Katechézy o živote rodiny v duchu svätého Benedikta, II. časť: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ – Priorita Boha v rodinnom živote

vdp. Ľubomír Urbančok
13. augusta 2023   Cirkev

predchádzajúca katechéza:
Katechézy o živote rodiny v duchu svätého Benedikta, I. časť: Dom postavený na skale

***

Ako kňazi sa často stretávame s rozličnými problémami, s ktorými sa na nás ľudia obracajú. V súčasnosti sa zdá byť takmer nemožné viesť rodinný život v súlade s Božími prikázaniami. Akoby ľudia nemali silu vzdorovať svetu, ktorého hodnoty sú úplne na druhej strane. Málokto z tých, ktorí k nám prichádzajú, si však uvedomuje, že najdôležitejšie pre to, aby obstál, je jeho denný život modlitby v súlade s katolíckou tradíciou, teda jeho osobné posvätenie.

Dejiny Cirkvi nám ukazujú obrovský počet svätých laikov, ktorí dosiahli výšiny svätosti prostredníctvom rodinného života. Rovnako nám predkladajú aj veľký počet svätých, ktorí nám ohľadom toho, ako sa stať svätými vo svete, ponúkli svoje odporúčania. Medzi najznámejších určite patria svätý František Saleský, svätá Jana de Chantal, svätý Alfonz Mária de Liguori či svätý Josemaría Escrivá. Bezpochyby však medzi nich patrí aj svätý Benedikt z Nursie. Ten vo svojej Regule viackrát používa konkrétne pojmy ako otec, rodina, synovia.

Pápež Pius XII. o benediktínskom diele a dedičstve napísal: „Mníšske spoločenstvo je zriadené a upravené tak, že sa podobá kresťanskej rodine, nad ktorou vládne opát alebo cenobiarcha, ktorý je otcom rodiny a od ktorého otcovskej autority musia všetci závisieť.“

Keď si premietneme dejiny kresťanstva, prídu nám na um mnohí svätí, ktorí prežili svoj život v krásnom rodinnom prostredí, ako napríklad svätá Terezka, svätý Pius X. či farár z Arsu. Zároveň časy, v ktorých mnohí z nich žili, boli časmi kresťanského rozkvetu. Keď sa však pozrieme na život svätého Benedikta, tak zistíme, že ten doslova utiekol zo skazeného Ríma svojej doby, aby sa utiahol do skrytosti hôr, kde sa chcel venovať výlučne životu s Bohom. V tomto smere je skúsenosť Benedikta podobná tej našej, súčasnej, kedy naše svetské prostredie je skôr než ideálom pre rozkvet rodinného života v spoločnosti jeho pravým opakom.

Tvárou v tvár spustošenému svetu, ktorý bol bezmocným svedkom úpadku antických hodnôt rímskej civitas, ustupujúcich chaosu barbarských nájazdov, skaze zvykov a ochudobneniu živobytia, vytvoril Benedikt dielo „zachovania“ a „obnovy“. Jeho prvou reakciou však bol útek, útek pred svetom a jeho protirečeniami. V samote a odriekaní v Sacro Speco v Subiacu rástla úplne obnovená duša, zbavená starého človeka, ktorá sa postupne obliekala do Krista. „Len keď sme v sebe sformovali Ježiša Krista,“ povedal svätý Pius X., „môžeme ho ľahšie odovzdať rodinám a spoločnosti.“ 

Dom Prosper Guéranger, obnoviteľ benediktínskeho života v porevolučnom  Francúzsku, komentuje úlohu pravidiel rehoľného života, ktorý predkladá Benediktova Regula nasledovne: „Tento úžasný kódex kresťanskej dokonalosti a striedmosti vychovával légie mníchov, prostredníctvom ktorých svätý patriarcha vykonal všetky zázraky, ktoré sme vymenovali. Keď bola táto regula zverejnená, všetky ostatné pred ňou postupne zmizli ako hviezdy, ktoré blednú na oblohe pri objavení sa slnka. Západ sa vrátil do kláštorov a odtiaľ sa po Európe rozšírili všetky pomôcky, ktoré z neho urobili najvyvolenejšiu časť sveta.“

Zjednodušene teda možno zhrnúť, že Benediktova regula poskytuje niekoľko základných pravidiel, ktoré sú zhrnutím Benediktovej duchovnej skúsenosti a ktorých následkom je jeho osobné posvätenie sa. 

Ako sme to videli počas našich katechéz o modlitbe, vykonávanie istých pravidiel každý jeden deň, teda poriadok v duchovnom živote, je kľúčové. Mníšsky život spočíva v každodennom opakovaní tých istých duchovných aktivít, ako aj manuálnej práce vo svojej zdanlivej strohosti a monotónnosti. Takýto poriadok, v ktorom je na prvom mieste Boh a túžba po jeho oslávení, je základom akéhokoľvek kresťanského života, a teda aj života v katolíckej rodine.

Pápež svätý Pius X. chcel vo svojom motte citujúc svätého Pavla „obnoviť všetko v Kristovi“ poukázať na protilátku proti sekularizácii a praktickému ateizmu mnohých katolíkov otupených liberálnou módou. Všetko, teda každá ľudská skutočnosť, sa musí vrátiť pod Božiu vládu, aby sa ustanovilo Kristovo neviditeľné kráľovstvo nad dušami a viditeľné kráľovstvo v spoločnosti, ako hovorí Apoštol: „Lebo on musí kraľovať, až kým mu nebudú jeho nepriatelia položení pod nohy.“ 

V rodinách, v ktorých nie je na prvom mieste hľadanie Boha a jeho kráľovstva podobne, ako to je aj v prípade benediktínskeho kláštora, nie je možné nájdenie šťastia, ktorého jediným zdrojom je Boh. Už zmienený taliansky autor, otec rodiny, ktorého kniha mi je inšpiráciou pre tieto katechézy, udáva slová žalmu 126 (127) ako duchovného manifestu každej kresťanskej rodiny. Nebolo by na škodu, keby sme si ho pekným spôsobom zarámovali a vyvesili v našich domácnostiach.

„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.
Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.
Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci,
vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčikom spánok.
Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.
Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet.
Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu,
keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne.“

***

Text vyšiel pôvodne ako súčasť knihy Nákazlivá viera II, na portáli Christianitas.sk je zverejnený so súhlasom autora.

PDF (formát pre tlač)