Z pokladnice tradície: Lyonský rítus

Karol Gazdík
19. marca 2025   Cirkev   Liturgia

Napriek súčasnému smerovaniu rímskej Cirkvi máme veľké šťastie, že zažívame oživenie nielen starodávnej formy rímskeho obradu, ale aj oživenie niektorých iných západných obradov a úzusov, či už ide o náboženské rády alebo niektoré ctihodné stolice, ako je Miláno či Lyon. A práve Lyon so svojou bohatosťou tradície bude predmetom tohto článku.

Lyonský obrad – ritus Lugdunensis – je liturgický obrad latinskej Cirkvi, ktorý sa kedysi všeobecne používal v Lyonskej arcidiecéze. Možno ho považovať za jednu z najstarších foriem rímskeho obradu. Od 5. do 8. storočia sa v Galii, Franskej ríši i v ďalších susedných oblastiach západnej Európy slávila liturgia podľa galikánskeho obradu. Galikánsky rítus bol však značne nejednotný a podliehal vplyvu rímskeho obradu, s ktorým na začiatku 9. storočia pričinením Pipina III. Mladšieho Krátkeho a Karola Veľkého prakticky splynul. Prechádzaním na rímsky obrad sa vlastne začalo v Lyone formovať niečo špecifické, čo dnes poznáme ako lyonský obrad.

Ritus Lugdunensis možno stručne opísať ako rímsky obrad s určitými galikánskymi prvkami – texty sú prevažne rímske, pričom galikánske prvky možno nájsť v niektorých detailoch obradov. Tento obrad sa zachoval takmer bez zmien až do polovice osemnásteho storočia. Počas Francúzskej revolúcie bol pochopiteľne nežiaduci katolícky kult v Lyone potlačený. Potom, v 19. storočí, bol lyonský obrad obnovený len čiastočne s niektorými rímskymi prvkami. Vo všeobecnosti sa však v arcidiecéze slávil až do II. vatikánskeho koncilu. Neexistuje žiadna reformovaná verzia obradu. Tento starý obrad sa dnes slávi len v niekoľkých kostoloch pod správou Kňazského bratstva apoštolátu svätého Petra v Lyone.

Hlavné liturgické rozdiely a priebeh slávenia svätej omše

Svätá omša v lyonskom obrade je podobná ako omša v predkoncilovom rímskom obrade (usus antiquior alebo ľudovo tridentská sv. omša), pričom hlavné rozdiely sú nasledovné:

Veľmi dôležitým prvkom je fakt, že hlavný oltár musí stáť voľne vo svätyni! To znamená, že oltár nemôže byť „prilepený“ o stenu, ktorej súčasťou býva oltárny obraz. Dôvodom tohto pravidla je to, že počas slávnostnej omše (missa solemnis) stojí diakon i subdiakon štandardne pred oltárom a jeho stupňami (ako to poznáme v rímskom obrade), avšak subdiakon v lyonskom obrade stojí za oltárom, vďaka čomu ho v stanovených častiach omše ani nevidno. Treba dodať, že za hlavným oltárom je umiestnený „malý oltár“ a to aj s dvoma sviečkami. Ide o oltár sv. Sperata, ranokresťanského mučeníka, ktorého relikvia bola na príkaz Karola Veľkého prenesená z Kartága do Lyonu.

Po vstupnom sprievode sa subdiakon omše posadí do chórovej ľavice a tam zostane až do Glórie, zatiaľ čo kňaz a diakon vykonávajú modlitby pri päte oltára. Akolyti nechajú sviece položené pod oltárnymi stupňami. Na oltári je na poduške vo farbe omše položená kniha epištol a evanjelií. Tú spolu s oltárom pobozká celebrant na začiatku svätej omše. Na oltári zostáva až do evanjelia. Po zaintonovaní začiatku Glórie odnášajú akolyti sviece a stoja s nimi oproti sebe na oboch stranách chóru. Počas spevu Glórie stojí kňaz pri oltári, diakon za ním. Úžasné je to, že pri slovách „suscipe deprecationem nostram“ si kňaz a diakon kľaknú. Na meno Ježiš si zas pokľaknú.

Po Glórii, konkrétne počas orácie, subdiakon vezme knihu s epištolami, pobozká rameno celebranta, prejde k svojmu sedadlu v chóre a tu v sede spieva epištolu. Kňaz s diakonom počas toho sedia, pričom turifer stojac pri kňazovi drží misál, z ktorého kňaz potichu číta čítanie a nasledujúce časti až po evanjelium. Evanjelium sa spieva ako pri rímskom obrade – pred svätyňou na severnej strane. Tu drží subdiakon vankúš spolu s evanjeliárom diakonovi, ktorý z neho spieva evanjelium. Akolyti držia po oboch stranách sviece, avšak nie sú otočení tvárou k diakonovi (ako je to obvyklé), ale tvárami k sebe. Sviečky pritom držia tak, že vystretým ukazovákom a prostredníkom nepridŕžajú svietniky zboku, ale spredu.

V lyonskom obrade sa pri slávnostnej omši nepoužíva kalichové vélum (kalich sa ním zakryje až na konci), ale akási zdobená plochá strieška vyzerajúca ako malý baldachýn. Veľký korporál je v lyonskom obrade samozrejmosťou. Na tento korporál sa kladie kalich, ktorý je zadnou časťou tohto veľkého korporála zhora prikrývaný. Supluje tak funkciu hrubého štvorca látky, ktorý sa nazýva palla.

Kalich s paténou a hostiou, prekrytý „malým baldachýnom“, donesie subdiakon na omšu veriacich diakonovi a ten zas celebrantovi na oltár. Prinesený kalich (v ktorom je už víno a kvapka vody) s paténou a hostiou, kňaz požehná a držiac ho pozdvihnutý pokračuje modlitbou „Suscipe, sancte Pater, omnipotens aeterne Deus…“ a hneď za tým aj „Offerimus tibi, Domine, calicem salutaris tuam…“. Po oboch modlitbách urobí s pozdvihnutým kalichom (na ktorom je stále paténa s hostiou, no bez purifikatoria) nad oltárom znak kríža a položí kalich na korporál. Z kalicha zloží paténu s hostiou a hostiu z patény zosunie na korporál, ktorým (ako už bolo spomenuté) prikryje kalich. Paténa je odovzdaná subdiakonovi, ktorý ju držiac pomocou manipula, odnesie za hlavný oltár a položí na „malý oltár“.

Podstatnou skutočnosťou je, že pri slávnostnej omši sa v lyonskom obrade mieša voda a víno v kalichu za hlavným oltárom, keď sa spieva Aleluja. Nasleduje incenzovanie hlavného oltára, ktorú vykoná štandardným spôsobom celebrant. Po tom, čo je celebrant incenzovaný, obíde diakon s kadidlom (incenzujúc) okolo celého hlavného oltára, pričom zájde aj zaň, kde incenzuje „malý oltár“. Celebranta i oltár incenzuje tak, že kadidlo drží len v pravej ruke a hojdá s ním používajúc celú dĺžku reťazí kadidla.

Od Ofertória do Pater noster je paténa položená na „malom oltári“ za hlavným oltárom. Počas premieňania a pozdvihovania však kľačí subdiakon na boku epištolovej strany a v manipule drží paténu vedľa svojej hlavy. V rímskom obrade drží subdiakon paténu zahalenú náplecným vélom pred svojou tvárou a stojac/kľačiac v strede pred najnižším stupňom oltára. Vystupuje tu tak v role cherubína alebo serafína, ktorý je neschopný hľadieť na Božiu slávu.

Po premieňaní roztiahne celebrant ruky do tvaru kríža a modlí sa Spomienku na vykupiteľské dielo Kristovo a Prosbu o prijatie obety, začínajúc slovami „Unde et memores, Domine, nos servi tui, sed et plebs tua sancta…“. Subdiakon s paténou, držiac ju v manipule, odíde za hlavný oltár, kde paténu položí na „malý oltár“ a zostane pri nej stáť.

Celebrant pokračuje v modlitbe Kánonu. Po slovách „Skrze neho, Pane, všetko toto vždy dobré tvoríš, posväcuješ, oživuješ, požehnávaš a nám dávaš“ zloží z kalicha korporál, a modliac sa „Per ipsum, et cum ipso, et in ipso…“ urobí premenenou hostiou nad kalichom tri kríže, medzi kalichom a sebou dva a držiac v pravej ruke hostiu a v ľavej kalich by malo nasledovať tzv. malé pozdvihnutie. V lyonskom obrade však premenenú hostiu drží nad kalichom aj počas úvodu modlitby Pater noster. Malé pozdvihnutie urobí celebrant až pri slovách „sicut in cælo, et in terra“. Rozšírenie poslednej prosby „Líbera nos, quǽsumus Dómine, ab ómnibus malis…“ celebrant nehovorí potichu, ale spieva a to aj počas lámania Kristovho Tela.

Jednou z ďalších zaujímavostí je, že niekoľkokrát je počas omše predpísané „mierne pokľaknutie“. Urobí sa teda pohyb podobný pokľaknutiu, ale bez toho, aby sa niekto dotkol zeme kolenom. Akolyti a turifer majú, okrem iného, v lyonskom obrade predpísané iné držanie rúk. Nemajú ich zopnuté, ale prekrížené na prsiach, pravú ruku cez ľavú. Počas chôdze vo svätyni majú ruky spustené vedľa tela.

V misáli lyonského obradu je veľa sekvencií. Používa sa rímsky breviár s diecéznymi náležitosťami. Okrem štyroch obvyklých rímskych mariánskych antifón – Alma Redemptoris Mater, Ave Regina caelorum, Regina caeli, Salve Regina – existuje pre adventný čas aj piata, Virgo Parens Christi.

Paramenty

Okrem piatich obvyklých rímskych liturgických farieb – biela, červená, zelená, fialová, čierna – sa pre všedné dni pôstu, teda počnúc Popolcovou stredou do Zeleného štvrtka, používa v lyonskom obrade popolavo sivá farba. Táto farba má za cieľ veriacemu ľudu čo najviac stvárniť popol – symbol bolesti a smútku, ale aj pokánia a ľútosti. Zvláštna to prax oproti tradičnej kajúcnej fialovej. No práve tento zvyk je vhodne pripomínajúci bohatú rozmanitosť historických liturgických tradícií latinského obradu.

Na slávnostnej svätej omši v lyonskom obrade nosí diakon a subdiakon colletin – ozdobný golier, ktorý sa vyvinul z humerálu, podobne ako ambroziánsky cappino a španielsky collarin. Akolyti sú oblečení v albách prepásaných cingulom. Akolyti slúžiaci na biskupských omšiach nosili pod albami dlhé červené sutany s akýmsi „náznakom vlečky“.

Albu si oblieka aj turifer, avšak s jednou zvláštnosťou. Na albe má oblečené niečo, čo pripomína krátku ozdobnú štólu, vpredu i vzadu spojenú ďalším pruhom látky. Ide o tzv. orfroi – pozostatok tuniky, ktorú akolyti i turifer v dávnych dobách nosili počas slávnostných omší. V súčasnosti orfroi tvorí pás látky obohatený o výšivku a manžety nasadené na rukávoch alby. Oba tieto komponenty korešpondujú s liturgickou farbou daného dňa. Zámerom je tu jednoducho to, že zatiaľ čo tunika sa už nenosí, výrazný dekoratívny detail tuniky áno.

V ďalšom článku sa pozrieme na slávnostnú pontifikálnu (biskupskú) omšu v lyonskom obrade, plnú ďalších zaujímavých prvkov, ktoré stoja za to, aby sme ich poznali. Podnetným zdrojom pre môj článok bol príspevok mapujúci lyonský rítus na stránkach liturgicalartsjournal.com, ktorý napísal Shawn Tribe.

PDF (formát pre tlač)