Silvester a nepríjemná myšlienka

31. decembra 2023   Cirkev Spoločnosť

Literárnou cenou odmenená anglická spisovateľka Mary Webbová vo svojom románe Vzácny jed dáva do úst tkáča Kestera túto vetu: „Minulosť a budúcnosť sú dva člnky v rukách Pána, ktorý tká večnosť…“ Veru tak, život je položkou v rukách Pánových! Prídeme na to, že jedinou istotou života je práve jeho neistota!

Silvestrovská bujarosť je tragikomickým oplakávaním minulosti, umlčaním strachu pred otáznikmi budúcnosti a najmä je bengálskym osvetlením radostnej chvíľky prítomnosti, ktorá visí medzi minulosťou a budúcnosťou…

Preto sa často omámime vínom, zábavou. Áno, aj ten bláznivý Silvester je len zbabelým hrdinstvom človeka…

Každý rok odbije na Silvestra dvanásta hodina a tieto údery sú umieráčikom minulého roka a
toho fanfárami nového!

*

Silvestrovská veselosť je injekciou, zakrývaním strachu. Uvediem dve veselé silvestrovské príhody, ako spomienku na Silvestra i ako upomienku radosti a veselosti, ktorá nás sprevádzala do nového roku.

Bol som mladý akademik a, ako sa na akademika patrí, bol som aj veľa ráz zaľúbený. Raz sa mi páčila bruneta s modrými očami, inokedy zas blondína s čiernymi očami. O každej som si myslel, že je to tá jediná, ktorú mi osud určil a že alebo bude moja alebo zomriem.

Tak som mal vtedy tiež „jednu jedinú“ (nič to, že si teraz v rýchlosti neviem ani na jej meno spomenúť) – povedzme, že sa volala Katuška. Postupne som sa jej vyznával zo svojich horúcich citov a cítil som, že nachádzam ozvenu. Zavolali ma aj k nim do domu, ale čo je hlavné: pozvali ma aj na Silvestra! Mojej drahej Katuške som dal jemne vytušiť, že o polnoci, keď zhasnú svetlá, prvý raz ju pobozkám…

Prišiel tento rozprávkový Silvester. „Vytiahol“ som sa, vyhladil „puky“ na nohaviciach a hojne som užil aj kolínskej ,,chypre“. Nálada bola neuveriteľná! Trochu som mal aj v hlave a dvoril som milej Katuške ostošesť… Blížila sa polnoc…

Pri Katuške som sedel z jednej strany ja a z druhej strany jej stará mama. Ja som si ešte odskočil nazbierať guráže k tomu, ako vrúcne ju pobozkám. Sotva som však vstal, vypli elektriku… Nastala tma ako v rohu… Počuť bolo iba štrnganie pohárov, pozdravy…

V tej tme som sa prikradol k drahej Katuške, objal som ju a bozkal tak vrúcne, že som pri tom cítil záchvevy nervov až v kolenách… No Katuška sa mi začala mykať, trhať z náručia… Bol som presvedčený, že je to len jej nežná hanblivosť a ešte viac som ju k sebe pritúlil…

Svetlo!!! Bože, svetlo!!! Tá hrôza! Pred očami všetkých v náručí som držal Katuškinu 77-ročnú starú mať…

I zázraky sa však stávajú: neprepadol som sa pod zem… A čo mi povedala stará aj mladá, tým sa nebudem chváliť ani dnes…

A po blondíne prišla bruneta. Volala sa Anička – a za to, že ona prišla, ďakujem len Silvestru.

Bolo to na silvestrovskej zábave. Práve ma omínalo sklamanie predošlej „jedinej“ lásky a bol som stopercentne „otrávený“. Kamarát jeden po druhom prichádzali ku mne, boli totiž nadmieru prekvapení, že ja, veselý chlapec a tanečník, sabotujem zábavu a sedím ako polroka v octe namáčaný citrón.

„Čo je s tebou? … Čo otravuješ? … Vypi si s nami!!! …“

A jeden doniesol pre ten prípad slivovičku, druhý vína, tretí marhuľovice, štvrtý kontušovku, atď., atď. A tých „atď“ bolo veľmi veľa, lebo som mal veľa kamarátov. Čoskoro som bol už až príliš hlasný…, a čoskoro som aj dokonale onemel… (podľa frázy „spiť sa do nemoty“). Pekne-tíško som chrápal vo vedľajšej miestnosti, v tzv. klubovke.

Zábava sa skončila a ja som do nového roku preplával v spánku. Zatriasli so mnou – prebral som sa. Vonku bola zima, aj ma trochu vzkriesila, ale nie celkom. Istá staršia pani, čo šla s nami, povedala:

„Chlapci, vezmime so sebou aj Smrekovického, veď aj tak býva pri nás na predmestí a šálka čiernej kávy mu dobre padne.“

Viedli ma, a ja som išiel. Tak som spoznal Aničku a tak táto stará pani v krátkom čase stala sa mojou svokrou… Radosť mám z toho len jednu. Keď ma moja žena nazlostí, len jej s veselým úsmevom poviem: „Daj pokoj, keď som ťa poznal, nebol som úplne triezvy!“

*

Uviedol som dve veselé silvestrovské príhody na rozveselenie. No my sme začali vážne a zakončíme to práve tak.

Kým žijeme, srdce nám stále tlkoce. To je tep. Srdce rozosiela a zbiera krv. Myslime na Silvestra aj na tep. U zdravého človeka tlkoce srdce 60 až 80 ráz za minútu. Keď vezmeme priemer, je to 70.
Za hodinu bije srdce 4200-krát. Za deň 100.800-krát. Za rok 36,792.000-krát.

U sedemdesiatročného starca za život bil tep číslom skoro nevysloviteľným: 2.575,440.000-krát. Nuž čo, nie je ten život dlhý, či sa mu nemáme tešiť najmä na Silvestra? Teda preč s rozcítením, preč s frázou, že život je krátky – preč najmä na Silvestra!

Áno, 2.575 miliónov úderov srdca je pekné číslo, to je pravda… Teraz príde však to „ale“. My ale nevieme, ktorý tep je ten posledný!!!

Tvár sa nám trochu skriví aj na Silvestra: „Hop, na toto sme zabudli! Toto je trochu nepríjemné!“

Zabudli sme, že hociktorý tep môže zastaviť sestra Smrť, že azda nám ich už veľmi málo ostáva – a potom nepríde už Silvester, ale príde Súd!

A otázka bude znieť: V akom stave nás našiel ten nesympatický posledný tep?

Článok vyšiel pôvodne v časopise Pútnik Cyrilometodský č. 1/1946, autor sa podpísal ako Smrekovický; pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne krátený a upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)