Začiatkom roka zomrel biskup Raffaele Nogaro, známy odporca tradičnej omše. Na jeho pohrebe zaznela pieseň komunistických partizánov, truhlu niesli imigranti

13. januára 2026   Aktuality   Liturgia, Migračná kríza

Na sviatok Troch kráľov nás opustil jeden z najväčších prívržencov pápeža Františka, taliansky biskup Raffaele Nogaro (1933 – 2026), veľký odporca katolíckej tradície. Biskupom sa stal ešte počas pontifikátu pápeža Jána Pavla II. V roku 2009 prijal pápež Benedikt XVI. jeho rezignáciu z dôvodu dosiahnutia vekovej hranice.

Na jeho pohrebe (na pohrebe katolíckeho biskupa!) sa odohrala bizarná vec: popri náboženských piesňach zaznela aj pieseň talianskych komunistických partizánov – Bella Ciao. Zaspievali mu ju jeho priaznivci a doplnili ju skandovaním pokrokových hesiel. Jeho truhlu niesli zrejme dôkladne vybraní imigranti. Pieseň Bella Ciao je síce často pred kresťanmi maskovaná len ako „antifašistická“ pieseň, avšak názov webovej stránky, na ktorej sa nachádza jej text – marxist.org, dáva tušiť, odkiaľ pri nej fúka ideologický vietor: https://www.marxists.org/subject/art/music/lyrics/it/bella-ciao.htm

Prihlásenie sa biskupa k tradíciám marxistických a ľavicových partizánov však neprekvapilo príliš veľa ľudí. Počas svojho biskupského pôsobenia sa totiž preslávil progresívnymi prístupmi, otvorenosťou voči imigrantom, bezbrehým pacifizmom a hysterickým odporom voči katolíckej tradícii. Aj z pohľadu mainstreamových katolíckych médií bola jeho pastorácia vnímaná ako kontroverzná, pretože až príliš presadzoval hodnoty prispôsobené skôr ľavicovému aktivizmu, než tradičnej pastoračnej aktivite.

V roku 2007 ako biskup Caserty výrazne prekročil svoje právomoci, keď vo svojej diecéze zakázal slávenie svätej omše podľa misála Jána XXIII. z roku 1962 (tradičný rítus), a to hneď krátko po vydaní motu proprio Summorum pontificum Benedikta XVI. To ho zaradilo medzi biskupov, ktorí napriek pápežskému nariadeniu, čiže neposlušne, neboli v praxi naklonení rozšíreniu tradičnej formy liturgie v rámci svojej diecézy.

Na Raffaeleovi Nogarovi bolo možné už počas jeho života badať všetky symptómy postkoncilového modelu biskupa, ktorý sa viac zaoberal sociopolitickými témami či LGBT inkluzívnosťou, než tradičnou katolíckou náukou a liturgiou.

A ako vnímali Raffaeleho Nogara tradiční katolíci?

Pre tradičných katolíkov bol Raffaele Nogaro prototypom postkoncilového „sociálne angažovaného“ biskupa, u ktorého sociálne témy prevalcovali sakrálne, pastoračný aktivizmus zatienil liturgickú a doktrinálnu kontinuitu a progresívne predstavy znamenali viac ako katolícka tradícia. Raffaele Nogaro bol biskupom s evidentne zdeformovanými katolíckymi prioritami.

V roku 2007 nielenže drzo, napriek vydaniu motu proprio Summorum pontificum zakázal slávenie tradičnej svätej omše vo svojej diecéze, ale navyše prenasledoval aj kňazov, ktorí túto omšu slávili. Nogaro bol teda vnímaný ako progresívec, ktorý toleruje všetko, samozrejme okrem tradície.

Čím bol starší, tým menej sa dali jeho prejavy počúvať. Viac hovoril o imigrantoch než o spáse, hovoril viac o pacifizme a separovaní odpadu, než o Kristovom kríži a viac o sociálnych právach a sodomitoch ako o hriechu a pokání. Jeho prejavy boli komunikované bez nadprirodzeného rámca a v jeho ponímaní bola Cirkev mimovládnou ľavicovou organizáciou a nie Matkou Spásy.

To, že si nechal na pohrebe zahrať pieseň Bella Ciao katolíkov síce znechutilo, no neprekvapilo. Vedeli o ňom počas tých dlhých rokov svoje. Bol prototypom pastiera, ktorý mal ďaleko k spravodlivosti a ani nevedel viesť veriacich k svätosti. Bol nedôveryhodným v liturgických otázkach, ľavicovo politický v pastoračnom prejave, bol symbolom dezorientácie biskupskej služby po II. vatikánskom koncile, teologicky zakrpatený a zranený.

Nogaro bol produktom systému, ktorý stratil predstavu o moci a hierarchii. Hovoril o nespravodlivosti a pritom sám bol nespravodlivý voči tradičným katolíkom, keď zakazoval slávenie tradičných omší napriek tomu, že pápež Benedikt XVI. možnosť ich slávenia svojím motu proprio ešte viac rozšíril. Hlásal pacifizmus a vnímal ho ako najlepšiu stratégiu pre svet – namiesto Krista. V mene fiktívnej ľudskosti odmietal cirkevnú disciplínu a potom sa čudoval, že ho veriaci nepočúvali a robili si, čo chcú.

Biskup, ktorý sa bojí tradičného rítu, sa bojí aj Božieho poriadku. Tradičný rítus je znakom katolíckej kontinuity, hierarchie a disciplíny. Ak sa biskup za tieto aspekty hanbí, pripomína vojenského veliteľa, ktorý sa hanbí za svoju uniformu.

Komunistická partizánska pieseň Bella ciao na pohrebe katolíckeho biskupa znamená, že u tohto biskupa nemal Kristov kríž dostatok úcty. Raffaele Nogaro sa stal príkladom biskupa s rozkladnými prvkami sakrálneho vnímania, ktorý zamenil transcendentno za ľavicový populizmus. Zomrel ako muž, ktorý zrejme, ako dosvedčuje aj jeho posmrtná preferencia, veril pravdepodobne viac marxistickému triednemu boju, než Poslednému súdu.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoVaticana, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)