Redaktor denníka SME: „Medzi monarchiou a nacistickou ríšou nie je zas až taký rozdiel“

9. decembra 2022   Aktuality

Nemeckom v týchto dňoch lomcuje kauza akéhosi pokusu o štátny prevrat, ktorý mal odstrániť súčasné demokratické zriadenie krajiny a nahradiť ho istou formou monarchie, podobnou tej z čias ešte pred Adolfom Hitlerom a pred tzv. Weimarskou republikou. Vo svojom pravidelnom rannom podcaste sa na túto tému zameral aj denník SME, ktorého pracovníci a redaktori sa v posledných mesiacoch „preslávili“ kvôli svojim útokom na kresťanstvo a kresťanov (najmä Tkačenko a Ondřejíček), napríklad počas pandémie napísal komentátor denníka Schutz o nezaočkovaných ľuďoch, že „to nie sú ľudia, ale dobytok“ a „mali by kvičať ako svine v bitúnku“ a ešte predtým vydal tento červený denník súcitný rozhovor s… pedofilom. O podpore LGBT a transgender ideológie azda netreba ani rozprávať.

Nuž a v spomínanom podcaste sa „vyfarbil“ ďalší pracovník novín, šéf zahraničnej redakcie, Matúš Krčmárik, podľa ktorého sú monarchistická vláda a nacistická Tretia ríša takmer totožné. Pán šéf zahraničnej redakcie v programe „vysvetľuje“:

„Dá sa povedať, že keď niekto vzhliada ku monarchii, či ku Hitlerovi, vzhliada k nedemokratickému systému – diktatúre. Takže až taký rozdiel to zas nie je, lebo tie militaristické kruhy spomínajú na časy Pruska a potom na Hitlera – takže to sa zlieva.“

Aj tieto slová poukazujú na vskutku úbohé základné vedomosti slovenských novinárov, a to aj tých na najvyššej úrovni. V prvom rade, v monarchii vládnu rody staré celé stáročia, kým „diktatúra“ je „výdobytkom“ modernej doby. Prvým skutočným diktátorom v pravom slova zmysle bol Robespierre po „slávnej“ Veľkej francúzskej revolúcii, ktorú vo Francúzsku, mimochodom, tamojšie republikánske zriadenie dodnes oslavuje. Sovietska diktatúra najprv musela zhodiť kratučké kvázi-demokratické zriadenie v Rusku na čele s Kerenským, ktoré však ešte predtým zhodilo dynastiu Romanovcov. No a, samozrejme, Hitler bol do čela vlády Weimarskej republiky v prvom rade zvolený ľudom a až následným štátnym prevratom demokratické inštitúcie postupne likvidoval.

Inými slovami: diktátori sú „samouchopiteľmi“ moci – zväčša nelegálnou a podvratnou cestou, kým králi sa do svojho postavenia narodili. Čiže aj nový kráľ Spojeného kráľovstva – Karol III. – je diktátor? Bola Alžbeta II. „diktátorkou“? Židovskí obyvatelia v strednej Európe počas holokaustu zrejme v dobrom spomínali na Rakúsko-Uhorsko, kde nielenže mohli slobodne žiť a podnikať, ale mnohí mali dokonca vysoké funkcie priamo v armáde a štátnych službách.

Habsburská monarchia už od polovice 19. storočia mala parlament volený ľudom a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) dokonca dva – vo Viedni a v Budapešti. Keďže vtedajší politici neboli asi veľmi odlišní od tých dnešných, známy je výrok cisára Františka Jozefa I., ktorý sa vyjadril takto: „Som tu preto, aby som ochránil svoje národy pred ich politikmi.“

Problém Nemecka – a v širšom kontexte celej západnej Európy – je niekde inde. Nemecko je už dnes natoľko dekadentné, že je po fiasku na majstrovstvách sveta na posmech skutočne celému svetu. Kvôli jeho prvotnému homo „protestu“ na turnaji a následnému trápnemu vypadnutiu už v skupine sa z neho smeje celý facebook. Z Nemecka sa stáva – Weimarská republika. A tá bola práve kvôli svojej dekadentnosti neudržateľná.

Alebo, ako upozorňuje Winston Churchill vo svojom diele Druhá svetová vojna – vzostupu Hitlera v Nemecku koncom 30. rokov mohol zabrániť len… opätovný návrat k predweimarskej monarchii.

MG

Zdroj: podcasty denníka SME, ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com / Mazur/cbcew.org.uk

PDF (formát pre tlač)