všetky protestantské a odpadlícke sekty. Avšak o to viac treba chápať to, čo priviedlo ruských konvertitov na katolícku vieru k obráteniu. Nebola to krása obradov, ani starobylosť, ale Pravda viery, istota dogiem a historická vierohodnosť toho, čo katolícka Cirkev hlása. Títo konvertiti si zaslúžia náš obdiv viac než konvertiti z nudného a suchopárneho protestantizmu, či dokonca z bláznovstva pohanskej modloslužby. Na prvý pohľad sa totiž zdá, že katolícka Cirkev im neposkytla mnoho navyše oproti tomu, čo už mali. Ich hľadanie sa však práve preto muselo omnoho intenzívnejšie sústrediť na to podstatné, to čo leží za krásou liturgie a za pokladom tradície, to čo odlišuje na vonkajší pohľad neviditeľne Pravoslávnu cirkev od Cirkvi katolíckej – na Pravdu.

Sofia Petrovna Svečina – majiteľka salónu konverzií

V čase, keď sa medzi ruskou šľachtou začalo vôbec pomýšľať na zaoberanie sa katolíckou vierou, čiže začiatkom 19. storočia po napoleonských vojnách, fiasku Francúzskej revolúcie a v čase konzervatívneho katolíckeho revivalu, rámcovaného postavami ako Joseph de Maistre, René de Chateaubriand či Louis de Bonald, sa stala prvou známou konvertitkou z vlasti sv. Vladimíra dcéra ruského štátneho tajomníka Petra Alexandroviča Sojmonova.

Narodila sa v roku 1782 v Moskve a od detstva prejavovala hlboký talent pre nadobúdanie širokého vzdelania. Osvojila si vynikajúcu znalosť hlavných európskych jazykov (taliančiny, angličtiny, francúzštiny a nemčiny) pričom vynikajúce boli aj jej znalosti jazykov klasických: starogréčtiny, latinčiny a hebrejčiny. Ako dcéra z poprednej šľachtickej rodiny, sa stala dvornou dámou cárovnej Márie Fjodorovny.

Sedemnásťročná sa na otcovo želanie vydala za podstatne staršieho petrohradského vojenského guvernéra a generála Nikolaja Sergejeviča Svečina, vdovca, ktorý mal vtedy už 42 rokov. Manželstvo nevybočovalo z rámca vtedajších šľachtických sobášov a bolo relatívne šťastné. Avšak čoskoro po sobáši došlo k tomu, že sa jej otec, ako aj manžel ocitli v nepriazni psychicky labilného cára Pavla I., následkom čoho otec zomrel na mŕtvicu a manžel musel rezignovať na svoj úrad.

Mladá Sofia, ktorá nemohla mať svoje deti, avšak s láskou sa starala o svoju adoptívnu dcéru, sa pod tlakom týchto rodinných a osobných drám, ponorila do svojho vnútorného sveta, stáva sa ešte náruživejšou čitateľkou, hltajúcou západnú literatúru a filozofiu, takú módnu vo vtedajších salónoch ruskej šľachty. V jednom z takýchto salónov osudovo stretáva Sofia známeho francúzskeho emigranta, utečenca pre hrôzami Francúzskej revolúcie a čo je najdôležitejšie – zapáleného katolíka, rytiera d’Augarda. Jeho podmanivé prezentovanie a apológia katolíckej viery sa hlboko zaryli do Sofiinej duše a to natoľko, že začala vyhľadávať príslušníkov tejto malej francúzskej diaspóry v Rusku.

Pri tomto hľadaní sa nakoniec dostala do kontaktu so slávnym Josephom de Maistre, ktorý v tom čase pôsobil v Rusku ako veľvyslanec panovníka Sardínskeho kráľovstva. Jeho vplyv vo vtedajších kruhoch ruskej šľachty išiel až tak ďaleko, že samotný cár Alexander I. začal otvorene sympatizovať s katolicizmom. Z katolíckej viery bol vtedy v očiach ruskej šľachty sňatý biľag zakázaného ovocia a čoskoro sa v týchto kruhoch objavili prvé konverzie.

Tá Sofiina nebola ani ľahká, ani krátka. Trápili ju pochybnosti a dlho sa nevedela rozhodnúť. Avšak nakoniec zrejme napomohla jej definitívnemu obráteniu udalosť, ktorá rázne ukončila koketovanie ruskej šľachty s katolicizmom. Na nátlak pravoslávnej hierarchie sa rozhodla vláda vyhostiť dovtedy tolerovaných jezuitov z dôvodu presviedčania Rusov, aby sa obrátili na katolícku vieru. Tvárou v tvár hrozbe, že teraz bude aj ona za svoju vieru odsúdená spoločnosťou, si možno Sofia uvedomila svoju povinnosť voči Bohu a otvorene sa priznala k svojim sympatiám voči katolíckej Cirkvi.

Cár Alexander, ktorý sa predtým tiež netajil svojimi sympatiami ku katolicizmu napriek tomu, že podpísal dekrét o vyhostení jezuitov, zachoval Sofii svoju priazeň. Zvyšok spoločnosti však nie, a tak sa rozhodla v roku 1816 emigrovať do Paríža, kde definitívne a oficiálne prijala katolícku vieru. V Paríži sa čoskoro jej salón stal vyhľadávaným miestom, kde si podávali kľučku dobové francúzske celebrity a kde dochádzalo k mnohým konverziám z radov ruskej šľachty. Jej podmanivá osobnosť a ešte viac jej dar konverzácie, ktorý jej Lacordaire prisúdil ako „veľkej majsterke konverzácie“, spolu s jej inteligenciou, vzdelaním a zápalom pre katolícku vieru, tvorili nanajvýš príťažlivú zmes, ktorá priviedla k spáse nejednu blúdiacu dušu.

V jej salóne boli častými hosťami také esá vtedajšej francúzskej vzdelanosti ako opát Félix Dupanloup, Alexis de Tocqueville, parížsky arcibiskup Hyacinthe-Louis de Quélen, Prosper Guéranger, Victor Cousin, či jej krajan, knieža Ivan Sergejevič Gagarin.

Vďaka nej a v jej salóne sa ďalšia ruská konvertitka a neskoršia francúzska spisovateľka, autorka slávnych detských kníh Sofiine maléry, Somárikove pamäti či Malé dobré dievčatká, grófka Sofia Rostopčinová, zoznámila so svojím budúcim manželom grófom de Ségur.

Ona sama sa stala trvalou súčasťou francúzskej literatúry vďaka svojej bohatej korešpodencii s vtedajšou intelektuálnou elitou. Obzvlášť vyniká jej korešpondencia s Alexisom de Tocqueville, grófom Frédericom de Falloux a vikomtom Armandom de Melun.

Sofia Petrovna Svečina zomrela v Paríži roku 1857 a jej povesť obhajkyne katolíckej viery bola natoľko veľká, že krátko po jej smrti sa šírili povesti o jej kanonizácii. A napriek tomu, že k nej nedošlo, a aj keby si musela v Očistci ešte odpykať nejaké hriechy, tak je pravdepodobné, že modlitby toho množstva, ktoré obrátila na pravú vieru jej toto dočasné utrpenie skrátili a teraz sa teší spolu s nimi v Nebi.

Vladimír Sergejevič Pečerin – z nihilistu írskym kňazom

Osoba a hlavne život básnika Pečerina sú podstatne bizarnejšie, ako v konečnom dôsledku pokojný život Sofie Svečiny v parížskych salónoch. Narodil sa v roku 1807, keď už ona očarúvala petrohradskú smotánku, na úplne opačnom konci Ruska, v prímorskej Odese.

Syn krutého šľachtica, ktorý pravidelne bil nielen sluhov, ale aj svoju manželku, Vladimírovu matku, vnímal veľmi citlivo túto krutosť a vyvodil z nej závery, ktoré spochybňovali nielen tradičný svet cárstva, rodiny a poriadku, ale aj samotné kresťanstvo. Vo svojich neskorších spomienkach opísal otcovo besnenie nasledovne:

„Stále počujem ich kvílenie, keď ich bičoval v stajniach. Matka ma posielala k otcovi, aby som sa prihováral za Vasku alebo Jašku. Plakal som, prosil, bozkával otcove ruky a niekedy zmierňoval krutosť ich ruského osudu… Ale aj moja matka bola sama obeťou… Raz ma vzala za ruku, odviedla do rohu, povedala, aby som pokľakol vedľa nej pred ikonou svätého Mikuláša a v slzách povedala: „Ach, svätý Mikuláš, vidíš, ako nespravodlivo sa s nami zaobchádza!“ Medzitým sa vo vedľajšej miestnosti konala zábava… Ale kráľovnou tejto veselice nebola moja mama, ale iná žena… Táto iná žena bola manželkou nášho plukovníka, prefíkaná a krásna Poľka, s ktorou mal môj otec takmer otvorenú aféru.“

Po krátkej kariére univerzitného profesora v Moskve sa stal nihilistickým disidentom, akých bolo v 19. storočí v Rusku neúrekom, a akých opisuje plasticky vo svojom románe Besy ruský románopisec Dostojevskij. Rozhodol sa emigrovať na Západ a o svojom rozhodnutí napísal osobný list cárovi.

V Európe sa stal členom bohémskych literárnych skupín, inklinujúcich k rovnakému romanticky podfarbenému nihilizmu ako on. Urobil si meno ako básnik s klasicizujúcimi tendenciami vo svojom štýle a s obrazoboreckou tendenciou v obsahu. O to bol väčší šok pre všetkých jeho priateľov a známych, keď sa v roku 1840 rozhodol konvertovať na katolícku vieru.

Jeho konverzia bola totálna a dôsledná. Rozhodol sa stať nielen katolíkom, ale aj katolíckym kňazom. Cára Mikuláša I. táto správa rozzúrila natoľko, že ho zbavil ruského občianstva, šľachtického stavu a akéhokoľvek dedičstva. Bol mu tiež udelený zákaz vrátiť sa späť do Ruska. To však zrejme Pečerina už len utvrdilo v jeho rozhodnutí. Stal sa členom rádu redemptoristov, ktorých poslaním bolo pôsobiť medzi najchudobnejšími z chudobných. Žil v kláštore v Claphame neďaleko Londýna a neskôr v Írsku, kde jeho schopnosti rečníka prilákali veľké publikum a vďaka čomu sa Pečerinove kázne stali veľmi populárnymi.

Po svojom odchode do Írska sa vynikajúco zžil s mentalitou tamojšieho národa a dostal sa dokonca do širšieho historického povedomia Britského impéria ako posledný katolícky kňaz, súdený v roku 1855 za prekročenie protestantského zákona o „rúhaní“, čiže v skutočnosti za spochybňovanie protestantských bludov. Pečerin totiž, ktorý ako miestny katolícky kňaz stál na čele kampane proti nemravnej literatúre, pri pálení pochybných kníh hodil do plameňov aj protestantskú Bibliu kráľa Jakuba I. Stuarta, to všetko navyše na Deň Guya Fawkesa, katolíckeho disidenta z čias kráľa Jakuba, ktorý bol popravený za údajné plánovanie vyhodenia anglického parlamentu do vzduchu. V tento deň si anglickí protestanti oslavami pripomínajú prichytenie údajných katolíckych zradcov.

Noviny sa predbiehali v protikatolíckej hystérii, avšak porota k veľkému rozhorčeniu protestantských skupín Pečerina oslobodila. Nadšené írske katolícke obyvateľstvo v Dubline búrlivo oslavovalo jeho slobodu a zložilo o ňom dokonca dve piesne, ktoré sú dodnes súčasťou írskeho folklóru. Iný ohlas mala kauza v Rusku, kde protikatolícka propaganda vykreslila Pečerina ako typického „jezuitského“ rúhača, pričom oslobodzujúce finále zamlčala.

V roku 1856 pozval Pečerina kardinál Newman, aby kázal na Deň svätého Patrika v kaplnke novozaloženej Dublinskej univerzity. Tam sa Pečerin otvorene postavil na stranu írskeho národnooslobodzovacieho boja. Dobové správy oceňujú jeho angličtinu a rétoriku, ktorú mu údajne mohli závidieť aj najskúsenejší anglickí rečníci a dodávajú, že pri kázni mnohí plakali.

V roku 1862, po 20 rokoch misionárskej služby, bolo Pečerinovi dovolené na vlastnú žiadosť opustiť redemptoristov. Aby ho zachránil pred biedou, bol Pečerin pridelený dublinským arcibiskupom, kardinálom Paulom Cullenom, ako kaplán k Milosrdným sestrám v nemocnici Mater Misericordiae. Pečerin tam, zatiaľ čo žil ako virtuálny pustovník, strávil posledných 23 rokov svojho života.

Aj keď to na prvý pohľad môže tak vyzerať, na Rusko nikdy nezabudol. O svojom rozpoltení medzi dva svety raz napísal:

„Náhodou vediem dva životy: jeden tu, druhý v Rusku. Nemôžem sa Ruska zbaviť. Patrím k nemu samotnou podstatou svojho bytia. Je to tridsať rokov, čo som sa tu usadil – no stále som cudzinec, môj duch a moje sny sem neputujú – aspoň nie v prostredí, ku ktorému som bol pripútaný osudovou nevyhnutnosťou. Je mi jedno, či si ma tu niekto bude pamätať, keď zomriem, ale Rusko je iná vec. Ach, ako veľmi si želám na ruskej pôde zanechať nejakú spomienku na seba, aspoň jednu vytlačenú stranu, ktorá bude svedkom existencie istého Vladimíra Sergejeviča Pečerina.“

Tí Rusi, ktorí sa rozhodli nasledovať ho v najdôležitejšom rozhodnutí jeho života, v obrátení sa na katolícku vieru, však vôbec nepochybujú o význame jeho existencie pre Rusko. Jeho život bol malým, ale významným závdavkom Panne Márii Fatimskej, na jej prosbu o zasvätenie Ruska.

Ivan Sergejevič Gagarin – z potomka stredovekej šľachty jezuitom

Potomok starodávnej ruskej šľachty, ktorá patrila v stredoveku k vládcom v Starodube a syn kniežaťa Sergeja Ivanoviča Gagarina a Varvary Michajlovny Puškinovej sa narodil v roku 1814. Jeho pôvod a nadanie ho predurčili na diplomatickú kariéru. Jeho strýko pôsobil ako veľvyslanec v Mníchove, kam v roku 1833 poslali mladého Ivana ako nadštábneho poistného matematika.

V Mníchove sa stretol s nemeckým filozofom Friedrichom Schellingom a jedným z najtalentovanejších lyrikov ruskej poézie 19. storočia Tjutčevom, ktorý tiež pôsobil v diplomatických službách. Gagarin sa stal jeho protektorom a sprostredkoval vydanie jeho básní v Puškinovom časopise Sovremennik, čo vzhľadom na pôvodné meno jeho matky, nebol pre neho problém.

V roku 1838 bol I. S. Gagarin vymenovaný za mladšieho tajomníka na veľvyslanectve v Paríži a jeho rozsiahle vedecké záľuby ho viedli k tomu, že popri diplomatických službách vykonal množstvo práce v oblasti histórie a slavistiky. To samozrejme neboli jeho jediné rozptýlenia od nudnej administratívnej práce na veľvyslanectve. Kruh tohto článku sa v podstate uzaviera pri informácii, že v Paríži sa Gagarin stal pravidelným návštevníkom salónu svojej vzdialenej príbuznej, ktorú sme čitateľom predstavili ako prvú v našom skromnom medailóne – Sofie Petrovny Svečina. Nemusíme pochybovať o tom, že sa tam dostal pod paľbu jej katolíckeho zápalu.

Ten pravdepodobne naštartoval jeho vlastné duchovné hľadanie. Následné štúdium cirkevných dejín a komunikácia so vzdelanými katolíkmi ho priviedli k presvedčeniu o pravde katolicizmu a 19. apríla 1842 oficiálne vstúpil do katolíckej Cirkvi. Sankcie zo strany cára neboli také prísne ako pri Pečerinovi, avšak ešte v tom istom roku bol prepustený z ministerstva zahraničných vecí a zbavený titulu komorného kadeta.

Oslobodiac sa takto od záväzkov voči službe rodnej krajine, vstúpil 12. augusta 1843 do skutočnej jamy levovej, ktorou nepochybne bol vtedy pre každého ruského pravoslávneho kresťana jezuitský rád, vnímaný ako rafinovaná pasca latinských prefíkancov na duchovné lapanie a podvádzanie naivných kresťanov. Po dvoch rokoch noviciátu neskôr zložil sľuby v Spoločnosti Ježišovej pod rehoľným menom Xavier.

Po vstupe do rehole bol vysvätený za kňaza, študoval teológiu a vyučoval cirkevné dejiny na niekoľkých jezuitských kolégiách. Nezabúdal však popritom na svojich krajanov a túžba po návrate Ruska do jedného katolíckeho ovčinca sprevádzala jeho život až do konca. Táto snaha bola korunovaná publikovaním mnohých diel s tematikou pápežského primátu a jedinečnosti katolíckej viery. O tom, že sa jeho snahy aspoň v rovine individuálnych osudov neminuli účinkom svedčí fakt, že sa v polovici 50. rokov 19. storočia stal aktívnym členom rozširujúceho sa parížskeho kruhu ruských katolíkov, do ktorého okrem neho patrili I. M. Martynov, E. P. Balabin, S. S. Džunkovskij a ďalší.

V roku 1856 vydal Gagarin svoju prvú francúzsku esej s príznačným názvom Stane sa Rusko katolíckym?, ktorá bola čoskoro preložená do ruštiny. Dielo bolo dobre prijaté vo francúzskych katolíckych kruhoch, avšak vyvolalo ostrú kritiku zo strany pravoslávnych osobností. Nasledovalo to, čoho bol doposiaľ ušetrený: bol mu zakázaný vstup do Ruska, bol zbavený šľachtictva, občianstva, majetku aj dedičstva.

O tom, že konverzia východných Slovanov trvalo zamestnávala jeho myseľ, svedčí aj to, že v roku 1855 vytvoril v Paríži Spolok svätého Cyrila a Metoda, jeden z prvých, ktoré vznikli. V rokoch 1857 – 1858 vydal monumentálne šesťzväzkové dielo Teologické, filozofické a historické štúdie, ktoré obsahovali jeho články teologického a historického obsahu o Rusku. Už z rozsahu je zrejmé, do akej miery prisudzoval konverzii ruského národa význam.

V roku 1859 odišiel do Jeruzalema, kde mal pôvodne v úmysle zostať dlhodobo, avšak zdravotné problémy ho v roku 1865 prinútili vrátiť sa do Francúzska. Zvyšok života sa venoval tej pedagogickej, literárnej a vedeckej činnosti, ktorej zasvätil celý život a ktorá mala doviesť jeho krajanov k poznaniu Pravdy.

Zomrel v Paríži roku 1882 a je pochovaný na slávnom parížskom cintoríne Montparnasse.

Jeho dielo tvorí podstatný rezervoár argumentov, podnetov a nabádaní, ktoré priviedli do lona katolíckej Cirkvi viacerých jeho krajanov. Dúfajme, že táto cesta nezostane pre príslušníkov tohto veľkého národa zahataná ani do budúcnosti.

PDF (formát pre tlač)