Zbožnosť pod vládou Normanov, Aragoncov a Bourbonovcov – Palatínska kaplnka v Palerme

Branislav Krasnovský
22. júla 2025   Cirkev

V štvrtom pokračovaní seriálu o architektonickom štýle sakrálnej architektúry v Palerme, by som venoval pozornosť ozajstnému skvostu sicílsko-normanského štýlu – Palatínskej kaplnke. Spoločne s katedrálami v Cefalu a Monreale, ako aj s kostolom Santa Maria della Ammiraglio (La Martorana) a Kostolom sv. Augustína v Palerme tvorí päticu azda najznámejších chrámov postavených v sicílsko-normanskom štýlu na ostrove Sicília. Aj Palatínska kaplnka, rovnako ako ostatné zmienené stavby, je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Palatínskou kaplnkou by som tak zakončil predstavovanie palermských sicílsko-normanských katolíckych chrámov v románskom a ranogotickom slohu. V ďalšom pokračovaní už budem venovať pozornosť barokovým kostolom, z ktorých najmä Il Gesu mi doslovne vyrazil dych, pretože až takú barokovú krásu som na Sicílii skutočne neočakával.

Krátka história Palatínskej kaplnky

Základom Palatínskej kaplnky bola podzemná svätyňa, známa ako kostol Santa Maria di Gerusalemme, ktorá bola na tomto mieste postavená v roku 1117. Počas vlády panovníka Rogera II. Sicílskeho bol na týchto základoch postavený chrám, ktorý bol povýšený na kolegiátny kostol. Kolegiátny kostol je chrámom, ktorý nie je katedrálou (sídelným kostolom biskupa), ale je spojený s kolegiátnou kapitulou, teda zborom kňazov. Slovo „kolegiátny“ znamená, že je spravovaný kolektívom, nie jednou osobou.

Dňa 28.apríla 1140 bola Palatínska kaplnka ako súkromná kaplnka kráľovskej rodiny vysvätená miestnym palermským arcibiskupom Ruggerom Fescom, prítomní boli takmer všetci významnejší normansko-sicílski šľachtici. Práce na Palatínskej kaplnke boli dokončené v roku 1143 a svätú omšu celebroval Filagato da Cerami, arcibiskup z Taorminy. Na počesť tejto udalosti dodnes existuje trojjazyčný latinský, grécko-byzantský a arabský nápis na vonkajšej strane kaplnky.

Palatínska kaplnka bola následne vyňatá z bežnej cirkevnej jurisdikcie arcidiecézy Palermo a chrám získal rôzne privilégiá. Jeho význam ešte vzrástol, keď sa tu dňa 13. februára 1177 oženil Viliam II. Sicílsky s Joannou Anglickou, sestrou anglického panovníka Richarda Levie Srdce. Privilégia pre chrám, výsady a majetky neskôr potvrdili a integrovali členovia sicílskej aristokratickej elity, vrátane Viliama I., Viliama II. z Hauteville, Henricha VI., Fridricha II. Švábskeho, Manfréda Sicílskeho, Karola z Anjou, Frederica III. Aragónskeho či dokonca Alfonsa V. Aragónskeho (Môj obľúbený panovník, patrilo by sa mu venovať pozornosť. Úplne iný typ hlavy štátu, než napr. americký mentálne zmätený dedko, Joe Biden.)

Slávna vláda Normanov na Sicílii, však mala len dočasný charakter. Postupne sa na ostrove striedali rôzne vlády a po Normanoch, Hohenstauffovcoch a neskôr po francúzskom rode Anjuovcov, sa Sicílie nakoniec zmocnili Aragónci (Slávne Sicílske nešpory 1282). Už som tzv. Sicílske nešpory čiastočne spomínal, preto len niekoľko faktov na doplnenie. Sicílske nešpory vypukli 30. marca 1282 v Palerme, pri kostole Chiesa del Santo Spirito. Žiaľ tu som zlyhal, nejakým nedopatrením sme tento chrám nenavštívili, ale naozaj som bol tak ohúrený sicílsko-normanským románskym a ranogotickým štýlom v kostoloch, ktoré sme videli, že na tento chrám som zabudol. Ale určite sa neskôr tomuto chrámu budem špeciálne venovať, pretože si ho spracujem do svojej databázy obľúbených katolíckych chrámov.

Povstanie, ktoré vypuklo v Kostole Ducha Svätého na Veľkú noc v Palerme, zničilo definitívne francúzsku vládu na Sicílii. Mohli si za to samotní Francúzi, a to kvôli svojej brutalite, nezmyselným daniam a kultúrnej i jazykovej arogancii francúzskej aristokracie a úradníkov. Ale čo očakávať normálne od „žabožrútov“, veď svoje by vedeli rozprávať napríklad aj Baskovia.

Konflikt vypukol tak, že francúzski vojaci pred kostolom obťažovali miestne sicílske ženy. Jeden z miestnych Sicílčanov ženy bránil a dýkou zabil dvoch francúzskych vojakov. Nenávisť voči Francúzom sa šírila veľkou rýchlosťou a za niekoľko hodín z nich v Palerme zostali len mŕtvoly. Za niekoľko týždňov nakoniec neostal na Sicílii žiaden živý Francúz, zachránili sa len tí, čo utiekli. Sicílčania pracovali systematicky a dôrazne.

Už v minulej časti som naznačil že „Morte alla Francia Italia anella (Smrť Francúzska je túžba Talianska) “ je talianska romantická vyfabulovaná historka z 18., respektíve 19.storočia. V roku 1282 neexistoval žiaden koncept talianskeho národa ani jednotného talianskeho štátu. Po vyhnaní „žabožrútov“ z ostrova ponúkli Sicílčania trón Pedrovi III. Aragónskemu. Anjuovci sa však nemienili svojich práv na Sicíliu vzdať a vojna sa skončila až v roku 1302, kedy bola Sicília formálne oddelená od Neapolského kráľovstva. Na Sicílii začala vládnuť sekundogeniturálna aragónska dynastia.

Téma Sicílskych nešporov 1282 bola nesmierne populárna v 19.storočí a talianski slobodomurári pri budovaní talianskeho štátu (Cavour, Victor Emanuel….) prezentovali v období risorgimenta Sicílske nešpory, ako symbol boja za národnú slobodu. Giuseppe Vedri dokonca v roku 1855 skomponoval operu I Vespri Siciliani – historickú drámu plnú vášne, zrady a pomsty.

Ale vráťme sa k Palatínskej kaplnke. Po vyhnaní Francúzov si ju takmer okamžite obľúbili aj Aragónci, kaplnku mali k dispozícii aj panovníci aragónskej dynastie. V roku 1458 sicílsky panovník Ján II. Aragónsky nechal kaplnku reštaurovať, neskôr na architektonických úpravách kaplnky participoval aj Domenico Gagini z Ticina. Počas vlády Ferdinanda Aragónskeho v roku 1506 boli vytvorené mozaiky na vonkajších stenách chrámu a pristúpilo sa k výzdobe cipollinovým mramorom. Ale už v roku 1549, bolo potrebné kaplnku reštaurovať.

Ďalší rozmach kaplnky súvisel so savojským obdobím. V roku 1714 Viktor Amadeo II. Savojský, ktorý vládol aj na Sicílii, financoval rekonštrukciu a obnovu nielen kaplnky, ale aj hlavného oltára. V chráme bola približne v polovici 18.storočia inštalovaná mramorová socha sv. Petra od Giovanni Battistu Ragusu a Mattia Moretti, známy mozaikár z Ríma bol pozvaný do Palerma, aby reštauroval vzácnu mozaikovú výzdobu kaplnky. Na rekonštrukcii participovali aj maliari Gaspare Serenari, prišli aj zlatník Gaspare Nicoletti a florentský miniaturista Gioacchino La Manna.

V 19.storočí Palatínska kaplnka učarovala ruskému architektovi Alexandrovi Nikanorovičovi Pomerancevovi, ktorý pôsobil v Petrohrade a ktorý Palatínsku kaplnku dôkladne preskúmal. Chrám si obľúbil aj francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant, ktorý o kaplnke hovoril aj v niektorých svojich dielach. O kaplnke v roku 1885 uviedol, že je to „najúžasnejší náboženský klenot, o akom mohol snívať človek“. Keďže ale Guy de Maupassanta kvôli jeho antiklerikalizmu a kritike katolicizmu nemám rád, tak som smutný, že chválil Palatínsku kaplnku, ktorá sa páči aj mne.

V roku 1929 sa v Palatínskej kaplnke zosobášil dánsky princ Christopher a francúzska princezná Františka Orelánska. V roku 2002 bola kaplnka poškodená zemetrasením, rekonštrukcie boli ukončené v roku 2008.

Exteriér chrámu

Chrám, koncipovaný ako cisárska a kráľovská kaplnka v paláci, je 33 metrov dlhý a 13 metrov široký. Stavba je založená na modeli sicílsko-normanských kostolov, s vplyvmi nachádzajúcimi sa v architektúre normanského obdobia v Messine.

Budova má pôdorys s tromi loďami oddelenými žulovými a cipollinovými mramorovými stĺpmi, s kompozitnými hlavicami, ktoré podopierajú štruktúru lomených oblúkov, päť na každej strane. Stavbu završuje kupola, ktorá je spoločne s trasneptom a apsidami kompletne zdobená byzantskými mozaikami. Sú na nich zobrazené rôzne biblické scény, evanjelistov a žehnanie Krista Pantokratora, najvýraznejší obraz kaplnky. Mozaikové cykly sú rozdelené do dvoch období, prvé je čisto normanské, druhé bourbonovské.

Normanská fáza je rozdelená na zákazky ohľadom transeptu, kupoly a apsíd, ktoré si objednal Roger II. Sicílsky ; na cyklus Genezis v centrálnej lodi, ktorý bol dokončený za Viliama I. a na cyklus v bočných lodiach, vrátane životov svätých Petra a Pavla, ktorý bol dokončený za Viliama II. Najnovšia bourbonovská fáza je motivovaná obnovením, reštaurovaním a novými prístavbami vykonanými v rokoch 1716 – 1719 1716 a vonkajším cyklom, ktorý si objednal Ferdinand III., pričom tomuto druhému už chýbajú byzantské kánony, charakteristické prvky prvej fázy.

Na stenách sú epizódy prevzaté zo Starého a Nového zákona s cyklami od Stvorenia extrapolovaného z Genezis až po život v Rajskej záhrade; epizódy týkajúce sa života Noema a Veľkej potopy; epizódy o Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, až po narodenie, život, zázraky a umučenie Ježiša. Výzdobu uzatvárajú cykly scén o apoštoloch Petrovi a Pavlovi. Panorámu dopĺňajú zobrazenia hierachií archanjelov a anjelov, prorokov a evanjelistov, Cirkevných Otcov, Učiteľov Cirkvi a dlhý sprievod svätých, buď v plnej výške, alebo jednoducho zobrazených v medailónoch.

Na stene sa kedysi nachádzali kamenné hydraulické hodiny určené na označenie kánonických hodín, s nápismi vyrytými v gréčtine, latinčine a arabčine. Mozaikové dekorácie, ktoré mnohé pochádzajú z čias Bourbonovcovských intervencií v 19. storočí, rozprávajú príbeh Dávida a Abšalóma: Dávidovi bojovníci útočia na vzbúrených Izraelitov, Abšalómove vlasy zapletené do konárov stromu, Abšalóm zabitý Joábom, Dávid smúti nad Abšalómovou smrťou, Dávidov triumf, Dávid a Šalamún.

Všetky mozaiky na vonkajších stenách odrážajú vo forme alegórií dramatické dejiny Neapolského a Sicílskeho kráľovstva koncom 18. storočia: konkrétne inváziu francúzskych revolučných armád, útek kráľovskej rodiny z Neapola do Palerma, vznik Neapolskej republiky v meste Parthenopes, vojnu medzi republikánskou vládou a Sanfedistami a následnú reštauráciu Bourbonovcov. V predsieni chrámu vľavo sa nachádza krstiteľnica, kde boli panovníci a členovia rodu neapolských Bourbonovcov pokrstení počas svojho núteného úteku do Palerma.

Na západnej stene chrámu sa nachádzajú prekrývajúce sa artefakty a reštaurátorské práce vykonané v rôznych obdobiach. Mozaiku z raného normanského obdobia lemuje trón zostavený počas aragónskej éry, dielo datované do roku 1460 za vlády Jána II. Aragónskeho. Podlahy, schody, operadlo a podrúčky sú bohato zdobené mramorovými intarziami a mozaikami, kde prevláda kozmateský štýl v harmónii s geometrickými a kvetinovými motívmi arabského pôvodu. Svetskú moc panovníka zdôrazňuje erb s insígniami Aragónskeho rodu a Sicílskeho kráľovstva, ohraničený dvoma symetrickými a zrkadlovými levmi.

Na hornej stene trónu je zobrazený Kristov majestát medzi apoštolmi Petrom a Pavlom ako Kristus Pantokrator s gréckou svätožiarou v kráľovskom odeve, pri akte žehnania pravou rukou, zatiaľ čo v ľavej ruke drží zatvorené Evanjelium. Zobrazený je medzi svätým Petrom a svätým Pavlom, apoštolmi, a archanjelmi Michalom a Gabrielom. Umiestnenie obrazu Krista Pantokratora v rôznych prostrediach, sa nenachádza v žiadnom inom sicílskom chráme.

V strede kupoly je Kristus Pantokrator zobrazený so žehnajúcim gestom s pravou rukou, zatiaľ čo v ľavej drží otvorené evanjelium s veršom: „Ja som svetlo sveta; kto ma nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života,“ napísaným v gréčtine na ľavej strane a v latinčine na pravej strane, ekvivalentný obraz v apside medzi najstaršími mozaikami pochádzajúcimi z pôvodnej stavby. Grécka krížová svätožiara a rúcha pripomínajú slávnostné rúcha byzantských cisárov.

Kristus je umiestnený v strede kruhu, obklopený tentoraz ôsmimi archanjelmi Michalom, Gabrielom, Urielom, Rafaelom, Barachielom, Jeudielom, Šealtielom ktorí sú tiež oblečení v kráľovských rúchach a v pravej ruke držia žezlo, symbol moci. Mnohí z nich držia v ľavej ruke jablko kríža, v modlitebnom postoji úcty.

Sú tu vyobrazení aj štyria proroci: Ján Krstiteľ, Šalamún, Zachariáš a Dávid. Tesne nad nimi vykúkajú hlavy ďalších ôsmich prorokov – Izaiáša, Jeremiáša, Ezechiela, Jonáša, Daniela, Mojžiša, Eliáša a Elizea – ktorí držia zvitky s gréckymi citátmi naznačujúcimi príchod Krista. Štyria evanjelisti – Ján, Lukáš, Marek a Matúš – sú zobrazení v dvojito roztiahnutých rohových výklenkoch s latinskými incipitmi ich príslušných evanjelií vo zvitkoch. Celok evokuje Žalm 11, 4: „Pán prebýva vo svojom svätom chráme, Pán tróni na Nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého človeka.“

Kaplnka svätého Pavla. Rád obsahuje mozaiky zobrazujúce svätú Annu a malé dieťa Máriu, apoštola Pavla, scény z Narodenia Ježiša a štvrtého Krista Pantokratora so žehnajúcou rukou na hrudi. Na podstavci je mramorová socha svätého apoštola Petra, dielo Giovanniho Battistu Ragusu, vytvorené v roku 1726.

Kaplnka svätého Petra, doložená ako Kaplnka Najsvätejšej sviatosti. Rád obsahuje mozaiky zobrazujúce svätého Jozefa a malého Ježiška, apoštola Petra, Hodigtriu a svätého apoštola Ondreja. Oblúk apsidy, inšpirovaný byzantskou tradíciou, obsahuje scénu Zvestovania s archanjelom ohlasujúcim vľavo a Pannou Máriou vpravo. Ide o mozaiku vyhotovenú remeselníkmi v službách Ruggera. Na stenách a klenbe sú svätci (svätý Gregor Veľký, pápež svätý Silvester), archanjeli (Michal, Gabriel) a holubica Ducha Svätého a symboly Kristovho umučenia:

Okrem byzantských mozaík a podláh je Palatínska kaplnka známa aj svojimi orientálnymi vyrezávanými stropmi, ktoré vytvorili majstri fátimovskej a iránskej školy, čo je typický umelecký prejav arabských stavieb Ifriqiye a Perzie. Muqarne drevených truhlíc, pomaľované vzácnymi obrázkami a kufickými nápismi, zobrazujú rastlinné a zvieracie ornamenty, vtáky, fantastické a mytologické zvieratá vrátane ľudských postáv – tie inde moslimská tradícia výslovne zakazuje – ktoré sú tu zvečnené v scénach lovu, vojny a lásky, hudobníkov, tanečníkov a šachistov.

Palatínske maľby sú vzácnou výnimkou, jediným príkladom islamského umenia na Sicílii preniknutého severským vkusom a koncepciami: medzi drevenými rozetami sú maľby zobrazujúce samotného panovníka, významných hodnostárov alebo zástupcov v orientálnom odeve, často sediacich so skríženými nohami a hrajúcich na citarách a iných nástrojoch.

Krypty Palatínskej kaplnky

Základná stavba zahŕňa románsky kostol a kryptu Palatínskej kaplnky. Hypogeálny komplex Santa Maria delle Grazie pozostáva z malého kostola, ktorému predchádza nartex, priľahlej kaplnky a ambulantórií. Tento kostol je pravdepodobne prvou náboženskou budovou normanskej vojenskej citadely. V roku 1117 to bola prvá podzemná svätyňa, ktorú Tommaso Fazello definoval ako „Specum subterraneum religiosissimum“, inak známa ako prvý chrám Santa Maria di Gerusalemme. V nartexe sa nachádzala kaplnka, pohrebná komora kráľa Viliama I. Sicílskeho, ktorého sarkofág preniesol jeho syn Viliam II. v roku 1182 do katedrály Santa Maria Nuova v Monreale.

Pohreby alebo inhumácie miestokráľov:

1582, Anna Borromeo (1551 – † 1582), sestra Carla Borromea, manželka Fabrizia Colonnu, nevesta Marca Antonia Colonnu, miestokráľa Sicílie.

1624, Emanuele Filiberto Savojský, miestokráľ Sicílie, vnuk Filipa II. Španielskeho a Alžbety z Valois;

1624, Pedro Téllez-Girón, 3. vojvoda z Osuny, miestokráľ Sicílie;

1677, Aniello Guzman, markíz z Castel Roderigo, miestokráľ Sicílie;

1757, Teresa Aliponzoni Fogliani de Aragona, manželka Giovanniho Foglianiho Sforzu Aragónskeho, miestokráľa Sicílie.

Nachádza sa tu Sepulcrum Canonicorum, Sepulcrum Beneficiatorum, hrobky korunovaných členov, významných osobností a prelátov.

PDF (formát pre tlač)