Za koho ma považujete?
Sławomir Skiba
26. novembra 2020
Cirkev
Koho sa týka táto otázka z evanjelia podľa sv. Matúša? Samozrejme, Ježiša Krista. Ale čo keby sme na jeho miesto dosadili katolíckeho kňaza? Za koho ho považujeme? Koľkí dnes hovoria – a to s hrdosťou – že oni veru nechodia do kostola, pretože neveria kňazom. Azda nevedia, že kňaz je druhým Kristom? Azda na to zabudli aj samotní kňazi?
Kňaz je druhým Kristom vtedy, keď slúži svätú omšu, vysluhuje sviatosti a vždy, keď robí to, na čo bol povolaný. Počas konsekrácie vyslovuje slová Pána Ježiša: „Toto je moje telo“. To však nie je jeho telo, telo kňaza, konkrétneho človeka, ale Telo Kristovo. Keď kňaz krstí alebo rozhrešuje, používa formulu: „Ja“, napríklad: „Ja ťa krstím“ – aby bolo jasné, že to Kristus v tejto chvíli koná – píše otec Tomasz Jochemczyk komentujúc známu katolícku pravdu.
Ako „druhý Kristus“ sa kňaz stáva Jeho obrazom pre veriacich a pre svet. Preto na tomto svete, s výnimkou Eucharistie, nie je nič svätejšie ako sväté kňazstvo a nič horšie ako skazené kňazstvo. Sväté kňazstvo je taký veľký dar od Pána Boha, ktorý chcel urobiť z hriešnika vysluhovateľa svojich svätých sviatostí, že svätý František z Assisi sa raz vyjadril, že keby na ceste stretol anjela a kňaza, najprv by si kľakol pred kňazom. On sám z veľkej úcty voči kňazstvu neprijal kňazské svätenie a zostal diakonom.
Kňaz slúži najsvätejšiu obetu svätej omše a jeho prostredníctvom dochádza k premene chleba a vína na najsvätejšie Telo a Krv Spasiteľa. Kňaz v zastúpení Krista, v Jeho mene a na základe moci, ktorú mu dal Kristus, v sviatosti pokánia rozhrešuje kajúcnika od hriechov a vracia mu posväcujúcu milosť.
Kto z nás nepocítil moc tohto veľkého privilégia kňazstva – kto nezažil radosť hraničiacu s eufóriou – keď v spovednici počul kňazove slová: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov, v mene Otca i Syna a Ducha Svätého“?
Koľkí dnes, napriek sarkastickej maske antiklerikalizmu, v hĺbke svojej zašpinenej duše túžia práve po týchto slovách! Nešťastníci, ktorí ospravedlňujú svoju nenávisť voči Cirkvi a duchovenstvu hriechmi kňazov, neraz tým len maskujú svoje svedomie stonajúce pod ťarchou ich vlastných hriechov.
Nedocenené dobrodenie
Ako často ani my nedoceňujeme veľké dobrodenie spočívajúce v tom, že môžeme počuť slová rozhrešenia a zakúsiť sviatostnú milosť, prakticky každý deň. Užívame si luxus, o ktorom sa nesníva katolíkom nielen vo vzdialených misijných krajinách Afriky, Ázie alebo Južnej Ameriky, ale aj v nám oveľa bližších miestach ako je Francúzsko alebo Nemecko.
Čomu za to vďačíme? Ešte vždy dostatočnému množstvu kňazov – ktorých však stále ubúda. Toto dobrodenie kňazskej služby prístupnej v takmer každej chvíli dokážu najlepšie oceniť napríklad tí, ktorí sa počas sviatkov nachádzali v krajinách, kde je málo katolíkov, napríklad v Bulharsku, kde do jednej z mála katolíckych oáz ku kapucínom v Burgase, treba cestovať desiatky alebo stovky kilometrov.
A čo povedať o katolíkoch, ktorí na mnohých miestach v Európe nemajú možnosť zavolať kňaza, aby ich pred odchodom z tohto sveta vyspovedal a udelil pomazanie nemocných? U nás sa stále tešíme tejto milosti – niekoľkokrát som bol svedkom, keď sa po automobilovej havárii na ceste objavil kňaz, ktorý mohol zaopatriť umierajúceho muža. Taktiež ja sám som sa ocitol v situácii, keď som vďaka telefónu v priebehu desiatich minúť mohol privolať dvoch kňazov z neďalekej farnosti k vodičom, ktorí zomreli v dôsledku dopravnej nehody. Nie je to veľké požehnanie, ktoré však môže byť kedykoľvek odňaté?
Na druhej strane, nie je nič horšie ako morálne skazené kňazstvo – vidíme to v škandáloch, ktoré pohoršujú a ničia vieru najmenších. Nebudeme spomínať všetky tie desivé a škandálne veci, ktorými sú dnes plnené médiá, ktorým nejde o pravdu, ale skôr o očierňovanie Cirkvi. Treba však povedať, že materiál im na to poskytujú tí, ktorí svojimi hriechmi (niekedy obludnými) spôsobujú utrpenie Cirkvi a Spasiteľovi. Pokiaľ sa nespamätajú, určite za to vo večnosti zaplatia strašnú cenu.
Sú to zároveň Judášovi synovia v kňazskom šate – ktorí, aby sa zapáčili tomuto svetu, snažia sa bagatelizovať jeho hriechy a deviácie. Pravdepodobne už dávno stratili vieru alebo veria v nejaké svoje slogany a hovoria o tom, že Cirkev potrebuje ustavičnú „reformu“, pod ktorou majú na mysli zrušenie celibátu, kňazstvo žien, požehnávanie rovnakopohlavných vzťahov a otvorené schvaľovanie celej škály zvráteností LGBT+.
Soľ zeme a znamenie, ktorému budú odporovať
Komu Pán Ježiš adresuje slová: Vy ste soľ zeme? A koho varuje: Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali (Mt 5, 13)? Tieto slová sú adresované práve kňazom. Im oznamuje, čo sa stane s tými, ktorí prinášajú pohoršenie a zrádzajú ako Judáš. Ľuďom, ktorých hriechy chcú bagatelizovať, nijako nepomáhajú. Skôr alebo neskôr sami budú vydaní napospas protikatolíckej Revolúcii, ktorej tak veľmi chceli slúžiť.
Pretože pre synov tmy sa počas procesu s Cirkvou stanú zbytočnými, rovnako ako ich patrón – Judáš. Skončia ako parížsky arcibiskup v čase (proti) Francúzskej revolúcie. Napriek tomu, že zložil antikatolícku prísahu vernosti Republike a na hlavu si nasadil revolučnú čiapku, skončil pod gilotínou, pretože pre revolucionárov bol predstaviteľom nenávideného duchovenstva.
Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, v dnešnej nesmierne bolestivej dobe adresuje kňazom verným Kristovi silné slová:
„Drahí bratia v kňazstve, vždy si zachovajte túto istotu:byť s Kristom na kríži je to, čo kňazský celibát ohlasuje svetu!Návrh oddeliť celibát od kňazstva vysväcovaním ženatých mužov (viri probati, ako hovoria „z pastoračných dôvodov a z nutnosti“) bude mať vážne následky a povedie k definitívnemu zlomu s apoštolskou Tradíciou.Chceme prispôsobiť kňazstvo našim ľudským kritériám, ale nepokračujeme v Kristovom kňazstve – ktoré je poslušné, chudobné a čisté.Kňaz v skutočnosti nie je iba ‚alter Christus‘, ale skutočne ‚ipse Christus‘ – sám Kristus!Preto kňaz, ktorý ide za Kristom a Cirkvou, bude vždy znamením odporu!“
