Metropolita Peter Mohyla o kresťanskej jednote (Záver)

Lucia Laudoniu
12. decembra 2023   Cirkev História

predchádzajúce časti:

Metropolita Peter Mohyla o kresťanskej jednote (Prvá časť)
Metropolita Peter Mohyla o kresťanskej jednote (Druhá časť)

***

Lampáš viery svieti láske na cestu. Keď láska stratí svetlo pravej viery, ponorí sa do tmy a skôr či neskôr zablúdi. Existuje niečo horšie ako zblúdená láska, ktorá si myslí, že kráča správnym smerom, a nevidí si pritom pod nohy?

V septembri 1627 bolo pod kupolami kyjevskej Svätej Sofie opäť rušno. Pravoslávna synoda, na ktorej bol prítomný aj známy odporca únie (a neskorší katolícky konvertita) arcibiskup Meletij Smotryckij, by možno prijala tvrdé opatrenia proti gréckokatolíkom, keby…

Keby nebolo jedného mimoriadne vzdelaného mnícha, ktorý odmietol nazvať východných katolíkov zradcami. Tým mníchom bol budúci metropolita, illustrissimus Peter Mohyla.

Tajný plán

Chýr o Mohylovej umiernenej pozícii sa dostal až do uší klerikov verných Svätému Otcovi. Tí by z neho radi urobili svoju hlavu, pravda, pokiaľ uzná zvrchovanosť pápežskej moci.

Utajený plán intronizácie Mohylu za metropolitu pro sacerdotibus unitis padol na synode zjednotených v júli 1629 – sotva šesť rokov po mučeníckej smrti polockého arcibiskupa Jozafáta Kunceviča, na ktorú si mnohí tam prítomní živo pamätali.

Prešlo jedno desaťročie a distingvovaný archimandrita si už obliekal mantiju pravoslávneho kyjevsko-haličského prímasa. Priamo úmerne jeho pastoračnému vplyvu však rástol aj vplyv tých, ktorí na hlave svojho pastiera hľadali namiesto byzantskej kamilavky rímsku piusku.

Šepkalo sa, že Mohyla je tajným jezuitom a podozrenie vzbudzovali aj jeho viac než vrelé vzťahy s katolíckou poľskou šľachtou. Keď pravoslávny antiunionista Atanáz z Brestu vstúpil do poľského Sejmu a ex abrupto verejne odsúdil zjednocovacie hnutie, panovník žiadal Mohylu, aby radikálneho mnícha umlčal. Hodnostár ho dal intervenovať do kláštora s odkazom, aby sa kajal.

Pravoslávnym zelótom nebolo viac treba a o pravosláví svojho predstaveného začali vážne pochybovať, akoby patrum fidei puritas závisela od toho, kto ukuje proti rímskemu veľkňazovi ostrejší meč.

Prosba z Moldavska

Mohylovi odporcovia čakali na vhodnú príležitosť – a tá sa naskytla v roku 1640. Vtedajšia knižná novinka, kompendium vierouky východnej cirkvi Confessio orthodoxa, mala podľa mienky Konštantínopolského patriarchátu trpkú príchuť scholastiky.

Ale nie všetko, čo je trpké, musí byť aj jedovaté. „Vysoká“ teológia nebýva nikdy presladená ako cukrová vata „hyperekumenických“ cukrárov s vareškou v tvare progresívneho vesla z deravého amazonského člnu.

Už sme naznačili, že rok 1640 bol pre Petra Mohylu polčasom rozpadu. Vyhovel žiadosti moldavského kniežaťa Vasila Lupu a do novozaloženého kniežacieho kolégia v Iaşi vyslal štyroch latinsky hovoriacich učiteľov.

Deti moldavských bojarov odchádzali študovať na Západ, v dôsledku čoho rástol počet konverzií Moldavcov na rímskokatolícku vieru. Miestni tak strácali svoj byzantský obrad a spolu s ním aj vedomie východorománskej identity. Lupu sa preto rozhodol poskytnúť moldavskej šľachte kvalitné latinské vzdelanie na domácej pôde. Týmto krokom by zároveň oslabil hegemóniu slovanského kléru v Moldavsku. Žiadny div, že knieža našlo v osobe moldavského rodáka Mohylu silného spojenca.

Kto požehnal Petrovi Mohylovi jeho omofor? Stolec Andrejov alebo Petrov? (S historicitou svätoandrejského pôvodu Ekumenického patriarchátu to nie je také isté, ale to teraz nie je naša res ad iudicandum.) Mohyla bol do konca života verný Konštantínopolu, ale rímsku katedru nepochoval pod mohylu nezáujmu.

Projekt, ktorý zaspal v archívoch

Necelý rok pred ratifikáciou Užhorodskej únie píše Mohyla – unavený intrigami pravoslávnych radikálov – neveľký spis nazvaný Projekt poľského šľachtica gréckej viery.

Nota valde bene, prvý muž kyjevskej katedry, narodený v dnešnej rumunskej Suceave, sa tituluje ako poľský šľachtic. Svoju vieru neidentifikuje ako ruskú, eventuálne grécko-ruskú, ale ako grécku. Zaujímavé, však?

Vedecká obec spoznala Mohylov návrh na zjednotenie východných kresťanov so Svätou stolicou až začiatkom 20. storočia. Rukopis z roku 1645 ležal zabudnutý v archívoch bývalej vatikánskej Kongregácie pre šírenie viery a odbornej verejnosti ho v roku 1928 predstavil Jevgenij F. Šmurlo. V šesťdesiatych rokoch sa tomuto prameňu venoval baziliánsky historik Athanasius G. Welkyj.

Francúzsky preklad pôvodného latinského textu vychádzal v januári až marci 1990 na stránkach dominikánskej ekumenickej revue Istina, anglickú verziu pod názvom Svedectvo ruského pravoslávneho preláta 17. storočia o pápežskom primáte (Testimony to the Primacy of the Pope by a 17th c. Russian Orthodox Prelate) zverejnil James Likoudis v januári a februári 1992 v Social Justice Review.

Ruténi alebo Rusíni?

Chybičkou krásy je titulovanie Petra Mohylu ako ruského preláta, ktorým jednoznačne nebol. Sám Mohyla nazýva svojich veriacich etnonymom Rutheni, po slovensky Ruténi.

V literatúre sa môžeme stretnúť so stotožňovaním Ruténov s Rusínmi, prípadne so zamieňaním oboch pojmov, v dôsledku čoho dochádza k terminologickým zmätkom. Latinský termín Rutheni (podobne aj spojenie Greaci ritus uniti a non uniti) však nemal etnický príznak, označoval všetkých veriacich byzantského obradu (Slovanov, Rumunov…) v Karpatskom priestore, ako aj na území Poľsko-litovskej únie, bez ohľadu na ich vlastnú etnickú príslušnosť.

Kyjevský metropolita, ktorý vyrástol v moldavskom prostredí, pracuje s pojmom Rutheni ako s definíciou konfesie, a nie národnosti, pretože nie všetci kresťania v jeho jurisdikcii boli Rusínmi.

Pozorné oko bádateľa by isto objavilo aj taký súbor prameňov, v ktorých sa termín Rutheni rovná štandardnému prekladu Rusíni, ale v prípade unionistického spisu Petra Mohylu to neplatí.

Bolestná pravda a bolesť z pravdy

Kameňom úrazu je aj samotný termín „unionizmus“, z ktorého pravoslávnym behá po chrbte mráz. Bol pravoslávny vladyka „unionistom“, a ak áno, v akom zmysle slova? S istotou vieme, že si uvedomoval tragédiu schizmy, a táto skutočnosť mu spôsobovala duchovnú bolesť.

Menovec svätého Petra mal ku kniežaťu apoštolov osobitnú úctu, napísal preto multum, sed non multa. Dajme mu teraz slovo:

„Bez toho, aby sme sa vzdialili (odlúčili) od nášho otca patriarchu (konštantínopolského, pozn. naša), od ktorého sme my Ruténi prijali zasvätenie vo svätom krste, a bez toho, aby sme nejako zdržiavali zjednotenie (bránili zjednoteniu) Cirkvi, v ktorej je pravá spása, je nadovšetko potrebné, aby sme sa my všetci, klerici i laici, vyhýbali rozbrojom, a v mene nášho Pána prijali nasledovné riešenie: (máme) žiť v jednote pod jedinou hlavou a (pod ochranou) jediného pastiera, Kristovho vikára, vyznávať (uznať) jedinú katolícku a apoštolskú Cirkev, ako nám to predpisuje symbol viery, a v nej jediného suverénneho nástupcu (apoštola) Petra, rímskeho veľkňaza. (Ďalej je potrebné), aby sme zostali verní obradom nášho svätého gréckeho náboženstva, ktoré sa zachovali v celistvosti (neporušené) od počiatku (existencie Cirkvi, pozn. naša), až kým najláskavejší Boh oslobodí (od Turkov, pozn. naša) grécky ľud a nášho pastiera, patriarchu (Konštantínopola, pozn. naša), ktorý nás privedie k spásonosnej zhode (vo vierouke, pozn. naša), za ktorú prosíme so svätou horlivosťou najmä v božskej liturgii.“

Dvojitá únia?

Citácia z Mohylovho makulára prináša viacero zaujímavých podnetov na zamyslenie. Rozťať gordický uzol schizmy smie podľa neho len konštantínopolský patriarcha, ktorého nazýva otcom a pastierom (pater et pastor).

Zrejme preto nemal dôveru k lokálnym zjednocovacím synodám (vrátane tej Brestskej), nakoľko sa uskutočnili bez vedomia a požehnania starobylej byzantskej katedry.

Konflikt medzi Celulariom a pápežskými legátmi sa pôvodne vzťahoval na konštantínopolský trón, ekumenický patriarcha je teda prvým z východných biskupov, ktorý je povinný urobiť všetko pre ukončenie rozkolu, hanby kresťanstva.

Pozoruhodný je tiež Mohylov výrok, že od patriarchu sa nemáme vzdialiť, hoci v nasledujúcich riadkoch jasne rozlišuje učenie o svätopeterskom primáte v intenciách stanovených rímskou Cirkvou.

Peter Mohyla je priamym predchodcom utopickej myšlienky „duálnej únie“, ergo deklarácie poslušnosti rímskemu pápežovi bez porušenia kánonického spojenia s konštantínopolským prestolom. Táto propozícia je však v súčasných cirkevnoprávnych podmienkach – i napriek svojej vznešenosti a kráse – nerealizovateľná…

Dá sa predpokladať, že Mohyla sa cítil ako živý dôkaz toho, že takto chápaná jednota je predsa len možná. Jeho osobná svätosť prináša nádej, že nemáme „hádzať flintu do žita“…

Žeravé uhlíky myšlienok

Metropolita podčiarkuje, že Ruténi prijali vieru a svätý krst z Konštantínopola, preto sú viazaní byzantským liturgickým a disciplinárnym dedičstvom, ako aj povinnosťou zachovávať túto tradíciu in optimo modo.

Byzantský obrad sa aj napriek schizme zachoval v pôvodnej čistote, píše Mohyla, takže ho nie je potrebné nejako upravovať a meniť. Zub bludu sa ho nedotkol. Nie je to snáď nadprirodzený Boží znak minulej a budúcej jednoty Východu a Západu?

Najväčšou prekážkou nastolenia jednoty je podľa svätého hierarchu turecká moc na Balkáne, ktorá uvrhla Ekumenický patriarchát do materiálnej i duchovnej biedy. Kyjevský ordinár bol však presvedčený, že sub fine dôjde aj k administratívno-právnej obnove vzájomného spoločenstva, no stane sa tak až po oslobodení gréckych území od tureckej okupácie. Dovtedy sa treba horlivo modliť pro unitate ecclesiarum v liturgických ekténiách. Úprimná modlitba je olejom v lampe jednoty. Lampa bez oleja nemá šancu svietiť, iba ak by sa stal zázrak.

Súčasný status quo (pretrvávanie rozkolu aj po politickom páde sultánov) by Petra Mohylu pravdepodobne sklamal. Aj napriek tomu, že historik nemá podľahnúť uvažovaniu v štýle „keby bolo keby“, je veľmi pravdepodobné, že dnes by za hlavnú prekážku jednoty považoval sekularizmus a modernizmus.

Zbožný podvrh?

V otázke primátu rímskeho biskupa sa pravoslávny hodnostár vyjadruje v súlade s jeho rímskokatolíckym chápaním (vicarius Christi), z toho dôvodu sa na pravoslávnej pôde pravidelne objavujú námietky spochybňujúce autenticitu diela. Padajú slová ako „vatikánsky podvrh“ či „pápežský pamflet“.

Pravoslávnej argumentácii nahráva do karát dlhý časový úsek medzi vznikom dokumentu a jeho publikovaním, ako aj skutočnosť, že editormi diela boli autori verní Rímu. Stačí to na to, aby sme Mohylov spis označili za falzum?

Jednou z úloh novej generácie bádateľov by mala byť komparácia tohto pozoruhodného dielka s Mohylovými latinskými katechizmami, identifikácia paralel medzi jednotlivými lexikálnymi a syntaktickými javmi (inými slovami, či príslušný modus scribendi zodpovedá jazykovému úzu v iných Mohylových prácach), na základe čoho by sa pristúpilo k hodnoteniu, či je daný textový súbor skutočne dielom pravoslávneho Petra Mohylu, alebo pochádza z okruhu propápežsky orientovaných „uniatských“ teológov spod Karpát.

Pisateľ textu dobre poznal maloruské sociálne a náboženské pomery, s istotou preto môžeme povedať, že toto opusculum nenapísal rímsky katolík.

Heréza plodí herézu

„Základom všetkého nášho zla je rozdielnosť, ktorá existuje medzi Grékmi a Rimanmi v otázke primátu najvyššieho veľkňaza,“ uvažuje autor a dodáva, že „z toho princípu vychádzajú určité chybné závery, a z nich niektoré ešte zhubnejšie.“ Je to vlastne potvrdenie pravidla, že jedna heréza je matkou desiatich ďalších.

„Gréci preniesli svoje omyly (errores, možno narážka na Akvinského spis Contra errores Graecorum) na nás Ruténov, ktorí dodržiavame obrady Grékov,“ čítame v spise, pod ktorý sa (údajne) podpísal najvplyvnejší z kyjevských pravoslávnych prelátov.

„Teraz sa zdá nemožné, aby sa jedna z dvoch strán vzdala (svojho názoru v prospech) tej druhej, pretože obe (strany) zaujali extrémne pozície založené na extrémnych argumentoch, a to všetko v čase, keď sa barbarské moskovské Rusko (sic!) túži oslobodiť od konštantínopolského patriarchu. (…) Povahou únie je zjednotiť dve skutočnosti (reality) a chrániť každú prirodzenú integritu. To, čo existovalo predtým, nech existuje aj dnes, a to, čo predtým neexistovalo, by malo by potlačené.“

Mohyla v ďalších riadkoch kritizuje subordináciu byzantských kresťanov rímskokatolíckemu episkopátu. Ide o jav, ktorý v dejinách Cirkvi nemá precedens: „Gréci vždy uznávali prvenstvo (pápeža), ale oni sami žili pod správou patriarchu vlastného obradu.“ Aj keby sa nakoniec ukázalo, že Mohylov spis napísal niekto iný, nemožno mu uprieť lucídnu pastoračnú logiku.

Všestranná osobnosť svätého Petra Mohylu si zaslúži hlbšiu reflexiu ako zo strany katolíkov, tak aj zo strany pravoslávnych, ktorí sa na jeho lásku k latinčine a Rímu často dívajú jednostranne a s predsudkami. Za námahu to stojí. Vezmime si k srdcu radu veľkého anglického literáta Johna Ruskina: „Najväčšou odmenou za námahu nie je to, čo za ňu dostaneme, ale to, ako nás to zmení.“

PDF (formát pre tlač)