Známy kánonický právnik už vyzýva na zmenu Kódexu kánonického práva a na jeho synodalizáciu. Prichádza demokratizácia, deklerikalizácia a ekumenizácia

15. júla 2025   Krátke správy   Synodalita

Chuť na ďalekosiahlu prerábku všetkého, čo ešte nebolo dostatočne prerobené, a tam, kde ešte zostali aspoň čiastočne zachované zvyšky tradície, evidentne progresívcov v katolíckej Cirkvi neopúšťa. Aj napriek ich náreku nad globálnym populistickým gotterdammerungom. Alebo práve kvôli nemu. Výkrik „No passaran!“ znie medzi cirkevnými revolucionármi čoraz naliehavejšie a zúfalejšie.

Tentokrát je držiteľom prométeovskej pochodne známy taliansky kánonista zo starodávnej univerzity v Pise, Luigi Mariano Guzzo a médiom, skrze ktoré k nám prevravel pokrok nie je nič menšie ako – oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano. Nejde teda o nejaký „úlet“ zatrpknutého lokálneho teológa, ktorý sníva svoj progresívny sen, ale o niečo, čím sa zrejme synodálne kruhy pri moci intenzívne zaoberajú.

https://www.osservatoreromano.va/it/news/2025-07/quo-159/regolati-dall-amore.html

Text má názov Regolati dall’amore čiže „Riadené láskou“ a autor v ňom poukazuje na potrebu významnej reformnej práce v rámci synodality, konkrétne v oblasti Kódexu kánonického práva (CIC).

Guzzo píše, že čerpá inšpiráciu z rozhodnutia pápeža Františka udeliť aj laikom právo hlasovať počas Synody o synodalite. Podľa autora dnes biskupi –, ktorí sú zároveň mužmi – tvoria na Synode prevažnú väčšinu, pokiaľ sa týka hlasovania. Preto je podľa jeho názoru potrebné urobiť „krok vpred k podpore rozšírenejšej kultúry účasti v cirkevnom spoločenstve“.

– Čiže v preklade zo „synodálčiny“ (dialekt newspeaku), zrovnoprávniť laikov s biskupmi.

Podľa kánonistu musí dnes katolícka Cirkev prehodnotiť „individuálne postavenie veriacich vo svetle súčasného chápania subjektívnych práv“.

– Čo v preklade zo „synodálčiny“ znamená, že cirkevné právo, ktoré je ešte stále zaťažené prežitkami a „tmárstvom“, sa musí obrodiť a pretvoriť na obraz práva liberálno-demokratického.

Guzzo sa sťažuje, že Kódex kánonického práva uprednostňuje (predpokladáme, že úplne nemoderne, neliberálne a nedemokraticky) povinnosti pred právami – namiesto toho je údajne čas zaviesť „skutočnú éru práv v kánonickom systéme“.

Keď domyslíme celé Guzzovo bľabotanie do dôsledkov, tak sa najprv vynorí otázka: Voči komu si vlastne má katolík nárokovať tieto nové „práva“?! Veď veriaci sme všetci, teda aj predstavitelia kléru. Ergo, aj oni, spolu s nami laikmi plnia povinnosti uvedené v CIC – voči Bohu. A majú právo, ako aj my – laici, uctievať Boha a klaňať sa Bohu pravoverným spôsobom. To je to skutočné právo, ktoré je zakotvené v CIC a ktoré nemôže žiaden klérus laikom uprieť. Celý kódex je teda v podstate o povinnostiach všetkých veriacich – voči Bohu a Ním ustanoveným inštitúciám a ich právach voči tým ľuďom alebo inštitúciám, ktoré by im tieto spásonosné povinnosti chceli „uľahčiť“, čiže odňať im prostriedky spásy. K čomu nás teda v skutočnosti vyzýva Guzzo? Aby sme si nárokovali naše nové „práva“ voči Bohu. Mýlili sa teda príliš tí, ktorí hovorili o revolúcii v Cirkvi a prirovnávali ju k Francúzskej revolúcii? Nepýta si tu občan kánonista Guzzo svoje „práva“ práve tak rovnako, ako si ich pýtali občan Marat a občan Saint-Just?

Okrem „práv“ je potrebné podľa Guzza „prehodnotiť – aj z ekumenického hľadiska – službu rímskeho biskupa, dialektiku medzi univerzálnou Cirkvou a miestnou cirkvou, vzťah medzi mocou kňazského ohlasovania a mocou jurisdikcie, či prítomnosť laikov a laičiek v momentoch rozhodovania v živote cirkevného spoločenstva“.

– V preklade zo „synodálčiny“: spochybňuje sa tu v mene ekumenizmu a medzináboženského dialógu pápežský primát a cirkevná hierarchia.

Podľa jeho názoru je nevyhnutná „deklerikalizácia kánonického práva“, aby „existoval právny rámec, ktorý umožňuje rozvoj osobností žien a mužov“.

– Uff, tak Cirkev svojím kánonickým právom s dvojtisícročnou históriou, ktorého je CIC len novodobým zhrnutím od roku 1917 a následne „pokoncilovo“ reformovaným v roku 1983, bránila ženám a mužom v rozvoji osobnosti? Takže u tých tisícov známych svätcov nedošlo kvôli kánonickému právu k adekvátnemu rozvoju osobnosti, ale zato u LGBT katolíkov predpokladám, že áno. Úžasné reformy sú pred nami…

„Kánonické právo už nemôže byť funkčným nástrojom na udržanie hierarchickej spoločnosti, ale musí sa vrátiť k charizmatickej a participatívnej úlohe, ktorú malo v prvých kresťanských spoločenstvách,“ napísal Guzzo v rozlete, opakujúc klasické protestantské floskuly, ktoré počúvame už od roku 1516.

Nakoniec vyzval na „odvahu napísať – a prepísať – nové zákony“.

V roku 2023 pápež František zriadil špeciálnu Komisiu pre kánonické právo, ktorá slúži ako doplnok k Synode o synodalite.

V roku 2024 vymenoval 10 synodálnych komisií, ktoré pracujú na špecifických a háklivých témach vyžadujúcich si synodálnu reformu.

V júli 2025 pápež Lev XIV. vymenoval ďalšie dve komisie.

Zdá sa preto, že výzva pisanského kánonistu na prepracovanie kánonického práva nepadne do neúrodnej pôdy.

Branislav Michalka

Zdroje: L’Osservatore Romano, PC24.pl, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)