Životy svätých Cyrila a Metoda

Matej Gavlák
5. júla 2023   Cirkev História

Príbeh svätých Cyrila a Metoda poznáme v hrubých obrysoch zrejme všetci. Na pozvanie a prosbu veľkomoravského kniežaťa Rastislava poslal byzantský cisár Michal III. učencov Konštantína a Metoda. „Solúnski bratia“ predstavili nášmu ľudu nielen kresťanského Boha v staroslovienčine, ale nášmu jazyku dali aj písmo – hlaholiku. Akí však boli Cyril a Metod v skutočnosti, ako reálne historické postavy?

Mladý Konštantín

Na to nám dávajú zaujímavý pohľad spisy z 9. storočia s názvom Život Konštantína (Vita Constantini) a Život Metoda (Vita Methodii), ktoré boli v roku 2013 opätovne vydané Karmelitánskym nakladateľstvom v Bratislave. Konštantín, mladší súrodenec Metoda, bol považovaný doslova za zázračné dieťa. Spis „Život Konštantína“ uvádza, že už v ranej mladosti prosil v modlitbách o múdrosť odriekajúc slová: „Bože otcov našich a Pán milosrdenstva…, daj mi múdrosť prebývajúcu blízko tvojich prestolov, aby som spoznal, čo ti je milé a spasil sa.“ A naozaj, jeho múdrosť, ako aj zbožnosť boli také veľké, že si ho začal čoskoro všímať i sám cisár Byzantskej ríše. Treba však podotknúť, že Konštantín a Metod pochádzali z významnej a ctenej rodiny, ktorá mala k panovníckemu bola vždy blízko.

A tak cisár vysielal Konštantína do rôznych pohanských krajín susediacich s ríšou, aby tam obracal pohanov na kresťanstvo. V učenosti ako aj schopnosti učiť sa mladík nenachádzal od seba lepšieho. V spise sa o ňom ďalej dočítame: „Pomodliac sa k Bohu, čoskoro začal čítať a hovoriť, takže mnohí ho obdivovali a chválili Boha.“ To bol vlastne dôvod, prečo cisár na misiu na Veľkú Moravu poslal práve Konštantína – pretože už slovom a písmom ovládal príbuzný slovanský jazyk. Na pripomenutie, rečou Byzantskej ríše bola gréčtina, ale v blízkosti Solúna žila početná slovanská komunita.

Veľkomoravské knieža Rastislav zaslal byzantskému cisárovi Michalovi III. list, v ktorom sa píše: „Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského zákona a nemáme učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku pravú kresťanskú vieru…, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa.“

Konštantín sa práve vrátil z ďalšej namáhavej cesty, keď ho cisár poveril touto úlohou. Odvetil: „I ustatý som i chorý som, ale pôjdem tam“, pretože vedel, že niet dôležitejšej úlohy ako šírenie Božieho slova. Cisár teda poslal na Veľkú Moravu odkaz, že posiela „muža ctihodného a pravoverného, veľmi učeného a filozofa“. Takto sa vierozvestcovia Konštantín a jeho brat Metod vybrali na naše územie.

Vierozvestcovia

A skutočne, vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu už s pripraveným písmom. Písal sa rok 863. Miestnych obyvateľov veľmi rýchlo naučili aj sv. omšu, hodinky a ďalšie kňazské zvyklosti. Spoločne založili akési veľkomoravské učilište, kde pripravovali mladých mužov na kňazstvo. Spočiatku stál na jeho čele Konštantín, po ňom Metod a po Metodovej smrti Gorazd. Už po troch rokoch z neho vzišli prví novokňazi.

Ale Konštantín a Metod tiež museli čeliť sporom s nemecky hovoriacim kňazstvom, ktoré na našom území pôsobilo už skôr. Problémom bolo napríklad to, že mnohí z týchto kňazov podľa informácií, ktoré máme vďaka Životu Konštantína – „učili bezbožné veci“, ako napríklad „kto zabije zmiju, zbaví sa tým deviatich hriechov“, alebo „ak niekto zabije človeka, nech pije tri mesiace z drevenej čaše a nech sa nedotýka sklenenej“ – išlo v podstate o prvky a formy z predkresťanského pohanstva, ktoré boli na Veľkej Morave stále veľmi zaužívané.

Kvôli roztržke ohľadom používania slovanského jazyka v liturgii pozval pápež Mikuláš I. solúnskych bratov do Ríma, aby svoju činnosť vlastne vysvetlili. Súrodenci sa teda vybrali a cestou navštívili aj Koceľa, syna kniežaťa Pribinu, ktorý žil na území dnešného Maďarska pri Blatenskom jazere (Balaton). Koceľ im poskytol „päťdesiat učeníkov, aby sa tiež priučili“ liturgii v staroslovienčine a jej sláveniu. Ako spisy ďalej uvádzajú, Metod nevzal ani striebra ani zlata, ani od Rastislava ani od Koceľa „vykladajúc evanjelium bez odmeny“. Avšak, „vyprosil si deväťsto zajatcov a prepustil ich“.

Smrť Konštantína v Ríme

Cestou sa bratia dozvedeli, že úradujúci pápež zomrel. V Benátkach ich čakali nepríjemnosti, keď sa proti nim stavalo kňazstvo odmietajúce slovanskú liturgiu. Nový pápež Hadrián II. však návštevu potvrdil a sám dokonca vyšiel zo svojej rezidencie solúnskych bratov, Konštantína a Metoda privítať. Podľa spisov sa počas tejto návštevy, konanej v roku 867 udialo vo Večnom meste niekoľko zázrakov a ten najväčší bol, že „porazený človek sa uzdravil“. Pápež Hadrián potvrdil učenie solúnskych bratov a povolil aj slávenie sv. omše v staroslovienčine.

V Živote Konštantína sa uvádza: „A potom zase spievali v chráme veľkého učiteľa národov, apoštola Pavla. Nad jeho hrobom celú noc spievali chválospevy po sloviensky a ráno znova spievali liturgiu.“

Konštantín v Ríme vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril. V kláštore v roku 869 aj zomrel. V spise sa dozvedáme: „A tak zosnul v Pánu, štyridsaťdvaročný, štrnásteho dňa mesiaca februára, v druhej indikcii, roku 6377 od stvorenia sveta.“ Cyril, vlastným menom Konštantín, teda zomrel 14. februára roku 869 po ukrižovaní Pána.

Podľa spisov sa v neprítomnosti solúnskych bratov opäť na Veľkej Morave vracali k moci germánski duchovní. Slovania ich však vypudili a poslali pápežovi prosbu: „Daj nám Metoda za arcibiskupa i učiteľa.“ A pápež Hadrián súhlasil. Tak sa teda Metod vydal späť na Veľkú Moravu, avšak už ako arcibiskup.

Metod opäť na Veľkej Morave

Počas spiatočnej cesty sa Metod znova vybral najprv ku Koceľovi a istý čas strávil v jeho sídle na Blatnohrade. Koceľ poslal pápežovi list s prosbou, aby ustanovil Metoda biskupom pre celú Panóniu (v podstate oblasť budúceho Uhorska), na čo pápež Hadrián pristúpil a vymenoval Metoda nielen za arcibiskupa, ale aj za pápežského legáta pre slovanské národy v Svätoplukovej aj Koceľovej ríši. Zdá sa, že tento krok rozhneval franských biskupov, ktorí Metoda uväznili v kláštore vo Švábsku. Hoci Hadrián II. proti tomuto neslýchanému kroku protestoval a žiadal Metodovo prepustenie, Frankovia napokon ustúpili až jeho nástupcovi na stolci, Jánovi VIII.

Ani po šťastnom návrate na Veľkú Moravu nebol Metod ušetrený trýznenia. Život Metoda nám hovorí o tom, ako neustále „upadal do nebezpečenstiev od diabla“ a približuje, že počas svojich evanjelizačných ciest po našom území naňho striehli hrozby v podobe zbojníkov, búrlivých vĺn na riekach, či nečakaných plytčín. Metoda však aj naďalej sprevádzali zázraky. Spisy hovoria o jeho proroctvách:

„Jedno veľmi silné pohanské knieža, sídliace na Visle, rúhalo sa kresťanom a sužovalo ich. Metod mu poslal odkaz: „Dobre ti bude, synu, dať sa pokrstiť z vlastnej vôle vo svojej zemi, než aby ťa zajatého pokrstili nútene v cudzej krajine; a spomenieš si na mňa.“ A tak sa aj stalo.“

Podobne prorokoval aj Svätoplukovi, že nepriateľov porazí až vtedy, keď sľúbi, že svätý deň spolu s vojakmi zasvätí modlitbám. Metod v tom čase začal pociťovať, že smrť už nie je ďaleko. Vymenoval preto ešte Gorazda, jedného zo svojich slovanských žiakov, za svojho nástupcu. Metod zomrel 6. apríla 885 vo veku 70 rokov.

Článok bol pôvodne uverejnený v júnovom čísle (č.27/2023) časopisu Nadácie Slovakia Christiana – Spojenectvo s Máriou – pridajte sa k čitateľom nášho časopisu a volajte: 02/222 000 63.

PDF (formát pre tlač)