Je málo tých, čo budú spasení?, 1. časť: Svedectvo Písma svätého, Cirkevných Otcov a Učiteľov

Jakub Tužinský
31. októbra 2024   Cirkev

Dnes sa bližšie pozrieme na veľmi háklivú tému, ktorou je počet spasených. Nejde o senzácie, presné počty či „posielanie ľudí do Pekla“. Ide o hľadanie a konfrontovanie sa s pravdou (ktorá vyslobodzuje). Kresťanská láska nás, prirodzene, vedie k tomu, aby sme túžili po spáse duší – v prvom rade tej vlastnej duše a potom aj všetkých ostatných. Veď „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu“. Kto ju však dnes naozaj chce poznať? A hneď za tým Pavol dodáva, že je len „jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš.“ (1Tim 2,4–5). Na túto druhú časť sa dnes (ne)úmyselne zabúda. Preto si opäť priblížime to, čo nás o tom učí Cirkev.

V tejto prvej časti si predstavíme svedectvo Svätého písma a výroky niektorých Cirkevných Otcov a Učiteľov. V druhej časti výroky mnohých svätých a učenie všeobecných koncilov a pápežov.

***

Písmo sväté

Lk 24,47: „… a v jeho (Ježišovom) mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“

Jn 3,36: „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie (presnejší preklad gr. meno = zostáva, pokračuje) na ňom Boží hnev.“ (Teda bol na ňom už predtým).

1Tim 2,5–7: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. A ja som ustanovený za jeho hlásateľa a apoštola – hovorím pravdu, neklamem – za učiteľa pohanov vo viere a pravde.“

1Pt 1,12: „A bolo im zjavené (prorokom), že nie sebe, ale vám poslúžili tým, čo vám teraz zvestujú hlásatelia evanjelia v Duchu Svätom, zoslanom z neba, na čo túžia hľadieť aj anjeli.“

1Kor 9,16: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“ (A beda by bolo aj tým, ktorým by nehlásal).

Rim 10,8–17: Ale čo hovorí? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci“; totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Veď Písmo hovorí: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený.“

Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú: Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: „Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť.“ Lenže nie všetci poslúchli evanjelium. Aj Izaiáš hovorí: „Pane, kto uveril tomu, čo sme hlásali?“ Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo.

Hebr 11,6: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu.“

Rim 1,18–32: „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy. Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen.

Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní.“

1Pt 4,18: „A ak sa spravodlivý ťažko zachráni, kde sa podeje bezbožný a hriešnik?“

1Sol 2,16: „a nám bránia (židia) kázať pohanom, aby boli spasení; a tak stále napĺňajú mieru svojich hriechov. Ale už sa im až na pokraj priblížil Boží hnev.“(Pretože v 1Sol 1,9 Písmo sväté svedčí, že pred obrátením ku Kristovi títo pohania zo Solúna slúžili modlám).

2 Sol 1,8: „aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha, aj tých, čo odporujú evanjeliu nášho Pána Ježiša.“

Cirkevní Otcovia a Učitelia Cirkvi

Sv. Ján Zlatoústy (cca 350 – 407), Cirkevný Otec a Učiteľ Cirkvi
„Nesmieme si myslieť, že nevedomosť bude dostatočnou výhovorkou: pretože príde čas, keď aj za našu nevedomosť budeme potrestaní, keď nie tak ako naša nevedomosť budeme ospravedlnení.“ (Hom. 26, in ep. Ad Rom.)

Sv. Augustín (354 – 430), Cirkevný Otec a Učiteľ Cirkvi
„Máme mať dokonalú nenávisť k iným náboženstvám, ale musíme mať rozlišovaciu lásku k ľuďom, ktorí sú pohanmi. Dokonalá rozlišujúca láska je iba tá, v ktorej zo srdca túžime, aby sa pohan alebo kacír obrátil a vstúpil do Pravej Cirkvi a tým si zachránil dušu. Naopak, dokonalou nenávisťou je zanechať pohana alebo kacíra v jeho klame a povedať mu, že môže zostať v blude, pretože aj tak bude spasený. To je zlo prvej kategórie a falošná láska, ktorá má koreň u zlého ducha.“ „Všetci, ktorí verili v Boha od založenia sveta a mali o ňom určité poznanie, žili v zbožnosti a spravodlivosti, dodržiavajúc prikázania, boli ním bezpochyby spasení“ (Epistole), to sa však netýka pohanov. Napriek tomu, ako by sa mohli zdať čnostní, ako napríklad Fabius, Scipio, Pytagoras a Platón, ich cnosti boli iba „nádhernými neresťami“ bez spravodlivosti, pretože spravodlivosť je nemožná bez viery. Pretože spravodlivosť znamená vieru v Boha – nie v nejakého Boha, ale v jediného pravého Boha – a vďačnosť Jemu. A keďže títo muži nikdy nepočuli o skutočnom Bohu, nemohli mať vieru, a tak nemohli byť spravodliví. „Pohania, ktorí nemali vieru v Krista, nie sú spravodliví a nepáčia sa Bohu, ktorému nie je možné páčiť sa bez viery…“ (Contra Julianum Pelagianorum)

Ak teraz niekto hovorí, ako to urobili pelagiáni, že to nie je spravodlivé, že pohania a nepokrstené deti pohanov by mali byť potrestané. Bolo by však spravodlivé, keby bola celá rasa odsúdená na večný trest. Avšak vďaka nekonečnému Božiemu milosrdenstvu sú niektorí spasení. Ak však niekto položí otázku a povie, že nemožno potrestať človeka, ktorého vôľa nie je slobodná, Augustín odpovedá, že je to záhada. Božie cesty nie sú našimi cestami, ani Jeho myšlienky nie sú našimi myšlienkami. Božia spravodlivosť je nepochopiteľná, nie je ako naša spravodlivosť a nemožno ju merať podľa ľudských štandardov. Iba vieme, že Jeho vôľa je dokonale spravodlivá. A tam my musíme zastaviť. Toto je Augustínovo učenie o základoch Práva, Hriechu a Trestu v skratke.“ (Etika sv. Augustína)

Sv. Peter Kanízius (1521 – 1597), Učiteľ Cirkvi
Proti tým, ktorí nevedia o veciach potrebných na spásu (nadpis prvej autorskej strany v Katechizme, ktorý napísal a bol dlho najpoužívanejším v Cirkvi):

„Žiadny človek nesmie utiecť do temnoty nevedomosti, aby mohla preňho predstierať výhovorku. Jedna vec je nevedieť, a druhá vec odmietnuť vedieť. Lebo vôľa je odsúdená v takom človeku, o ktorom sa hovorí, žeby nerozumel, že by mohol robiť dobre. Áno, práve táto nevedomosť, ktorá sa netýka tých, ktorí to nebudú vedieť, ale tých, ktorí to jednoducho nevedia, nikoho neospravedlňuje tak, žeby nehorel večným ohňom – ak preto neuveril, lebo nikdy nepočul, čomu by mohol uveriť (evanjelium), možno však bude horieť menej. Lebo nie bez príčiny bolo povedané:

„Vylej svoj hnev na národy, ktoré ťa nepoznali“ (Jer 10,25). A to, čo hovorí apoštol: „Keď príde v plameni ohňa, aby sa pomstil tým, ktorí nepoznajú Boha“ (2Sol 1,8). „Pretože si odmietol poznanie, aj ja odmietnem teba“ (Oz, 4,6). „Povedali Bohu: Odíď od nás, nebudeme si zvykať na poznanie tvojich ciest“ (Job 21,14). „Ak niekto nepozná, nebude poznaný“ (1Kor 14,38). „Nebuďte ako kôň a mulica, v ktorých nie je porozumenia“ (Ž 31,9). „Neprestávaj, môj synu, počúvať náuku a nebuď neznalý rečí poznania“ (Pro 19,27). (A Sum of Christian Doctrine, 1555)

Sv. Alfonz Mária Liguori (1696 – 1787), biskup a Učiteľ Cirkvi
„Všetci neveriaci a heretici sú isto na ceste k zatrateniu. (The Incarnation, Birth and Infancy, 291 – 2)

Na záver tejto prvej časti nás chcem povzbudiť, aby sme tieto výroky nielen čítali, ale nad nimi aj skutočne premýšľali…

PDF (formát pre tlač)