Zlo treba nenávidieť

Matej Gavlák
25. februára 2026   Spoločnosť   Komentár

Uvažujúc nad rozsahom celej Epsteinovej kauzy, zdá sa mi, že jedným z faktorov, prečo tieto veci existovali tak dlho, bolo, že toto zlo nebolo nenávidené dostatočne silno na to, aby sa niekto zdvihol a niečo s tým urobil. Pretože ak nepociťujeme k nejakému zlu aktívnu nenávisť, ale len pasívnu nechuť, nikdy ho nevykoreníme. A to je, koniec-koncov, historickou úlohou kresťanov – vykoreňovať zlo v akejkoľvek podobe a nahrádzať ho dobrom a spravodlivosťou.

„Hnevajte sa, ale nehrešte“

Zaiste je prekvapivé, keď na týchto stránkach obhajujem nenávisť, či hnev ako niečo „dobré“, ale veci nikdy nie sú čiernobiele a tak treba na ne aj nazerať. Veď sám Ježiš evidentne pociťoval hnev, keď prišiel do Chrámu Svojho Otca a uvidel tam kupcov a peňazomencov. Ježiš si uplietol bič, kupcov vyhnal a ich stoly poprevracal. Asi to nebolo na pohľad veľmi pekné.

Iste, hnev môže byť veľkým hriechom, ba hnev je priamo jedným zo 7 hlavných hriechov. No Biblia nám napriek tomu hovorí „Hnevajte sa, ale nehrešte!“ (Ef 4,26). Takže, áno, hnev je hriechom, ale nie vždy. Sú prípady, kedy hnev nielenže nie je hriechom, ale, naopak, hriechom je pasivita – ktorá je výsledkom ľahostajnosti a tá je zas výsledkom nepociťovania negatívnej emócie, teda hnevu.

Dôležité je rozpoznať voči komu – respektíve čomu – majú byť náš hnev a nenávisť vedené. A tu si opäť pomôžeme ďalšou známou biblickou staťou od svätého Pavla:

„Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ (Ef 6,12)

Kto sú títo „vládcovia temného sveta“ a „zloduchovia v nebeských sférach“? Sú to síce neviditeľní a nadprirodzení, no napriek tomu nesmierne inteligentní a absolútne zlí démonickí duchovia vedení satanom, „najstarobylejším nepriateľom ľudskej rasy“, ako býva niekedy označovaný.

Stupne zla

Slovenský jazyk (podobne ako napríklad francúzština) nemá dosť dobrý výraz pre „zlo“. To angličtina má zlo odstupňované – „bad“, „wicked“ a „evil“. Kým „bad“ je niečo zlé v zmysle skôr „nevydarené“ (prípadne menšie „spontánne“ zlo), „wicked“ už je niečo zlomyseľné. Je to zlo naplánované, nie náhodné. Avšak „evil“ je zlo starobylé, až fyzicky hmatateľné. Je to zlo, ktoré vyčkáva niekde v podzemí desaťročia, ak nie celé stáročia iba preto, aby raz, až nadíde jeho čas, spôsobilo genocídu ľudstva.

Keď vám vaše dieťa ponorí ovládač od televízora do čaju v čajníku, to je „bad“. Podpáliť niekomu dom, či niekoho podviesť o veľkú sumu peňazí je „wicked“. Naplánovať a zrealizovať sieť vyhladzovacích táborov pre nejakú skupinu obyvateľstva je „evil“.

Ľudia sú málokedy vyslovene „evil“, vo väčšine prípadov sú buď „bad“, alebo „wicked“. Ale démoni, démonickí duchovia sú vždy a všade jedine „evil“. Každý jeden hriech, i ten najmenší, má v „ideálnom prípade“ za cieľ úplné zničenie človeka, nejakej skupiny ľudí, národa, či rovno celého ľudstva.

A práve v tejto skutočnosti tkvie tajomstvo zla.

Vždy ide o duše

Fráza „Nenávidieť zlo“ teda neznamená, že máme nenávidieť ľudí, ale znamená, že máme nenávidieť démonov, démonské machinácie, démonské schémy (Epsteinov „biznis“) a, áno, v konečnom dôsledku aj démonské ideológie. Všetko toto totiž bolo nadizajnované tak, aby to zahubilo čo možno najväčší počet ľudských duší.

Určite je hriechom nič nepociťovať – a teda ani nezakročiť – napríklad voči učebniciam pre ZŠ propagujúcim pornografiu, homosexualitu a ďalšie podobné veci. Nazdávam sa, že voči takýmto „učebným pomôckam“ treba zaujať rázny odmietavý postoj („hnev“) a aktívne voči nim bojovať. Takéto knihy treba bez milosti ničiť a tých, čo sú za ne zodpovední, poslať od budovy Ministerstva školstva čo možno najďalej.

Rovnako tak sa nazdávam, že by bolo vážnym hriechom, keby sme na Slovensku dovolili, aby sa tu rozširovali cudzokrajné démonské náboženstvá od ezoterizmu, cez budhizmus až po islam. Ako vidno aj na Západe, tieto démonské ideológie vedú v konečnom dôsledku k zániku pôvodného európskeho obyvateľstva, o posmrtnom osude vyznávačov týchto pavier ani nehovoriac.

Rovnako tak treba nenávidieť však aj démonské ideológie pochádzajúce z nášho kontinentu – samozrejme, reč je o nacizme a komunizme, ale aj woke ideológii. Tá zabíja duše mladých ľudí rovnako efektívne ako nacisti a komunisti zabíjali telá.

Keďže však to, o čo sa tu skutočne hrá, je spása nesmrteľných ľudských duší, našou snahou má byť konverzia ľudí chytených v týchto pasciach, nie ich vlastná záhuba. A to si, naopak, vyžaduje lásku (a zrejme aj veľa trpezlivosti) a nie nenávisť.

Kresťania musia byť špecifickí

To však, samozrejme, neznamená, že by ľudia s kriminálnymi previneniami mali ujsť spravodlivému trestu iba preto, že sa z nich šmahom ruky stali „kajúcnici“. Niekedy aj niekoľkonásobní. Staré príslovie hovorí, že „Milosť páchateľovi je krutosťou voči obeti“.

Znamená to, že sa aj na takýchto ľudí treba pozerať cez prizmu večnosti. Nikomu neželáme večné zatratenie, ale spravodlivosť si niekedy vyžadovala (a niekde stále vyžaduje) aj trest smrti. Veľmi pekne je takáto situácia načrtnutá v polozabudnutom katolíckom románe Julesa Vernea Gróf de Chanteleine. Ten rozpráva o vojne medzi rojalistami a revolučnými republikánmi vo Vendeé počas Veľkej francúzskej revolúcie. Zloduch Karval v istej chvíli dostáva možnosť sa vyspovedať ešte predtým, ako bude popravený.

V ďalšom katolíckom románe Andreas Hofer o tom, ako napoleonské vojská vtrhli do katolíckeho Tirolska, zas Andreas nabáda svojich vojakov, že kým bude nepriateľ stáť a bojovať, majú byť k nemu nemilosrdní, ale akonáhle si pred nimi pokľakne v znamení ľútosti a pokánia, má mu byť odpustené a jeho život zachovaný.

Osobne sa mi veľmi páči skutočný prípad kráľa Alfréda Veľkého, súčasníka sv. Heahmunda, ktorý porazeného a pokoreného veliteľa pohanskej vikingskej armády nepopravil pod podmienkou, že sa dá pokrstiť. Sám Alfréd mu potom šiel za krstného otca (toľko k „temnému stredoveku“).

No a známym je aj fakt, že dokonca aj kati v stredoveku mali na svojich mečoch nápisy želajúce odsúdencovi spásu jeho duše ako napríklad „Keď tento meč dvíham, prajem hriešnikovi večný život“.

Čo je vlastne „zlo“?

Na tomto mieste by azda bolo vhodné pripomenúť, čo azda je „zlo“, keďže mnoho ľudí považuje za zlo rôzne navzájom protichodné veci. Koľkí len považujú za „zlo“ napríklad Cirkev?

Zlo je to, čo Boh – Stvoriteľ sveta a človeka – považuje za zlo. To je celé. Preto keď Boh povedal Eve, že zjesť jablko zo Stromu poznania bude zlo (hriech), objektívne sa dopustila zla, keď tak učinila, i keď, samozrejme, vo väčšine prípadov nie je nič zlé na tom jesť jablká zo stromu (ak, samozrejme, nejde o nejakú krádež).

Boh pritom svoje názory nemení. Takže ak Boh považuje za zlo veci ako sú homosexualita, potraty, či islam, vždy to bude zlo. Bodka. To nie sú veci, ktoré pochádzajú od Boha, sú to veci, ktoré v skutočnosti pochádzajú od démonov. I tú Evu naviedol satan v podobe hada, jesť zo zakázaného stromu bol jeho nápad.

Takže je to sám Boh, kto požaduje, aby sme všetky tieto veci odmietali. Ten istý Otec však rovnako tak chce spásu všetkých svojich ľudských stvorení. A to teda máme chcieť (a chceme…) i my, čo sa Krista vo svojich životoch snažíme nasledovať. Z toho plynie i naše známe heslo „Miluj hriešnika, ale nenáviď hriech“.

Kristus prišiel spasiť celý svet

Tvrdenia, že svet je príliš zlým miestom, v ktorom nemá zmysel bojovať za dobro, sa nezakladajú na pravde. Toto možno učí budhizmus; no kresťanstvo hovorí niečo iné: svet je dobrým miestom, ktoré si len neprávom uzurpuje zlo.

Našou povinnosťou je preto proti uzurpátorom bojovať a nanovo vyhlasovať Krista za kráľa nad tou a tou krajinou, nad tým a tým národom. Je pritom jedno, či ide o Európu, Afriku, Áziu či Ameriku. Každý má právo na spásu, Kristus kázal svojim učeníkom ísť do celého sveta, nie iba do Európy.

Avšak na to, aby sme proti zlu aj efektívne bojovali a nielen ho so sklonenou hlavou obchádzali, sa treba naučiť základnú pravdu: že zlo treba nenávidieť. Len tak možno pomôcť obetiam zla a obrátiť tých, ktorí sa zla sami dopúšťajú, zvlášť ak je to z nevedomosti.

PDF (formát pre tlač)