Niekoľko poznámok k chystanému, trúfalo formulovanému, pastierskemu listu bp. M. Chovanca pre veriacich

Anna Kulanová
2. decembra 2023   Cirkev   Komentár

S určitým predstihom sa k nám dostal pastiersky list banskobystrického biskupa Mons. Mariána Chovanca, ktorý má byť čítaný v jeho diecéze na prvú adventnú nedeľu. Nepotešil ma. Bola by som šťastná, ak by biskup Chovanec svoj list medzitým modifikoval a pozmenil, pretože jeho znenie, tak ako sme ho obdržali je zavádzajúce, pokiaľ sa týka jeho témy, ba až trúfalé.

Pre potvrdenie našich slov prikladáme celé znenie pastierskeho listu bp. Chovanca určeného pre čítanie veriacim v prvú adventnú nedeľu 3. decembra 2023:

Bp. Chovanec v tomto pastierskom liste, ktorý sa týka výnimočnej formy svätého prijímania – na ruku, uvádza o niektorých veriacich s odsudkom: „Usilujú sa tento spôsob prijímania celkom zamedziť. Dokonca tvrdia, že… sám diabol má radosť z prijímania Eucharistie do rúk.“

Je to však len premrštený názor zopár veriacich?

Cirkev katolícka je všeobecná, jej biskupi sú rovnocennými nástupcami apoštolov po celom svete a tak možno uviesť príklad iného biskupa, Athanasia Schneidera z Astany: „Prijímanie na ruku musíme zastaviť. Je to priama rana do srdca Cirkvi. Je to banalizácia a trivializácia Tela Kristovho…, keď ho podávajú ako cukríky. Minimalistická forma poukazuje na smutný stav Cirkvi. Prijímanie na ruku je najväčšia rana Cirkvi v súčasnosti!“ A ešte: „Kým nebude prijímanie na ruku zakázané a Cirkev nezačne pred Pánom kľačať, obnova Cirkvi nenastane.“

https://christianitas.sk/biskup-schneider-musime-zastavit-prijimanie-na-ruku/

https://christianitas.sk/biskup-schneider-prijimanie-na-ruku-je-jednym-z-najhorsich-prejavov-zla-v-cirkvi/

https://christianitas.sk/biskup-schneider-v-trnave-prijimanie-na-ruku-je-najvacsia-rana-cirkvi-sucasnosti/

https://christianitas.sk/biskup-schneider-sa-prihovara-slovakom-ctite-si-eucharistiu/

Jeho Excelencia Mons. Marián Chovanec vo svojom liste ďalej píše: „Druhá záležitosť, drahí bratia a sestry, ku ktorej sa treba vyjadriť, je prijímanie na kolenách. Ono totiž môže byť prejavom úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom svojvôle či dokonca neposlušnosti.“

Porovnajme si toto kontroverzné vyučovanie s tým, čo napísala Jeho Eminencia kardinál Robert Sarah. Ten v predslove knihy Frederica Bortoliho La distribuzione della comunione sulla mano vyzýva katolíkov, aby sa vrátili k prijímaniu Eucharistie na jazyk a pokľačiačky. Píše, že k najzákernejším útokom diabla patria snahy uhasiť vieru v Eucharistiu, zasievaním chýb, omylov a presadzovaním nevhodných spôsobov svätého prijímania. Kardinál Sarah zdôrazňuje, že je potrebné vrátiť sa k prijímaniu Eucharistie do úst a na kolenách, pretože táto prax vychádza z dlhoročnej tradície Cirkvi.

Podľa kardinála Saraha je dehonestujúce aj to, ak veriaci prijímajú Eucharistiu do rúk a postojačky podobne ako obyčajné jedlo na ulici. V súlade s jeho pastoráciou by sme mali Eucharistiu prijímať ako deti a s úctou a pokorou. A nakoniec ďalšie slová kardinála Saraha: kňazi nemôžu prekračovať svoje právomoci a odmietať podať Eucharistiu tým, ktorí si želajú prijímať Eucharistiu pokľačiačky a do úst.

Otázka preto znie, ak bp. Chovanec považuje pokľaknutie za možný prejav neposlušnosti, tak neposlušnosti voči komu? Kto zakázal kľačať pred Pánom?

Opak je pravdou. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v roku 2002 jasne povedala, že veriaci majú právo prijímať na kolenách a do úst, pretože ide o základnú riadnu formu prijímania a nikto, ani biskup nemôže na toto právo veriaceho siahnuť. Čo je najbizarnejšie: informácia o tomto práve a zákaz jeho porušovania, ktoré odporuje Kánonickému právu sa stále nachádza na stránkach TK KBS:

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=2003021313&fbclid=IwAR0RbsKjOai07S2Z7O6f9O90qdOV4LTlN7WsUjuDZa9Dz4lX-laBmiYBBBo

resp:

Tam sa jasne píše:

„Nikdy nie je dovolené odmietnuť veriacemu sväté prijímanie, ktoré chce prijať po kľačiačky. Tento spôsob svätého prijímania je starou tradíciou, ktorá trvá už po stáročia. Je to mimoriadne výrazné gesto úcty, ktoré je rozhodne primerané na ukázanie skutočnej prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista v jeho podstate.“

A kto vlastne určí, že pokľaknutie nie je prejavom úcty, ale naopak pýchy? Akým právom sa tu navodzuje táto atmosféra trúfalého posudzovania takto konajúcich ľudí a prisudzovanie im úmyslov neposlušnosti?

A slová bp. Chovanca pokračujú: „Ak niekto predsa len chce sväté prijímanie prijať po kľačiačky, aj v tomto smere existuje jednoznačné usmernenie Rímskeho misála. Taký veriaci má prísť až na záver, potom, ako už všetci ostatní Eucharistiu prijali. Nemá sa narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ktorí prijímajú postojačky, ale má sa zaradiť na koniec.“

Je mi ľúto, Vaša Excelencia, že Vás tento prirodzený prejav úcty „vyrušuje“. A dokonca píšete, že „Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží! … Keďže teda máme na Slovensku biskupmi určený spoločný prejav úcty, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalší – teda kľakanie v okamihu svätého prijímania.“

Zareagujem na Vaše pastoračné, výchovné slová, ktorými vyjadrujete, že ďalší prejav úcty „nie je na mieste“ úryvkom z Redemptionis Sacramentum, teda pápežskej inštrukcie o podávaní sv. prijímania: citujem bod 183:

„Nech sa všetci zo všetkých síl osobitným spôsobom usilujú o to, aby najsvätejšia sviatosť Eucharistie bola chránená pred každým zneuctením a omylom a aby každá svojvoľnosť bola od základu napravená. To je najzávažnejšia úloha pre všetkých a pre každého a všetci, bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb, sú viazaní povinnosťou túto úlohu plniť.“

Starajte sa teda drahý otec biskup viac o to, aby Eucharistia nebola znevažovaná, ako o to, či jej veriaci prejavujú podľa Vášho súkromného názoru prehnanú úctu. Vieme, že pre satanistov sa týmto spôsobom prijímania (na ruku) uľahčuje odnášanie suchých hostií. Vieme, že ľudia si ich dokonca berú domov, vieme o prípadoch neopatrnej manipulácie a nechcené upadnutia nie sú zriedkavé. A hlavne vieme, že vôbec nejde o to, či ruky, či jazyk sú čistejšie, ako o tom zavádzajúco píšete v liste, ale o to, že veriaci pri manipulácii s hostiou zaťažuje svoje svedomie prípadným znesvätením pri upadnutí čiastočiek Eucharistie, čomu by paténa, po stáročia používaná pri prijímaní do úst, zabránila. Každý kňaz má skúsenosť, že mu na paténe po sv. prijímaní zostávali čiastočky. Kde končia teraz, ak nie na paténe?

Ide však len o svedomie veriacich? Po takejto pastorácii – nebudete na tom mať aj Vy svoj podiel? Veď predsa nie každý purifikuje svoje ruky jazykom po sv. prijímaní.

A pritom znesvätenie hrozí aj tým, že rozdávaním na ruku neporovnateľne viac padajú hostie na zem, a tiež je možné ich ľahšie odniesť a zneuctiť. A preto nemôže byť rovnako dôstojné podávanie Eucharistie na ruku, či do úst.

Slová bp. Schneidera: „V roku 2005 som napísal list pápežovi Benediktori XVI., v ktorom som ho prosil, aby prestal podávať sv. prijímanie do rúk a namiesto toho dával sv. prijímanie do úst a pokľačiačky. Pápež mi odpovedal, že moje argumenty sú presvedčivé. Potom, počínajúc sviatkom Božieho Tela až do konca svojho pontifikátu, pápež Benedikt XVI. podával sväté prijímanie výlučne takýmto spôsobom: veriaci kľačali na kľakadle a prijímali Telo Krista priamo do úst.“

Sám Benedikt XVI. vysvetľuje tento spôsob sv. prijímania nasledovne: „Rozhodnutím, aby sa Eucharistia prijímala na kolenách a do úst, chcel som zdôrazniť znamenie hlbokej úcty a zvýrazniť výkričníkom, že ide o skutočnú osobnú prítomnosť: ide tu o niečo mimoriadne! Je tu On a pred Ním vždy padáme na kolená.“ (Benedikt XVI., Svetlo sveta)

Zakončím slovami pochádzajúcimi od kardinála Saraha, ktorý píše, že tí kňazi, ktorí „obmedzili právo veriacich“, tým, že boli „reštriktívnejší“ ako štátne normy a veriacim odmietali dávať prijímanie do úst, by mohli uskutočniť sebareflexiu a uvedomiť si, že forma sv. prijímania nemôže byť výsledkom pocitu či ideologickej orientácie kňaza.

A ešte posledné myšlienky ako nádej, že ešte dôjde k zrevidovaniu Vášho listu a nakoniec neuvediete maličkých do zmätku: v knihe Cataliny Rivasovej s názvom Kristovo utrpenie, ktorej imprimatur udelil Mons. René Fernández Apaza, arcibiskup Cochabamby v Bolívii 2. apríla 1998, sa píše: „Ani desať, ani dvadsať katov netrýzni moje Telo tak, ako množstvo rúk, ktoré zraňuje moje Telo, keď je prijímaná Eucharistiu do rúk.“

PDF (formát pre tlač)