Zamyslenie sa nad ľudským šťastím a svetskou láskou

Karol Gazdík
23. januára 2025   Spoločnosť

Šťastie, to je fenomén, ktorý pre každého môže znamenať niečo iné. Pre niektorých to môže byť materiálna hojnosť, pre iných vzťahy plné lásky a porozumenia. Šťastie môže prísť v podobe úspechu v kariére, v momentoch smiechu s priateľmi, v modlitbe či chvíľach ticha pri západe slnka. Je to rýdzo subjektívny aspekt nášho života, nad ktorým by som sa rád v nasledujúcich riadkoch zamyslel.

Moja úvaha o šťastí z perspektívy človeka a kresťana

Ľudia mnohokrát hľadajú šťastie „vonku“ – v úspechoch, veciach alebo iných ľuďoch. Šťastie však nemožno stavať na iných ľuďoch a pominuteľných veciach. Šťastie musíme vedieť nájsť a budovať v prvom rade na našej osobe, nie na niekom druhom. Pravé šťastie prichádza z nášho vnútra, zo schopnosti byť vďačný a radovať sa z malých vecí. Práve vďačnosť je základným kameňom šťastia. Vďačnosť už len za to, že sa ráno zobudíme – za možnosť žiť náš život, ktorý nám dal Stvoriteľ. Šťastie je stav mysle, ktorý si môžeme kultivovať tým, že sa sústredíme na pozitívne stránky života, pestujeme svoje záľuby a budujeme silné vzťahy.

Šťastie je často o prítomnom okamihu – užívaní si toho, čo máme tu a teraz, namiesto toho, aby sme neustále túžili po niečom, čo ešte nemáme. Často je to cesta, nie cieľ, a prichádza z drobných radostí a momentov, ktoré zažívame každý deň. Ak sa dokážeme sústrediť na pozitívne veci a nenechať sa príliš ovplyvniť negatívnymi udalosťami, môžeme si vytvoriť pevný základ pre šťastný život. Samozrejme, žiadny život nie je úplne bezproblémový, ale práve schopnosť nájsť šťastie v každodenných momentoch je to, čo robí život naplneným.

Veľkou životnou pravdou (ktorej sa sám stále učím) je, že tým najväčším šťastím je byť spokojný. Svetské poňatie šťastia – neustále naháňanie sa za niečím novým „čo chceme, čo túžime mať“ – to všetko je totiž vec pominuteľná, vrtkavá a prchavá, so slabými existenčnými piliermi, ktoré sa môžu kedykoľvek zrútiť. Preto je pre našu psychickú pohodu nerentabilné zakladať si na takomto šťastí. Čím skôr to pochopíme, tým lepšie pre nás. Šťastie je dobré spojiť okrem spokojnosti aj s hlbšími hodnotami, pričom tou najväčšou hodnotou pre veriaceho človeka je viera v Boha.

O vrtkavosti a nestálosti svetského šťastia hovorí krásne jedna z manieristických fresiek v úchvatnej Villa d’Este v Tivoli, blízko Ríma. Pri návšteve tohto fascinujúceho komplexu, ktorý si dal postaviť kardinál Ippolito II. d’Este – veľký mecenáš umenia, ktorý financoval aj kariéru slávneho renesančného skladateľa G. P. da Palestrinu – som istú chvíľu strávil sledovaním a analyzovaním tejto pravdivej myšlienky zhmotnenej maľbou na vlhkú omietku.

Na dotyčnej freske vidíme bohyňu šťastnej náhody Fortunu (v gréčtine Tyché), ktorá žongluje s predmetmi šťastia, čím všetko ovplyvňuje a spravuje. Vo vzduchu tak poletujú peniaze, šperky, koruna, žezlo, kardinálsky klobúk a v neposlednom rade aj pápežská tiara. Tá je tak trochu odkazom na kardinála Ippolita II. d’Este, ktorému sa nikdy nepodarilo stať sa pápežom, čo bola jeho veľká životná túžba a ambícia. Dokonalé vyjadrenie vrtkavosti šťastia a to aj pre samotného kardinála. Svetské šťastie je skrátka premenlivé – jedným šťastie praje až do konca ich života, iných ťažký život zráža do priepasti rovno z vrcholu. Všetko okolo sa mení v závratnom tempe a nik nemôže s istotou predvídať, čo mu prinesie nasledujúci deň.

Nad touto freskou sa zamýšľal aj môj „kolega z pred Pánovho oltára“ (miništrant) Adam Vlčko. On zašiel s analýzou tejto fresky ešte hlbšie. Fortuna žongluje s predmetmi šťastia, ale nie nešťastia. To je dôležitý postreh. Je to iba jedna rovina – vertikálna a podradená: vyjadruje, že keď už, tak v budúcnosti prijatá forma želaného šťastia je len hra okolností (Fortuny), nie determinácia človeka. To, čo padne, padne a tí krpatí ľudia to zbierajú špinavé zo zeme. Narážka, že často sa tie predmety získavajú špinavosťou. To, čo vyjadruje vrtkavosť, teda horizontálna a nadradená rovina, je ten vták s tými rozprestretými krídlami, na ktorom Fortuna sedí. Kedykoľvek priletí a kedykoľvek odletí. Spolu s malými mužíkmi v okolí znázorňuje, že šťastie náhodne navštevuje skupiny ľudí a náhodne skupiny ľudí aj opúšťa.

Teda myšlienka fresky je dvojaká. Primárne je to nerovnosť medzi ľuďmi, koho vták s Fortunou navštívi – kto sa narodí v správnej rodine a na správnom mieste. A sekundárne – hlavná myšlienka a pointa – aj keď vták priletí a človek sa narodí správne, konečnú formu šťastia si nevyberie priamo svojím odhodlaním – padne čo padne, a až nepriamo si musí vziať to, čo je často špinavé na zemi. Alebo to dokonca na človeka padne a zraní ho to (vpravo dole je padnutý džbán a osoba zvalená na zemi). To je aj rovina strán: osoby vľavo sú šťastné z uchmatnutých predmetov, ale vpravo pod tieňom vtáka šťastné nie sú a nič v rukách nemajú. Preto je lipnutie na svetskom a materiálnom šťastí cestou do temnoty.

V kontexte spomínanej temnoty, do ktorej môžeme upadnúť v podobe depresie a psychického trápenia, vieme pravé šťastie prirovnať ku svetlu, ktoré každá ľudská duša potrebuje. Toto svetlo celý život podvedome hľadáme. Svetlo, ktoré nám je vonkajším svetom ponúkané, má podobu rozhorených zápaliek, ktoré čochvíľa dohoria. Dôležité je preto v našom vnútri nájsť akúsi sviečku, ktorou si do duše donesieme trvalé svetlo. Bez toho to skrátka nepôjde. A opätovne tu musím konštatovať, že tým najväčším a najtrvalejším svetlom v živote veriaceho človeka je Boh, ktorý je „Svetlom zo svetla“. O tejto pravde nás presviedča aj sv. Ján Evanjelista, ktorý cituje samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12)

Za častou príčinou nášho pocitu nešťastia a nespokojnosti so životom je aj „náklad“, ktorý si so sebou nesieme. Ten nás totižto, pokiaľ sa ho nezbavíme, bude stále ťahať do prachu zeme. Darmo sa budeme snažiť žiť a rásť, daný „náklad“ nás svojou ťažobou vždy stiahne na dno. A čo sa vlastne v danom „náklade“ ukrýva? Nič iné, než naše traumy, bolesti, neprávosti, krivdy a iné „tajomstvá“, ktoré sme v živote a obzvlášť v detstve nadobudli. Všetky tieto naše ťažoby podvedome škatuľkujeme a ukrývame do akejsi skrine, ktorá má u každého človeka inú podobu. U niekoho má podobu depresie, u niekoho podobu alkoholizmu, či inej látkovej závislosti; ďalej to môže byť podoba nelátkovej závislosti akou je napríklad gamblerstvo, stávkovanie, promiskuita, závislosť na sociálnych sieťach a zoznamkách, bezhlavé nakupovanie, ale aj taký workoholizmus, teda závislosť na práci. Všetky tieto závislosti sú našimi podvedomými únikmi a kamuflážami od tých ukrytých „tajomstiev“. Dôležitým krokom ku šťastiu je túto našu skriňu otvoriť a všetky tie škatuľky s našimi trápeniami „vyniesť na svetlo“. To sa dá docieliť rôznymi spôsobmi – dôvernými rozhovormi s priateľmi či psychoterapiou. U veriaceho človeka je možnou cestou ako to docieliť hĺbková spoveď, kde sa s týmito ťarchami života zveríme nášmu spovedníkovi a hlavne naša snaha odovzdať všetky tieto trápenia do Božích rúk a vymaniť sa tak z bludného kruhu zúfalstva, vedomého i toho nevedomého.

Šťastie z pohľadu filozofov a vedcov

Šťastie je z odborného hľadiska chápané ako komplexná a mnohostranná emócia, ktorá zahŕňa celý rad pozitívnych pocitov, od spokojnosti až po intenzívnu radosť. Často sa spája s pozitívnymi životnými skúsenosťami, ako je dosahovanie cieľov, trávenie času s blízkymi alebo zapájanie sa do príjemných aktivít. Hľadanie šťastia je už po stáročia ústrednou témou filozofie a psychológie. Rovnako tak snaha o jeho meranie. Napríklad v roku 1780 anglický utilitárny filozof Jeremy Bentham navrhol, že keďže šťastie je primárnym cieľom ľudí, malo by sa merať ako spôsob určenia toho, ako dobre si vláda počínala. Dnes sa šťastie zvyčajne meria pomocou samohodnotiacich prieskumov. Samovykazovanie je však náchylné ku kognitívnym skresleniam a iným zdrojom chýb, ako je pravidlo vrcholu a konca.

Psychológ Daniel Kahneman definoval šťastie ako „to, čo zažívam tu a teraz“. Práve toto použitie prevláda v slovníkových definíciách šťastia. Holandský sociológ a priekopník vedeckého štúdia šťastia Ruut Veenhoven zas definoval šťastie ako „celkové ocenenie vlastného života ako celku“. Jeho práca o sociálnych podmienkach pre ľudské šťastie na Erasmus University Rotterdam v Holandsku prispela k obnovenému záujmu o šťastie ako cieľa verejnej politiky. Ukázal, že šťastie možno použiť ako spoľahlivé meradlo pre hodnotenie pokroku v spoločnostiach. No a do tretice tu ešte stojí za zmienku pohľad na šťastie od americkej profesorky ruského pôvodu Sonjie Lyubomirsky, ktorá šťastie opísala ako „zážitok radosti, spokojnosti alebo pozitívnej pohody v kombinácii s pocitom, že život človeka je dobrý, zmysluplný a hodnotný“.

Z filozofického hľadiska je v rámci šťastia zaujímavý pojem eudaimonia, ktorý vyjadruje šťastie, blaho, rozkvet a požehnanie. V dielach Aristotela bola eudaimonia termínom pre najvyššie ľudské dobro vychádzajúce zo staršej gréckej tradície. Cieľom praktickej filozofie obozretnosti, vrátane etiky a politickej filozofie, je uvažovať a zakúšať, čo tento stav skutočne je a ako ho možno dosiahnuť. Je to teda ústredný pojem v Aristotelovej etike a následnej helenistickej filozofii, spolu s pojmami aretē (cnosť alebo znamenitosť) a fronesis (praktická alebo etická múdrosť). Na túto významovú rovinu nadviazal aj Xavier Landes, ktorý navrhol, aby šťastie zahŕňalo mieru subjektívnej pohody, nálady a spomínanej eudaimonie.

Slovenská wikipédia nám ponúka krátky sumár filozofických názorov na šťastie. S cieľom zostručniť svoj príspevok o šťastí si dovolím ju priamo citovať:

1. Démokritos: jeho vedomie dáva človeku rozum. Preto každý nosí v sebe a vo svojom srdci svoje šťastie a sám je tvorcom svojej biedy, čo závisí od toho, či je verný, alebo či sa spreneveril svojim povinnostiam. Len dobro sa stotožňuje s pravdou a len ono je spoločným cieľom všetkých ľudí, kým potešenie nachádza každý v inom. Teda šťastie je v človeku samom a v okolitom svete. V tomto svete človek tvorí spoločnosť ako súhrn ľudských atómov a len v nej môže realizovať svoje snahy po šťastí, ak ho hľadá v harmónii s každou sebe podobnou jednotkou a v zhode s cieľmi celého ľudstva. Týmto cieľom slúži aj rozvoj kultúry.

2. Platonizmus obdobia rímskeho cisárstva: šťastie je v konečnej forme dosiahnutie absolútnej pravdy, keď sa rozum, zatvorený v duši, po oslobodení z pút tela spojí s logom absolútneho jedna – pravdy všetkého súcna.

3. Platón: cieľ života človeka spočívajúci v priblížení sa k idei dobra.

4. Kant, I.: šťastie je uspokojenie všetkých našich náklonností, dôsledok plného rozvinutia ľudských možností. Šťastie neobsahuje nijakú mravnú hodnotu a treba si ho zaslúžiť výkonom cnosti.

5. Eudaimonizmus: šťastie je cieľ ľudského konania.

6. Epikuros: šťastie je neprítomnosť strasti.

Z praktického hľadiska je šťastie úzko spojené s pohodou a celkovou životnou spokojnosťou. Štúdie ukázali, že jednotlivci, ktorí zažívajú vyššiu úroveň šťastia, majú tendenciu mať lepšie fyzické a duševné zdravie, pevnejšie sociálne vzťahy a väčšiu odolnosť voči nepriazni života.

Poučenie katolíckej Cirkvi o svetskej láske ako významnom aspekte povrchného šťastia

Naháňanie sa za povrchnými radosťami, ktoré nám dávajú chvíľkový pocit šťastia, vníma kriticky aj Cirkev. V nasledujúcej časti sa teda pozrieme na svetskú lásku, ktorá je jedným z nositeľov a tvorcov pominuteľného šťastia. Vychádzať tu budem z Katolíckeho ľudového katechizmu od Franza Spiraga, schváleného najdôstojnejším ordinariátom v Olomouci v roku 1903. Musím vopred upozorniť, že to bude drsné a nekompromisné, no z hľadiska učenia Cirkvi smerodajné.

Aj keď je človek akokoľvek ukrutný, predsa však jeho srdce lipne na nejakej veci alebo osobe a prirodzená povaha jeho srdca ho ženie k láske. (Mária Lat.) Kto teda nemiluje Boha nadovšetko, musí nadovšetko milovať nejaké stvorenie.

Svetskú lásku má ten, kto namiesto Boha nadovšetko miluje peniaze, rozkoš, pozemskú slávu alebo čokoľvek iné na svete

Láska k stvoreniu nie je sama o sebe hriechom, ale je hriechom len vtedy, ak človek miluje stvorenie viac ako Boha. Ten, kto nadovšetko miluje stvorenie, sa nazýva svetským človekom. Všetci svetskí ľudia sú modloslužobníci. (Ef 5,5). Povinnú lásku k Bohu venujú stvoreniu: jeden peniazom, ako Judáš, druhý jedlu a pitiu, ako boháč a mnohí iní, ktorých bohom je brucho (Flp 3,19); tretí cti, ako Absolón; štvrtý pozemským rozkošiam, ako Šalamún; piaty krčme; šiesty hrám atď. Všetci títo sa podobajú Židom, ktorí pod vrchom Sinaj tancovali okolo zlatého teľaťa. Zásada svetských ľudí znie: „Život si je treba užívať, lebo žijeme len raz.“ Alebo: „Jedzme a pime, lebo zajtra musíme zomrieť.“ (Iz 22,13). O takých hovorí svätý Pavol: „Múdrosť tohto sveta je bláznovstvom pred Bohom.“ (1Kor 3,19). Svetskí ľudia sú horší ako zradcovia, lebo zradne opustili svojho najvyššieho Kráľa.

Svetskou láskou človek stráca milosť posväcujúcu a večnú blaženosť

Svetský človek nemá milosť posväcujúcu. Duch Boží neprebýva v telesne zmýšľajúcom človeku. (Gn 6,3). Holubica nesedí na hnoji ani na mŕtvole, ani Duch Svätý nevstúpi do telesne zmýšľajúcej a zlomyseľnej duše. (sv. Ambr.). Holubica miluje čistotu, chráni si v čistote svoje perie a rada sa zdržuje pri čistých prameňoch; tak činí aj Duch Svätý. (sv. František Sal.). Ten, ktorý je najčistejší, nemôže prebývať v poškvrnenom srdci hriešnika. (sv. Makarius). Ak je tvoje srdce naplnené octom, ako ho môže Boh naplniť medom? Najskôr musí byť vyprázdnené a namáhavo vyčistené. (sv. Aug.)

Kto však nemá Ducha Svätého (a teda ani milosť posväcujúcu, svadobné rúcho), bude vyvrhnutý do vonkajšej tmy. (Mt 22,12). Preto Kristus svetským ľuďom hrozí večným zatratením. Hovorí: „Kto miluje svoj život (t. j. ten, kto si chce veľa užívať), stratí ho.“ (Jn 12,25). Ďalej: „Beda vám, ktorí ste nasýtení, lebo budete hladovať!“ (Lk 6,25). Ako loď, zakotvená v morskom dne, nemôže vplávať do prístavu, tak človek, ktorý miluje svet, nemôže dosiahnuť prístav večnej spásy. „Čo chceš: milovať svet a zahynúť, alebo milovať Krista a žiť naveky?“ (sv. Aug.). Neži pre tento život, aby si nestratil život večný. (sv. Aug.). Kto chce tu na zemi žartovať s diablom, nemôže sa na onom svete radovať s Kristom. (sv. Peter Chrysol). Bláznom je, kto stráca večný život kvôli pominuteľnému životu. (sv. Bonav.)

Svetská láska zaslepuje ľudského ducha a stále viac ho od Boha vzďaľuje

Svetská láska zaslepuje ľudského ducha. Ak sa pozemské veci postavia medzi Boha a dušu, duša je zatemnená práve tak ako Mesiac, keď medzi ním a Slnkom stojí Zem. (K. Hugo.). Ako starého Tobiáša oslepil lastovičí trus, tak ľudskú dušu oslepujú pozemské starosti. (sv. Chryz.). Preto svetskí ľudia nemajú zmysel pre učenie evanjelia; zdá sa im, že je to bláznovstvo. (1Kor 2,14). Ako slnečné lúče nemôžu vniknúť do špinavej vody, tak ani svetský človek nemá osvietenie Duchom Svätým. Preto svätý Ján hovorí: „Kto nemiluje Boha, nepozná ho.“ (1Jn 4,8). Zem je vábnička, nedovolí vtákovi, ktorý si na ňu sadne, vzlietnuť. (sv. Nilus). Starosti tohto sveta vo svetskom človeku dusia Božie slovo, ako tŕnie dusí vzchádzajúce semeno. (Mt 13,22). Svetskí ľudia sú tí pozvaní hostia v evanjeliu, ktorí kvôli žene, majetku, volom nechcú ísť na nebeskú hostinu. (Lk 14,16)

Svetskou láskou stráca človek vnútorný pokoj a veľmi sa boji smrti

Svetský človek nemá žiaden vnútorný pokoj. Právom hovorí jeden básnik: „Človeku nezostáva nič iné, ako potupná voľba medzi zmyselným šťastím a duchovným pokojom. Jedno nemôže existovať vedľa druhého. Srdce, ktoré túži po pozemských veciach, nemôže byť nimi upokojené, tak ako sa nedá deravá nádoba naplniť vodou.“ (sv. Ľudovít Granad.). Keďže svetskí ľudia nikdy nemôžu nájsť vnútorný pokoj, neustále striedajú svoje rozkoše; podobajú sa tým, ktorí nemôžu spať, a preto sa snažia zaspať tak, že sa neustále inak a inak ukladajú do postele. (sv. Greg. Veľ.). Len Kristus nám môže dať pravú spokojnosť. Kristus hovorí apoštolom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14,27). Svätý Augustín volá: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane!“

Svetský človek sa bojí smrti, pretože pri smrti musí opustiť svoju modlu a pretože smrťou sa končí šťastie, za ktorým sa tak naháňal. Aj v sebe už cíti to, čo sa stane po smrti. Preto svetskí ľudia zvyčajne zomierajú veľmi nepokojne a zúfalo. Ľudia vo vyšetrovacej väzbe žijú v neustálom strachu, ale najviac sa boja, keď ich postavia pred sudcu. Tak je to aj s hriešnikom; žije v neustálom strachu, ale najviac vtedy, keď sa jeho duša oddelí od tela a postaví sa pred Božského Sudcu. (sv. Chryz.). Ryby, ktoré sa chytili na udicu, pociťujú najväčšiu bolesť, keď ich vyťahujú z vody. Tak sa to stáva aj tým, ktorí sa zaplietli do osídiel tohto sveta; vo svojej poslednej hodine budú najviac trápení trpkými bolesťami. (sv. Ľudovít Gran.). Nuž, keď radosti, ktoré ponúka diabol, sú zmiešané s takou trpkosťou, aké budú potom muky, ktoré ti za ne pripraví na onom svete. (Donin.)

Svetská láska vedie k nenávisti voči Bohu a jeho služobníkom

Človek, ktorý má svetskú lásku, nemôže mať vôbec lásku k Bohu. Tak ako prsteň, ktorý je na jednom prste, nemôže byť súčasne na druhom prste, tak ani ľudské srdce, ak je láskou pripútané k nejakému pozemskému objektu, nemôže milovať Boha. (Ľudovít Gran.). Svätý Ján hovorí: „Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska.“ (1Jn 2,15). Jedným okom nemôžeme hľadieť zároveň na nebo aj na zem. (Ján Klim.). Áno, svetský človek nakoniec dospeje tak ďaleko, že je naplnený nenávisťou voči Bohu a Božím veciam. Preto hovorí Kristus: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“ (Mt 6,24). Čo teda môžeme usúdiť z toho, keď počujeme, že niekto nadáva na kňaza alebo náboženské veci?

Svetskí ľudia sú teda Božími nepriateľmi. „Kto by chcel byť priateľom tohto sveta, je nepriateľom Boha.“ (Jak 4,4). Ak teda nechceš byť nepriateľom Boha, buď nepriateľom tohto sveta. (sv. Aug.)

Svetská láska sa končí smrťou

Istú vec môžeš milovať len určitý čas, potom láska ustane, alebo sa ty zbavíš milovaného objektu, alebo on teba. Preto láska nemá miesto tam, kde sa stratí buď ten, kto miluje, alebo sa stratí to, čo milujeme. A teda milovať máme len to, čo trvá naveky. (sv. Aug.). Preto nech tvoje srdce nepriľne k pozemským veciam! Verný služobník Boží nelipne na svojich statkoch viac ako na svojom odeve, ktorý si môže podľa ľubovôle obliecť alebo vyzliecť. Len zlý kresťan je pripútaný k pozemským statkom tak úzko ako zvieratá k svojej koži. (sv. František Sal.). Pravý kresťan má byť ako orol, ktorý lieta vždy vo výške a na zem zostupuje, len keď potrebuje potravu. (Ignác L.). Má byť ako stromy, ktoré majú v zemi len korene, ale zvyšok dvíhajú k nebu. Usiluj sa teda o pozemské veci len vtedy, ak ich potrebuješ, zvyšok svojho úsilia nech sa upriami na veci večné. „Nesmrteľná duša človeka má túžiť len po nesmrteľných veciach.“ (sv. Bern.). Máme hľadať to, čo je hore. (Kol 3,1). Vyber si takého priateľa, ktorý ťa neopustí, aj keby ťa opustilo všetko. (sv. Tomáš Kemp.)

Svetská láska sa teda končí smrťou, ako nás poúča Franz Spirago. A práve téme smrti sa chystám venovať vo svojom druhom článku, ktorým chcem vyjadriť svoje myšlienky/úvahy na túto stále viac tabuizovanú tému a opäť vám ponúknuť aj pohľad katolíckej Cirkvi, pre ktorú je téma ľudskej smrti rovnako prirodzená, ako náš život.

PDF (formát pre tlač)