Sú Slováci hodní toho mať svoj vlastný štát a vážia si ho? To, čo sa deje aj v poslednom čase, tomu veľmi nenasvedčuje -

Sú Slováci hodní toho mať svoj vlastný štát a vážia si ho? To, čo sa deje aj v poslednom čase, tomu veľmi nenasvedčuje

Branislav Michalka
16. septembra 2023
  Politika  

Štátotvorné ambície slovenského národa boli vždy nazerané jeho susedmi s neskrývaným dešpektom. Predstava, ako sa drotárik, motajúci sa väčšinou po strednej Európe za hrncami (pretože taká bola bežná, aj keď mylná predstava okolitých národov o Slovákoch), posadí do vládneho kresla a začne organizovať chod štátu, vzbudzovala na maďarských, českých, rakúskych a poľských perách nijako neskrývaný úškrn.

Ilustračný obrázok, zdroj: flickr.com

Tento úškrn vzbudzoval v nás Slovákoch zlosť z poníženia, ktorej cieľom sa nakoniec stala túžba dokázať nášmu okoliu, že chceme mať svoj suverénny štát a vieme ho riadiť. K tejto méte sa upli všetky naše snahy v 20. storočí a jej dosiahnutie, v prvom aj druhom prípade, bolo sprevádzané búrlivým nadšením zainteresovaných a nárastom národného sebavedomia.

Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska však stojíme pred obrazom, ktorý akoby potvrdzoval neprajný úškrn okolitých etník.

Miera smiešnosti, trápnosti a úbohosti našich predstaviteľov vzrástla za posledné tri roky do takých výšin, že sa stala terčom konštantného posmechu v relevantných štátnických kruhoch strednej Európy. A pod nimi si nesmieme predstavovať mimovládne organizácie zastrešované Sorosovou nadáciou, ktoré suplujú súčasnej politickej spodine na Slovensku oddelenie pre styk s verejnosťou a reklamné agentúry v jednom. Tam samozrejme vyzerajú naši klauni ako géniovia.

K neohrabanosti a neschopnosti v dôstojnej reprezentácii národa sa pripojila konštantná impotencia v riadení chodu štátu, ktorá síce vrcholí súčasnými obrazmi skazy, ale siaha hlboko do minulosti.

Slovenský štát totiž dlhodobo stráca svoju suverenitu, identitu, autarkiu a presné vymedzenie. V podstate už neexistuje nič, okrem úradného jazyka, čo by odkazovalo na nejaké špecifické vymedzenie slovenského priestoru. Avšak aj tento jazyk sa postupne vytráca z názvov obytných sídlisk, obchodných domov a kultúrnych podujatí.

Všetky piliere, o ktorých si kedysi v počiatkoch vzostupu národného uvedomenia Slováci mysleli, že by mali tvoriť základy ich potenciálneho štátu, sú zničené alebo na ceste k definitívnemu úpadku.

Kresťanský charakter štátu a národa je už len trápnou floskulou, vyťahovanou raz do roka – 5. júla, pri spomienke na sv. Cyrila a Metoda. Ani pri voľbách už nikto niečo také ako kresťanský charakter štátu nespomína (a spomeňme si, ako ešte v polovici 90. rokov dokonca aj taká liberálna hviezdička ako Zlatica Puškárová dohovárala Mečiarovi na Markíze, kvôli jeho údajnej milenke, že Slovensko je kresťanský štát!), nanajvýš sa počíta s nejakými lacnými omrvinkami pro-kresťanských sľubov, vopred odsúdených na nesplnenie.

O štátnej suverenite je zbytočné aj hovoriť. Slovensko leží pred Bruselom a Washingtonom v orientálnom predklone, ochotné postupne implementovať všetky nariadenia, nech sa týkajú kultúry alebo hospodárstva.

Nemáme svoje potraviny, nemáme svoje firmy, zo škôl vychádzajú generácie nepoužiteľných polovzdelancov, ktorým chýbajú elementárne remeselné zručnosti a na obzore sa črtá ich doplnenie o bujných migrantov.

Infraštruktúra štátu dožíva v spomienkach na socialistickú výstavbu mostov, ciest, nemocníc, škôl, železníc, ktoré boli šťastlivo politikmi „doužívané“ do stavu, v ktorom ich momentálne nachádzame na potulkách po Slovensku.

Hromadný útek obyvateľstva do Bratislavského kraja, budúcej šťastlivej to a kozmopolitnej megapolis, podporovaný ľahostajnosťou, tuposťou a neschopnosťou všetkých vlád, ktoré premrhali za tri desaťročia karpatské kolonizačné dedičstvo budované tisíc rokov, dovŕši celkovú premenu Slovenska na bruselskú provinciu.

Posledné tri roky predstavujú evidentné urýchlenie úpadku a naštrbenie elementárnej sebadôvery Slovákov vo vlastnú štátotvornosť. Pri porovnaní s koncepčnou vyhranenosťou maďarskej politiky, bledne slovenský protiuhorský resentiment. Je signifikantné, že sa tohto resentimentu z utilitárnych dôvodov rozhodli dnes zmocniť práve liberálne živly na Slovensku, ktoré ho nenávideli a pohŕdali ním, a využiť ho ako súčasť neomarxistického kladiva voči neposlušnému Maďarsku a tomu, čo dnes Maďarsko predstavuje – národno-konzervatívny vred na tele EÚ, kým v národne orientovaných vrstvách slovenského obyvateľstva tento resentiment očividne slabne.

A tak po tridsiatich rokoch slovenskej štátnosti stojíme opäť pred kardinálnou otázkou: Máme vôbec na to, aby sme riadili svoj štát? Skutočne riadili, nielen spravovali bruselský pašalík a odvádzali každoročný tribút nejakému neomarxistickému sultánovi.

Chceme byť skutočne suverénni alebo chceme len dúfať, že nám Brusel ponechá rolu akéhosi folklórneho zabávača v rámci európskej multikultúrnej pospolitosti a odzbrojenej základne pre cudzie vojská?

Chceme skutočne sebestačnosť, svoju aj keď chudobnejšiu, alebo radšej globalistický roh hojnosti, slúžiaci ako kastračný nôž identity?

Chceme vzdelanie, kresťanské a národné, alebo len kurzy liberálnej kreativity?

Tak znejú otázky, pričom odpovede na ne určia, či vôbec má zmysel hovoriť o nejakej slovenskej štátnosti. Čiže, ešte raz ako na začiatku: Máme vôbec na to?

Tentokrát však už pred touto otázkou nestojíme s nepopísaným papierom pod pazuchou, čo je pozícia, v ktorej sa dá snívať o čomkoľvek. Stojíme pred ňou s tridsaťročnou skúsenosťou, ktorá nám umožnila lepšie spoznať náš potenciál. A zatiaľ to vyzerá skôr na fiasko, než na slávu…


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Medzi liberálmi stredného veku sa začínajú množiť vyznávači povinnej vojenskej služby. Absolvovali však aj oni povinnú vojenskú službu, keď ešte na Slovensku existovala?

Podľa Františka Mikloška priniesol pápež František „úplnú zmenu“. Obnovil podľa neho Európu, aj Spojené štáty. Slovensko však tiež musí zmeniť svoju zbožnosť

Šéfredaktor katolíckeho investigatívneho portálu: „Pápež František obnovil zmrazenú občiansku vojnu vo vnútri Cirkvi“

Slobodomurárska Veľká lóža Talianska vyzdvihla posledný pontifikát ako „hlboko súznejúci s princípmi slobodomurárstva“